Ďakujem, pani predsedajúca. Vážený pán podpredseda vlády, kolegyne, kolegovia, začnem tým, čo je zrejmé. Ja nemám naozaj problém stotožniť sa s väčšinou tohto materiálu, hoci niektoré veci by som určite naformuloval inak, ale chápem, že toto je jazyk diplomacie. Už som to hovoril pri predchádzajúcej príležitosti, že mne viac konvenujú ostrejšie formulácie, ale rozumiem, prečo veci sú formulované tak, ako sú. A čo sa týka tých,...
Ďakujem, pani predsedajúca. Vážený pán podpredseda vlády, kolegyne, kolegovia, začnem tým, čo je zrejmé. Ja nemám naozaj problém stotožniť sa s väčšinou tohto materiálu, hoci niektoré veci by som určite naformuloval inak, ale chápem, že toto je jazyk diplomacie. Už som to hovoril pri predchádzajúcej príležitosti, že mne viac konvenujú ostrejšie formulácie, ale rozumiem, prečo veci sú formulované tak, ako sú. A čo sa týka tých, spomínaných pred chvíľočkou, priorít toho zamerania, piatich hlavných priorít, aj s tými sa viem stotožniť. Samozrejme, že nespochybniteľnou prioritou je posilňovanie bezpečnosti našej krajiny a širšieho euroatlantického priestoru. S tým sa dá len stotožniť. A takisto ako s ďalšími, ako že medzi naše priority pochopiteľne patrí európska politika, ale k tej sa ešte vrátim, a samozrejme, že podpora ekonomických záujmov a tiež služba občanom prostredníctvom konzulárnej pomoci a nástrojov kultúrnej a verejnej diplomacie.
Trošku mám problém s tou štvrtou prioritou, lebo ekonomickým presvedčením som skôr libertarián, a mne sa nezdá, že by sa v podstate dalo tak strašne veľa urobiť s nástrojmi ekonomickej diplomacie. Ja si nejak myslím, že ten podnikateľský svet, ten svet toho dravého hospodárstva a dravého trhu má vlastnú logiku a ekonomickí pridelenci na ambasádach ani vedomé činnosti s tým veľa nenarobia, ale to je, prosím, toto je moje libertariánske presvedčenie. Ja viem, že sú krajiny, ktoré vykonávajú tzv. ekonomicko-politickú diplomaciu, ktoré majú obrovské devízové rezervy. Viem si predstaviť napríklad, že Čína prostredníctvom obrovských investícií všelikde po svete, napríklad v Afrike, atď., tak realizuje aj politické ciele. Robí to samozrejme a robí to veľmi účinne. Viem, že aj nástroje v podobe mamutích štátnych podnikov, ako Gazprom a Rosnefť, slúžia, by som povedal, aj iným ako ekonomických cieľom. Ony, to sú politické nástroje, samozrejme. Ale prosím, je to tam, viem sa s tým stotožniť.
A čo sa týka nástrojov kultúrnej a verejnej diplomacie, považujem ich za potrebné a dôležité a užitočné a musím povedať, že naša diplomacia v tomto smere patrí k tým, ktoré je potrebné aj za mnohé chváliť. Ja mám veľmi čerstvú skúsenosť z New Yorku, z nášho zastúpenia pri Organizácii spojených národov, kde sa podarila nemalá vec, teda prezentácia Slovenska na pôde OSN v podobe, z príležitosti 70. výročia oslobodenia Osvienčimu, výstava slovenského fotografa, slovensko-kanadského fotografa Jurija Dojca priamo v budove hlavnej OSN, čo je, keby ste poznali ten kontext, tak by ste vedeli, že tak toto hraničí s malým zázrakom, že sa to podarilo vybaviť, a klobúk dole pred naším diplomatickým zastúpením.
No, ale vrátim sa na začiatok a cítim potrebu to, čo je tuná napísané, nejak zarámcovať do takého širšieho kontextu, miestami aj teda veľmi kritického. Hneď na úvod sa píše, ešte pred tými prioritami, že na pozadí nestability s globálnym dosahom si Slovenská republika v roku 2015 pripomenie 70. výročie ukončenia druhej svetovej vojny. A ja som to nečakal v tom materiáli, ale za seba dodávam, že bolo by dobré si pripomenúť aj začiatok druhej svetovej vojny.
