Videokanál poslanca

208.
Vážené kolegyne, kolegovia, aj keď nás je v sále málo, ale ja viem, že aj tak naši občania nás budú počúvať zo záznamu a tieto myšlienky, ktoré sme si tu dnes povedali v sále, budú sa šíriť ďalej. A chcem skutočne oceniť dnes pri rokovaní tak vážnej témy ten pokojný tón, ktorý skutočne potrebujeme pri riešení tejto situácie.
Zdá sa, že leto bolo veľmi horúce a bolo plné turbulencií a tie turbulencie sú stále tu. Žijeme dobu v permanentnej zmene. Všetci. Len čo si občania zvyknú na prijaté pravidlá spolužitia v európskom spoločenstve, nasledujú ďalšie, ďalšie a nové. Ešte sme si ani nevychutnali skutočnosť, že sme členmi veľkej rodiny krajín zostavenej na princípoch vzájomnej podpory, pomoci a solidarity, a už sme – naša vláda i celá krajina – označovaná za krajinu, ktorá porušuje princípy solidarity a humanizmu.
Hovorí sa veľa o ľudskosti. Áno. Všetci sme ľudskí, všetci máme v sebe tú ľudskosť a Slováci sú od pamäti národ pohostinný. Kto je viacej ľudský? Rozhodnutie premiéra Roberta Fica a mnohých politikov tu v sále, ktorí sme odmietli kvóty, ktorí sme zodpovední voči migrantom aj utečencom a zodpovední voči našim občanom, alebo tí sú ľudskí, ktorí dali takú veľkú pozvánku pre všetkých tých utečencov a migrantov do európskeho spoločenstva? Pozvánku za vidinou lepšieho života a šťastia?
Každý máme nejakú predstavu o šťastí. Ja mám inú, môj kolega ďalší inú a, samozrejme, aj tí ľudia, ktorí idú do Európy, majú inú predstavu o šťastí. A ja si myslím, že práve tú ľudskosť a tú zodpovednosť, ktorú sme prijali pred niekoľkými mesiacmi v tomto parlamente, a to, čo chceme prijať aj teraz, máme my v sebe oveľa väčšiu, lebo je to zodpovednosť za našu krajinu, ale je to zodpovednosť aj za Európu, za európske spoločenstvo, na základe nejakých princípov a hodnôt bola založená Európska únia.
My ako politici, ako obyvatelia, pokračovatelia európskej kultúry hodnôt nemôžeme podporovať životný štýl typu utečeneckých táborov. Ich vytvorenie je len prvou, akousi prvou pomocou pre imigrantov a utečencov. Každý chceme mať domov. Domov je to najdôležitejšie, čo máme. To isté chcú aj tí ľudia, ktorí sem idú. Chcú mať domov tu? Alebo sme pre nich len prechodným riešením lepšieho života? Budú sa tu cítiť doma? Alebo sa cítia stále doma v tej, vo svojej krajine?
Ja vám poviem len jednu vetu, ktorú som si veľmi zapamätala z jedného príbehu o takej detskej láske medzi holandským dievčatkom a chlapcom z Maroka, ktorý sa narodil už v Holandsku a rodina bola z Maroka. A on povedal tej svojej priateľke Poleke, vieš, narodil som sa v Holandsku, narodil som sa tu, ale môj domov je v Maroku. A to je presne to, o čom celý čas hovoríme, že či skutočne to, čo chceme urobiť v najlepšej viere pre tých ľudí, či skutočne im vytvoríme domov. Lebo my im budeme vytvárať ten domov podľa vlastných predstáv.
Pre mňa je skutočne neprípustné, aby sme podporovali zvláštny životný štýl, ktorý je v štýle utečeneckých táborov. My dnes vieme, že v utečeneckých táboroch na predmestí Damasku, tento tábor utečenecký existuje 58 rokov, vlna migrácie dnes nastupuje veľmi evidentne a my sme sa s tým – ani európske spoločenstvá, ani ďalšie štáty sveta – sa tým nezaoberali. A dnes tu máme problém, problém, ktorý dnes Európa nebude Európou, ale bude iným spoločenstvom, ktorý skutočne všetci nechceme, ale chceme tým ľuďom pomáhať.
