Videokanál poslanca

Ďakujem, pani predsedajúca. Vážení zvyšní kolegovia, vážený pán minister, vážený pán spravodajca, najprv by som začal návrhom k tomu uzneseniu. My už sme sa s pánom spravodajcom na tú tému rozprávali viackrát, ale prednášam ho teraz v pléne v nikdy nezanikajúcej nádeji, že predsa len bude schválený.
Ten prvý návrh sa týka toho, že ja by som predsa len navrhol, aby sme vynechali tie Spojené štáty z toho textu. K zdôvodneniu sa vrátim neskôr. A ten druhý návrh je ten, aby na konci uznesenia, s ktorým ináč súhlasím, samozrejme, a za ktoré sám hlasoval v zahraničnom výbore, aby bola pridaná táto veta, ktorá, podotýkam, bola súčasťou pôvodného materiálu aj z dielne ministerstva zahraničných vecí. Tá veta znie: "Národná rada Slovenskej republiky osobitne apeluje na Ruskú federáciu, aby nezahlasovala do vnútorných vecí Ukrajiny, neposkytovala vojenskú pomoc vzbúrencom, rešpektovala nezávislosť, zvrchovanosť a územnú celistvosť Ukrajiny a aby využila všetok svoj vplyv na dosiahnutie deeskalácie konfliktu." Aj k zdôvodneniu tohoto sa vrátim.
Nuž ale teraz dovoľte, aby som prehovoril k samotnej téme tohto bodu programu, ktorým je asociačná dohoda s Ukrajinou. Predovšetkým chcem povedať, že nie je to tak dávno, čo som mal pochybnosti, či je takúto dohodu už včas podpísať. Vždy som mal pocit, že smerovanie Ukrajiny do Európy je potrebné podporovať, a vždy som podporoval slovenský postoj vo veciach Východného partnerstva, takmer bez výhrady. Ale tá situácia na Ukrajine sa vyvíjala veľmi kľukatými cestami. V tomto okamihu ale vravím, že naozaj apelujem na všetkých nás v Národnej rade, aby sme asociačnú dohodu, aby sme ju ratifikovali, aby sme ju podporili, tak ako ju podporilo Slovensko, slovenská zahraničná politika na Európskej únii, tak ako ju podporil Európsky parlament.
Nechcem byť slepý k tomu, čo sa odohráva na Ukrajine, nechcem byť slepý ani, ani naozaj k ťažkej situácii. Dostal som osobný mail od človeka, ktorý, ktorý strávil teraz dlhší čas na Ukrajine a ktorý opisuje situáciu ako naozaj v mnohých oblastiach kritickú, ak príde napríklad tvrdá zima a Ukrajina bude mať veľa problémov, ktoré bude riešiť len s námahou, a nesúvisí to len s plynom.
Fakt je ten, že výkon ukrajinského hospodárstva v danej chvíli je veľmi až kritický, zlý, pretože Donbas bol vlastne motorom ukrajinského hospodárstva a Donbas je miestom, kde sa v podstate tá nevyhlásená vojna toho či onoho druhu odohráva a tie závody v podstate nefungujú, neprodukujú. Donbas prispieva v danej chvíli len minimálne k ekonomickému výkonu Ukrajiny.