A tá druhá svetová vojna nezačala útokom hitlerovského Nemecka v 41. v rámci plánu Barbarosa na Sovietsky zväz. Tá druhá svetová vojna začala skôr, podstatne skôr. A v tejto súvislosti s tým, čo sa už tu povedalo, a keďže sa bavíme o tom, že ako budeme zahranično-politicky rozmýšľať tento rok a v budúcich rokoch, tak považujem za potrebné pripomenúť, že to zlo začalo mnohými inými gestami, zmluvami, rokovaniami, a potom priamo agresívnymi aktami, a na počiatku stál napríklad aj tzv. neslávny Pakt Molotov – Ribbentrop. To bolo dva roky pred tým, než Hitler napadol Sovietsky zväz. A súčasťou toho Paktu Molotov – Ribbentrop bola aj dohoda, ktorou si Sovietsky zväz a Nemecko rozdelili územie dovtedy suverénneho Poľska a aj pobaltský región a uzavreli aj ďalšie dohody. Dnes to už nikto nie je ochotný pripomínať, ba asi bolo to vymazané z kolektívnej pamäti. Ale tie dva roky, ktoré uplynuli medzi Paktom Molotov – Ribbentrop a akože začiatkom druhej svetovej vojny, boli dva roky, keď si Hitler a Stalin veľmi dobre rozumeli. Keď sa na oslavách v Sovietskom zväze zjavoval hákový kríž rovno vedľa kosáka a kladiva a keď sa v médiách sovietskych písalo, o súdruhovi Hitlerovi. To je to obdobie po tom, keď prišlo k vražde poľských dôstojníkov v Katýnskom lese. To už bola druhá svetová vojna, nie až útok na Sovietsky zväz. A v tom Katýnskom lese, chcem podotknúť, to neboli hocijakí poľskí dôstojníci, nejakí poručíci, kapitáni a podporučíci. To boli rezervní dôstojníci, to bola kompletne narukovaná mladá poľská inteligencia. Lekári, učitelia, advokáti, vysokoškolskí učitelia. Tých dal vyvraždiť Stalin v Katýnskom lese. Podobne, ako to urobil s inteligenciou potom a so strednou vrstvou v pobaltských republikách. Takže ak chcete vedieť, prečo sú pobaltské republiky v danom okamihu, by som povedal, také znepokojené tým, čo sa deje v Rusku, no tak to je tá historická spomienka na vlastné straty. Preto Lotyši, Estónci a Litevci, preto im tak záleží na tom, aby ten ochranný dáždnik Severoatlantickej aliancie sa vzťahoval aj na nich, lebo toto majú v historickej pamäti. A samozrejme, že to majú v historickej pamäti aj Poliaci, len my to tam akosi nemáme.
No a toto som považoval z príležitosti toho už spomenutého 70. výročia ukončenia vojny spomenúť. A tiež by som chcel pripomenúť, že s tým ukončením vojny sú späté aj ďalšie veci. Sú späté dovtedy nevídané a nehorázne anexie území. Poľsko celé ako také sa posunulo o 200 km smerom za západ, samozrejme na územie, ktoré pôvodne patrilo Nemecku. Oblasť, ktorá je teraz Kaliningradská, to bolo Východné Prusko. A Kaliningrad sa volal Königsberg, rodné mesto a pôsobisko filozofa nemeckého Immanuela Kanta, ani nos odtiaľ nevystrčil. A dovtedy tam žiadny Rus nežil, jedine ak tam bol na výlete. Dneska je to súčasť Ruska, berieme to ako samozrejmú vec. Ale spomeňte si na to, keď budeme hovoriť o tom, že komu vlastne patrí Krym a prečo.
A už tu kolega Osuský spomenul Podkarpadskú Rus. Nikdy v dejinách pred rokom ´45 Podkarpadská Rus nebola súčasťou ničoho, čo súvislo s cárskym Ruskom ani s iným Ruskom, ani so Sovietskym zväzom. A tiež sa tam usporiadalo čosi ako referendum, čo bolo referendum pod hlavňami samopalov. A tiež to nemalo absolútne žiadnu výpovednú hodnotu. A tiež tam nežili nijakí pôvodní občania ruskojazyční alebo nejakí takí iní.
