Videokanál poslanca

 
 
Loading the player...

Prosím povoľte Vášmu prehliadaču prehrávať videá vo formáte flash:
Google Chrome | Mozilla Firefox | Internet Explorer | Edge

Vystúpenie s faktickou poznámkou

23.6.2015 o 15:23 hod.

PhDr. CSc.

František Šebej

Videokanál poslanca
Zobraziť prepis Poslať e-mailom Stiahnut video
 
 
 

Videokanál poslanca

Vystúpenie s procedurálnym návrhom 29.9.2015 11:33 - 11:33 hod.

František Šebej
Ďakujem, pán predseda. Poprosím kolegov zo zahraničného výboru, pričom pripomínam im, že o jednej je zasadnutie zahraničného výboru v miestnosti č. 30. Ďakujem.
Skryt prepis
 

Vystúpenie s faktickou poznámkou 17.9.2015 11:01 - 11:03 hod.

František Šebej Zobrazit prepis
Ďakujem.
Kolegovi Hubovi chcem povedať, že ani ma nenapadlo zľahčiť konferenciu, ktorá sa práve začala. Ale dovolil som si zažartovať, lebo naozaj si nemyslím, že tí ľudia zo Sýrie utekajú pred klimatickými zmenami. Je mi ľúto, viem si predstaviť vlnu utečencov, ktoré môžu vzniknúť z toho, že sa zmení klíma, ale v danej chvíli to tak nie je.
Ku kolegovi Blahovi. Ja si nespomínam ani raz, že by som spomenul akúkoľvek Ameriku, ani náhodou. Ja teda vám chcem povedať, že tá ideológia al-Bagdádího nevznikla na základe Bushovej agresivity, ale tá ideológia vznikla medzi rokom 623 až 632 nášho letopočtu, presne v tej podobe, v ktorej ju uctieva al-Bagdádí. To je len poznámka teda ku genéze.
Kolegovi Petrákovi chcem povedať, že na tých zbraniach, ktoré sa v danom okamihu pohybujú v Sýrii a čiastočne aj v Iraku, máme aj my nejaký podiel. Ja si spomínam, že ešte pred rozdelením Česko-Slovenska za vlády Mariána Čalfu Česko-Slovensko dodalo do Sýrie 100 tankov T-72 vyrobených v Martine a bolo to považované za dobý obchod. Myslím, že ešte sú tam tie tanky.
Kolegovi Hlinovi poviem len toľko, ani ma nenapadlo niekoho urážať. Ak ste to tak vnímali, je mi to naozaj ľúto, nebol to môj úmysel.
Kolegovi Muránskemu musím povedať, že územia obsadené Islamským štátom nie sú len neobývané územia, Mosul bolo druhé najväčšie mesto v Iraku. Ani Rakka nie je malé mesto... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)
Skryt prepis
 

Vystúpenie v rozprave 17.9.2015 10:02 - 10:47 hod.