A proste ja to všetko vidím. Napriek tomu si myslím, že asociačná dohoda s Ukrajinou je čosi, čo v tejto chvíli je dobré, že je, pretože to otvára cestu. Ponúka istú civilizačnú alternatívu Ukrajine, inú, ako jej ponúka Rusko. Tá civilizačná alternatíva je alternatíva slobodnej krajiny so slobodou, so všetkými občianskymi slobodami a politickými slobodami, ktoré si vieme predstaviť, demokratickú alternatívu, liberálnu alternatívu. A, samozrejme, Ukrajina v tejto chvíli má ešte hrozne ďalekú cestu. Ja vám chcem ale pripomenúť, že v tomto nie je sama. Asociačnú dohodu s Európskou úniou, ešte s Európskymi spoločenstvami, má celé dlhé desaťročia už dávno podpísané Turecko. Povedal by som, že v danej chvíli je od členstva možno ďalej ako na počiatku. A podpísanie asociačnej dohody s Ukrajinou a jej ratifikácia neznamená, že Ukrajina bude zajtra členom Európskej únie. Lebo nebude. Má pred sebou dlhú cestu, dlhšiu, ako malo Slovensko. Podstatne dlhšiu. Pretože je štrukturálne aj politicky v horšom stave. Ale myslím si, že Ukrajinci svojej demokratickej a európskej perspektíve obetovali toľko aj ľudských životov, že si tú šancu od nás, členov Európskej únie, jednoducho zaslúži. To je moje hlboké presvedčenie, a preto budem hlasovať za ratifikáciu asociačnej dohody s Ukrajinou.
A teraz dovoľte, aby som sa pohol trošku ďalej. Na adresu Ukrajiny tu zaznelo všeličo z dielne ruskej propagandy opakovane a pozorujem, že mnohí to úplne automaticky, spontánne a bez akejkoľvek opatrnosti preberajú, že na Ukrajine sú pri moci akísi fašisti a nacisti.
Nuž, na Ukrajine boli prezidentské voľby, v ktorých sa uchádzal o priazeň voličov aj muž, ktorého tak možno okrajovo možno označiť, získal 2 % hlasov. Upozorňujem vás, že to, čo by sme mohli označiť za neonacistické subjekty, majú dokonca aj v starých krajinách Európskej únie priazeň omnoho väčšiu, aj podporu omnoho väčšiu. Preto si myslím, že toto obvinenie Ukrajiny, niežeby tam neboli nijakí nacisti, fašisti, alebo ako by sme, niežeby tam neboli nijakí ctitelia Stepana Banderu napríklad, ale rozhodne to nie sú tie politické sily, ktoré hýbu a budú hýbať Ukrajinou, ak bude demokratickou krajinou takou, akou sa pravdepodobne bude snažiť byť po októbrových voľbách.
V tom našom uznesení sa tie voľby spomínajú a som rád, že sa spomínajú, pretože aj v tejto veci si Ukrajina zaslúži šancu. Ale dovoľte v súvislosti s tým nacizmom, aby som zacitoval, čo na túto tému ešte v časoch, keď prebiehal Majdan, napísal historik Timothy Snyder, ktorý, ak sa niekto naozaj vyzná v dejinách a v pomeroch na Ukrajine, tak je to on. Odporúčam vám knižku "Krvavé územie", ktorú napísal on, a je to veľmi bolestivá knižka, ktorá dopodrobna opisuje, čo všetko sa Ukrajine pritrafilo v priebehu 20. storočia.
Napísal: "Čo teda znamená tento planý poplach proti nacizmu? Propagandisti v Moskve nás očividne majú za hlupákov, podľa viacerých indícií vcelku právom. Tým, čo robí túto kampaň rafinovanejšou, je pokus zúžiť sociálne napätie v komplexnej krajine na boj symbolov z minulosti. Ale Ukrajina nie je divadlom na historickú propagandu ostatných alebo skladačkou, z ktorej možno odobrať jednotlivé diely. Ukrajina je významná európska krajina, ktorej občania majú dôležité kultúrne a ekonomické putá tak s Európskou úniou, ako aj s Ruskom. Aby mohla nabrať vlastné smerovanie, potrebuje normálnu verejnú diskusiu, opätovné nastolenie parlamentnej demokracie a fungujúce vzťahy so všetkými jej susedmi. Ukrajina je plná vzdelaných a ambicióznych ľudí. Ak sa ľudia na Západe zamotávajú odpoveďami na otázku, či je tam väčšina nacistov, alebo nie, tak im unikajú kľúčové otázky súčasnej krízy."