No, to len na, to len k tomu úvodnému odstavcu, ale je mi jasné, že tieto všetky veci ako historické kontexty nemôže rezort diplomacie riešiť v zameraní zahraničnej politiky. Ja to hovorím na tejto pôde len preto, že my to musíme riešiť. My sme zákonodarný zbor, ktorý má z času na čas uvažovať o tom, že čo je Slovensko v medzinárodnom kontexte a v čom sa to vlastne pohybujeme, a nepochopíme to, kým nebudeme mať kdesi v pamäti aj históriu. Stále na ňu treba myslieť, lebo si ju zopakujeme, keď na to nebudeme myslieť.
Veľa tu bola dnes reč o Rusku. Tak niektoré veci považujem za potrebné pripomenúť. Západ narobil za posledných 25 rokov ale hrozné množstvo hlúpostí, ako vlastne za celú predchádzajúcu históriu. Lebo prečo by práve Západ nerobil hlúposti, keď to robia všetky regióny a krajiny sveta? Ale ak, v tom sa pridávam k tomu, čo napísala na túto tému veľmi dobre A. Applebaum, americká historička, manželka poľského politika Radka Sikorského, ak sa niečo vážne podarilo, tak to bol ten krok Západu, pomocou ktorého sme sa my, Slováci, Česi, Maďari, Litovci, Lotyši, Poliaci ocitli v Severoatlantickej aliancii a v Európskej únii. My sme sa posunuli v dejinách na tú opačnú stranu, na tú šťastnejšiu stranu bývalej železnej opony aj obsahovo. Ja to pripomínam preto, že som bol súčasťou tej snahy. A aj som videl, ako sme schopní sami sebe streliť do nohy v tej snahe. Ja si pamätám, že čo nastváralo tuná HZDS, Mečiar, SNS a ďalší aktéri toho celého. Ako nás vykopli z toho procesu. V roku ´97 sme boli totálne diskvalifikovaní, boli sme vykopnutí, vykázaní ako páriovia úplne mimo integračných procesov. Veľmi dlho trvalo, kým sme sa dostali naspäť. A chcem povedať, že ten krok bol mimoriadne úspešný preto, že na to, aby sme sa tam dostali, sme museli začať plniť nejaké kritériá, a to nielen my, Slováci, ale aj Česi, aj Maďari, aj všetci ostatní. A tie krajiny sa pod tlakom tých kritérií, ktoré bolo treba plniť aj v Severoatlantickej aliancii, lebo tam by krajinu, ktorá je neslobodná, nedemokratická, v tom kontexte a v tej chvíli nezobrali. Ale predovšetkým v Európskej únii my sme sa museli vo svojej podstate zmeniť. Nielenže sme museli prijať strašné množstvo legislatívnych noriem, z ktorých mnohé sú možno aj zbytočné z podstaty veci, ale my sme sa museli kvalifikovať do toho celého, a preto ten proces bol úspešný a užitočný, preto sme dnes tam, kde sme. A proste ja vidím s veľkou nevôľou, keď je spochybňované to, že kam patríme.
A teraz poviem niečo v tejto súvislosti kolegyni Mezenskej. Asi si nerozumieme že čo je to Západ a čo je to Východ. Západ v civilizačnom kontexte, v geopolitickom kontexte, v kultúrnom, filozofickom kontexte, v kontexte vied a umení, Západ končí tam, kde končia posledné gotické chrámy. Západ je, to sú hranice západnej kresťanskej civilizácie. Západ je aj Mukačevo, aj Ľvov. Teraz z civilizačného pohľadu. Západ je kultúrno-historicko-civilizačný kontext a Slovensko nikdy nepatrilo, hoci naši kultúrni dejatelia, ako Ľudovít Štúr alebo Vajanský, si možno mysleli niečo iného, ale Slovensko nikdy nebolo súčasťou ničoho iného ako Západu. My sme Západ. Proste stredná Európa je Západ, ako, ako nikto o strednej Európe nijako ináč neuvažoval. Dobre, keď sa pozriete na kompas a necháte sa dezorientovať ručičkou kompasu, tak prosím, ale, ale teda povedal by som, prepáčte, ale, ale chýbajú vám akosi informácie. A netrúfam si povedať, že vzdelanie, to by som zachádzal priďaleko.
A v tejto súvislosti chcem povedať ešte jedno, čo spomenul Peter Osuský, pre mňa je členstvo v Severoatlantickej aliancii a v Európskej únii potvrdením tohto civilizačného faktu. Sme tam, kde máme byť a kam patríme.
