208.
Vážené kolegyne, kolegovia, aj keď nás je v sále málo, ale ja viem, že aj tak naši občania nás budú počúvať zo záznamu a tieto myšlienky, ktoré sme si tu dnes povedali v sále, budú sa šíriť ďalej. A chcem skutočne oceniť dnes pri rokovaní tak vážnej témy ten pokojný tón, ktorý skutočne potrebujeme pri riešení tejto situácie.
Zdá sa, že leto bolo veľmi horúce a bolo plné turbulencií a tie turbulencie sú stále tu. Žijeme dobu v permanentnej zmene. Všetci. Len čo si občania zvyknú na prijaté pravidlá spolužitia v európskom spoločenstve, nasledujú ďalšie, ďalšie a nové. Ešte sme si ani nevychutnali skutočnosť, že sme členmi veľkej rodiny krajín zostavenej na princípoch vzájomnej podpory, pomoci a solidarity, a už sme – naša vláda i celá krajina – označovaná za krajinu, ktorá porušuje princípy solidarity a humanizmu.
Hovorí sa veľa o ľudskosti. Áno. Všetci sme ľudskí, všetci máme v sebe tú ľudskosť a Slováci sú od pamäti národ pohostinný. Kto je viacej ľudský? Rozhodnutie premiéra Roberta Fica a mnohých politikov tu v sále, ktorí sme odmietli kvóty, ktorí sme zodpovední voči migrantom aj utečencom a zodpovední voči našim občanom, alebo tí sú ľudskí, ktorí dali takú veľkú pozvánku pre všetkých tých utečencov a migrantov do európskeho spoločenstva? Pozvánku za vidinou lepšieho života a šťastia?
Každý máme nejakú predstavu o šťastí. Ja mám inú, môj kolega ďalší inú a, samozrejme, aj tí ľudia, ktorí idú do Európy, majú inú predstavu o šťastí. A ja si myslím, že práve tú ľudskosť a tú zodpovednosť, ktorú sme prijali pred niekoľkými mesiacmi v tomto parlamente, a to, čo chceme prijať aj teraz, máme my v sebe oveľa väčšiu, lebo je to zodpovednosť za našu krajinu, ale je to zodpovednosť aj za Európu, za európske spoločenstvo, na základe nejakých princípov a hodnôt bola založená Európska únia.
My ako politici, ako obyvatelia, pokračovatelia európskej kultúry hodnôt nemôžeme podporovať životný štýl typu utečeneckých táborov. Ich vytvorenie je len prvou, akousi prvou pomocou pre imigrantov a utečencov. Každý chceme mať domov. Domov je to najdôležitejšie, čo máme. To isté chcú aj tí ľudia, ktorí sem idú. Chcú mať domov tu? Alebo sme pre nich len prechodným riešením lepšieho života? Budú sa tu cítiť doma? Alebo sa cítia stále doma v tej, vo svojej krajine?
Ja vám poviem len jednu vetu, ktorú som si veľmi zapamätala z jedného príbehu o takej detskej láske medzi holandským dievčatkom a chlapcom z Maroka, ktorý sa narodil už v Holandsku a rodina bola z Maroka. A on povedal tej svojej priateľke Poleke, vieš, narodil som sa v Holandsku, narodil som sa tu, ale môj domov je v Maroku. A to je presne to, o čom celý čas hovoríme, že či skutočne to, čo chceme urobiť v najlepšej viere pre tých ľudí, či skutočne im vytvoríme domov. Lebo my im budeme vytvárať ten domov podľa vlastných predstáv.
Pre mňa je skutočne neprípustné, aby sme podporovali zvláštny životný štýl, ktorý je v štýle utečeneckých táborov. My dnes vieme, že v utečeneckých táboroch na predmestí Damasku, tento tábor utečenecký existuje 58 rokov, vlna migrácie dnes nastupuje veľmi evidentne a my sme sa s tým – ani európske spoločenstvá, ani ďalšie štáty sveta – sa tým nezaoberali. A dnes tu máme problém, problém, ktorý dnes Európa nebude Európou, ale bude iným spoločenstvom, ktorý skutočne všetci nechceme, ale chceme tým ľuďom pomáhať.