Ja som celé leto a jeho väčšiu časť strávila aj formálnymi, neformálnymi stretnutiami doma i v zahraničí. Navštívila som aj občianskou vojnou rozdelené územie medzi Gruzínskom a Abcházskom a stretla som sa s deťmi v školách, ktoré deň čo deň prechádzajú tým bojovým územím do školy. Zhovárala som sa s učiteľmi, s rodičmi, zástupcami OSN, o tom, ako sú náročné riešenia a situácie.
Jedno je však isté, mier je možné dosiahnuť len rozhovormi a dohodami. A nielen v Gruzínsku, v Abcházsku, na Ukrajine, ale i v Sýrii, v Iraku, v Turecku a všade na svete. Ukončenie vojen by v základe zmenilo životy obrovskej skupine ľudí. V 21. storočí máme k dispozícií všetko, čo je k tomu treba, všetko, okrem dobrej vôle a úprimnej snahy. Nie všetko máme v moci ako poslankyňa a poslanci Národnej rady Slovenskej republiky zmeniť či vyriešiť. Úlohou nás politikov je okrem iných povinností i nachádzanie rozhraní rôznorodých postojov a názorov, ktoré sú v demokratickej spoločnosti žiadané, potrebné a obohacujúce. Cieľom tohto snaženia je pomáhať obyvateľom, ktorí chcú žiť vlastné životy v pokoji, v pohode, orientovať sa v rozporuplnosti diania vo svete, ktoré dopadá tým či oným spôsobom aj na ich životy.
Naši občania si už niekoľkokrát asi v tých začiatkoch utečeneckej krízy kládli otázku, čo všetko sa musí ešte stať, aby sme si zastali obyvateľov našej krajiny. Čo sa musí stať, aby sme ich obhajovali, ochraňovali, zastupovali a dôverovali ich zdravému úsudku. Čo všetko sa musí stať, aby sme dôverovali predsedovi vlády a podporovali ho v tom, čo treba, čo mu treba podporiť, že rozhodnutia jeho vlády, našej vlády, všetci sme aj občania, sú v prospech Slovenska, v prospech obyvateľov Slovenska.
A ja by som chcela, tak ako povedal aj náš predseda, a veľmi vnímam aj rôzne postoje a podporné postoje mojich kolegov aj z opozície a myslím si, že to je presne ten hlas, ktorý tu hovoril pred chvíľočkou, aj mnohí kolegovia, ktorý bude ten jednotný do Európy. To je veľmi dôležité, lebo aj tak to povedal aj ten tatíček Masaryk, že aj malý národ môže byť príkladom pre tých veľkých. Aj v malom národe, aj v hociktorej dedinke, v mestečku sa môže zrodiť tá myšlienka, ktorá môže byť myšlienkou - a veľkou myšlienkou - pre všetkých. Aj malý národ môže byť tým mostom na spojenie s tými veľkými. A ja si myslím, že tohto by sme sa mali držať.
Po platnom referende v Gabčíkove pán premiér vyhlásil, že budeme akceptovať jeho výsledok, a tak sa deje. Nepôjdeme proti záujmom a vôli obyvateľov, môžeme namietať výsledok referenda, môžeme namietať postoj predsedu vlády, možno hazardovať s dôverou občanov? Myslím, že nie.