Začalo sa tu šíriť, taká pseudo informácia, taká legenda, že hádam rozširovaním NATO boli porušené dohody s Ruskom, a že aj to, že sme sa my stali súčasťou Severoatlantickej aliancie, akosi proste mohlo Moskvu podráždiť a že je to dôsledok amerického triumfalizmu a podobne. Dámy a páni, to je holý nezmysel. Môžem si to dovoliť povedať, lebo ja som bol ten, ktorý ešte na pôde Federálneho zhromaždenia v tom okamihu, keď sa Michalovi Kocábovi a ďalším podarilo "vypočkať", konečne, ruských okupantov, aj od nás zo Slovenska, okupantov, kolegovia, aj od nás zo Slovenska, aj z Čiech, ja som bol ten, ktorý ako predseda Zahraničného výboru Federálneho zhromaždenia si dovolil povedať, že: tak a teraz je čas vstúpiť do NATO, lebo ja Rusku a jeho úmyslom v budúcnosti neverím. A mal som veľa dôvodov, lebo ja som, ja som zažil ten rok 1968. A vtedy sa všetci prežehnali, ešte aj mnou zbožňovaný prezident Havel, pretože ja som sa rúhal, zdanlivo, v tej chvíli. Ale Poliaci už vtedy vedeli, že chcú vstúpiť do Severoatlantickej aliancie, lebo oni majú predsa len svoje historické inštinkty a reflexy lepšie nabrúsené, ako máme my, lebo majú omnoho tragickejšiu skúsenosť, ako máme my, omnoho tragickejšiu. A vtedy sa pokúsili vstúpiť do NATO.
A kde bol vtedy americký triumfalizmus? No nikde, rovno ich poslali do čerta. Tak isto, ako nechceli pochopiť, že kam sa to hrabeme my. To rozširovanie NATO, to nebol produkt americkej expanzie. Tak neochotných partnerov, ako celú tú dobu, čo sme sa pokúšali dostať do Severoatlantickej aliancie, ako boli Američania, ani si neviete predstaviť. V roku, to už sa potom postupne stali Maďari, Česi a Poliaci súčasťou aliancie, a vtedy, v tom čase s predsedom zahraničného výboru tejto Národnej rady Petrom Weissom, ktorý bol SDĽ, ľavica, a s predsedom branno-bezpečnostného výboru Vladom Palkom, ktorý bol KDH, a moja maličkosť, vtedy predseda výboru pre európsku integráciu, sme obchádzali parlamenty západnej Európy a Spojených štátov, aby sme ich ukecali, že áno, aj my sa chceme stať súčasťou toho celého, a to nielen Európskej únie, ale aj NATO.
Neviete si predstaviť, na akú neochotu a zavreté uši to narážalo napríklad vo Washingtone. Vôbec o tom nechceli ani počuť. To nie je pravda, že Amerika siahla na strednú Európu. Nie, my zo strednej Európy, ktorí si čosi pamätáme, sme sa tam hrabali. Lebo sme vedeli, čo to historicky znamená. Niekedy ma vek a skúsenosti tú výhodu, že človek vidí a pamätá si. Niektorí ľudia s vekom prirodzene iba starnú, ale ako povedal pani Magdy manžel Milan Lasica, ale niektorí naozaj aj múdrejú prípadne. Netrúfam si povedať, že to je môj prípad, ale vek má svoje výhody, lebo človek si všeličo pamätá.
Tak pripomeniem, s Ruskom nikdy nikto žiadnu zmluvu o nerozširovaní NATO nepodpísal. Čo sme s Ruskom podpísali, nie my, ale NATO, bola zmluva z roku 1997, že Severoatlantická aliancia neposunie na východ jadrové zbrane. A to bolo dodržané. Nijaké jadrové zbrane aliancia na východ neposunula. Dokonca v roku 2002 bola založená Rada NATO – Rusko. Rusko de facto bolo prizvané, žiadny triumfalizmus, žiadna agresia, žiadne obkľučovanie a vylučovanie Ruska, Rusko bolo pozvané ku stolu. Rusko sa stalo súčasťou všetkých rokovaní Rady Severoatlantickej aliancie, tej rozhodujúcej Rady. Rusko bolo pri stole. Nikto sa ho nesnažil ponížiť a Rusko nemalo dôvod domnievať sa, že tá aliancia, pri ktorej stole sedí, hoci nie ako člen, akýmkoľvek spôsobom Rusko ohrozuje. Ak tak to pociťovalo, bola to čistá paranoja.
