Ďakujem. Predsa len, keďže sa do rozpravy zapojil predseda kultúrneho výboru, dovolím si odpovedať na niektoré poznámky, ktoré som si poznačil z tých výhrad k návrhu zákona. Začnem tým posledným.
Áno, je pravdou, že audiozložka, alebo teda Slovenský rozhlas je jedinou zložkou, ktorá vedie nejakým spôsobom dohľadateľnú štatistiku pri nejakej uznateľnej metodológii, a tým pádom vieme, koľko asi tvorby, slovenskej tvorby sa v Slovenskom rozhlase nachádza. U ostatných vysielateľov, existuje tu iniciatíva napríklad Rádia SK, ktorá na základe 64 tisíc účastníkov, ktorých majú na streamoch, vieme, ak toto dáme za nejakú reprezentatívnu vzorku, vieme vyhodnocovať, kto čo zhruba počúva, a zároveň oni si vedú nejaké štatistiky o tom, akým spôsobom sú zastúpené, akým spôsobom je zastúpená hudobná tvorba v jednotlivých médiách vysielateľov z licencie.
Môj návrh zákona práve zavádza okrem iného aj parameter toho, aby, keďže my tu máme orgán, ktorý dohliada nad médiami, je to Rada pre vysielanie a retransmisiu, môžeme si myslieť o jej obsadzovaní čokoľvek, ale nemusíme ho tvoriť tak ako v iných štátoch, ktoré podobný princíp, ako sa snaží môj návrh zákona zaviesť, už zavedený majú, a tým pádom by nám by bolo potrebné viesť nejakým spôsobom metodologicky ustálenú štatistiku, akým spôsobom je vlastne zastúpená slovenská tvorba v rádiách. Momentálny stav je taký, že či už my ako kultúrny výbor, či už poslanci alebo samotné ministerstvo nevieme, koľko hudby sa naozaj v slovenských rádiách hrá. To, že si nejakým spôsobom vedú štatistiky samotné rádiá, je viac-menej jasné.
Zároveň viem, že napríklad SOZA bude musieť takýmto údajom disponovať, ale je veľmi ťažko dohľadateľný, a tým pádom verejnosť ani nemôže byť nejakým spôsobom informovaná a konfrontovaná. A tu súhlasím teda s pánom predsedom, že nie je jasné, koľko sa na Slovensku hrá slovenskej tvorby. Podľa akého kritéria si už stanovíme, je pre tento účel jedno. Čiže jednotná metodika, ustálenosť pojmov a vedenie tejto štatistiky vôbec tej téme pomôže a priori, než do toho vstúpime. Môj návrh zákona zavádza povinnosť, aby táto štatistika bola vedená a odovzdávaná orgánu, Rade pre vysielanie a retransmisiu.
Prečo v dôvodovej správe? Dôvodová správa odpovedá na otázky v tej časti 8, keď som si ju otvoril, kde spomínal pán predseda Jarjabek smernicu o audiovizuálnych mediálnych službách, hovorí o kvótovom systéme ako takom. Nevenovala sa čisto tomu. Lebo mal som pocit, a tu odpoviem na tú zásadnú výhradu, tento návrh zákona nevznikal zo dňa na deň. Diskusia s ľuďmi, ktorých ste spomínali aj vy, či už je to pán Peteraj, či už sú to rôzni umelci, či už je to riaditeľ fondu, bývalý alebo súčasný šéf SOZA, ale aj konkrétni umelci. A ja si teraz dovolím povedať, že o koľko, kto sú vlastne tí, tie subjekty alebo tie skupiny ľudí, ktorých sa návrh zákona dotýka. Je ich sedem. To znamená, že aby mohol vzniknúť nejaký kompromis, a ja považujem aj tento návrh zákona za výraz už nejakého kompromisu, tak tých sedem skupín, sú nasledovné:
Sú to v prvom rade poslucháči, o tých sa hovorilo, či existuje alebo neexistuje objednávka. V druhom rade sú to samotní vysielatelia. V treťom rade umelci. A teraz umelci tuná boli rozdelení medzi umelcov, ktorí tvoria v slovenskom jazyku, tvoria bez textu a tvoria v inom jazyku ako v slovenskom. Potom sú to producenti a dramaturgovia veľkých verejných vystúpení. Potom sú to majitelia, a tu je zásadný, majitelia verejných prevádzok s technickým zariadením. Tu sa odvolám na terminológiu, ktorú používajú naše OKS-ky, alebo teda kolektívne ochranky autorského práva. Odvolám sa ešte raz potom, prečo bol zavedený pojem umelecké dielo, hudobné umelecké dielo s textom, pretože sa priamo odvoláva na ochranky a náš právny systém ich pozná.