Chcela by som aj oceniť prácu novinárov a reportérov, že citlivo komentovali situáciu a zodpovedne narábali s faktami v snahe informovať občanov a nezneužili situáciu na rozdúchavanie vášní či zvyšovanie neprehľadnosti situácie pri protestoch extrémistov v Trnave. Bola som tam, zažila som ľudí, zažila som strach, zažila som aj toho mladého človeka, ktorý prišiel sám s transparentom medzi extrémistov a povedal, hanbím sa za vás, a tak ako ho išli aj napadnúť. A môžem vám povedať, že išla som ho ochrániť a v tom okruhu tých ľudí a tých extrémistov, ako som bola a som im dávala otázky, prečo chcete ísť do Gabčíkova, odpovedajte mi, len jednu otázku sa chcem všetkých vás spýtať, prečo chcete ísť do Gabčíkova, keď tam nie je žiaden migrant. Prečo idete a prečo je tam snaha ísť a ísť s protestom, či chcete podať alebo zatlieskať obyvateľom Gabčíkova za jeho rozhodnutie, podať im ruku a keď vieme, aké sú vaše názory na obyvateľov národnostnej menšiny a je tam 80 % obyvateľov maďarskej národnostnej menšiny.
Na otázku som nedostala odpoveď, ale musím vám povedať, že pre mňa je potešujúca jedna vec, ktorá, keď skončil sa ten protest, tak prišli dvaja mladíci za mnou, ktorí mali zástavu Slovenskej republiky a opýtali sa ma, či sa môžu so mnou stretnúť. Ja verím, že som ich presvedčila v tých postojoch, a to čo som im hovorila, že vykopávajú otvorené dvere, aby dôverovali postoju predsedu vlády. A znovu ocením postoj novinárov, ktorí skutočne informovali veľmi presne a odprezentovali aj celý postoj, aj celú reakciu, ktorú som mala, ale hlavne postoj predsedu vlády, a to chcem veľmi oceniť, pretože neboli na strane extrémistov. A skutočne to, čo nepotrebujeme na Slovensku, je konflikt. Ak nás nemôžu poraziť zvonku, tak sa neporážajme sami, buďme jednotní, to je veľmi dôležité.
Ja a moji kolegovia, kolegyne, zrejme ako vy všetci, milujem pokojné ulice slovenských miest a ten pokoj nie je samozrejmý. Prisahali sme všetci na Ústavu Slovenskej republiky a sľúbili sme na svoju česť a svedomie vernosť Slovenskej republike, sľúbili sme plniť svoje povinnosti v záujme jej občanov. A tiež to, že budeme dodržiavať ústavu a ostatné zákony a pracovať tak, aby sme ich uvádzali do života. Odmietanie kvót, ktoré porušujú práva utečencov a migrantov, je istým spôsobom tiež uvádzanie zákona do života. Ochrana schengenského priestoru, ochrana hraníc európskeho spoločenstva, nášho spoločenstva, je žitie dohodnutých medzinárodných pravidiel. Dodržiavanie štandardných postupov pri posudzovaní nároku či práv pri udelení azylu je dodržiavanie platných pravidiel rovnako ako trpezlivé skúmanie možnosti tranzitu cez naše krajiny, alebo aj to, čo sme sľúbili našim občanom.
Sociálny štát, ktorý je zodpovedný za všetkých svojich občanov, silných aj slabých, jednoducho za všetkých, je dobrá vec. Doba si isto vyžiada aj nové tváre v politike, život nezastavíme a mladí sa raz aj chopia moci, aj to je dobrá vec. Dobrá vec sú aj kresťanské hodnoty, ktorými sme, či sa nám to páči, alebo nie, všetci vo svojom vnútri poznačení, už len tým, že žijeme na tomto území, aj to je dobrá vec. Uhly pohľadu, nezávislé postoje, o nich si myslíme čokoľvek, ak majú mieru, sú tiež dobrá vec. Dobrou vecou je aj pamätanie na záujmy národnostných menšín nielen na území Slovenskej republiky, no i hájenie záujmov slovenských menšín v zahraničí. Tradície a kultúra nášho národa aj ich udržiavanie, pestovanie sú dobrou vecou. Prekračovanie hraníc komfortných zón v živote možno považovať za rovnako dobrú vec.
Všetky tieto dobré veci sú možné. Potrebujeme k tomu trpezlivosť, vzájomné načúvanie a vôľu, ochotu dohodnúť sa. No najdôležitejším predpokladom pre všetky tieto dobré veci je mier. Mier v sebe, ktorým to všetko začína, ale i končí. Som presvedčená, že to všetci zvládneme v prospech dobrých vecí. Som presvedčená, že to zvládneme pre všetkých občanov našej vlasti a v rámci európskeho spoločenstva. Želám nám a všetkým len tie dobré veci aj to dobré rozhodnutie k tomuto uzneseniu.