Toto zaobchádzanie s Ruskom v tom čase nebolo taká samozrejmosť. Pretože dá sa povedať, že už v roku 1991 po ekonomickej stránke, ani po stránke počtu obyvateľov, Rusko vlastne veľmocou nebolo. Veľmocou bolo ešte stále vojensky. Rusko doteraz je veľmoc, jadrová veľmoc, vojenská veľmoc. Ale na to, aby bolo prizvané ku stolu napríklad v zoskupení G7, neskoršie G8, na to nebol ani najmenší dôvod. Rusko nebolo demokratické dostatočne nikdy a ani ekonomicky dostatočne silné, keďže má ekonomiku postavenú výhradne, takmer výhradne na vývoz energetických surovín.
Čo sa stalo odvtedy? No tak začnem od, od predvčerajška alebo pred-predvčerajška. Pred-predvčerom alebo tak nejako som sa dopočul, že nie nejaký "podržtaška", ale rovno šéf ruského parlamentu, ruskej dumy, sa nechal počuť, že Rusko nesúhlasí s anexiou Nemeckej demokratickej republiky západným Nemeckom. No danke schön. To je symptomatické. To je symptomatické rovnako, ako keď Vladimír Vladimirovič Putin obhajuje hanebný, špinavý, zákerný Pakt Molotov – Ribbentrop a prejavuje pre to plné pochopenie, a ako keď hovorí, že najväčšou tragédiou 20. storočia bol zánik Sovietskeho zväzu. To povedal naozaj. Pričom to je ten istý Sovietsky zväz, ktorého územie je pokryté prakticky ľudskými kosťami z Gulagov toho Sovietskeho zväzu. Keď sa teda pozeráte, že, na to, že čo je dnešné Rusko, podľa mňa treba toto vnímať.
K dnešnému Rusku ešte považujem, keďže hovorím o celkovom kontexte, v ktorom sa nachádzame, treba ešte pridať možno pár poznámok, ktoré napísal novinár Jefim Fištejn na adresu ekonomickej situácie Ruska, lebo som už povedal, že po ekonomickej stránke Rusko dávno medzi veľmoci nepatrí. A paradoxne svet sa zotavuje. Aj Slovensko sa zotavuje z krízy, hoci pomaly, ale robí, čo môže. A teraz v tomto okamihu nemám najmenšiu potrebu kritizovať našu vládu za to, čo robí alebo nerobí ekonomicky, hoci by som mohol. Ale zotavujeme sa ako. A Európa sa zotavuje, svet sa zotavuje z krízy. A Rusko padá do krízy uprostred zotavujúceho sa sveta. Prečo? No má to veľa dôsledkov, ale ten, má to veľa príčin, ale tou najdôležitejšou príčinou je podľa Jefima Fištejna "nezmyselne agresívna, úplne neadekvátna činnosť ruskej vlády a najmä ruského prezidenta". Agresívna činnosť ruskej vlády a ruského prezidenta. Okrem padajúcich cien ropy, a, samozrejme, aj sankcií, ale k tým sankciám by som vám niečo rád povedal.
Tie sankcie boli jediná možná odpoveď na to, že Rusko hrubým, masívnym spôsobom porušilo medzinárodné zmluvy, a to bol jediný spôsob, ako dať najavo, že s tým západný svet nesúhlasí a že je načase, aby sa Rusko takto nesprávalo. Iné prostriedky k dispozícii ani Európska únia, ani Spojené štáty nemajú. Majú len tieto sankcie, ktoré ale nie sú príčinou ruského hospodárskeho úpadku.
Chcem povedať, že v čase, keď Vladimír Putin nastúpil do úradu, tak následne dramaticky stúpli ceny ropy a plynu, ale najmä ropy. Dramaticky. A zrazu malo Rusko dostatok peňazí, Rosnefť mal dostatok peňazí na to, aby jednoducho pozdvihli úroveň obyvateľov Ruska, aby postavili Rusko ekonomicky na nohy. A Rusko začalo byť zaujímavé aj ako investičný priestor. Nuž, ale pri tom to neskončilo, a samozrejme, že tie ceny ropy boli strašne vysoké, a za ten čas, odvtedy, od toho stúpnutia cien ropy až po ich nečakaný pád tento rok, koncom minulého roku, utŕžilo Rusko za Putinovej éry 3,5 triliónov dolárov za ropu. A okrem toho si stihlo požičať ďalších 610 miliárd dolárov.
