Videokanál poslanca

Ďakujem za slovo. Vážený pán predsedajúci, vážené dámy, vážení páni, dovoľte mi, aby som na tomto mieste v rámci prvého čítania k predmetnému návrhu zákona vystúpila značne stručne v tom zmysle, že vystupujem jednak za náš klub SME RODINA, ale v prvom rade chcem prezentovať svoj vlastný názor ako matka, ale zároveň človek, ktorý viedol na túto tému diskusie s mnohými ľuďmi z môjho okolia, či už cudzími, rodinnými príslušníkmi, známymi, pretože tento zákon okrem toho, že sa týka detí, je zásadný aj v tom a podľa mňa rozprúdi ešte len veľkú diskusiu v rámci spoločnosti, lebo sa týka v podstate každej rodiny. V každej rodine sú deti, a keď tá rodina nevychováva konkrétne už dieťa pod jednou strechou, tak sú tu starí rodičia a tento zákon či už priamo, alebo nepriamo ovplyvňuje fungovanie rodiny v mnohých ohľadoch a ovplyvňuje dieťa v mnohých ohľadoch.
V prvom rade by som rada povedala to, že keď sa prijímajú zákony, tak zákony sa prijímajú pre celú spoločnosť. Čiže podľa mňa je chybné, keď vychádzame z tej premisy, že predkladáme konkrétny návrh zákona preto, aby sme pomohli, ja neviem, marginalizovaným skupinám obyvateľstva, znevýhodneným, problémovým deťom zo sociálne slabšej vrstvy a podobne. Táto téma, keď už je ambíciou tohto zákona riešiť aj toto, by mala podľa mňa byť zastrešená niekde inde. To je prvá vec.
Druhá vec. Tento návrh zákona po jeho prečítaní v podstate hovorí o tom, že ruší sa inštitút odkladu nástupu na povinnú školskú dochádzku. Čiže znamená to, že ak to dieťa, v úvodzovkách, prepadne v rámci tej povinnej predškolskej prípravy, tak sa to v podstate s ním bude ťahať celý život.
Ďalšia vec. Máme tu zave..., alebo chce sa tu zaviesť niečo ako celodenná a poldenná predškolská príprava. Veď v podstate, keď je raz niečo povinné pre všetkých, čo v rámci povinnej školskej dochádzky je povinné pre tieto deti, keď dovŕšia piaty rok veku, tak v podstate by to malo byť konštantné a rovnaké čo do kvality aj kvantity pre všetkých ľudí. To znamená, že nemal by tam byť rozdiel či, á, v tom, že jedno dieťa bude absolvovať štvorhodinovú a niekto zase osemhodinovú prípravu. Pretože to sa nejakým spôsobom odzrkadlí na tých osnovách.
Ďalšia vec, ktorá sa uvádza alebo ktorou sa argumentuje, keď som to čítala, ten zákon a diskusie k tomu, že sa argumentuje Dohovorom o právach dieťaťa, veď predsa všetci vieme, že ten dohovor je tu preto, aby zabezpečil to povinné alebo možnosť vzdelávania najmä v oblastiach, ktoré sú, kde je toto vzdelanie, kde je problém s dostupnosťou tohto vzdelania. A vieme, že Slovenská republika nie je toho príkladom. Čiže my si zamieňame právo na vzdelanie a chceme tu zaviesť alebo uvaliť povinnosť vzdelávať deti predškolského veku v našich podmienkach.
A teraz za mňa, aby som teda len nebola kritická, alebo teda neprezentovala také nejaké momenty, ktoré mňa osobne v tomto zákone vyrušujú okrem iného. Určite chápem iniciatívu tohto zákona a chápem dobrý úmysel za ním a do značnej miery sa viem stotožniť s tým motívom, ktorý tam je. Ale vieme, že v súčasnosti máme desaťročnú povinnú školskú dochádzku, čo ja by som možno navrhla v tomto štádiu, i keď nás, samozrejme, ešte čakajú rokovania za okrúhlym stolom a bude ešte určite bohatá diskusia k tejto téme, ja by som navrhla to, aby sme ponechali šesťročnú dochádzku v rámci materskej školy, aby tie deti navštevovali materskú školu s tým, že na dobrovoľnej báze, to znamená, že keď rodič chce, nech ho dá, ja neviem, do jaslí alebo nech ho dá od troch rokov, ako to zvyčajne je, alebo nech ho dá na ten posledný rok, polrok, alebo nech ho nedá vôbec. A potom po ukončení alebo po návšteve tejto materskej školy v šiestich rokoch deti, ktoré budú pripravené nastúpiť do školy, nech nastúpia do 1. ročníka základnej školy, a tie deti, ktoré potrebujú odklad povinnej školskej dochádzky, nech je teda zriaďovateľom podľa dopytu a potreby konkrétnej spádovej oblasti zabezpečený nultý ročník na dobrovoľnej báze, ale nech je táto predškolská príprava realizovaná pod hlavičkou základnej školy. Tým pádom by sa ponechala doposiaľ desaťročná povinná školská prechá..., á, dochádzka a taktiež si myslím, že tie deti by boli pripravenejšie.