Ďakujem. (Potlesk.)

Ďakujem za slovo.
Pán kolega, je taká pravda: Boh do domu, hosť do domu. Hosť však neurčuje pravidlá v mojom dome. Pomáhať môžem len do takej miery, koľko mám. Toto je skutočne stará pravda. A pán podpredseda vlády povedal aj o tom, že utečenecká kríza potrebuje komplexné a udržateľné riešenie. Sú týmto riešením kvóty? Sú ľudia, ktorí prichádzajú, sú to čísla a kvóty? To je veľmi zjednodušené riešenie. Za každým človekom treba hľadať ľudský príbeh. Niekde tí ľudia potrebujú pomoc, ale niekde sú to skutočne špekulanti. My číslami a tými kvótami len podporujeme obchodníkov s ľudským nešťastím.
A dnešný postoj, ktorý majú niektoré štáty Európskej únie, len naznačuje, že niečo sa začína diať v Európe a komu to vyhovuje. Ak sa nedodržujú pravidlá pri prekročení hraníc, tak sa nebudú rešpektovať pravidlá v rámci Európskej únie. Majú ich rešpektovať občania Európskej únie? Komu bude pomáhať táto anarchia?

8.
Ďakujem za slovo, pani predsedajúca.
Vážené kolegyne, jedna kolegyňa a pani predsedajúca, vážení kolegovia, dnes aj včera rokujeme v takej komfortnejšej atmosfére a boli by sme veľmi naivní, keby sme si mysleli, že taká atmosféra bude vždy v parlamente. Ale som veľmi rada, že táto snemovňa sa zhodla, veľmi, na jednej myšlienke. To, že sme odmietli kvóty, neznamená, že nechceme pomáhať utečencom. Každý z nás a každý človek má v sebe to prirodzené, že chce pomáhať. Takto je človek stvorený a mal by pomáhať ľuďom, ktorí sú v núdzi, ktorí pomoc potrebujú. A viem to z vlastného príbehu a viem to tak, že keď pomáhate, tak vlastne pomáhate aj sami sebe, lebo v sebe zároveň vytvárate ten vnútorný pokoj a ten pocit šťastia je neopísateľný a pomôžete niekomu, kto je v núdzi. A preto aj vyhlásenia, ktoré vychádzali z Bruselu, vyhlásenie o kvótach a vyhlásenia o projekte presídľovania ľudí, ktorí žijú v rizikových krajinách, tak, samozrejme, traumatizovali našich občanov a ľudia, pretože žili v istej, nemali dostatok informácií, žili v istej nevedomosti a bolo to len prirodzené. Bolo to len prirodzené, že mali tento strach, pretože prichádzalo niečo nové a mali strach z prílevu ľudí, ktorí majú iné kultúry, ktorí žili v inej spoločnosti.
Každý máme nejaké predstavy o šťastí. Tie predstavy nie sú rovnaké. Každý máme predstavy o nejakom systéme fungovania spoločnosti a tie tiež nie sú rovnaké. Tam, kde systém fungovania spoločnosti je pre nás samozrejmý alebo je pre nás dobrý, tak v iných krajinách nemusí byť taký. A práve preto my dnes hovoríme to, čo nastalo, a ideme riešiť následok, a včera sa pomenovalo všetko to, čo vlastne sa spôsobilo, tá príčina.