František Šebej Zobrazit prepis
Ďakujem pekne, pani podpredsedníčka. Konečne som sa dopočul, ako vyriešiť krízu s migrantmi.
Dámy a páni, kolegyne, kolegovia, ja začnem od konca, rád by som predniesol návrh na doplnenie uznesenia, ktoré predniesol predseda výboru pre európske záležitosti Ľuboš Blaha, o jeden odsek, bod C, a dúfam, že sa s tým snemovňa stotožní, pretože inak s tým uznesením, ktoré bolo prednesené, sa viem stotožniť aj ja, dovoľte, aby som ho prečítal, to je teda ten dôvetok, C. vyzývame vládu Slovenskej republiky a všetky zainteresované inštitúcie, aby objektívne informovali verejnosť o tom, ako je Slovenská republika pripravená po kapacitnej, legislatívnej a bezpečnostnej stránke, aby tak zabránila šíreniu strachu a dezinformácií medzi obyvateľstvom, ktoré predstavujú živnú pôdu pre silnejúce prejavy neznášanlivosti, xenofóbie a extrémizmu. Odovzdávam ho.
Aby som to zdôvodnil, tak... (Ruch v sále.) Trošku ma to ruší. Niekoľkokrát to tu bolo povedané, povedal to aj pán spravodajca, ak niečo vážne ohrozuje našu spoločnosť v tejto chvíli, nie sú to vlny migrantov, tie nám nehrozia v danej chvíli ani náhodou, ale sú to emócie spojené s touto perspektívou, emócie, ktoré hrozia normálne narušením v podstate ducha spoločnosti, strach a nenávisť. Toho sa týka to uznesenie. Strach a nenávisť dokážu rozložiť akúkoľvek ľudskú komunitu, akýkoľvek štát, akýkoľvek národ. A vidím, že sa šíria v podstate ako metastázy.
No ale teraz dovoľte, aby som hovoril o niečom celkom inom. Asi vás neprekvapím, keď poviem, že nielenže ja nemám patentné riešenie na tú krízu s tými obrovskými apokalyptickými vlnami utečencov, čo sa valia, ale, som o tom presvedčený, na to nikto nemá patentné riešenie v danej chvíli, každý môže mať len riešenia parciálne, ktoré by, keby nejakým spôsobom prišlo k synergickému efektu všetkých možných potrebných opatrení, mohli postupne viesť k akémusi stabilizovaniu situácie.
Zaznelo tu ale strašne veľa nezmyslov a nielen tu, ale aj vo verejnom priestore zaznieva strašne veľa nezmyslov o tom, kto a prečo tú krízu spôsobil a ako by to tí či oní v tej Sýrii, Líbyi alebo kde spakruky vojensky vyriešili. To, dámy a páni, vyhlasujem, sú všetko naozaj bludy nehodné vzdelaných ľudí, intelektu a zdravého rozumu. Toto, čo sa deje na Blízkom východe a v Afrike, odkiaľ prichádzajú tie vlny utečencov, ale aj na iných miestach sveta, napríklad v Indočíne sa to nedá vyriešiť spakruky a už vôbec sa to nedá vyriešiť jednoduchým vojenským zásahom.
Bol som označený tuto pánom predsedom opakovane za vojnového štváča. V tomto okamihu hovorím, že všetci, ktorí si myslia, že nabehnú jednotky NATO do Sýrie a fuk, fuk bude to tam vyriešené, sa mýlia. To je nedorozumenie, to je absolútne nepochopenie situácie, ktorá tam je.
A teraz dovoľte, o situácii, ktorá vlastne vyvolala tú vlnu utečencov, aby som niečo povedal.
Špeciálne o Sýrii. Budem hovoriť aj o iných krajinách. Kto chce pochopiť, čo sa v tej Sýrii vlastne deje, musí poznať históriu toho konfliktu a históriu tej krajiny. Musí ju poznať, lebo ináč to nepochopí a nepochopí ani prečo tí ľudia utekajú.
Tak po prvé. Celý problém sa začal veľmi dávno. Po porážke Osmanskej ríše po prvej svetovej vojne keď sa ocitli plus-mínus súčasná Sýria a Libanon, volalo sa to Levanta, proste pod francúzskym mandátom, tak Francúzi podobne ako Briti jednak svojvoľne kreslili hranice budúcich štátov a jednak proste sa správali ako každá autoritatívna správna mocnosť, myslím, spravujúca mocnosť, nie správna. Rozdeľovali svoju priazeň. A vtedy sa stalo, že dovtedy znevýhodňovaná a utláčaná sekta šiitskeho islamu, zvaná alaviti, sa rozhodla, že pritúli sa k francúzskej moci, lebo to bolo pre ňu výhodné, a že prestane byť prenasledovaná lebo sunitská väčšina alavitov považovala za heretikov, kacírov, a teda hodných opovrhnutia a ekonomického znevýhodnenia, a alaviti nielenže začali spolupracovať s francúzskou mandátnou správou, ale začali najmä posielať svojich synov do vojenských škôl, dobrých francúzskych vojenských škôl. Výsledkom bolo, že keď omnoho neskoršie, po druhej svetovej vojne, keď bol ukončený francúzsky mandát k vláde niekedy v polovici šesťdesiatych rokov, keď prišla k moci v Sýrii armáda, no tak všetky dôležité posty obsadili dôstojníci a tými boli väčšinou alaviti.
Aj dnešný sýrsky prezident Baššár al-Asad patrí k sekte alavitov. Alaviti ale tvoria menšinu v multireligióznom, v multietnickom Iraku, kde tvoria približne 12 % populácie, je ich niečo cez dva milióny, dva a pol milióna, tri milióny možno, obývajú územie, ktoré je pozdĺž pobrežia Stredozemného mora. Sú tam mestá a centrá ako Latakia a prístav alebo ako napríklad vojenský prístav Tartús, ktorý má v prenájme ešte Sovietsky zväz, dneska Rusko. To je na území, ktoré obývajú alaviti, a plus-mínus, hovoria analytici, all the power brokers, teda všetci držitelia moci.
V režime, ktorý nastúpil nastúpením ešte Asadovho otca Háfiza al-Asada, boli alaviti jednoducho preto, že diktátor al-Asad nikomu inému nedôveroval, a preto, že oni pochopili, že ak sa majú vyhnúť pomerne krutej pomste sunitskej väčšiny, tak musia svoju moc udržovať tvrdo a za každú cenu, ak sa majú vyhnúť nielenže strate moci, ale prípadne aj masakre. Toto v tom násilnom priestore toho, čo sa volalo Levanta, proste to, že vládne menšina spolu s inými menšinami a s privilegovanými členmi sunitskej väčšiny, vlastne brutálnym spôsobom preddefinovalo to, čo potom vypuklo neskôr v tej Sýrii. Nemajú na tom nijaký podiel už ani len Francúzi, lebo tí len, by som povedal, tam postavili scénu, postavili kulisy kedysi dávno, ale stratili vplyv, odišli odtiaľ. A to už bolo vnútrosýrske dianie.
Strana Baas, ktorá tvorí politickú kostru režimu, ktorý nastal v Sýrii, je iracko-sýrska strana, ktorú založili dvaja v podstate sekulárni ľudia, jeden kresťan a jeden moslim, ale sekulárni ľudia. A ak chcete poznať politický vzor, podľa ktorého postavili tú stranu Baas aj v Iraku, aj Sýrii, no tak to nie je komunistická strana, to je nemecká NSDAP, to je nacistická strana, národný socializmus, to oni chceli, panarabizmus a akýsi socializmus.
Súčasťou ale toho režimu bolo, že v podstate bol sekulárny a ako taký potláčal akokoľvek nábožensky motivované čokoľvek, teda aj opozíciu. A niekedy v roku 1976 sa Háfiz al-Asad rozhodol, že bude podporovať vojensky kresťanov bojujúcich v Libanone proti moslimom, čo bolo považované (V Libanone bola kresťanská plus-mínus polovica obyvateľstva.), odnožou Moslimského bratstva v Sýrii za hodné pomsty a potrestania. A vznikla tak tlejúca občianska vojna, teda vzbura islamistov proti sekulárnemu režimu Háfiza al-Asada, proti strane Baas. A tá tlejúca vojna, ozbrojená, podotýkam, vyvrcholila v roku 1982 tým, že Asadov režim dal obkolesiť sýrske mesto Hamá, kde boli sústredení tí Moslimskí bratia, tankami, delostrelectvom a podobne a v podstate ho zrovnal so zemou alebo vystrieľal, zabili tam vtedy, odhady to hovoria niektoré, 20-tisíc ľudí, niektoré 30-tisíc, tie odhady sa rôznia, ťažko to overiť, ale bola to masakra. A vtedy ten režim prijal, by som povedal , modus operandi, teda cue first, ask questions later, proste to, že teda ak chcete vedieť, že kde sa celý ten konflikt medzi Asadovým režimom a tými islamistami začal, tak to je dlho predtým, než si väčšina z vás vôbec môže spomínať. A potom všetko možné pokračovalo. A súčasné dianie tam začalo vlastne vcelku oprávneným, správnym a legitímnym protestom mladých ľudí v Derá, čo je predmestie Damasku, proti tomu, ako zaobchádzal Asad s opozíciou.
A ešte tam bola ďalšia vec, že tam schudobnení farmári sa dostali do mesta ako proste obyvatelia vlastne mestských štvrtí. A súviselo to s cenami pohonných hmôt a s tým, že Asad predal obilné rezervy a ja neviem čo. Proste ten pôvodný konflikt, tá pôvodná architektúra toho konfliktu nebola náboženská, ona bola ekonomická. A bola to naozaj vzbura proti diktatúre. Ale veľmi rýchlo, veľmi rýchlo sa tej vzbury zmocnili tí pôvodní nepriatelia Asadovho režimu, a nech už sa to volá Moslimské bratstvo alebo akokoľvek, od roku 2011 vlastne keď sa to celé začalo, tak v podstate ten konflikt sa postupne stal sektárskym, čiže aj náboženským konfliktom. Treba povedať, že Baššár al-Asad tomu účinne pomohol. A pomohol tomu tak, že udelil celkom vedome amnestiu politickým väzňom uprostred tých protestov a väčšina tých politických väzňov ale boli islamisti, pustil ich von, aby sa tam zapojili, aby mal argument, že: „Aha, tak s týmito bojujeme, to sú islamskí teroristi.“
V tom čase al-Bagdádí, teraz vyhlásil sám seba za kalifa a šéfa Islamského štátu, ktorý viedol vtedy odnož Al-Káidy v Iraku, tak sa rozhodol, že založí filiálku v Sýrii v rámci tých nepokojov a poslal svojho emisára al-Džuláního, ktorému sa podarilo založiť niečo, čo sa nazýva front Džabát al-Nusrá, čo je odnož Al-Káidy v Sýrii. A väčšinou teda títo dnes pod menom Islamský štát alebo Džabát al-Nusrá, lebo to sú už dve skupiny, predstavujú jadro odporcov proti režimu. Paradoxne nie veľmi s ním bojujú.
A čo sa tam ešte stalo, to je toto, že tá pôvodná opozícia, to, čo si pamätáte pod názvom Slobodná sýrska armáda Free Syrian Army, to sú vlastne bývalé jednotky proste sýrskej armády, ktorým vláda nedôverovala, a preto ich držala počas toho celého konfliktu v kasárňach, lebo boli sunitské, tak tí sunitskí dôstojníci a sunitskí vojaci prebehli na stranu rebelov a zobrali so sebou aj veľkú časť vojenskej techniky.