Ja to spomínam preto, aby som osvetlil ten paradox ruskej situácie a osvetlil trošku nezmyselnosť jeho agresívneho správania. Aj iné krajiny majú veľký príjem z vývozu ropy a ropných produktov. Saudská Arábia, Spojené arabské emiráty a tak ďalej, ale nepožičiavajú si peniaze. A potom sú iné krajiny, ktoré si požičiavajú peniaze v tomto rozsahu, ale tie ich potrebujú. Žiadna iná krajina sveta neminula naraz 3,5 trilióna dolárov a ešte si vypožičala ďalších 610 miliárd. To neurobila žiadna iná krajina sveta s tak mizerným výsledkom.
Ruské veľké mamutie firmy sa zadlžili. No, čudujte sa, ktoré. Presne tie štátom vlastnené mamutie firmy ako Gazprom a Rosnefť, ktoré sú riadené a vlastnené Putinovými kamarátmi. Aký majú dôvod sa potenciálne strašne bohaté firmy zadlžiť? No tak pravdepodobne sa nesprávajú celkom ekonomicky. A potom, samozrejme, Rusko malo veľmi veľa peňazí. Tie použilo, samozrejme, čiastočne na zvýšenie životnej úrovne svojho obyvateľstva, chvalabohu, ale znamená to tiež, že ich prejedli, a čiastočne, samozrejme, na to, aby si kupovali, korumpovali a prostituovali európsku politickú triedu, čo vidíme všade, kam sa pozrieme. Samozrejme, že nie kompletne všetkých. Ale je to viditeľné. A ceny ropy padli a teraz všetci vravia, že: no, tak ale Rusko má obrovské devízové rezervy. Nikto nevie odhadnúť, aké má Rusko devízové rezervy. Za posledné, Jefim Fištejn píše, za posledné dva mesiace alebo tri mesiace Rusko vrážalo týždenne niečo ako 20 mld. dolárov intervenčne do udržania kurzu ruskej meny. Výsledok je ten, že v danej chvíli, som sa pozeral teraz na kurzový lístok, tak euro je za 74 alebo 75 rubľov, čo je hrozné. Lebo to znamená, ak sa nič nezmení, do konca tohto roku 30-percentnú infláciu, čo znamená zníženie, prudké zníženie životnej úrovne, a samozrejme, že zatvárajú sa firmy, maloobchody, ľudia prichádzajú o prácu. A otázka je, že dokedy ešte bude mať, dokedy budú existovať tie nahonobené devízové rezervy. Čiže Rusko je v ťažkej ekonomickej kríze a v tejto situácii, svoju situáciu, svoju ťaživú situáciu, ktorá dopadá na každého jedného Rusa s výnimkou tých najbohatších, rieši expanziou. Rieši tým, že vedie vojnu v susednej krajine. Rieši tým, že sa hlavný komentátor televíznej stanice Rossia Segodňa nechá počuť, že dnes už Rusko nie je vôbec viazané nejakým obmedzením, ktorým bol viazaný Sovietsky zväz, že nepoužije jadrové zbrane ako prvé. Vyhráža sa.
Takže keď sa opäť niekto opýta, že kde je problém s Ruskom, že prečo máme toľko problémov s Ruskom, no pre toto. Pretože Rusko je to, čo je, a každý, kto trošilinku, by som povedal, s triezvymi očami pozerá tým smerom, tak musí inštinktívne cítiť, že z toho priestoru prichádza hrozba.
A ja teraz, kolega Blaha ma určite obviní, že rinčím zbraňami, ani trošku nerinčím zbraňami. Vôbec nechcem nikoho poslať do boja proti Rusku. Boh uchovaj! Vôbec tá predstava, že Slovensko vedie smerom na východ vojnu, má absolútne desí. Ja len cítim, že nemáme žiadnu záruku, že keď my v podstate podáme olivovú ratolesť, že budeme v bezpečí. Preto som tu pred dvomi mesiacmi, či tromi, keď bola reč o štátnom rozpočte, hovoril, že, preboha, pud sebazáchovy káže zvýšiť prostriedky pre ministerstvo obrany, zvýšiť prostriedky pre slovenskú armádu. Nie preto, že by som ju chcel poslať kamsi bojovať, ale preto, že chcem mať pocit aspoň trochu sucha a bezpečia, ak rozumiete, o čom hovorím.