Ja som celé leto a jeho väčšiu časť strávila aj formálnymi, neformálnymi stretnutiami doma i v zahraničí. Navštívila som aj občianskou vojnou rozdelené územie medzi Gruzínskom a Abcházskom a stretla som sa s deťmi v školách, ktoré deň čo deň prechádzajú tým bojovým územím do školy. Zhovárala som sa s učiteľmi, s rodičmi, zástupcami OSN, o tom, ako sú náročné riešenia a situácie.
Jedno je však isté, mier je možné dosiahnuť len rozhovormi a dohodami. A nielen v Gruzínsku, v Abcházsku, na Ukrajine, ale i v Sýrii, v Iraku, v Turecku a všade na svete. Ukončenie vojen by v základe zmenilo životy obrovskej skupine ľudí. V 21. storočí máme k dispozícií všetko, čo je k tomu treba, všetko, okrem dobrej vôle a úprimnej snahy. Nie všetko máme v moci ako poslankyňa a poslanci Národnej rady Slovenskej republiky zmeniť či vyriešiť. Úlohou nás politikov je okrem iných povinností i nachádzanie rozhraní rôznorodých postojov a názorov, ktoré sú v demokratickej spoločnosti žiadané, potrebné a obohacujúce. Cieľom tohto snaženia je pomáhať obyvateľom, ktorí chcú žiť vlastné životy v pokoji, v pohode, orientovať sa v rozporuplnosti diania vo svete, ktoré dopadá tým či oným spôsobom aj na ich životy.
Naši občania si už niekoľkokrát asi v tých začiatkoch utečeneckej krízy kládli otázku, čo všetko sa musí ešte stať, aby sme si zastali obyvateľov našej krajiny. Čo sa musí stať, aby sme ich obhajovali, ochraňovali, zastupovali a dôverovali ich zdravému úsudku. Čo všetko sa musí stať, aby sme dôverovali predsedovi vlády a podporovali ho v tom, čo treba, čo mu treba podporiť, že rozhodnutia jeho vlády, našej vlády, všetci sme aj občania, sú v prospech Slovenska, v prospech obyvateľov Slovenska.
A ja by som chcela, tak ako povedal aj náš predseda, a veľmi vnímam aj rôzne postoje a podporné postoje mojich kolegov aj z opozície a myslím si, že to je presne ten hlas, ktorý tu hovoril pred chvíľočkou, aj mnohí kolegovia, ktorý bude ten jednotný do Európy. To je veľmi dôležité, lebo aj tak to povedal aj ten tatíček Masaryk, že aj malý národ môže byť príkladom pre tých veľkých. Aj v malom národe, aj v hociktorej dedinke, v mestečku sa môže zrodiť tá myšlienka, ktorá môže byť myšlienkou - a veľkou myšlienkou - pre všetkých. Aj malý národ môže byť tým mostom na spojenie s tými veľkými. A ja si myslím, že tohto by sme sa mali držať.
Po platnom referende v Gabčíkove pán premiér vyhlásil, že budeme akceptovať jeho výsledok, a tak sa deje. Nepôjdeme proti záujmom a vôli obyvateľov, môžeme namietať výsledok referenda, môžeme namietať postoj predsedu vlády, možno hazardovať s dôverou občanov? Myslím, že nie.
Chcela by som aj oceniť prácu novinárov a reportérov, že citlivo komentovali situáciu a zodpovedne narábali s faktami v snahe informovať občanov a nezneužili situáciu na rozdúchavanie vášní či zvyšovanie neprehľadnosti situácie pri protestoch extrémistov v Trnave. Bola som tam, zažila som ľudí, zažila som strach, zažila som aj toho mladého človeka, ktorý prišiel sám s transparentom medzi extrémistov a povedal, hanbím sa za vás, a tak ako ho išli aj napadnúť. A môžem vám povedať, že išla som ho ochrániť a v tom okruhu tých ľudí a tých extrémistov, ako som bola a som im dávala otázky, prečo chcete ísť do Gabčíkova, odpovedajte mi, len jednu otázku sa chcem všetkých vás spýtať, prečo chcete ísť do Gabčíkova, keď tam nie je žiaden migrant. Prečo idete a prečo je tam snaha ísť a ísť s protestom, či chcete podať alebo zatlieskať obyvateľom Gabčíkova za jeho rozhodnutie, podať im ruku a keď vieme, aké sú vaše názory na obyvateľov národnostnej menšiny a je tam 80 % obyvateľov maďarskej národnostnej menšiny.