Nota bene, Ukrajina je územie, na ktorom zúril hrozným spôsobom aj holokaust. A Timothy Snyder k tomu napísal: "Dejiny holokaustu sú súčasťou nášho verejného diskurzu nášho agora, nášho námestia, nášho Majdanu. Súčasný ruský pokus o manipuláciu s pamäťou hoci holokaustu je taký očividný a taký cynický, že ľudia, ktorým rozum nezabráni tomu naletieť, sa budú musieť jedného dňa spytovať samých seba, ako a komu sme to sadli na lep. Ak fašisti prevezmú rolu antifašizmu, pamäť holokaustu bude vykastrovaná."
Dámy a páni, toto sú veľmi vážne slová a odporúčal by som načúvať pozorne.
Chcem pripomenúť, že v deň, keď zasadol k tejto téme po prvýkrát zahraničný výbor, to bolo 17. septembra, čiže predvčerom, tak bolo presne 75 rokov od vpádu Sovietskej - ja to vnímam tak, že ruskej - armády do Poľska. Už nejaké tri týždne predtým vpadla do Poľska zo západu nemecká armáda a, samozrejme, na základe paktu Molotov - Ribbentrop, teda na základe paktu medzi Stalinom a Hitlerom, to bolo dohodnuté. Títo dvaja "hrdinovia" dejín 20. storočia, teda Hitler a Stalin, sa rozhodli už dopredu, že si rozdelia Poľsko. Pripomínam to preto, lebo tá východná časť, ktorú obsadila Sovietska armáda, to je západná časť dnešnej Ukrajiny a Bielorusko, to bolo Poľsko, keď ho prepadol Sovietsky zväz s 800-tisíc vojakmi.
Len tak na margo poznamenávam, že Poľsko vtedy prepadlo spolu s Hitlerom aj Slovensko a 50-tisíc slovenských vojakov pod velením generála Čatloša, ale to len tak na okraj, aby sme si vychutnali tento slávny okamih, toto slávne výročie. Aby som upozornil aj tých kolegov, ktorí eventuálne cítia nejaký sentiment k Tisovmu vojnovému slovenskému štátu, že čo to bol za štát.
Súčasťou toho obsadeného Poľska bol vtedy aj Ľvov, pripomínam. A pripomínam, že potom po obsadení Poľska, čiže veľkej časti dnešnej Ukrajiny, Sovietskou armádou nasledovalo vraždenie v Katynskom lese, nariadené Stalinom, realizované NKVD, čo bola organizácia, ktorá bola rodnou materou neskoršej KGB, ktorej príslušníkom bol dnešný ruský prezident. Zomrelo vtedy 22-tisíc Poliakov, z toho 15-tisíc dôstojníkov, v podstate poľská inteligencia. Následne Sovietsky zväz obsadil pobaltské krajiny. Stalin obsadil pobaltské krajiny: Estónsko, Lotyšsko a Litvu. Tam nasledoval podobný scenár, ktorý sa, samozrejme, netýkal len dôstojníkov. Stalin v podstate vyviezol a nechal povraždiť veľkú časť inteligencie pobaltských krajín.
Takže keď sa niekto čuduje dnešným obavám Poľska, Estónska, Lotyšska a Litvy z toho, čo sa deje v Rusku, nech si spomenie, čo sa stalo v roku 1939. Je to veľmi poučné.
V tejto súvislosti už tu bola reč o mŕtvych na Ukrajine a o tom, čo sa tam deje. Áno, na Ukrajine je veľa mŕtvych. Každý mŕtvy je priveľa, každý jeden. Ale chcem pripomenúť, že na Ukrajine zomierajú aj ruskí vojaci, ktorí tam údajne nie sú. Je, podľa rôznych prameňov je ich medzi 500-tisíc až 2-tisíc, je to hrozne veľa, okrem toho asi nejakých 8-tisíc ranených. Písali o tom rozsiahlo rôzne pramene. V Rusku vznikla ďalšia kapitola organizácie Matky vojakov, to sú matky tých, ktorých telá doviezli z Ukrajiny, na ktorej údajne ruskí vojaci nie sú, naspäť do Ruska, kde ich pochovávajú. Volá sa tá organizácia Gruz 200, čo je označenie pre nákladné autá vezúce telá padlých vojakov.