A musíme si povedať, že aj my sme sa možno tak tichučko pozerali na to, ako sa rúcali systémy v Afrike, inde, v iných krajinách, lebo sme mali inú predstavu o demokracii. Ale tá demokracia po rozbití týchto systémov tam nenastala. Nastala anarchia. A toto mi je ľúto, pretože vždy, ak ide o politiku a politiku mocných, tak trpia tí nevinní. Tí ľudia, ktorí sú tak krehkí, a to sú ženy a deti. Lebo ja som matka a viem, aké je to hrozné, keď dieťa trpí a keď trpí v mieri. A mier je veľmi krehký. Sú to len tri slová, teda je len jedno slovo, pár písmenok, a dnes pre nás je to možno samozrejmosťou, ale poviem vám, že v čase, keď nastali konflikty na Ukrajine, tak medzi študentami aj môj syn sa ma pýtal, či sa máme pripravovať na vojnu, pretože ľudia nemali dostatok informácií. A v sobotu som bola na trhu a ľudia sa ma skutočne pýtali, ako som bola na tom trhu, čo sa deje, ako to bude s tými utečencami.
Ja som veľmi rada, že sme pomenovali a dali sme nie rovná sa medzi utečencov a migrantov. Toto je veľmi dôležité, že dnes sme si to povedali, kto je utečenec a kto je migrant. Každý, za každým utečencom je jeden ľudský príbeh. Tak ako je za nami. My každý máme nejaký svoj ľudský príbeh a tak musíme posudzovať aj každého človeka. Musíme pomáhať, ale, samozrejme, musíme hľadať správnu formu pomoci. A ja veľmi, plne podporujem myšlienku zriadenia bezpečných zón v krajinách, kde je to možné, aby sme sa tam postarali o tých ľudí, aby sme ich naučili aj nastaviť si tú demokraciu, aj to je dôležité. Dnes som počúvala v televízii: Slovenská republika dosiahla v rámci demokracie na Slovensku, nejaká americká spoločnosť, sme siedmi, je to úžasné. Takže máme nejaké predstavy o tej demokracii a mali by sme ich naučiť aj tých druhých. Lebo tak ako sa hovorí v Biblii, že nie ryby dávať, ale naučiť chytať. A toto je naša povinnosť pre tých všetkých ostatných, pretože nie všetkých ľudí môžeme im pomôcť tak, že ich presídlime sem. Zase ich zoberieme do neprirodzeného prostredia.
A to, čo sa udialo v sobotu, tak mne je to veľmi ľúto a je to možno práve preto, že mnohí ľudia, mnohí tí mladí ľudia nemali dostatok informácií, že nastúpili na vlnu nevedomosti, a dnes sme ju pomenovali. A ja som veľmi rada, ale tú sobotu, pred tou sobotou to pomenovali mnohé politické strany. Tí, ktorí tu sedia, poslanci v parlamente, ktorí odmietli tie kvóty, ale ľudia napriek tomu protestovali proti kvótam. A to isté, pomenoval to premiér, minister vnútra. Dnes sme sa všetci na tom zhodli a ja som veľmi rada, že skutočne sme našli naprieč politickému spektru tú zhodu a zhodli sme sa aj na tom, že treba pomáhať. A v tú sobotu, bolo to pre mňa veľmi citlivé, pretože mnoho mladých ľudí bolo veľmi agresívnych, videli sme tam prvky agresivity, anarchie a presadzovanie fašizmu, a žijeme v mieri. A je to veľmi citlivé, aby sme to akékoľvek násilie odsúdili.
Znovu zopakujem, že mier je veľmi krehký a v našich krajinách žijú rodiny, ktoré sú zmiešané. Sú tu rodiny, ktoré žijú, z toho tretieho sveta, tí, ktorí tu žijú dvadsať, pätnásť rokov, a predsa nemôžu mať strach chodiť po uliciach, ani ich deti, len kvôli farbe pleti alebo kvôli nejakému inému názoru. A toto musíme potlačiť. A ja som veľmi rada, že také stanovisko zaujal aj pán minister vnútra.
Viete, my sme tu príkladom, a to si musíme uvedomiť, že aj v ´89. nie zbrane rinčali a žiadna krv sa neprelievala, nebola tu občianska vojna, ale sme zmenili ten systém, lebo sme chceli. Možno chceli aj presne aj tí, na tej, niektorí ľudia aj na tej druhej strane. A takisto, aj keď sa rozdelila Československá republika, tak nie päste, ale stisk ruky, stisk ruky bol medzi Čechmi a Slovákmi. A toto si musíme uvedomiť, a preto nemôžeme dovoliť si a musíme potlačiť akýkoľvek konflikt a násilie v našej Slovenskej republike. Nemôžeme sa poraziť my sami Slováci. Toto nemôžeme pripustiť.