Čiže ten konflikt od začiatku nebol realizovaný hrdzavými kalašnikovmi, ako si niektorí myslia, tam boli moderné zbrane na obidvoch stranách konfliktu. A preto vznikli také úžasné rozpaky, koho vlastne v tom konflikte podporiť, pretože Asad bol človek masovo vraždiaci svoje obyvateľstvo a proti nemu stáli ľudia, ktorým rozhodne nešlo o demokraciu, ale ani náhodou. Vôbec ani na chvíľu tam s výnimkou prvých okamihov nešlo o demokraciu.
A keď sa pozriete na mapu Sýrie, a nakoniec aj severného Iraku, tak pri tom rozložení demografickom a náboženskom ako to tam vyzerá, tak v podstate ten konflikt nemá riešenie, ktoré by znamenalo demokratickú, slobodnú a bezpečnú Sýria, v ktorej všetci Sýrčania budú doma, lebo už to prekročilo hranicu, z ktorej sa už nedá vrátiť. Tam bolo prekročených niekoľko tých hraníc, nielen tá červená línia, ktorú pomenoval Obama. A potom ju znovu pomenoval a potom nič neurobil, keď bola prekročená. Tých hraníc tam bolo prekročených niekoľko.
Napríklad v auguste 2012 Asadovo vojsko začalo používať tzv. barelové bomby, sudové bomby. A tie hádzalo na oblasti kontrolované rebelmi, nech už to boli moslimskí rebeli, alebo iní rebeli, hlboko teda nie na frontovú líniu, kde boli bojovníci, ale hlboko dovnútra tých enkláv kontrolovaných rebelmi. Ale barelová bomba je proste sud plechový nabitý proste výbušninami a kolovými úlomkami. Tá bomba má za cieľ zabiť čo najviac ľudí na čo najväčšej ploche, a to hocikoho, preto je tam toľko civilných obetí. A musím povedať teda, že keď si pozriete štatistiky civilných obetí, dnes sa to už pohybuje okolo 250-tisíc v tom konflikte, tak, bohužiaľ, väčšinu z nich má na svedomí regulárna sýrska armáda, teda armáda Baššára al-Asada. Niežeby tí druhí nevraždili, samozrejme, vraždia, možno ešte omnoho odpornejším spôsobom.
Samozrejme, prekročením tej pomyselnej hranice bolo aj použitie chemických zbraní. V konečnom dôsledku je vysoko pravdepodobné, že časť tých chemických zbraní bola tá, ktorá sa nenašla v Iraku, lebo tisíc ton sarínu len tak ľahko sa niekde muselo zobrať, že áno. Tie chemické zbrane vďaka iniciatíve Ruska akoby zmizli z toho konfliktu, ale názor niektorých analytikov a aj moje tušenie je také, že nezmizli úplne a že proste prísť k chemickým zbraniam je relatívne jednoduché a je len otázka času, vlastne už aj prvé náznaky sú, kedy ich pre zmenu nie sýrska armáda, ale tá druhá strana, povedzme, Islamský štát začne používať. Už použili horčičný plyn a tak podobne.
A teraz čo sa stalo s tými islamistami, to je strašne zaujímavé. S tými islamistami sa stalo toto, že keď vyhlásil al-Bagdádí Islamský štát na pôde dobytých území v Iraku (teda Mosul, sever Iraku a hranice so Sýriou), tak vyzval, aby sa jeho filiálka, teda Džabát al-Nusrá a Al-Káida v Sýrii, pridala k Islamskému štátu. A ten emisár, ktorého vyslal, teda al-Džulání, ktorý to zorganizoval celé v Sýrii, sa odmietol pridať, čiže k Islamskému štátu časť bojovníkov sa pridala a časť bojovníkov sa nepridala. Čiže máme tam najmenej dve skupiny islamistov, ktoré niekedy aj bojujú proti sebe. Al-Asad s tými islamistami veľmi nebojuje, lebo oni sa roztiahli na územiach, nad ktorými či chce mať veľmi kontrolu, ani neviem. Jemu ide hlavne o tie územia obývané alavitmi a jeho spojencami.
Fakt je ten, že o Asadovi treba povedať, že bez ohľadu na to, aký zverský jeho režim bol a je, tak neprenasledoval a nezabíjal ľudí kvôli konfesii. Sýrski kresťania pod Asadom pokiaľ neboli v rozpore s režimom, tak neboli prenasledovaní kvôli tomu faktu, že boli kresťania. Sýrskych kresťanov nie je málo. Ale je to momentálne nie na území, ktoré spravuje Asad, tam sú chránení plus-mínus, ale na území, ktoré padlo do rúk, povedzme, Islamskému štátu, alebo Frontu al-Nusrá, kresťania nieže tam sú ohrození, ale odtiaľ musia utekať, lebo im ide o život.
A teraz chcem povedať niečo k tomu, k čomu to všetko viedlo, pretože časť utečencov napríklad sunitských moslimov utiekla pred bombardovaním svojej vlastnej armády z miest a dedín a obcí, ktoré boli vlastne rozbité, rozbombardované do neobývateľnej podoby. Tam zmizla infraštruktúra, aj vodovody, aj elektrina, všetko tam zmizlo, oni museli utiecť. Iná časť obyvateľstva, napríklad Kurdi, jezídi, kresťania, ale aj suniti, ktorí nechcú žiť v kalifáte, utekajú pred Islamským štátom, ktorý síce ešte nezabil toľko ľudí ako Asadova armáda, ale snaží sa to dobehnúť, teda vo veľkom. A robí to spektakulárne. Počet ľudí, ktorí opustili Sýriu z tých či oných dôvodov, či už kvôli bombardovaniu vládnych jednotiek alebo kvôli Islamskému štátu, presiahol toto leto štyri milióny, mimo Sýrie. K tým musíte pripočítať sedem miliónov ľudí, ktorí sú, sa to volá internally displaced, proste vnútorne vysídlení. To znamená, že bývali niekde na predmestí Damasku, ale ja neviem proste ten bol dobytý niektorou z tých islamistických frakcií a oni museli utiecť a žijú na inom mieste v Sýrii.
A teraz ako to vyzerá s tými utečencami, ktorí sa dostali mimo Sýrie. Tak v podstate v okolitých krajinách to vyzerá takto. V Turecku je ich asi 1,6 mil. v utečeneckých táboroch (Sýrčanov). A teraz je veľmi ťažké rozlíšiť, ktorí z nich utiekli pred čím, ale je ich tam 1,6 mil. V Jordánsku je ich 600-tisíc až 700-tisíc. Upozorňujem, že to už začína tvoriť významnú časť obyvateľstva Jordánska, lebo Jordánsko nie je príliš ľudnatá krajina. A zatiaľ to zvláda tá krajina, ale to je humanitárny problém obrovský. V maličkom Libanone je 1,2 mil. sýrskych utečencov, kresťanov aj moslimov, šiitov aj sunitov.
K tomu celému sa pridávajú externé faktory, pretože keď začalo byť jasné, že predovšetkým tí islamistickí bojovníci môžu eventuálne poraziť Asadov režim, tak do toho vstúpil Irán. A Irán, ktorý do toho vstupoval už dávnejšie, tentoraz do toho vstúpil vojensky cez, by som povedal, zástupného aktéra. Vlastne v Iráne vzniklo rozhodnutie, že libanonský Hizballáh, čo je šiitska milícia, má sa zúčastniť vojny na strane Asada proti rebelom v Sýrii. To je extrémny faktor.
Keď sa stalo toto a vyzeralo to tak, že Irán a Hizballáh jednoducho môžu spôsobiť, že Asadov režim zvíťazí, tak arabské krajiny sa dohodli, prijali uznesenie, že krajiny pri tamojšom zálive, ktoré majú na to peniaze, môžu podporovať rebelov. A tuná je ten háčik, pretože mali rôzne preferencie, tak napríklad Katar samotný, Katar, to je miesto, kde sídli televízia Al-Džazíra, ktorý je považovaný za taký ostrovček akoby naznačenej liberálnosti, tak ten nalial neuveriteľných 3 mld. až 4 mld. dolárov do organizácie zvanej Islamský štát. Saudská Arábia cez rôzne kanály podporila Džabát al-Nusrá. V metódach a v cieľoch sa jedná vlastne o identické inštitúcie alebo neviem, ako to chcete nazvať.
Pri tom, čo máme teraz v Sýrii, okrem občianskej vojny sektárskej máme ešte aj zástupnú vojnu proste dvoch ambicióznych aktérov regionálnych, jednak teda sunitské arabské konzervatívne monarchie zálivu a na druhej strane teokratický šiitsky Irán. Sú to smrteľní nepriatelia, ktorí si vybavujú momentálne účty na pôde Sýrie. A pýtate sa, kto sú tí naši v tomto súboji. No tak vyzradím vám, že z môjho pohľadu sú to tí utečenci. Nikto druhý si našu solidaritu z týchto bojujúcich frakcií tam ani náhodou nezaslúži. Ak u niekoho vznikli, začul som, tu také, že existuje regulárna sýrska vláda, teda je to režim Baššára al-Asada, tak sa vás pýtam, ale, prosím vás, po tom, čo zabili asi 150-tisíc alebo 200-tisíc vlastných občanov, tá vláda je regulárna a legitímna? No nie je taká. To sú vrahovia.
Všetko toto je aj dôvodom, prečo sa niektoré krajiny, ktoré majú o tom relatívne veľa vedomostí, rozhodli, že budú otvorenejšie voči utečencom zo Sýrie, lebo fakt to tak vyzerá, že neexistuje nejaká veľká nádej, že by tie milióny ľudí, ktoré som spomínal, dovedna štyri milióny ľudí mali realistickú nádej v dohľadnej dobe počas svojich produktívnych životov sa do tej Sýrie vrátiť a postaviť ju na nohy. Nevyzerá to tak. Je mi ľúto, že šírim pesimizmus, ale v danej chvíli to tak nevyzerá.
A teraz chcem povedať ešte niečo ďalšieho. Je tu ďalší vonkajší aktér, no dvaja vonkajší aktéri okrem Iránu a arabských krajín v tom zálive. Jeden z tých aktérov je Rusko. Rusko v danej chvíli nemá na svedomí ja neviem haldy mŕtvych v Sýrii a možno ich ani nebude mať na svedomí, ale Rusko tam má svoj záujem. V Sýrii bol vždy režim, ktorý bol, by som povedal, filiálkou sovietskeho impéria na Blízkom východe. A toto vnímanie sa neskončilo ani po páde komunizmu, pretože to je imperiálne vnímanie. Prístav Tartús na pobreží Stredozemného mora je prístavom ruského vojenského námorníctva, predtým bol sovietskym. Rusko ho má prenajatý na veľmi dlhú dobu. Je to, tu je výnimka Sevastopoľ, jediný teplovodný vojenský prístav. Nie je to veľký prístav, veľké bojové lode tam nemôžu kotviť, ale je to miesto logistiky, tam môžu prichádzať zásoby, je tam ruská posádka. A Rusi majú záujem na tom, aby tento vplyv tam zostal a teda aby Asadov režim zostal pri moci. Ten záujem nie je identický s iránskym záujmom, lebo iránsky záujem je šiitsko-náboženský, ale ten ruský záujem je, by som povedal, geopolitický alebo podobne.