Pretože čo sa deje dneska? V podstate ide o to, že častokrát vám tí rodičia a nielen rodičia - najprv to poviem z pohľadu rodiča. Rodič povie, že to dieťa nech si predĺži detstvo, čo ja som absolútny zástanca toho, nech to dieťa je zrelšie, predsa keď mu dám odklad, dneska sa mnoho rodičov rozhoduje na základe toho, že keď mu dám odklad, tak to dieťa bude lepšie v tom prvom ročníku, bystrejšie, ľahšie mu pôjdu tie povinnosti, nebude sa až tak trápiť a tak ďalej. A to povedia nielen rodičia, ale to vám povie aj školský psychológ pri posudzovaní zrelosti dieťaťa, že môžte mu nechať odklad, nič tým nepokazíte v zásade, hej. Okrem toho, že je to komfortné pre celkový chod rodiny, pretože dieťa nemusí ráno vstávať, rodičia môžu cestovať, tak je to v podstate vhodné aj z hľadiska jeho vývinu.
A keď už hovorím o tom chode rodiny, možnože niekto by povedal, že toto je taká skôr komfortná záležitosť, že prečo to sem miešame, ale keď vyriešime tú problematiku toho, že čo je najvhodnejšie pre dieťa, ktorý ten vek je optimálny alebo vhodný, tak potom je tu ešte aj to B v podstate, a keďže je to zákon, ktorý sa týka fungovania alebo chodu rodiny, tak ja vám garantujem, že mnoho rodičov to uvíta, keď bude mať skôr tú možnosť predĺžiť to detstvo dieťaťu, vyčkať na jeho zrelosť, ak to teda potrebuje, než uvaliť tú povinnosť, že od piatich rokov začneme vzdelávať.
Dneska niektorí moji známi dávajú deti do súkromných škôl, základných škôl, pričom vieme, že tam začína povinná školská dochádza, alebo teda predškolská povinná dochádzka od toho piateho roku života. A môžem vám povedať, i napriek tomu, že je to prestížna škola, že má dobré renomé, že sa tam kladú požiadavky na to dieťa, hej, že to dieťa už žije v tom, v tom prostredí súťaživosti a pripravuje sa na ten život a na reálny život oveľa skôr, tak môžem vám povedať, že tí rodičia vám zároveň jedným dychom povedia, na štyri oči alebo možno aj otvorene, že to dieťa je unavené, že ho oberáme o detstvo, že to je proste zásadný zásah do rodiny, hej. V tom nie vždycky pravom slova, v dobrom slova zmysle. Áno, sú tam isté benefity, ale koľko detí z populácie je tých ozaj nadaných a chceme ich a podľa mňa nie je vhodné a správne si zamieňať nadanosť s tým, či to dieťa chceme vytrhnúť z toho detského bezstarostného prostredia, z toho rodinného a uňho hneď uvaliť tú potrebu predškolského vzdelávania.
Čiže toľko z mojej strany na úvod, sme pri prvom čítaní, takže ešte bude s kolegyňou Smolíkovou určite priestor aj s pánom predsedom školského výboru sa o tom pobaviť. Ja budem veľmi rada, ale nateraz v tomto štádiu je to nielenže môj súkromný názor, ako by sa to dalo riešiť alebo ako by sa to dalo zmeniť, ale je to aj názor mnohých nielen odbornej verejnosti, ktorí majú čo do toho povedať, ale aj rodičov. A v prvom rade sa tu bavíme o rodičoch, a teda ešte v prvom rade pred nimi sa tu bavíme o deťoch. Takže toľko z mojej strany v tomto štádiu.
Ďakujem.

Ďakujem pekne. Ja len trošku poopravím, že ja som myslela ten krajec chleba nie v zmysle čo do množstva roboty, ja som si istá, že oni majú čo robiť aj na tom metodickom centre, ja som skôr myslela ten finančný objem, ten balík, ktorý má byť alokovaný na túto, na tento účel.
A znova opakujem, ja nepochybujem o tom, že formálne všetko bude ošetrené, že na všetko sa bude myslieť a taktiež pani ministerka pri najlepšej vôli, vedomí a svedomí bude sa snažiť o to, aby všetko bolo dodržiavané.