A kým prečítam; ja som všetkým poslancom poslala taký otvorený list a dovoľte, aby som vám ho aj prečítala. Ešte predtým, všetci máme nejaký názor na sprejerov a ničia nám majetok, ale môžem vám povedať, že pred niekoľkými týždňami som na jednej budove smerom na Patrónku, jeden sprejer napísal, sprejeri asi, veľké slovo "mier". Nebol tam bilbord, niekto dal už dolu ten bilbord a je tam na tej budove veľké slovo "mier" a je to osvetlené. A to znamená, že mladí ľudia cítia, že chcú mier. A toto je veľmi dôležité. Tento signál je pre nás pre všetkých dôležitý.
A dovoľte, kolegyne, kolegovia, aby som prečítala ten list, ktorý ste možno mnohí dostali, ale bola by som veľmi rada, aby bol aj na zázname:
Kolegyne poslankyne, kolegovia poslanci, ako človek, ako žena, ako matka, ako občianka, ako poslankyňa a v neposlednom rade ako ambasádorka mieru v rámci projektu Nadácie Renáty Zmajkovičovej som znepokojená minulotýždňovými i víkendovými udalosťami v našej krajine. Verím, že vy tiež. No vyjadrenie znepokojenia nestačí.
Všeobecne platí, že ak nám ľudia nerozumejú, je to chyba. Ale komunikačná chyba je na strane vysielača, čiže na našej strane, kolegovia! Nemám v úmysle niekoho poučovať, plano moralizovať, lebo som presvedčená, že každý má svoje opodstatnené miesto v Národnej rade Slovenskej republiky.
Pre všetkých platia zákony a tie musíme dodržiavať aj pri otázkach riešenia náročnej situácie migrantov. Trpezlivo a pokojne vysvetľujme občanom naše stanoviská aj postupy. S porozumením vnímajme ich obavy a strach. Pomáhajme do tej miery, do akej nám stačia sily, na čo máme prostriedky a najmä tam, kde problém vznikol. Je našou povinnosťou chrániť občanov Slovenskej republiky a spoluvytvárať atmosféru dôvery a vzájomnej úcty.
Vzájomná úcta a prejavy dôvery napriek odlišnostiam musí byť jasná aj v komunikácii, v debatách a pri výmene názorov na pôde parlamentu. Nie vždy sme vzorom ani príkladom. Vulgárne výrazy, nadávky, najelementárnejšia neúcta jedného voči druhému, to všetko za tichého sledovania najdôležitejšieho koaličného partnera nás všetkých – občana.
Žijeme dobu plnú zmien a turbulencií. Pokoj nepríde zvonku. Je potrebné ho hľadať u seba, vo svojom vnútri. Mier v nás i okolo nás je jedinou správnou cestou pre všetkých. Dávajme ľuďom pocit bezpečia, istoty, nádej i vieru, zmysluplnosť každého dňa. Život je krásny a krehký zároveň. Staňme sa všetci vyslancami mieru. Buďme príkladom pre mnohých. Vážme si jeden druhého. Majme v úcte každý deň, veď spôsob, akým žijeme naše dni, je spôsob, akým žijeme svoje životy. Šírme okolo seba pokoj, harmóniu a mier.
Život je dar. Život v mieri je požehnanie. Prevezmime zaň zodpovednosť. Občania nám dali dôveru, nesklamme ju!
Ďakujem veľmi pekne, kolegyne a kolegovia.

Ďakujem, pani predsedajúca, za slovo. Pán predseda vlády, ja by som chcela vysoko oceniť váš zodpovedný postoj, že Slovenská republika chce pomôcť, a takisto váš názor a postoj, že forma pomoci môže byť rôzna. A vysoko oceňujem zriadenie bezpečnostných zón práve z krajín, odkiaľ migranti pochádzajú.