A teraz sa zastavím pri, ja teda vnímam, vnímam situáciu ako takú, že svet sa prudko zmenil. Rusko už nie je strategický partner. Rusko samotné samo seba v novej vojenskej doktríne, v zahraničnopolitickej doktríne zadefinovalo ako súpera, nechcem povedať rovno nepriateľa, Európskej únie a Ameriky. Ono sa za takých považuje, a my sme toho súčasťou, ich slovami. Nie my vyhľadávame konfrontáciu. Rusko vo svojej vojenskej doktríne to takto zadefinovalo. Rusko sa cíti ohrozené.
Fakt je ten, že toto nie je nič nové. Mentalita obkľúčenia, obkolesenej krajiny samými nepriateľmi, hrozby z vonka je čosi, čo, by som povedal, má historickú tradíciu v Rusku. Ja som to už opakovane spomínal a pripomínam to znovu. Vo februári v roku 1946, čiže pomaly pred sedemdesiatimi rokmi, George Kennan, vtedajší americký veľvyslanec v Moskve, poslal domov niečo, čo sa volá The Long Telegram, Dlhý telegram, v ktorom opisoval svojej vláde, svojmu prezidentovi mentálny stav Stalina a ľudí, ktorí ho obklopovali, paranoju, neznalosť, mentalitu obkolesenia. Odporúčam vám, je to bežné, The Long Telegram je bežne k dostaniu, prístupný na internete v podobe pdf a tak ďalej. Dajte si, prosím, tú, tú prácu, prečítajte si to. A keď si zakryjete dátum, kedy to bolo zapísané, budete mať strašne silný pocit deja vu, to tu už bolo. Všetko tu bolo.
A teraz sa zastavím pri niečom inom. Súčasťou tohto materiálu, s čím som sa ja absolútne stotožnil, je spolupráca Vyšehradskej skupiny, V4. My jej práve predsedáme. Budeme mať stretnutia, aj zahraničný výbor bude mať s partnerskými výbormi stretnutie. Fakt je ten ale, že táto krízová situácia tento formát veľmi drsným spôsobom otestovala. Už to tu predo mnou spomínali viacerí. Spomínal to Béla Bugár, spomínal to Peter Osuský, spomínala to Magda Vášáryová. Existuje ešte V4 v tej podobe, v akej by sme si priali, že bude existovať? Alebo je to už len formálne zoskupenie krajín, ktoré majú na základnú interpretáciu toho, čo sú hrozby a čo sú priority, rozdielne názory? Lebo pochopil som, že Poliaci nás už ako spoľahlivých spojencov nie veľmi vnímajú. Nevnímajú nás ako spojencov, pretože, že, a to nie je obvinenie, preboha, na adresu rezortu zahraničných vecí, ale na mnohých iných aktérov zahraničnej politiky, špeciálne nášho pána premiéra. Nesprávame sa v každom ohľade, prinajmenej verbálne sa nesprávame ako spojenci.
Vznikol nový formát. Niekedy v druhej polovici minulého roku bola V4, predstavitelia V4 na parlamentnej úrovni, čiže aj ja som sa tam zúčastnil ako predseda zahraničného výboru, pozvaná na stretnutie vo formáte V4 plus pobaltské krajiny, plus krajiny Severskej rady, čiže Fínsko, Švédsko, Nórsko a Dánsko. Keď sa pozriete na mapu, tak to je reťaz krajín, ktoré plus-mínus susedia s východným priestorom a ktoré majú aj historicky, by som povedal, prinajmenej príbuzné osudy, príbuzné obavy, príbuzné úzkosti. Odvtedy sa tento formát takto nestretol. Mne pripadal ako veľmi zmysluplný. Podľa mňa sa nestretol preto, lebo aj pre pobaltské krajiny ako keby V4 prestala byť funkčným formátom, prinajmenej z hľadiska bezpečnosti. Ja to tak interpretujem, možno, možnože som paranoidný, možnože si to len nahováram, ale ja to tak vnímam. Nota bene, keď tá erózia lojality voči, zoči-voči teda potenciálnemu nebezpečiu prekračuje hranice V4. Stačí sa pozrieť na to ako sa deklaruje v poslednej dobe Grécko. Alebo čo zaznieva z úst, Peter Osuský spomenul bulharské ministerstvo zahraničných vecí, tak pokiaľ si pamätám, tamojší minister zahraničných vecí má zrazu problém s tým, pochopiť, že Isbalah je teroristická organizácia. A je to bagateľ, ale no. A samozrejme Cyprus má zrazu problém zúčastniť sa na tom, na tom, čo Európa spoločne robí. Takže my nie sme jediným bodom erózie, ale mám problém, mám pocit, že toto je problém, a potreboval som to povedať.