Takže keď sa bavíme o Ukrajine, treba si spomenúť aj na to, že teda okrem Ukrajincov, ktorí si bránia svoju krajinu, okrem Ukrajincov, ktorí sú cieľom ozbrojených útokov z každej strany, pretože civilné obyvateľstvo sa často nemá kam skryť, tak zomierajú tam aj vojaci, ktorí tam nemajú čo hľadať.
A keď už sa bavíme o obetiach, treba pripomenúť aj obete, ktoré boli pasažiermi civilného lietadla zostreleného, áno, nad územím Ukrajiny, ale zostreleného takmer bez akýchkoľvek pochybností z územia ovládaného tzv. separatistami.
K tým separatistom, mám zvláštny pocit, že musím povedať niečo asi takéhoto. Tak známe sú niekoľké figúry, ktoré predstavujú lídrov separatistov. Tak napríklad líder, teraz už náhle zmiznutý z verejných očí, Igor Strelkov, tiež známy pod menom Girkin, ako ukrajinský separatista proruský, záhadné je, že je to ruský občan, obyvateľ Moskvy a dôstojník ruskej spravodajskej služby, ktorý sa zúčastnil obidvoch vojen v Čečensku. Z ničoho nič sa objavil na Ukrajine ako proruský separatista. To je záhada.
Ďalší taký podobný proruský separatista je Alexander Borodai, líder tzv. Luhanskej ľudovej republiky. To je občan Moskvy s ruským pasom, celoživotný občan Moskvy a príslušník ruských ozbrojených síl, dôstojník, proruský separatista. Mohol by som pokračovať v tomto duchu.
Takže keď chceme hodnotiť, čomu čelí Ukrajina, prosím, berte do úvahy, že Ukrajina, s ktorou ideme podpisovať dohodu, alebo teda podpísali sme dohodu, ktorú ideme ratifikovať, je krajina, ktorá je bez akejkoľvek pochybnosti obeťou brutálneho porušovania medzinárodného práva a vojenskej agresie zo strany Ruska, naozaj vojenskej agresie.
V tejto súvislosti, teda ak si v tomto urobíme jasno, tak treba povedať, že tá vojenská agresia, keďže už zaznelo úplne nepokryte, že Rusko môže byť za dva týždne nielen v Kyjeve, ale aj vo Vilniuse, aj v Rige, dokonca vo Varšave, to povedal (reakcia z pléna), a v Bukurešti, to povedal Petrovi Porošenkovi v telefonáte Vladimír Putin, tak treba povedať, že táto ruská agresia na Ukrajine testuje NATO. A v tejto súvislosti dovoľte, aby som sa na chvíľočku vrátil späť do histórie a pripomenul vám heroickú dobu slovenského politického života niekedy koncom prvej polovice 90. rokov, keď som tu tieto epické udalosti opisoval tak nejak podobne.
"Chcete, aby išli naši slovenskí vojaci bojovať do cudzej krajiny?" sa opýtal Vladimír Mečiar svojho fanklubu v Športovej hale. Stovky hrdiel láskou opojených dôchodkýň zakrákalo: "Nie!" Presne ako to vodca očakával. "Chcete, aby boli na našom území rozmiestnené jadrové zbrane?" pokračoval. A opäť sa mu vrátilo "nie" ešte rozhodnejšie. "A chcete, aby boli na našom území rozmiestnené cudzie", na mysli mal, pochopiteľne, americké, "vojenské základne?" A presne podľa scenára "nie" ešte zmohutnelo. A Vladimír Mečiar pridal ešte dve podobné rečnícke otázky a, samozrejme, odmenené rovnako precíteným "nie".