Ja len vychádzam z toho, že v minulosti, keď som pôsobila na tej vysokej škole ešte v Bratislave a mali sme napríklad také rozširujúce štúdium, tak vždy ľudia sú len ľudia a každý hľadá tú cestičku menšieho odporu a v konečnom dôsledku tu platí krásne to príslovie, že keď "kocúr nie je doma, myši majú raj".
Čiže oficiálne, formálne všetko bude fantastické, štátnice prebehnú, záverečné práce sa napíšu, lenže v reále ja stále hovorím o tej jednej veci, že kým sa, od momentu, kým sa dopracujete k tomu titulu, hej, že ako to bude prebiehať. A ja stále rozlišujem medzi teóriou, teoretickými poznatkami, ktoré vedia predať, ja neviem, tí docenti, profesori, a potom rozlišujem medzi tou praxou tých učiteľov, ktorí v konečnom dôsledku tí žiadatelia o rozširujúce štúdium tú prax nepotrebujú, to je v podstate celé. Už potom vo finále, že čo a ako to formálne uzavretie, ja nepochybujem o tom, že všetko bude kóšer, len do toho momentu, kým sa dopracujeme k tomu zelenému stolu, ako bude prebiehať tá výučba a to školenie. To je celé.
Ďakujem.

Ďakujem za slovo. Vážený pán predsedajúci, vážené dámy, vážení páni, ja by som chcela veľmi stručne zareagovať k tomuto predmetnému návrhu zákona o pedagogických a odborných zamestnancoch. Ja už som na tomto mieste raz vystúpila pri prvom čítaní k tomuto zákonu, kde som sa venovala výlučne vysokému školstvu a takisto bude tomu tak aj teraz.
V podstate ide o to, že dnes na výbore sme zase raz o tomto zákone hovorili zľava, sprava. V zásade nebudem venovať pozornosť pre krátkosť času jednotlivým úrovniam, ktoré tento zákon rieši, čiže základné, stredné školy, ale iba vysokým školám. A práve pri tých vysokých školách je tam jeden moment, ktorý, ako sa hovorí, ľudovo povedané, mi takpovediac trhá žily v tom zmysle, že keby som do toho nevidela z osobnej praxe, tak by som tak za to nebojovala, aby som nepoukázala teda na ten problémový aspekt, ktorý podľa môjho názoru spočíva v tom, že mnohí z vás používate argument ten, že treba zvýšiť kvalitu pedagogických fakúlt, a teda ich absolventov a tak ďalej, aby učitelia, ktorí prichádzajú do praxe, aby boli kvalitnejší, pretože dneska tá úroveň je taká, aká je. Ja sa s týmto tvrdením do istej miery stotožňujem, ale aby sme aj nejakým spôsobom vyriešili tento neželaný stav a podľa môjho názoru tento návrh zákona tak, ako je koncipovaný, tento stav nerieši, sa treba pozrieť, že čo spôsobuje ten súčasný stav.
Keď si zobereme absolventa právnickej fakulty, tak právnik, absolvent právnickej fakulty bude pravdepodobne právnik alebo bude pôsobiť v nejakej sfére, kde využije tie svoje znalosti a vedomosti. Keď zobereme lekársku fakultu, tak tam je to absolútne bez debaty. Keď vyštudujete lekársku fakultu, tak spravidla máte ambíciu držať sa toho fachu, ktorý ste vyštudoval, a veľmi málo sa stáva to, aby lekár povedzme robil sekretára, sekretárku a podobne alebo sa venoval nejakým humanitným vedám. Keď však vyštudujete pedagogickú fakultu, tak už len v profile absolventa ten, ten diapazón tých možných uplatnení je tak strašne široký, že aj moja 15- alebo 17-ročná prax ukazovala a ukazuje stále, že spravidla, ja to teraz poviem bajočko, zo 100 absolventov pedagogickej fakulty máte reálne možno 20, a to hovorím veľa, ktorí idú naozaj robiť to učiteľské povolanie. Potom tí ľudia končia ako tlmočníci, ja neviem, rôzne iné humanitne orientované profesie, kde im toto vlastne umožnené je a vedia sa rýchlo zorientovať. A tí učitelia, ktorí tí 20 idú, to sú spravidla, ešte z tých 20 máme 15 zúfalcov, ktorí sa chcú niekde upichnúť, ale nezadarilo sa, a je tam tých 5 odhodlaných, ktorí sú fakt učitelia, ktorí žijú týmto povolaním, sú učitelia telom aj dušou a robia to povolanie bez ohľadu na plat, ktorý majú a ktorý tu bol dneska spomínaný kolegom Gröhlingom, sú ochotní toto povolanie robiť a robia to s vášňou. Čiže okej.