Umelecké alebo dokonca autonómne hudobné dielo s textom alebo bez textu je uvedené priamo v poriadku slovenského, jednej zo slovenských kolektívnych ochraniek, ale následne ho preberajú iné, a to je tá najznámejšia a najčastejšie používaná a to je Slovenský ochranný zväz autorský. Ona priamo s týmto pojmom pracuje.
A tu sa chcem teda zastaviť, pri tých majiteľoch verejných prevádzok s technickým zariadením. Ak by sme sa teda zaoberali, že kto všetko toto platí a prečo teda my pristupujeme nie do, a to je aj odpoveď na tvoju, Janko, otázku, my nepristupujeme k pravidlám, kto má čo počúvať. My hovoríme o tom, kto má čo hrať a do miery, ktorá rešpektuje to zavádzanie v krajinách, ako je Írsko, ako je Holandsko, ako je Poľsko, ako je Maďarsko, kde pristúpili vo svojom audiopriestore, pretože mali za to, že potrebujú ochrániť nejakým spôsobom, v miere, akú si stanovili. Ja navrhujem, ja navrhujem nábehovú krivku. To znamená v roku 2014 10 %, v roku 2015 20 % a v roku 2016 tridsať. Je otázne, či neísť napríklad na päťročné obdobie. Ale pristupovali sme k tomu preto tak, že ešte počas funkčného obdobia tejto Národnej rady by sme to mali v rukách a dá sa to vyhodnotiť. Pri desiatich percentách samotní vysielatelia hovoria, že to nie je problém. Čiže dva roky to nie je problém, rok 2013, rok 2014. Pri dvadsiatich percentách by bola dvojročná príprava.
Nemyslím si, že by tu vznikol nejaký lobizmus slovenských autorov, ktorí by ako keby, a to je jedna z najčastejších, pretože tá verejná diskusia začala, a toto sú len, to je stručný súbor článkov, ktorý sa vzniesol ako keby z jednej strany kriticky a z druhej strany podporovaný, a ten kompromis naozaj musí prísť. Musí prísť k tomu, že sa dohodnú poslucháči, vysielatelia, umelci, producenti, majitelia verejných prevádzok a teraz Európska únia a členský štát Európskej únie, čiže tento parlament na nejakom kompromisnom riešení. Únia tým, ako má nastavené parametre, a to som sa snažil v úvodnej reči povedať, ona v mnohých prvkoch budovania jednotného trhu, a keďže komerčné rádiá v prvom ich, ich účel nie je kultivovať, ich účel nie je mať na zreteli kultúru, nikto to od nich ani nemôže chcieť, ich účel je uspieť na trhu, čiže im kategória tvorby jednotného trhu cez celú Európsku úniu výrazne pomáha a nikto proti tomu nemá nič, ani mať nemôže. Preto sme do tej Únie vstupovali.
Ale na druhej strane sa obeťou tohto stáva kultúrna diverzita. A tá kultúrna diverzita na parametroch samotnej Únie stojí na tom, že národné štáty môžu svoj audiopriestor nejakým spôsobom upraviť. Dvanásť štátov už k tomu pristúpilo a sú medzi nimi štáty, ako Francúzsko, ktorí boli prví, kde nebudeme možno nejako ten liberalizmus veľmi hľadať, ale aj štáty ako Holandsko. To znamená, že tvorba v národnom alebo v jazyku členského štátu je pre nich dostatočným výrazom na zabezpečenie do budúcna kultúrnej diverzity, respektíve rôznosti. Čiže aby sa parameter jednotného trhu nestával, nešiel na úkor unifikácie aj toho, čo unifikovať nechceme, a to je kultúrny priestor.