Nad týmito otázkami musíme rozmýšľať. To je zaujímavé, ja to počúvam znovu dnes, keď sme v NATO. Naozaj sme sa všetci zbláznili a nepamätáme si z vlastnej histórie vôbec nič?! Podotýkam, že tie Mečiarove otázky viedli k tomu, že v konečnom dôsledku nás v roku 1997 takmer s definitívnou platnosťou vyradili z akýchkoľvek úvah o našom možnom členstve v NATO, ale aj v Európskej únii, podotýkam. Chceme sa vrátiť do pozície krajiny, ktorá má tento problém s vlastnou identitou a vlastne ani nechce patriť do Európskej únie a NATO? Ja som presvedčený, že nie. Dokonca ani keby sa na tú tému usporiadalo referendum, v ktoré ja nemám priveľkú dôveru, tak som presvedčený, že výsledok by bol: "Nie, nechceme sa tam vrátiť."
Keď sa bavíme o NATO, rád by som vám povedal ešte čosi. Je to test toho, táto situácia, v ktorej sa nachádzame, je test toho, kto sme a kam patríme my. Je to test pre celú Severoatlantickú alianciu. Ja vám chcem povedať, že keď je reč, a teším sa, že prišla pani kolegyňa Mezenská, keď je reč o logistickom sklade, prosím vás pekne, nie o raketovej základni, o sklade, 20 km od Popradu, tak sa bavíme o sklade, ktorý tam už je, o sklade, ktorý je ale plný vojenského materiálu, ktorý už nepotrebujeme, lebo sú tam napríklad náhradné diely na už nepoužívanú techniku, vyradenú, a armáda - a to mi môže potvrdiť aj terajší, aj minulý minister obrany, aj predminulý minister obrany - špekuluje, ako sa toho skladu zbaviť. No ale máme ho a ponúkli sme ho, pretože je použiteľný. Je to sklad. Samozrejme, ako povedal kolega Mikuláš Dzurinda, nebudeme tam skladovať Horalky ani vatu, ani nič, bude tam vojenský materiál, je to sklad, ktorý už existuje.
Dámy a páni, ten sklad je už teraz skladom NATO, lebo my sme krajinou NATO. Každý vojenský objekt v tejto krajine, keďže sme členskou krajinou NATO, tak je objektom Severoatlantickej aliancie. Akadémia ozbrojených síl v Liptovskom Mikuláši, v Demänovej, je predsa objektom NATO, tam sa školia, ponúkame ten školiaci priestor aj spojeneckým dôstojníkom z NATO. Letisko v Sliači, letisko v Kuchyni, všetky ďalšie objekty sú objekty slovenskej armády, ale zároveň sú to objekty, ktoré patria k aliancii. Vojaci aliancie, či už sú to poľskí vojaci, maďarskí vojaci, českí vojaci, americkí vojaci, britskí vojaci, to sú naši spojeneckí vojaci, to sú vojaci, ktorí sú našim vojakom blízki, sú to druhovia v zbrani, prosím vás pekne. To sú vojaci, s ktorými naši vojaci v Afganistane a na ďalších misiách bojujú a zomierajú a chránia sa navzájom. To nie sú votrelci, preboha!
Takže v tejto chvíli, keď sa bavíme, by som povedal, v takej nie veľmi významnej, ale potrebnom príspevku k snahám aliancie zvýšiť svoju obranyschopnosť, ako je sklad v Poprade, tak povedal by som, že Slovenská republika urobila veľmi dobre, že sme vôbec takúto možnosť aliancii ponúkli a podpisujem sa pod to. Ale sme, naša lojalita je testovaná, nielen naša.