Zároveň ste svojím vystúpením dali veľmi jasný signál a odpoveď našim občanom, ktorých tiež opantal taký pocit strachu z niečoho nového a neznámeho. A tento váš jasný postoj bol aj pred sobotou, aj takisto to vaše stanovisko bolo jednoznačné, ako aj ministra vnútra, a preto je mi veľmi ľúto, že skutočne na vlne migrantov si mnohí vytĺkajú politický kapitál. A násilie, akékoľvek násilie treba odmietnuť.
Ďakujem.

Ďakujem za slovo. Ja by som chcela na začiatok povedať, že zákon o ochrane a podpore zdravia a verejného zdravia tvrdí, že podnikatelia v zariadeniach pre deti a mládež sú povinní zamerať výchovu detí a mládeže na ochranu zdravia, zabezpečiť pri podávaní stravy, aby bola pripravovaná so zodpovedajúcou energetickou a biologickou hodnotou, a podľa tohto zákona aj prevádzkovatelia sú povinní zabezpečiť výživovú hodnotu hotových pokrmov a nápojov podľa odporúčaných výživových dávok. Prevádzkovateľ musí zabezpečiť, aby sortiment tovaru v bufetoch, v automatoch a iných formách ambulantného predaja zriadeného v rámci zariadenia pre deti a mládež, ktorý je dostupný žiakom a deťom, bol výživovo hodnotný. Všetky tie zložky, ktoré som ja menovala v tom zákone, tak dnes sú vykonateľné, pretože sú vykonateľné v jedálňach a stravovniach v školských zariadeniach.
Ak pán prezident hovorí, že nie je vykonateľné, hovorí o podiele, aj vy ste hovorili, pán kolega, že, o podiele ovocnej zložky, mliečnej zložky v sladkých pekárenských výrobkoch, že nie je to možné, tak ja chcem len upozorniť, že všetky voľne ložené výrobky v predajniach musia byť uvedené v katalógu pre klientov, kde sú v súlade s platnou vyhláškou a musí ich predávajúci uviesť zloženie výrobku. Čiže ak to nie je konkrétne na výrobku. A tak isto dnes zakazujú sa cukrovinky, tak pán prezident hovorí, že ale veď to môžu byť aj mliečne výrobky. Áno, mliečne výrobky sa môžu predávať, ale nesmú obsahovať ten cukor, ktorý vlastne je obmedzujúci pre deti. A znovu som sa stretla s tým, že hovorí sa, to je rýchle občerstvenie. My dnes máme veľmi jasne definované, čo je rýchle občerstvenie, zákon o rýchlom občerstvení v zmysle živnostenského podnikania, potom by vlastne sme nemohli, by mnohí živnostníci v tomto rýchlom občerstvení podnikať... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Vážené kolegyne, kolegovia, ospravedlňujem sa za meškanie, verím, že bude ospravedlnené. Vážené kolegyne, kolegovia, vážená pani predsedajúca, predkladám návrh zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 245/2008 Z. z. o výchove a vzdelávaní (školský zákon) a o zmene a doplnení niektorých zákonov.
Tento poslanecký návrh je v súlade s koncepciami vlády, s koncepciami rôznych programov o ozdravení výživy obyvateľstva a hlavne mládeže. A práve preto som prišla do tejto snemovne s takýmto návrhom zákona, aby sme práve v školskom prostredí, ktoré má byť edukáciou, prišli s tým, že budeme regulovať práve doplnkový predaj potravín, ktoré sa podávajú deťom a mládeži v automatoch a v bufetoch. Ochrana zdravia detí na školách je obsiahnutá v rôznych záväzných právnych predpisov a v súčasnosti má všeobecný charakter. A práve preto je veľmi dôležité riešiť túto problematiku legislatívne.