Všetci tí, ktorí si myslia, že keď Rusi vstúpia do tohto konfliktu vojensky, že tam prestanú zomierať ľudia, tak sa opätovne mýlia, pretože tam vznikne situácia analogická, ako to bolo v osemdesiatych rokoch. Sovietsko-afganská vojna, chcem vám pripomenúť, vtedy mala za následok smrť 1 mil. ľudí, civilov teda, afganských. A zomrelo tam možno asi 20-tisíc sovietskych vojakov. To nie je žart. To bola hrozná vojna.
A vôbec v tých konfliktoch zomiera omnoho viacej ľudí, ako si vieme predstaviť. Iracko-iránska vojna, ktorá je len jednou z mnohých podôb toho, čo teraz vidíme s Sýrii, v rokov 1980 až 1988 mala za následok smrť ďalších 1 mil. ľudí. Bolo to pol milióna na iránskej strane, pol milióna na irackej strane. Boli tam použité aj chemické zbrane, aj sarín.
Všetky tieto konflikty produkovali utečencov. Afganské vojny od roku 1980 až po dnešok vyprodukovali nejakých 3,5 mil. utečencov postupne, odkiaľ utekali jedni pred sovietskymi vojskami, iní pred Talibanom. V Bangladéši napríklad, tu je taká milá štatistika, niekedy v podstate v prvej polovici sedemdesiatych rokov vyprodukovali 10 mil. utečencov a tak ďalej a tak podobne.
My to teraz vnímame, lebo sme konzumentmi proste televíznych záberov, že zažívame predtým v dejinách sa nevyskytnuvšiu apokalyptickú vlnu migrácie, ale, dámy a páni, bohužiaľ, to tu už bolo. Svet si nie vždy s tým vedel poradiť, ale v tej či onej podobe to tu už bolo. A ukázať prstom jednoducho na niektorého aktéra, že tento za to môže, to je ale naozaj veľké nedorozumenie.
A teraz poviem niečo o našich možnostiach s tým niečo urobiť. Ja som sa rozprával o tom s nejakými vojenskými odborníkmi, ktorí sú toho názoru, že vojensky vyriešiť sýrsky konflikt by znamenalo rozprášiť vojensky na zemi, nie nejakými, by som povedal, váhavými leteckými operáciami, ale na zemi, boots on the ground, rozprášiť Islamský štát, cirka ja neviem medzi 20-tisíc až 40-tisíc bojovníkmi, ale nie len to, ale poraziť aj Asadovu regulárnu armádu a aj všetky ďalšie frakcie, ktoré tam bojujú, lebo bez toho by jednoducho tam nebolo usporiadateľné nič. Na to by bolo treba vojenskú silu rádovo nie v desaťtisícoch, ale možno v státisícoch, obrovskú vojenskú silu. Je absolútne nerealistické, aby takú silu intervenčnú, technologicky logisticky vybavenú dala dohromady Európa bez pomoci Spojených štátov, je úplne nerealistické, aby sa v tejto chvíli pri tejto administratíve, ale vôbec v tom nastavení aj mentálnom svojich vlastných voličov do takéhoto čohosi Spojené štáty pustili. Nepustia sa ani Európa sa nepustí teraz do toho. Všetci, čo hovoria o vojenskom riešení situácie v Sýrii, nemajú ani predstavu, do akej miery je to nerealistické, že je to úplne nerealistické.
A k tomu sa pridávajú veci, jedna z nich, o ktorej hovoril napríklad aj Ľuboš Blaha, ako by sme teda riešili napríklad situáciu v Nigérii alebo v Eritrei, alebo v Somálsku, alebo v Sudáne. To sú všetko uzly, z ktorých utekajú ľudia vo veľkom. Tiež by to bolo vojensky? Neviem si to predstaviť. V Eritrei napríklad vôbec nie je vojna v danej chvíli. Je tam absolútne absurdný iracionálny diktátorsky režim, ktorý zavádza v podstate celopopulačné nútené práce, ale vojna tam nie je. Čo by tam vojna znamenala? Európa a Európska únia alebo ktosi by vstúpil vojensky do Eritrei? Neviem si to predstaviť. Takže nechajme tak reči o tom, ako by sme vyriešili problémy tam na mieste, kde vznikajú, lebo tak by sme ich nevyriešili, ani v Líbyi.
Ani tie predstavy o tom, že tam usporiadame na pobreží v podstate nejaký internačný tábor, kde sa o tých utečencov všetkých postaráme, nie sú realistické. Nie je to možné v rámci súčasného medzinárodného práva, nie je to možné bez súhlasu dotknutých krajín, nie je to možné ani logisticky. Ani technicky to nie je možné.
Teraz niečo poviem o tom ďalšom aktérovi, ktorého som spomenul, o Turecku.
Aktér, ktorý do toho celého v Sýrii zasahuje, je aj Turecko, ale nie spôsobom, ktorý by sme si vedeli celkom dobre predstaviť. V čase, keď stáli Kurdi v menšine ako obrana mesta Kobané pri tureckých hraniciach, tak na druhej strane tureckej hranice stála po zuby vyzbrojená turecká armáda a ani sa len nepohla, aby im pomohla, no, logicky, lebo išlo o Kurdov. Teraz keď v podstate sa stala taká vec, že Islamský štát sa zmocnil proste nejakej svätyne, ktorá vlastne je tureckým teritóriom v Sýrii, tak sa Turecko rozhodlo do toho vstúpiť, na pôde NATO uviedlo do aktivity článok 4, nie 5 Severoatlantickej zmluvy a vyžiadalo si súhlas na bombardovanie Islamského štátu. Teda pridalo sa k bombardovaniu pozícií Islamského štátu v Sýrii. Ale do toho sa veľmi nepustilo. Čo začalo Turecko vtedy robiť, to je, že namiesto toho začalo bombardovať kurdské pozície v Iraku a v Sýrii, pozície Kurdov, ktorí predstavujú v Iraku a v Sýrii jedinú relevantnú vojenskú silu, ktorá je schopná bojovať s Islamským štátom. Čiže robí Turecko niečo úplne iného.
K tomu sa pridáva fakt, že Islamský štát nie je chudobná organizácia. Islamský štát sa pri dobytí mesta Mosul zmocnil veľkých finančných prostriedkov miestnych v bankových inštitúciách, ale zmocnil sa hlavne aj okrem výzbroje ropných vrtov. Islamský štát predáva ropu. No kadiaľ ju predáva? No je to cez Turecko. A Turecko je akože náš spojenec, spojenec západnej aliancie. Cez Turecko ide aj väčšina dodávok zbraní, ktoré sa dostávajú do rúk Islamského štátu. Tie kamióny, nech už sú tie zbrane akejkoľvek, proveniencie, nikto nezastavuje.
No a Turecko, samozrejme, je aj ten štát, ktorý síce prijal na svojom území 1,5 mil. utečencov proste zo Sýrie, ale on je ten štát, z ktorého oni štartujú, je to z toho pobrežia, na tých gumových člnoch do Grécka.
Turecko robí, musím povedať, nie celkom poctivú politiku v tomto celom.
Tak keď mi niekto povie, aké jednoduché riešenie na toto existuje, tak ja som ochotný sa s ním podeliť ja neviem o moju knižnicu, alebo o niečo, čo mi je vzácne.
A moja ďalšia poznámka sa týka verejnej debaty. Ja mám pocit, že sa tu zrážajú dve povrchnosti a dve strašné banality. Tá jedna povrchnosť a banalita je xenofóbia . To je proste to paušalizovanie, že jednoducho všetci, ktorí takto prichádzajú, tak chcú nás vyžrať, vypiť nám žinčicu, zjesť nám halušky, proste chcú sa zmocniť našich pasienkov a okrem toho sú to väčšinou aj teroristi, pričom my ich tu ešte nechceme. To je banalita xenofóbna, fašizujúca, ktorá robí hanbu tejto krajine, bohužiaľ, ju živia aj niektorí politici, ktorí ten strach živia. Strach je veľmi zlý radca.
K tejto banalite treba povedať, že zákerné na nej je to, že ľudia, ktorí vidia v televízii na internete ja neviem stovky záberov hroziacich pästí, popráv, pri ktorých sa kričí, Alahu akbar, a proste hrnúcich sa davov ľudí, ktorí prekračujú nejaké zátarasy utečencov, tak inštinktívne pocítia úzkosť, strach. A práve táto inštinktívna emócia, to je to, s čím sa hrajú demagógovia, populisti, tí, ktorí ten strach chcú použiť na to, aby si vytvorili politické preferencie. To nie je dobré.
A fakt je ten, že Európa, a to nehovorím len o Slovensku, hovorím o Slovensku, Maďarsku aj Nemecku, aj Francúzsku, začína byť infikovaná emóciou, ktorá doteraz vždy v dejinách spôsobila veľa utrpenia, a síce nenávisťou, netoleranciou a nenávisťou.
Tá druhá banalita, o ktorej hovorím, je to, čo už tu bolo spomínané, že teda pre isté kruhy každý, kto pocíti istú úzkosť z toho, čo vidí, tak sa stáva proste opovrhnutiahodným náckom, pričom sa jedná len o úzkosť. Tak chcem povedať, že ja si napríklad nemyslím, že všetci tí, ktorí v Gabčíkove hlasovali v referende, že tam nechcú utečencov, sú xenofóbni náckovia, ja si len myslím, že to sú ľudia, ktorých nebol problém vyplašiť. Hoci v skutočnosti nič nehrozilo, ale, povedal by som, tam, kde by malo nastúpiť vysvetľovanie, tam, kde proste by mala nastúpiť istá osveta, tam veľmi často prichádza odsúdenie, opovrhnutie a podobne, čo teda naozaj nepomáha situácii.
Chcem povedať, že Slovensko sa nemôže tváriť, že sa ho tí utečenci netýkajú. Prosím, nechceme tu ekonomických imigrantov, môžem súhlasiť aj s tým, že tie kvóty sú naprosto mechanické riešenie, ktoré rozrieďuje problém štatistickým spôsobom, ale nerieši ho, ale nemôžeme sa tváriť, že toto nás obíde. My sa nemôžeme tváriť ako krajina, ktorá odmieta pomôcť tým, ktorí prídu k jej dverám v núdzi.
A teraz hovorím, môj kritický postoj k islamu ako k doktríne je známy, nepotrebujem to rozvádzať, ale vravím, že nemôžeme odmietnuť človeka, ktorý je prenasledovaný, ktorý je v núdzi a príde k našim dverám aj s rodinou, nemôžeme ho odmietnuť len preto, že je moslim. Jednoducho o solidaritu sa nemôžeme deliť na základe, by som povedal, kritérií druhého rangu. Proste jedná sa o ľudské bytosti. A mi v tej debate chýba najviac toto, jednoducho to elementárne pochopenie, že dokonca ešte aj tí ľudia, ktorí sa chcú dostať do Nemecka, lebo tam to bude lepšie ako v tom Rakúsku alebo v tom Maďarsku, si zaslúžia solidaritu, lebo sa jedná o ľudské osudy, o osudy ľudí, ktorí boli vytrhnutí z ich normálneho prostredia, v ktorom žili dovtedy, a nemajú vlastne inú nádej, oni sa už nikam nemôžu vrátiť, tú solidaritu sme im dlžní. To som chcel povedať a rád by som to počúval od našej vlády. Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)
Skryt prepis
 