Dovoľte, aby som sa vrátil teda k tomu, čo som si o tom myslel, keď bola testovaná v minulosti, do písmena to platí, preto to opakujem. Má zmysel hovoriť o lojalite a skúške dôveryhodnosti NATO, ale ešte väčší zmysel má hovoriť o lojalite a dôveryhodnosti za domácimi humnami členských krajín. Krvou v žilách lojality každého členského štátu v očiach aliancie je jej skutočný rozmer v mysliach príslušníkov celého spektra politických elít krajiny a predovšetkým v mysliach jej obyvateľov. Ak je lojalita k aliancii u obyvateľstva nízka a krajina je demokratická, a NATO tvoria výlučne demokratické krajiny, tak sa to nevyhnutne premietne aj do postojov a skutkov volených politikov. A premieta sa. Ľud vždy volí tak trochu politikov, s ktorými ho spájajú viac než spoločné sny, najmä spoločné nenávisti a predsudky. Kvôli tomu si volí veľká časť ľudí svojich politikov, kvôli spoločným nenávistiam a predsudkom.
Na pevnosti, súdržnosti a akcieschopnosti aliancie sa nemôže nepremietnuť to, že v mnohých členských krajinách je pre veľkú časť obyvateľov NATO synonymom militarizmu a studenej vojny a že veľká časť tiež uverila, že svet alianciu, ako NATO, už vôbec nepotrebuje. V niektorých krajinách je tiež nemálo tých, ktorí nevidia v aliancii záruku vlastnej bezpečnosti, ktorou v skutočnosti je, ale nástroj Ameriky na uskutočnenie jej svetovládnych chúťok. K tomu sa v mnohých krajinách, vtedy som písal o Grécku a Francúzsku, pridáva najmä virulentný antiamerikanizmus v nezanedbateľnej časti obyvateľstva. Ten sa, prirodzene, priamo prenáša aj na NATO, ktoré je vnímané ako nesvojprávna filiálka americkej zahraničnej politiky. Celkom bez ohľadu na skutočné mechanizmy rozhodovania Severoatlantickej aliancie, kde je povinný konsenzus všetkých, a aj tie najmenšie krajiny majú rovnaké právo veta ako ktorákoľvek veľká krajina, a na text zmluvy, ktorou sa vytvorilo NATO.
Akú podporu obyvateľov môže mať NATO v krajine, kde štatistická väčšina obyvateľov odpovie vo výskume verejnej mienky, že Spojené štáty sú väčšou hrozbou pre svetový mier ako povedzme Irán či Rusko? Vtedy som to napísal o Francúzsku. Hádajte, ako by dopadlo takéto skúmanie verejnej mienky na Slovensku v tejto chvíli, ktorá je už tak masívne ovplyvnená v podstate, by som povedal, tými miliónmi až miliardami dolárov, ktoré Rusko investuje do informačnej vojny?
Môžeme viesť teoretickú debatu o tom, akou mierou sa obraz Spojených štátov, t. j. tie Spojené štáty, o ktorých som hovoril, že nemajú čo hľadať v tom uznesení, a teda v prenesenej podobe aj obraz NATO premieta vojna v Afganistane a predovšetkým v Iraku. Presnejšie povedané, mediálny obraz tej vojny, nie tá vojna. Jej mediálny obraz. Je to však menej dôležitá debata, lebo tie postoje sa vytvorili dramaticky rýchlo na mimoriadne úrodnej názorovej pôde, ktorú pripravili desaťročia komunistickej "protiimperialistickej" propagandy, ktorá kontaminovala, zamorila už počas studenej vojny nielen mysle ohlupovaných ľudí žijúcich u nás za ostnatými drôtmi v tábore mieru, ale aj veľkú časť slobodných médií na Západe. Vtedy som napísal, že to všetko je kyselina sírová v žilách Severoatlantickej aliancie. A s príchodom krajín, ktoré majú za sebou skúsenosť s komunizmom a s tým, aké je to žiť na tej horšej strane železnej opony, prišla do NATO nesporne aj nová lojalita k aliancii. Ale už vtedy som napísal, že i tá už vo viacerých krajinách koroduje. Teraz s odstupom rokov konštatujem, že už takmer skorodovala.