Verím, kolegyne, kolegovia, v podporu tohto zákona. Zákon má podporu ústavnoprávneho výboru, zdravotníckeho výboru, dnes dopoludnia som bola na Legislatívnej rade vlády, má podporu stanoviska Legislatívnej rady vlády, čo je dôležité, ministerstva školstva a, samozrejme, aj ministerstva zdravotníctva a širokej verejnosti. A ja aj z tohto miesta chcem širokej verejnosti skutočne poďakovať za podporu.
Kolegyne, kolegovia, poprosím vás o podporu tohto zákona.
Pani predsedajúca, skončila som.

Ešte aspoň na chvíľočku, ja by som chcela poďakovať aspoň za túto slovnú podporu a som veľmi rada, že tento návrh nepovažujete, že je politický a že nie je spojený so žiadnymi nejakými (povedané so smiechom), niekedy ako sa tu hovorí, že skupinami a záujmami. Skutočne každým rokom ročne pribúda na Slovensku 22-tisíc pacientov na diabetes, a táto téma, zastavenie a stop automatom v školách je diskutovaná v rámci celoeurópskej, Európskej únie a ja som si pozrela jeden tiež údaj, napr. obezita stojí občanov v Európskej únii 70 mld. ročne, 70 mld. ročne, a to, čo hovorí pán kolega, skutočne ja to tam nemôžem dať, ten sociálny dopad, ale ja si myslím, že ten dopad možno práve, že ak začneme týmto, má práve na verejné financie, pretože my nebudeme mať taký nápor na zdravotnú starostlivosť.
Ak naučíme deti zdravo žiť, a to, čo, že aké budú prijímať potraviny, tak od toho sa bude vlastne odvíjať aj celá populácia. Ak my budeme ľahostajní, to, čo sa podáva, to, čo je v automatoch v školách, a budeme ľahostajní k tomu, to, čo je v tých bufetoch, tak vlastne my tým, tou svojou ľahostajnosťou legalizujeme ich obsah. A to si my nemôžeme dovoliť, čiže my musíme mať zodpovednosť za svoje deti a práve ja si myslím, že teraz je ten správny čas, aby sme aj takúto túto zodpovednosť dali aj do legislatívnej podoby.
Ďakujem vám všetkým za podporu, aspoň aj takúto.

Ďakujem za slovo. Pán kolega, ja som na začiatku nevedela, či som v rozprave o novele rokovacieho poriadku. Ak niekto hovorí o tom, ako treba dodržiavať rokovací poriadok, tak treba začať od seba. Vy ste ho veľmi výrazne porušili, pretože ste nehovorili v rozprave k novele navrhovaného zákona stavebnému.
Ja nie som a nebudem reagovať na pána Brocku, ja nie som, nekandidujem, na pána Zajaca, vy vyčítate pánovi poslancovi Chomovi, že kandiduje, ja nekandidujem, pán poslanec, tak nikto mi nemôže vyčítať túto iniciatívu. A ešte zopakujem. Tento zákon bol predložený 6. júna, je v druhom čítaní. Vyradené zákony sú v prvom čítaní. Na Slovensku je krátka pamäť. Nie je v tejto sále to prvýkrát v parlamente, keď poslanecké návrhy boli vyradené a boli to vyradené zákony z dielne SMER-u. Takže to, nie je toto precedens, ktorý by urobil dnes poslanecký klub SMER-u.
A k tomuto zákonu ešte to, čo ste vraveli. Áno, ja som predkladala takýto návrh zákona. Bol veľmi ambiciózny, ale ja som veľmi rada, že dnes tento návrh zákona tu je, pretože bojovať s reklamou zrejme treba veľmi postupne. Teraz sme v druhom čítaní a ja verím, že ho podporíte. Ja som očakávala, že vy poviete, že ak by sme vám nevyradili tie zákony, tak ho podporíte. Toto som od vás očakávala, lebo ten zákon je dobrý.
Ďakujem.

Pán poslanec Martvoň.

S faktickými poznámkami sa hlási šesť poslancov, posledný pán poslanec Hlina. Uzatváram možnosť prihlásiť s faktickými.
Budeme pokračovať hlasovaním.
Vyhlasujem dve minúty prestávku.

(Dvojminútová prestávka.)

(Po prestávke.)