Na otázku som nedostala odpoveď, ale musím vám povedať, že pre mňa je potešujúca jedna vec, ktorá, keď skončil sa ten protest, tak prišli dvaja mladíci za mnou, ktorí mali zástavu Slovenskej republiky a opýtali sa ma, či sa môžu so mnou stretnúť. Ja verím, že som ich presvedčila v tých postojoch, a to čo som im hovorila, že vykopávajú otvorené dvere, aby dôverovali postoju predsedu vlády. A znovu ocením postoj novinárov, ktorí skutočne informovali veľmi presne a odprezentovali aj celý postoj, aj celú reakciu, ktorú som mala, ale hlavne postoj predsedu vlády, a to chcem veľmi oceniť, pretože neboli na strane extrémistov. A skutočne to, čo nepotrebujeme na Slovensku, je konflikt. Ak nás nemôžu poraziť zvonku, tak sa neporážajme sami, buďme jednotní, to je veľmi dôležité.
Ja a moji kolegovia, kolegyne, zrejme ako vy všetci, milujem pokojné ulice slovenských miest a ten pokoj nie je samozrejmý. Prisahali sme všetci na Ústavu Slovenskej republiky a sľúbili sme na svoju česť a svedomie vernosť Slovenskej republike, sľúbili sme plniť svoje povinnosti v záujme jej občanov. A tiež to, že budeme dodržiavať ústavu a ostatné zákony a pracovať tak, aby sme ich uvádzali do života. Odmietanie kvót, ktoré porušujú práva utečencov a migrantov, je istým spôsobom tiež uvádzanie zákona do života. Ochrana schengenského priestoru, ochrana hraníc európskeho spoločenstva, nášho spoločenstva, je žitie dohodnutých medzinárodných pravidiel. Dodržiavanie štandardných postupov pri posudzovaní nároku či práv pri udelení azylu je dodržiavanie platných pravidiel rovnako ako trpezlivé skúmanie možnosti tranzitu cez naše krajiny, alebo aj to, čo sme sľúbili našim občanom.
Sociálny štát, ktorý je zodpovedný za všetkých svojich občanov, silných aj slabých, jednoducho za všetkých, je dobrá vec. Doba si isto vyžiada aj nové tváre v politike, život nezastavíme a mladí sa raz aj chopia moci, aj to je dobrá vec. Dobrá vec sú aj kresťanské hodnoty, ktorými sme, či sa nám to páči, alebo nie, všetci vo svojom vnútri poznačení, už len tým, že žijeme na tomto území, aj to je dobrá vec. Uhly pohľadu, nezávislé postoje, o nich si myslíme čokoľvek, ak majú mieru, sú tiež dobrá vec. Dobrou vecou je aj pamätanie na záujmy národnostných menšín nielen na území Slovenskej republiky, no i hájenie záujmov slovenských menšín v zahraničí. Tradície a kultúra nášho národa aj ich udržiavanie, pestovanie sú dobrou vecou. Prekračovanie hraníc komfortných zón v živote možno považovať za rovnako dobrú vec.
Všetky tieto dobré veci sú možné. Potrebujeme k tomu trpezlivosť, vzájomné načúvanie a vôľu, ochotu dohodnúť sa. No najdôležitejším predpokladom pre všetky tieto dobré veci je mier. Mier v sebe, ktorým to všetko začína, ale i končí. Som presvedčená, že to všetci zvládneme v prospech dobrých vecí. Som presvedčená, že to zvládneme pre všetkých občanov našej vlasti a v rámci európskeho spoločenstva. Želám nám a všetkým len tie dobré veci aj to dobré rozhodnutie k tomuto uzneseniu.
Ďakujem. (Potlesk.)