Vystúpenie s faktickou poznámkou 16.9.2015 18:37 - 18:39 hod.

František Šebej Zobrazit prepis

164.
Ďakujem.
Pán kolega Hlina, nebudem komentovať celý váš príspevok, ale jeden detail považujem za potrebné komentovať. Nie je pravda, že sily NATO by sfúkli Islamský štát za tri dni. Jednoducho to nie je pravda, pretože sa jedná o rozptýlené, veľmi široké územie, jedná sa o veľmi odhodlaných bojovníkov, nie sú vyzbrojení hrdzavými kališnikovmi, ale majú v mnohom veľmi moderné zbrane, ktoré čiastočne ukoristili, či už sú to ruské zbrane, alebo sú to americké zbrane od irackej armády aj od sýrskej armády. Ten problém je po vojenskej stránke ale omnoho, omnoho zložitejší a náročnejší, ako máte predstavu. Ja budem o tom hovoriť vo svojom vystúpení, keď budem zhodnocovať realizmus alebo nerealizmus takých plánov, že poďme a my to v Sýrii vyriešime, lebo nevyriešime.
Tá vojenská operácia, ktorá by sa črtala, by predstavovala čosi ako angažovanie sa 400-tisícovej armády alebo tak, ak by to malo naozaj vyriešiť za krátky čas celé územie Sýrie a Iraku, aj tak by to bolo sporné. Vidím, že takéto úvahy sú motivované hlavne, prepáčte, ale neznalosťou toho celého.
A ešte jednu vec musím poznamenať: NATO má presne vymedzené v zmluve podmienky, za ktorých môže ako celok konať mimo svojho územia. Sú vymedzené všetkým možným. Už konalo aj za iných okolností, dobre, ale neviem si predstaviť, že by NATO ako také dospelo pri tejto zložitosti problému k nejakému jednotnému postoju. Takže zostaňme obidvomi nohami na zemi v tejto veci.

Skryt prepis
 

Vystúpenie s faktickou poznámkou 24.6.2015 15:39 - 15:41 hod.

František Šebej Zobrazit prepis

28.
Kolegovia, ďakujem za vaše reakcie. Pán kolega Miškov, myslím, že jeden Šebej stačí, nie?
Jednu poznámku mám. Omnoho viac vecí som nepovedal, ako povedal, pretože nechcel som rečniť hodiny. Ale spomeniem jednu vec, že keď si nájdete štatistiku UNHCR, čiže United Nations High Commissioner for Refugees, tak že ako to vyzerá s počtom utečencov na tisíc obyvateľov. Tak krajina, to je zaujímavý údaj, krajina, kde je najviac utečencov, až 232 na tisíc, čiže každý štvrtý v podstate obyvateľ Libanonu je utečenec, buď zo Sýrie alebo odniekiaľ odinakadiaľ, to je Libanon. Potom nasleduje Jordánsko, Nauru, Čad, Džibuti. Nauru, paradoxne, to sú utečenci z Barmy, z Thajska. Južný Sudán, Turecko, tam je, v Turecku je 21 utečencov na tisíc obyvateľov. A paradoxne, jediná krajina Európskej únie, ktorá sa v tom, v tej štatistike umiestnila, je Švédsko. Vo Švédsku je 15 utečencov na tisíc obyvateľov. Ale Švédsko neviem, či dlhodobo dokáže vlastnú situáciu zvládať. Lebo už teraz sú napríklad v Malmö štvrte, kde sa neodváži polícia.
Vravím, viac sme si toho nepovedali, ako povedali. A ja by som len apeloval na to, že nebanalizujme túto debatu, nenechajme sa strhnúť k lacným heslám.
Ďakujem.

Skryt prepis
 

Vystúpenie v rozprave 24.6.2015 14:58 - 15:27 hod.