Nemáme veľa príležitostí rozprávať o tom, že v akom svete žijeme, a preto to využijem a ešte poviem niečo k inému regiónu. Spomína sa to tam, musí to tam byť, je to dobré, že je to v tomto materiáli. Možno, že by si to vyžiadalo trošku explicitnejšiu zmienku. To je Blízky východ, terorizmus, Islamský štát a podobne.
Podľa mňa tak ako nemá zmysel nepomenovať, že za problémami momentálne na východnej Ukrajine treba hľadať Rusko, tak nemá zmysel nepomenovať, že ten terorizmus, o ktorom hovoríme, je terorizmus islamský. To nie je to, s čím má, s čím je Európa konfrontovaná, momentálne nielen Európa, ale celý Blízky východ – dôvod, pre ktorý zomierajú ľudia, to nie sú baskickí separatisti ani katalánski separatisti, ani Irská republikánska armáda a ani nič podobného, ani Tigri oslobodenia tamilského Ílamu – to je islamský terorizmus. Nikdy predtým v tejto podobe, myslím v modernej dobe, Západ nebol s niečím takýmto konfrontovaný.
Fakticky viaceré štáty, ktoré boli súčasťou normálneho zemepisu, normálnej mapy sveta, vlastne v tej podobe, v ktorej existovali, ani neexistujú. Irak ako štát formálne existuje, ale nie je to homogénne územie už, by som povedal, z hľadiska spravovania štátu. Na severe Kurdi, na severovýchode dosiahli Kurdi takú mieru autonómie, že už ani veľmi to nepatrí k územiu spravovanému irackou vládou, ktorá je šiítská, a zdá sa, že Kurdi a ich milície Pešmerga sú jediná sila, ktorá je schopná účinne bojovať s tými sociopatickými bojovníkmi Islamského štátu a s Al-Káidou. Jediná sila. Ovšem tá sila má len limitované možnosti a samozrejme limitovanú podporu, pretože ďalší štát hneď vedľa, ktorý prakticky neexistuje, Sýria, ona je na mape ako Sýria, ale fakticky to tiež nie je územie, ktoré je spravované svojou vládou. Územie, ktoré je spravované sýrskou vládou, teda silami Bashar Al-Assada, alavitmi, je len časť územia Sýrie. Zvyšok sú rôzne ostrovčeky a samozrejme, že sever a východ, severovýchod Sýrie sú tiež obývané Kurdami, ktorým ale napríklad z Turecka pomoc neprichádza v ich boji s Islamským štátom, pretože Turecko má problém s vlastnými Kurdami. A v tomto kontexte treba povedať, že ani Turecko nie je tým spoľahlivým členom Severoatlantickej aliancie, ktorým zvyklo byť ešte pred desiatimi rokmi. Ani náhodou. Turecko sa vydalo na vlastnú cestu. A ak sa tu píše, že podporíme, v tomto materiáli sa to píše, že podporíme členstvo Turecka v Európskej únii, ak splní podmienky, tak to je pipe dream. Turecko nesplní tie podmienky a ani už ani veľmi nechce. Turecko v jeho danej politickej podobe s tým, že Tayyip Recep Erdogan a jeho strana postupne demontujú aj posledné zvyšky kemalizmu, čiže sekulárneho štátu, jednoducho podľa môjho názoru do Európskej únie nepatrí a ani si nezaslúži v danom okamihu našu podporu, hoci nie som si istý, či je to potrebné takto natvrdo povedať. Ale ja si to na parlamentnej pôde chcem dovoliť.
Čiže skončím s tým, že je dobré, že máme materiál, okolo ktorého môžeme diskutovať. Je dobré, že tie priority, ktoré si naša zahraničná politika, to zameranie, stanovila, že v podstate sú také, s ktorými si myslím, že väčšina snemovne sa môže stotožniť. A som si istý, že sa s tým môže stotožniť aj väčšina verejnosti. Ale je dobré niektoré veci pomenovať priamo, bez zbytočných ohľadov, pretože keď ich nepomenujeme priamo, môže sa stať, že nám nebudú rozumieť, a môže sa stať, že urobíme chybné rozhodnutia.
Ďakujem za pozornosť.
Skryt prepis