Kde sme sa to ocitli? Ukrajina v tejto chvíli testuje, kto sme v NATO, akými sme spojencami. My sme konzumentami bezpečnosti poskytovanej ochranným dáždnikom aliancie a predovšetkým záväzkom vysloveným v článku 5 Severoatlantickej zmluvy, že si krajiny aliancie, keď budú napadnuté vojensky, prídu vzájomne na pomoc. Ale my nie sme ochotní, my spochybňujeme, že či je náš záväzok prísť na pomoc niekomu inému, ak bude ohrozený. My nevieme, že či je to náš záväzok. (Reakcia spravodajcu.) Prosím? Ukrajina nie, ale Estónsko áno, aj Poľsko je členom NATO. Ony sa cítia ohrozené a my, by som povedal, máme povinnosť toto ohrozenie vnímať, sú to spojenecké krajiny.
No takže chcem povedať, že toto je situácia, kde v podstate sa jedná o podstatne viacej, než o, o podstatne viacej, ako o čiste ratifikáciu asociačnej dohody.
Dovoľte mi povedať ešte, ešte zopár drobností. To najnebezpečnejšie, čo sa môže stať, je, že v Európe prevládnu politici typu Nevilla Chamberlaina. Nevie, či si pripomínate tú fotografiu Nevilla Chamberlaina, ktorý sa vrátil do Británie, do Londýna, po rokovaní s Adolfom, z Mníchova po rokovaní s Adolfom Hitlerom a Benitom Mussolinim a Daladierom a mával papierom, v ktorom, na ktorom... (Reakcia z pléna.) Áno, áno, áno. Mával papierom, na ktorom sa Hitler zaviazal, že to sú posledné územné požiadavky, ktoré mal. Týkalo sa to Československa a Sudet, samozrejme. A povedal: "This is the peace of world time." No slovo "peace of world time" bola nakoniec jedna príšerná druhá svetová vojna. Podotýkam, ktorá začala paktom Molotov - Ribbentrop. Teda začala, by som povedal, dohodou o delení si Európy, a teda aj dnešnej Ukrajiny.
A posledná vec, ktorú som chcel povedať, je toto. Opätovne tu zaznieva slovo, že neodôvodnená rusofóbia. Dámy a páni, rusofóbia by znamenala mať strach z Rusov ako takých, teda nielen z Vladimíra Putina, neodôvodnený patologický strach, lebo fóbia je slovo vyhradené pre psychopatologickú kategóriu, pre, napríklad klaustrofóbia je strach z malého priestoru, agorafóbia strach z veľkého priestoru a ja neviem, tých fóbií je strašne veľa. A rusofóbia by znamenala, že človek má strach z Rusov ako takých, z každého. Aj z Andreja Sacharova, aj z Viktora Jerofejeva, dokonca posmrtne aj z Čajkovského a Dostojevského a Tolstoja (pozn. red.: správne "Tolstého"). Preboha! To, že človek pociťuje úzkosť z toho, kam smeruje Rusko pod vedením Vladimíra Putina, nie je strach z Rusov ako takých. Verte mi, je v tom Rusku ešte stále aj veľa Rusov, ktorí nie sú zbožňovateľmi Vladimíra Putina ani územnej expanzie, ani vojenskej prítomnosti Rusov na Ukrajine, ani porušovanie medzinárodného práva. To sú tiež Rusi. Z tých netreba mať žiadnu fóbiu. Naopak, Rusko je krajina, ktorá má neskutočný potenciál ľudský, vzdelanostný, vedecký, umelecký. Rusko si zaslúži lepší osud ako osud krajiny, ktorá, ktorá, ktorá, ktorej väčšina obyvateľov cíti nezaslúženú národnú veľkosť vďaka tomu, že sa Rusko na medzinárodnej scéne správa ako bandita. Vidieť to, nie je rusofóbia.
Takže ešte raz, kolegovia, poprosím, podporte tie zmeny v uznesení, ktoré som navrhol, a podporte aj asociačnú dohodu s Ukrajinou.
Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)