To, že nechali len úzky priestor, po ktorom sa dá kráčať, a to je tak, ako som odcitoval slová pána Xaviéra, to je práve jazyk, tak to, hovorím, je treba vybojovať na úplne inom fóre, ako je fórum členského štátu. Členský štát má iba nástroje, ktoré má, a to je, stanovte pravidlá na základe jazyka, keďže je to vo všeobecnom záujme, ako je odcitované, a s týmto na základe rozhodnutia aj súdneho dvora a jeho judikatúry problém nie je, hovorím, v platnosti.
A ja si pre účely vyčerpanosti tejto debaty, alebo dovolím teda zacitovať: "Prehľad kvót stanovený právnymi poriadkami niektorých štátov: Bulharsko - 50 % rádio, 50 % produkcie. Francúzsko - 40 %, dvadsať z nej je nová tvorba. Írsko - 30 %. Holandsko - 50 % európskej produkcie, od 2011 v rádiách 25 % holandskej hudby. Poľsko - 30 % poľskej produkcie. Portugalsko 25 až 40 portugalčina, minimum 35 % musí tvoriť hudba produkovaná za posledných 12 mesiacov; to je ten nový autor. Rumunsko - viac ako 50 % EÚ produkcie, z ktorej 40 % musí byť rumunskej. Slovinsko - rádio 55 % EÚ produkcie. Španielsko 2- 5 % produkcie v katalánčine. Švédsko - 33 % vysielania musí byť venované lokálnym programom. A tak ďalej a tak ďalej.
To sú vlastne parametre, ktoré si stanovovali, a na základe toho, že Únia im nechala ten úzky priestor, kde to stanoviť môžu. A my teraz zostávame akoby mimo. A teraz, čo to teda spôsobuje, a tu je tá odpoveď, že prečo sa po dvoch rokoch, odkedy sa tou témou zaoberám, ja túto terapiu, alebo nazývam ju, ako keby to bolo s chemoterapiou, prečo sa tomu venujeme, tuná je absolútny pokles vydávania nových slovenských cédečiek alebo novej slovenskej tvorby. Za posledných päť až sedem rokov nastal pokles až o 90 percent.
To znamená, že skutočne tu máme nedobrý stav, keďže rádiá, ktoré používajú svoj priestor, ktorý vysielajú, okrem hovoreného slova, na reklamný priestor, predávajú reklamu, chcú byť úspešní na trhu, tým pádom sa správajú takým spôsobom, aby minimalizovali riziko. Možno ste si viacerí všimli, alebo niekto si všimol tzv. formátovanie rádií. Čo to teda znamená? Niekto stanovil formát rádií, aby bol úspešný pri danej cieľovej a vekovej skupine. Ak vynechám teraz nejakú odbornú debatu na tému formátu, čo to ale znamená úspešné rádio, ktoré je zacielené do vekovej skupiny 19 až 39 rokov, môže niekto v Londýne zobrať a celý jeho playlist a umiestniť ho na Slovensku. Bude vychádzať z predpokladu: to, čo bolo zaradené v Londýne a úspešné bolo, zabezpečovalo predaj reklamného času, sa môže vysielať aj na Slovensku. Nikto mu v tom v súčasnom parametri zabrániť nemôže a on na trhu bude úspešný.
Čo to ale znamená? Nedostane sa tam jeden prvok členského štátu, a tým pádom je to úplne prirodzené z hľadiska rádia, pretože minimalizuje riziko, minimalizuje komerčné riziko, a keď nič iné od neho nečakáme, zároveň nám to ale uniformuje ponuku. Keďže sa tu budú vysielať produkty alebo playlisty, ktoré môžme nazvať produktom zo zahraničia, a nikto do toho zasiahnuť nemôže a budeme sa viesť iba na vlne tej, že ide nám iba o ten jeden pilier, ktorý chce Únia zavádzať, no tak sa nič teda s domácou tvorbou nestane, zmizne úplne z rádií. Potom sa nám teda stáva to, že nebude vydávaná nová tvorba. A argument, že predsa u nás nová tvorba sa objavuje viacej na rôznych streamoch YouTube a podobne, je falošný argument, pretože môže mať niekto dvojmiliónovú klikateľnosť na YouTube, ale jeho všeobecná známosť bude zaradená iba v úzkej skupine. Jeho všeobecnú známosť, kde by mali médiá, ktoré vysielajú na licenciách štátom vlastnených, a dostali a plne to licenčné konanie bolo aj zacielené do podpory domácej tvorby, je podľa mňa falošné. Navyše, o pravidlá do vysielania rádií, klesne nie medzi, lebo budú platiť na všetkých rovnako, ale konkurenčne sa ako keby nebudú biť navzájom, ale prehrajú ako keby s internetom. To znamená, že rádiá, ich všeobecná počúvanosť by klesla natoľko, že by to ohrozovalo ich komerčné fungovanie, pretože všetci by sa posunuli na internet, je tak isto falošná.