František Šebej Zobrazit prepis

14.
Ďakujem veľmi pekne.
Kolegovia a kolegyne, jednej témy sa dotknem len okrajovo, a to sú kvóty. Už tu o nich zaznelo všetko možné. Ani ja nie som ich veľkým zástancom, ale vnímam napríklad takú vec, že v podstate vznikla v južných končinách Európy taká tlačenica, taký pretlak, že celkom prirodzene inštitúcia, ktorá je za Európu zodpovedná – Európska komisia, Európsky parlament – že tieto inštitúcie jednoducho hľadajú cestu, ako ten problém prinajmenej rozriediť, aspoň štatisticky. Ja motiváciu chápem. A zároveň dodávam, že rozrieďovanie problému a mechanické, štatistické jeho prerozdeľovanie, samozrejme, nemôže byť trvalým riešením, lebo nie je riešením. Je len rozriedením toho problému.
Ale ten problém je vážny a ja som hlboko presvedčený, že Slovensko nielenže je taká bohatá krajina, ale ja dúfam, že aj taká kultúrna krajina, že keď je požiadané o pomoc, tak o pár sto chudákov, ktorí tú pomoc potrebujú, že sa dokáže postarať a že má, neviem, či o nejaké nariadenie opretú, ale morálnu povinnosť rozhodne nejakú má voči ľuďom v núdzi. O tom som hlboko presvedčený a nerobia na mňa žiadny dojem pokriky internetových chytrákov, že tak si ich zober k sebe domov, lebo o to vôbec nejde, ale naozaj vôbec.
A teraz by som sa rád dostal na chvíľočku k tomu, čo mi v tejto debate chýba, a to je bazálna ľudská empatia, súcit prinajmenej s tými, ktorí by v normálnom človeku, ktorý nie je z dreva, nejakú účasť, nejaký súcit mali vzbudiť. A ten, proste tá spoluúčasť, to, čo vedie ľudí k tomu, že sú milosrdní, že sú charitatívni, že pomáhajú, toto by malo byť rozhodne súčasťou tejto debaty o migrantoch. Ja to tam zatiaľ nevnímam. Vnímam iba spupný, vzdorovitý postoj, že tak to teda nie, takto s nami nie. No dobre, takto teda s nami nie, toto nechceme, ale potom povedzme, že nachádzame vôbec v sebe niečo také ako základnú ľudskú solidaritu a súcit s tými, ktorí potrebujú pomoc? Alebo to nachádzame len vždy vtedy, keď to nestojí nič, len nejakú esemesku na nejaké konto poslať, keď v Nepále je zemetrasenie? To je veľmi lacné a veľmi jednoduché.
Ani na sekundu nebola reč o tom, že kde a ako tie problémy vznikajú a s kým máme vlastne tú česť. Lebo tí uprchlíci, tí utečenci, to nie je homogénna masa nejaká, proste nejakí čierni ľudia, ktorí sa sem hrnú v podstate s nerozlíšiteľnými osobnými osudmi, to je veľmi diferencovaná obrovská skupina ľudí a ich osudy sú veľmi rozdielne a treba vidieť medzi nimi rozdiely. A špeciálne, pokiaľ sa jedná o komunity, ktoré, celé komunity, ktorým hrozí vyvraždenie a ktoré utekajú pred povedzme terorom Islamského štátu alebo organizácie Džabát al Núsra, kresťanské komunity zo Sýrie a Iraku, tak pre nich neexistuje iné východisko, oni tam nemôžu zostať, lebo dostanú na výber, budú konvertovať alebo budú pozabíjaní, a možno ani tú prvú možnosť ani len nedostanú. Veď sa to opakovane stalo. Muži budú pozabíjaní a ženy budú, a deti, predané do otroctva. Do otroctva, teraz v 21. storočí!
A mne sa zdá, že prinajmenej tým kresťanským komunitám na Blízkom východe, ktoré sú ohrozené na existencii, istú mieru nieže povinnej solidarity, ale ľudskej, normálnej humánnej solidarity dlhujeme. Mali by sme im pomôcť, nie je to tak veľa ľudí. A rozhodne to nie sú ľudia, ktorí tvoria dominantnú časť prisťahovalcov do Európy, ale to sú skutoční utečenci. A oni sú všelikde už. Mnohí utiekli do Turecka, mnohí utiekli do Libanonu, mnohí sú utečencami vo svojej vlastnej krajine, teda v Sýrii mimo toho územia, ktoré zabral Islamský štát.
A pre mňa bol veľmi poučný rozhovor s patriarchom melchitskej gréckokatolíckej cirkvi, ktorý tu bol pred asi mesiacom, Jano Figeľ by mi mohol potvrdiť, rozprávali sme sa s ním spolu. No, je to jedna z najstarších cirkví vôbec, z ortodoxných cirkví na svete. Tento patriarcha je etnický Arab podľa všetkého, vyznaním kresťan so sídlom v Damasku, ale už 25 rokov je jeho sídlo Jeruzalem, lebo v Damasku mu ide o život. A on apeloval na našu solidaritu. A od iného mnícha z jedného sýrskeho kláštora, ktorý je, by som povedal, starší ako slovanské osídlenie Európy, som počul, že jediné, čo pre nás môžte urobiť, ak chcete, aby sme žili ďalej ako komunita, je, aby ste otvorili dvere. Nehovoril v mene státisícov. Hovoril v mene hŕstky ľudí, lebo ich tam viac už nie je. Ale ide im o život.
Chcel by som vás upozorniť, že toto nie je prvý exodus v moderných dejinách Blízkeho východu. Všade – v Bagdade, v Teheráne, v Jordánsku, v Sýrii, v severnej Afrike – žili veľké a staré židovské komunity až do roku 1948. Veľké a staré. Ak poznáte Starý zákon, odporúčam, je to výborná kniha na prečítanie, tak ak poznáte Bibliu a Starý zákon, tak zistíte, že Židia tam žili ešte od kráľa Nebukadnesara. To je cirka 700 – 800 rokov pred Kristom. A už tam nežijú, ani jeden! Takisto ako nežijú tie staré komunity všelikde inde, lebo museli utiecť, išlo im o život. Ušli všelikde. Ušli do Izraela, ušli do Spojených štátov, ale ušli. Jedná sa zhruba možno o 500-, 600-, 700-tisíc ľudí. A teraz podobný osud hrozí kresťanským komunitám, ôsmim miliónom, možno až desiatim miliónom egyptských koptov, prastarým kresťanským komunitám v Sýrii, v Iraku, jezídom, drúzom a čiastočne aj šíitom a čiastočne aj sunnitom, sunnitským moslimom, ktorí jednoducho neplánujú žiť v kalifáte, ale už medzitým sa stali modernými ľuďmi.
To preto, keď sa Gréci stretnú s utečencami zo Sýrie, tak zistia, že z tých strašných člnov vystupujú ľudia, ktorí majú iPhony a iPady a hovoria dobre po francúzsky a sú to, proste to nie sú, to sú ľudia, ktorí utekajú o život. Nie preto, že by doma boli chudobní. Naopak, tam doma boli bohatí, ale začalo im ísť o život. A už im nezostalo nič, len ten život.
Dotkol som sa situácie v Sýrii, ale ešte o ďalšej skupine je reč, o ktorej nikto nič nevie, aspoň som v našich médiách nič nečítal, tak sa to pokúsim priblížiť. Eritrea. Časť z tých utečencov, alebo polovica možno z tej kvóty azylantov, o ktorú ide v našom prípade, sú z Eritrey. Eritrea je zaujímavá krajina, asi polovica obyvateľov sú kresťania, väčšinou katolíci, ale je tam asi až 12 % protestantov evanjelikov, a druhá polovica sú moslimovia – sunniti a sú tam ešte aj iné nejaké vierovyznania. Ale problém Eritrey na rozdiel od všetkých možných iných končín v nešťastnej severnej a východnej Afrike a na Blízkom východe nie je náboženský konflikt. To nie je náboženský konflikt. Dokonca tam ani nie je občianska vojna. Ale už teraz, predstavte si, že Eritrea je územie, ktoré má zhruba, je to čiastočne hornaté územie, veľmi chudobné poľnohospodárstvo, nejaké suroviny, má zhruba 4,4 mil. obyvateľov a už teraz OSN, organizácia OSN pre utečencov napočítala dovedna počet ľudí, ktorí utiekli z Eritrey, prevyšuje 312- až 320-tisíc z tých 4,4 milióna. A najmenej štvrtina z toho za posledné dva roky. Čo sa deje?
No, takto. Eritrea sa stala samostatným štátom v roku 1993 po občianskej vojne, po boji o samostatnosť, kde, ktorú vystupňoval v podstate brutálny komunistický diktátor v Etiópii, to bolo pôvodne jedno územie, volal sa Mengistu Haile Mariam. To bol skoro taký ľudožrút ako Kim Čong-un. A v podstate Eritrea si, bojovníci eritrejskí, pretože tam to sú etnické skupiny, ktoré nie sú identické s etnickými skupinami Etiópie, ktorá je tiež mimochodom z väčšej časti kresťanská, tak si vybojovali samostatnosť a aj si ju odhlasovali v referende v ´99., celé, to bolo normálne referendum, to nebolo pod kalašnikovmi. Stali sa samostatnými a vodca toho celého povstania sa volá Isaias alebo Izaiáš, má také srandovné meno, Afewerki, sa stal prvým prezidentom zvoleným prvým parlamentom. Členmi toho parlamentu boli takmer výhradne bojovníci toho povstaleckého hnutia. A to je tak zhruba naposledy, čo sa ten parlament asi zišiel. Tento Isaias Afewerki je odvtedy, by som povedal, samovymenovaným prezidentom a vládne tam prapodivný politický systém. Väčšina ľudí, ktorí utekajú z Eritrey, uvádzajú, že tam prichádza hromadne k mimosúdnym popravám, k miznutiu ľudí, k incommunicado zadržaniu, proste že niekoho zavrú a jeho rodina o ňom niekoľko rokov nepočuje, ak to vôbec prežije, k mučeniu a prichádza tam k tomu, že v podstate ľudia okolo toho prezidenta a ten prezident vládnu fakticky bez akejkoľvek kontroly. Ako som povedal, ten parlament sa, udáva sa, už 10 rokov sa nestretol a Eritrea ako krajina nemá žiadny publikovaný štátny rozpočet. Napriek tomu Európska únia v nádeji, že sa tam normalizuje situácia, tam sype peniaze, ktoré, samozrejme, miznú vo vreckách pána prezidenta a jeho pobehajov, vrahov, samozrejme.
No ale prapodivná praktika v tejto krajine je niečo, čo sa volá, že odvedenci na národnú službu bez obmedzeného trvania. Tak si predstavte, že máte 17 rokov a vás jednoducho zbalia a prinútia, to sú v podstate nútené práce, a prinútia vás pracovať za mzdu menšiu ako 2 doláre na deň 12 hodín denne 6-7 dní v týždni, ako hocičo, v bani alebo v poľnohospodárstve, alebo aj ako štátny úradník, a ste taký chudobný, že ak máte rodičov, aby vám pomohli, tak vám musia pomáhať. A táto akoby vojenská nútená práca alebo čo bez časového obmedzenia postihuje veľkú časť obyvateľstva a oni utekajú pred tým. Logicky, že utekajú, utekajú pred prenasledovaním, zatváraním, utekajú pred terorom.
A podotýkam ale, že Etiópia je síce na tom, čo sa týka občianskych a ľudských práv, o niečo lepšie, ale ináč v zásade tiež nie príliš. A keď tu pán kolega Blaha spomínal nadnárodné monopoly, tak podobné psie kusy sa dejú v Etiópii pre zmenu s čínskymi štátnymi firmami. Z pohľadu tých, ktorí sú ožobračovaní, je to skoro jedno.
Skrátka a dobre, ľudia, ktorí v jednom okamihu sa rozhodnú, že chcú z tohoto pekla na zemi, ktoré sa volá Eritrea, uniknúť, tak sú schopní, ochotní niekde naškriabať, takí, čo majú peniaze, aj 5-tisíc dolárov, aby uplatili miestnych úradníkov, aby sa dostali za hranice. Spoza tých hraníc už ich prevádzači proste naložia a odvezú ich do Egypta, do Líbye a na pobrežie Líbye a tam už sa dostávajú na tie lode. Je ich hrozne veľa a sú tak zúfalí zo situácie doma, že sú ochotní radšej sa utopiť v tom Stredozemnom mori v tom deravom člne, lebo už doma sa nedá žiť a nie je tam žiadna perspektíva.
A nie je pravda, že utekajú len samí mladí muži. Nie je to pravda. Aj ženy, aj deti. Uteká, kto môže, zo svojej vlastnej krajiny.
A teraz ešte raz. Toto nie je vec, tá Eritrea, ktorú by spôsobila nejaká koloniálna mocnosť. Posledná koloniálna mocnosť, ktorá tam strčila nos, bolo Mussoliniho Taliansko. Všetky ostatné tragédie, biedy, smrte, vojny, utrpenia v tomto kútku zeme, viete, to je Eritrea na pobreží, vedľa toho je Džibuti, na pobreží je potom Somálsko, vo vnútrozemí je Etiópia, to je v ich vlastnej réžii. To boli ich vlastné diktatúry. Ich vlastné zlyhané štáty. Oni si priviedli až do stavu neobývateľnosti, špeciálne Somálsko napríklad, svoje vlastné krajiny sami.
Opakujem. Časť zodpovednosti spadá na doby dávne, na intervencie Sovietskeho zväzu, na kolonializmus a tak ďalej, ale to je dávno. Tie veci čerstvého dáta a čerstvého, myslím, uplynulých asi päť desaťročí alebo štyri desaťročia, to je v ich vlastnej réžii. A je mi ľúto, ale napríklad keď sa pýtajú týchto Eritrejčanov, že za akých okolností by sa boli ochotní vrátiť, tak povedia, že veľmi radi, ale museli by v Eritrei prepustiť všetkých politických väzňov, ktorých je strašne veľa. Je tam, väzení je tam 300! Väzení, nie väzňov, väzení, veľkých väzení! Museli by prepustiť všetkých väzňov svedomia, aj tých, ktorí sú zavretí z náboženských dôvodov, lebo aj takí sú, a muselo by sa to začať podobať tak trochu na demokraciu. Nezačalo sa, Európa, Európa väčšinou, lebo Spojené štáty do tohoto nejako finančne nezasahujú, ale Európa sa rozhodla, že si kúpi aspoň trochu nejaké odpustky pre svoje svedomie tým, že tam bude dávať peniaze. Ale opakujem znovu, tie peniaze zmiznú ako pohár vody v piesku púšte, zasyčia, zmiznú jednoducho vo vreckách toho režimu. No a s týmito Eritrejcami má Európa dočinenia, to je časť tých utečencov, ktorí sú, asi polovica v tom azylovom pokračovaní na Slovensku. Tak to len aby ste vedeli, že kde je problém zvaný Eritrea. Je to malá krajina, menšia, teda neviem rozlohou, ale počtom obyvateľstva menšia ako Slovensko. Ale problém má veľký.
A teraz by som rád povedal ešte čosi iného. Ja tu mám so sebou ešte jeden list. Zaujímavý list, ktorý ja som tu už spomenul, keď som reagoval na vystúpenie môjho predsedu straníckeho Bélu Bugára, som spomenul zaujímavú knižku Johna Fitzgeralda Kennedyho, amerického prezidenta zavraždeného, Profily odvahy. Sú to profily ôsmich amerických senátorov, ktorí v tom či onom okamihu svojho politického života urobili rozhodnutie, ktorým riskovali svoju politickú kariéru, a urobili ho zo zásady, z princípu.
Ten prvý z nich bol John Quincy Adams a ten posledný v tej knižke spomínaný je Robert Taft, syn amerického prezidenta Tafta, ktorý sa urobil hrozne nepopulárny, ale bolo to považované od neho za zásadové a statočné, ale stálo ho to senátorské miesto, lebo nebol znovu zvolený, že sa postavil z principiálnych dôvodov proti norimberskému procesu s fašistami, teda s nacistami, nie s odôvodnením, že ich netreba súdiť, ale on tvrdil, že nie je možné, on by nedbal, keby ich rovno zastrelili. Ale keď už boli súdení, tak namietal, že nie je možné niekoho súdiť na základe právnej normy, ktorá vznikla ex post facto. To bol teda ten ústavný princíp, na ktorý sa on odvolával. Hrozne sa naňho všetci nahnevali a John Fitzgerald Kennedy toto považoval za akt odvahy.
Ale tento istý, paradoxne, tento istý senátor Robert Taft, obrátili sa naňho kolegovia senátori Wegner a poslankyňa Rogers, teda poslankyňa dolnej snemovne, a žiadali, aby sa bežné kvóty imigrantov v roku 1939, to už sa rozbiehal holokaust, a žiadali ho, aby bolo možné navýšenie kvóty pre imigrantov z Európy o 20-tisíc židovských detí z Nemecka. Robert Taft, zásadový človek, povedal, že teda on s nimi súcíti, ale súhlasiť s tým nemôže, lebo že by to bolo nerozumné, keďže už v tom čase na štátnej podpore závisí takmer 20 miliónov ľudí v Amerike a že sú medzi nimi, samozrejme, aj milióny detí bez možnosti sa dobre stravovať a obliekať a ubytovať a že napriek tomu, že pre týchto 20-tisíc detí boli pripravené rodiny, ktoré by si ich prevzali, tak on nesúhlasí, aby prišli, lebo situácia na trhu zamestnanosti je zlá a v nadchádzajúcich rokoch, keby tie deti vyrástli, tak by sa tiež uchádzali na americkom trhu o prácu a oberali by tým americké deti o prácu, mladých Američanov, ktorí budú tú prácu hľadať zároveň s nimi. No a hovoril tiež, že považuje za neprijateľné, že keď už by sa prijali tie deti, že by sa museli prijať aj ich rodinní príslušníci a že by to bolo ťažké odmietnuť a to je on teda už úplne proti a že teda bude musieť hlasovať proti.
No, nebyť Roberta Tafta a ďalších hlasujúcich v snemovni, tak tých 20-tisíc detí by sa zachránilo. Možno medzi nimi bol nejaký Oppenheimer alebo nejaký Einstein, to boli tiež uprchlíci, vďaka ktorým Spojené štáty vyhrali vojnu. Ja to len pripomínam, že máme dočinenia s morálnymi dilemami, ktoré nie sú jednoduché a ktoré podľa mňa viacej ako nejaké mužné búchanie sa do pŕs by vyžadovali štipku humanity. Štipku zamyslenia sa nad osudmi tých ľudí, o ktorých ide.
Keď sa na našom území ocitnú ľudia v azylovom pokračovaní, to nám náš pán minister vnútra predsa povedal jasne, je dosť času zaoberať sa s nimi jednotlivo a posúdiť, že či im vznikol nárok na politický azyl, a podľa mňa napríklad sýrskym kresťanom, ktorým hrozí tam, kde pôvodne bývali, vyvraždenie, tak tým taký nárok určite vznikol. Alebo že či sa jedná len o ekonomických migrantov, ktorí hľadajú lepšie bydlo vo svete. A, kolegovia, kolegyne, ani na tomto by som sa veľmi nepohoršoval, lebo každý sa narodí s právom hľadať si miesto na svete, kde by mu bolo lepšie ako tam, odkiaľ prichádza. Robili to mnohí naši predkovia a často to miesto našli. Otázka je, že akú kapacitu vlastne tento náš starý kontinent má. Ale to je druhá otázka, to v tejto chvíli vôbec neriešime. Vôbec ja som sa toho nechcel dotknúť.
A niečo, čoho sa vedome nechcem dotknúť, je islam, lebo to je dlhá debata a mám na to veľmi vyhranený názor, ale toto nie je debata o islame, lebo podotýkam, keď niekto strašil možnosťou, že v rámci tých migrantov sa sem prešmyknú nejakí islamskí teroristi, tak sa musím takmer nahlas zasmiať. Preboha, veď tí bojovníci Islamského štátu, ktorých je v danom okamihu okolo 40-, 50-tisíc, veď možno až polovica z nich sú Európania. To sú ľudia s európskymi pasmi. Tak keď budú chcieť títo islamskí bojovníci prísť do Európy robiť džihád v Európe, no tak sadnú na najbližší dopravný prostriedok a vrátia sa domov so svojím pasom, do Francúzska, do Veľkej Británie, do Nemecka, do Belgicka, do Španielska a budú tu. Oni sa nemusia prešmyknúť v gumovom člne. Oni majú európsky pas! A paradoxne, môže vzniknúť situácia, môže vzniknúť situácia a o tom som ja už dokonca aj písal, že predstavte si, že nejaká sýrska rodina ujde pred nejakým džihádistickým násilím odkiaľsi z mesta Rakka a ocitne sa v meste Marseille, a tam stretne navrátivších sa džihádistov, ktorí sa im usilovali o život v meste Rakka. No paradoxne, no výborne, Európa!
Chcem len povedať, že toto strašenie je absurdné, naozaj absurdné a celú debatu považujem za nehodnú civilizovanej spoločnosti. To, čo sme videli pochodovať s hákovými krížami a holými lebkami, to by som vnímal ako pot, to niekto povedal, Fussschweiss am Füssen Europas, keď pochoduje k budúcnosti jasnej, takže sa Európe v bagandžiach potia nohy, teda to je to. Ale pozor, my máme dočinenia s kolektívnou ľudskou psychológiou.
A posledná vec, ktorú chcem povedať, je tá, že my sa rodíme v našej biologickej výbave a keď budete čítať niečo z vednej disciplíny, ktorá sa volá etológia, tak existuje jej; to je náuka o biológii, o správaní; a existuje odvetvie etológie, ktoré sa volá humánna etológia, zakladateľ sa volá Irenäus Eibl-Eibesfeldt. Tak Eibl-Eibesfeldt vraví, že xenofóbne dokážu byť už trojročné deti. Pretože my sme kolektívni živočíchovia, sociálni živočíchovia a veľmi skoro v živote sa naučíme rozlišovať, náš mozog, že my a oni. A my, ako odmietnutie toho cudzieho je v našom hardvére naprogramované a civilizácia je to, čo nás poľudšťuje, čo nám zabraňuje proste počúvnuť tie atavistické prirodzené inštinkty odmietnutia strachu z čohokoľvek cudzieho. No dobre, ale bavíme sa o civilizácii, hádam môžme dúfať, že v 21. storočí počúvneme to civilizované v nás a nie toho pračloveka.
Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)