Chcem teda povedať a odpovedať aj pánovi predsedovi, že ja diskusiu vítam, i keď ona, nikdy by som si nedovolil predložiť návrh zákona, ak by som všetkých tých sedem kategórií, ktoré sú zaujímavé z tohto pohľadu, alebo ktoré vstupujú do toho procesu, nebol mal prediskutované.
Chcem ešte záverom povedať, že existuje možno aj iná cesta. A pracujem na inom návrhu zákona, ktorý sa venuje priamo teda rádiám a úprave zákona 308, a hovorí, je to téma tzv. umožnenia vzniku monotematických rádiových staníc, alebo tzv. umožnenia krížového vlastníctva. U nás máme síce povolené vlastníctvo alebo teda môžu sa v licenčnom súboji pred Radou pre vysielanie retransmisiu pobiť o licencie, ale hovoríme, že iba jedna právnická osoba môže vysielať jednu programovú skladbu. Chcel by som, a pozývam v rámci tej diskusie aj ostatných poslancov, ktorým leží slovenská pôvodná tvorba na srdci, zamerať sa na to, že môže byť výrazom pomoci našej alternatívnej scéne, ktorá nebude mať kritérium jazyka, ani kritérium inštrumentálneho vyjadrenia a bude teda môcť vyhovieť tým požiadavkám, ktoré tu zazneli, a to je to, že môže tu vzniknúť napríklad Express Jazz Rádio, že sa bude venovať čisto monotematickej hudbe, keďže veľa z tých kritikov hovorí o tom, že aj tak slovenská tvorba väčšinou sa nachádza niekde v alternatíve. Čiže budem sa snažiť predložiť aj iný návrh zákona, ktorý sa bude venovať tomu, že slovenskej tvorbe vie pomôcť aj to, že vzniknú na Slovensku s použitím know - how vysielateľov, ktorí sa teraz venujú mainstreamu, aj tzv. monotypové rádiá, ktoré sa budú venovať rocku, jazzu, metalu a podobne, a nebudú to, nebudeme, a ak sa teda táto snemovňa rozhodne, nebudeme im v tom klásť nejaké prekážky.
Chcel by som teda na záver povedať, že kvóty nikto nechce. Považujem ich za chemoterapiu. A myslím si, že ak pred tým, než k tejto chemoterapii alebo nepopulárnej, nepopulárnemu spôsobu riešenia tohoto problému prídeme, musíme stanoviť dobrú diagnózu. Diagnóza je, že slovenská pôvodná tvorba kolabuje a nachádza sa podľa mňa v dosť zlom stave. A myslím si, že bolo by dobré, aby sme prikročili k nejakej dohode, či už to bude spôsobom tým, že uvoľníme na jednej strane ruky komerčným vysielateľom, na druhej strane presne zadefinujeme, akým spôsobom by sa mali, s majetkom štátu, ktoré sú teda, medzi ktoré frekvencie patria, bude nakladať.
Takže dúfam, že tá diskusia nezanikne a nebudeme sa tu baviť o ďalší rok, dva o tom, že otvárame nejakým spôsobom diskusné fóra, pričom 60 % prostriedkov, ktoré odovzdajú cez zaplatenie ochranným zväzom tí majitelia verejných prevádzok s technickým zariadením, odchádza mimo územie štátu. Šesťdesiat percent prostriedkov odchádza mimo Slovenska, 60% prostriedkov, ktoré by mohli použiť naši autori. Pre porovnanie, v Českej republike je to okolo 27,3.
Takže odchod peňazí, agónia slovenskej tvorby a prostredie, ktoré nám umožňuje nejakým spôsobom zadefinovať pravidlá, sú výzvou. A dúfam, že sa v dohľadnom čase dopracujeme k riešeniu tohoto problému.
Ďakujem za pozornosť.