Skryt prepis
 

Vystúpenie s faktickou poznámkou 24.6.2015 10:10 - 10:12 hod.

František Šebej Zobrazit prepis

24.
Ďakujem pekne. Predrečníci už upozornili na vec, ku ktorej som chcel hovoriť. No tak európska norma zvaná Dublin 3 hovorí, a to vy viete veľmi dobre, pán kolega, že naozaj v podstate azylovú procedúru musí utečenec podstúpiť v krajine Európskej únie, do ktorej vstúpil ako prvej, a teda teoreticky je to tak, že keď odíde niekde inde, bude vrátený do tej krajiny, do ktorej vstúpil. To sa v danej chvíli Slovenska nijako netýka, jedine, že by k nám prišli utečenci cez ukrajinskú hranicu. No ale to je aj dôvod, prečo Maďari urobili v danej chvíli taký zúfalý krok, že odstúpili od toho dublinského, Dublin 3 teda dohovoru, čo je ale naprostý nezmysel, lebo to sa jednoducho nedá. To sa proste, to je v európskom práve vylúčené, ale je to nezmyselný krok, ale urobili to. Ale nie k tomu som chcel.
Ja som strašne rád, že sa SMER dištancuje od náckov a fašistov a, bez akejkoľvek irónie, proste som rád, že jednoducho aj takýto hlas zaznel. Obávam sa, že ale s istým časovým posunom, a potom by som sa ale rád spýtal, keďže spoluorganizátormi toho nezmyslu sobotňajšieho bola aj akási skupina Vzdor, ktorá chce rehabilitovať Jozefa Tisa, čo sú čistí náckovia, ako sa teda ocitol medzi nominantami do Správnej rady Ústavu pamäti národa Roman Michelko, ktorý má presne tú istú agendu. Chvalabohu to nie je, bolo stiahnuté z rokovania vlády, ale to je len taká ironická poznámka, že niekedy proste sú duševné pochody v tomto smere vládnych predstaviteľov pre mňa dosť záhadou.

Skryt prepis
 

Vystúpenie s faktickou poznámkou 23.6.2015 15:23 - 15:24 hod.

František Šebej Zobrazit prepis
Ďakujem. Ja by som rád zdôraznil tú časť prejavu pána poslanca Bugára, v ktorej hovoril o tom, že máme povinnosť, morálnu povinnosť prijímať rozhodnutia, ktoré nie sú len diktované výskumami verejnej mienky.
A chcem pripomenúť jednu inú postavu v dejinách, ktorá je v tomto smere zaujímavá. John Fitzgerald Kennedy pred tým, než sa stal prezidentom, napísal knihu, ktorá sa volá Profiles of Courage, to je Profily odvahy, a je to také životopisné dielo o ôsmich amerických senátoroch, ktorí vstúpili do dejín tým, že boli ochotní riskovať svoju politickú budúcnosť rozhodnutiami, ktoré boli krajne nepopulárne a kvôli ktorým ktorých často tú politickú budúcnosť aj stáli. A boli to morálne rozhodnutia napríklad o otroctve a podobne.
Sú okamihy, a o tom hovoril pán poslanec Bugár, keď je potrebné nabrať v sebe morálnu silu a urobiť rozhodnutie aj také, ktoré sa nemusí páčiť, ale ktoré je diktované morálnym imperatívom. A rád by som tento pohľad na vec podporil.
Mimochodom, John Fitzgerald Kennedy dostal za tú knihu v roku 1957 Pulitzerovu cenu.
Ďakujem za pozornosť.
Skryt prepis
 

Vystúpenie s procedurálnym návrhom 18.6.2015 11:20 - 11:20 hod.

František Šebej

Ďakujem pekne. Pripomínam kolegom zo zahraničného výboru, že zahraničný výbor zasadne v miestnosti č. 30 o 12.00 hodine.

Skryt prepis
 

Vystúpenie s faktickou poznámkou 15.5.2015 10:42 - 10:44 hod.

František Šebej Zobrazit prepis
Ďakujem. No, pán poslanec Martvoň, ono len reagujete na niečo, o čo sa postarala už matka príroda. Na konci každého z našich chromozómov je umiestnená taká časť, ktorá sa volá teloméra a ktorá vekom ubúda, to je to kazítko. A my starneme, až nakoniec to kazítko spôsobí, že zomrieme, pretože tá replikácia buniek, prirodzená, sa jednoducho prestane diať. No, proste jednoducho naše bunky zomrú a časom aj my, to je také tak strašne zákerné kazítko, ktoré, môžete povedať, nainštalovala priamo evolúcia alebo Hospodin, alebo niekto.
Teraz poviem niečo ale vážneho. Mnohými slovami ste zopakovali iba celú hromadu konšpiračných blábolov z internetu. A ak niekto verí konšpiračným teóriám, je to podľa môjho názoru prejav istej kognitívnej disfunkcie, takže nezostáva mi, len skonštatovať, že proste tento legislatívny akt je kognitívna disfunkcia alebo konšpiračná teória premenená na legislatívu. Proste nijak ináč to nedokážem charakterizovať. Zvyšok povedal za mňa kolega Droba.
Jednoducho si neviem predstaviť, že by v nejakom rozsiahlom meradle firmy, ktorým ide o to, aby predávali svoje výrobky, naozaj vedome inštalovali kazítka, aby skrátili životnosť svojich produktov. To je ťažko dokázateľné. Ak tam namontujú súčiastky čínske, ktoré nie sú také dobré ako originálne, je to pravdepodobne preto, lebo sú lacnejšie. A to nie je... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)
Skryt prepis