Lenže keď my teraz zoberieme premisu, že keď umožníme ministerstvu zriadiť nejakú organizáciu, povedzme metodické centrum alebo nejakú inú, si ju nazvime, to je jedno, organizáciu, ktorá bude ponúkať toto doplňujúce aj pedagogické štúdium učiteľom, ktorí už fungujú, ale nemajú na to titul potrebný, ktorý je požadovaný, a bude to garantované docentom, čo má byť ako tá zábezpeka alebo záruka tej kvality, tak ja vám zase hovorím, že to tak nebude, a z jedného jednoduchého dôvodu.
Za prvé podporíme ten fenomén, čo som spomínala už minule, lietajúcich profesorov a docentov. Už dnes nám to vadí, keď profesor a docent má dva úväzky. Dneska je to ošetrené tak, že môžete mať jeden 100-percentný a druhý 99,9 alebo a tak ďalej a tak ďalej. Len spravidla ľudia toho druhého docenta, profesora nechcú, lebo im nemôže garantovať, je pre nich nezaujímavý. A ten učiteľ, aj keď sa nebavíme o garantovaní, jednoducho, keď už pôsobíte niekde inde, už vás to rozptyľuje, potom je to na úkor vedeckovýskumnej činnosti, lebo máte vedeckých pracovníkov, na katedre máte pedagogických zamestnancov a tak ďalej, ktorí učia a tak ďalej a tak ďalej.
Pointa je tá, že teda, keď ten docent má byť fyzicky prítomný, nazvime to napríklad na metodickom centre, tak už je to na úkor toho pôsobenia na tej alma mater, na tej vysokej škole. Keď to má byť len figúrka, ktorá prepožičia svoj titul na to, aby to zagarantovala, zase to nie je dobré, lebo pozrime sa, aká vzorka alebo kto sú takpovediac klienti rozširujúcich doplňujúcich štúdií a podobne na pedagogických fakultách. Sú to učitelia z praxe, ktorí sú perfektní v tom, čo robia, čo som videla ja reálne, keď mi na prednáške sedelo, ja neviem, 100 ľudí a z toho bolo 20 externistov, alebo teda rozširujúcich, ktorí boli úplne perfektne prakticky podkutí, ale tí ľudia nemali, nemali vedomosti z oblasti teórie, nemali, neboli uzrozumení s tými taxonómiami a so všetkými tými vednými odbormi, čiže oni potrebovali tú teoretickú, tú vedeckú časť.
A my teraz chceme urobiť to, že nejaké metodické centrum, čo už v podstate svojho zamerania je centrum, ktoré je metodické, čiže ako niečo robiť, čiže má sa zaoberať, ja neviem, tvorbou príručiek pre učiteľov, školení, seminárov, tak tento človek bude akože poskytovať tú teóriu tomu budúcemu, alebo teda už existujúcemu učiteľovi, ktorý potrebuje ten vedecko-pedagogický titul, doplniť to vzdelávanie. No podľa môjho názoru je to nezmysel, pretože metodik je raz metodik a jednoducho vedec bude vždy vedec na tej vysokej škole. A to potom máme aj ten fenomén, čo sme sa s tým ixkrát my akože vysokoškolskí pedagógovia stretli, že keď ste sa stretli na porade katedry, tak ste krásne videli, kto je vedec, kto vie uvažovať intelektuálne v tých intenciách nejakých hypotéz a tak ďalej a tak ďalej, čiže to, o čom je to prednášanie na vysokej škole, a kto je, naopak, ten tzv. zborovňový typ. Taký typický stredoškolák, ktorý vie učiť, má tie praktické vedomosti a tak ďalej, ale keď máte niečo vysvetliť, má zaškoliť diplomanta, ktorý teda má tú ambíciu získať vedecko-pedagogický titul, tak taký človek vám jednoducho nič nedá, hej, lebo nedá sa, keď nie je tam ten potenciál, tak sa nedá.
Čiže z môjho pohľadu, keď chceme skvalitniť pedagogické fakulty, a je čo skvalitňovať, s tým sa ja absolútne stotožňujem, s týmto názorom, tak poďme to urobiť trošku z iného konca, aby sme neprehĺbili ten súčasný neželaný stav, a síce, zapojme tie metodické centrá. Veď využime to, čo ony majú, že ony majú tie praktické vedomosti, že sú skôr orientované na tú prax a nech ony prichádzajú pod tú hlavičku vysokej školy a povedzme posilnia tú zložku pedagogických praxí, ktoré nie vždy, ale na niektorých školách môžu byť poddimenzované. Ja sa nehádam, ja to beriem, je to podľa mňa skvelý nápad a určite to prispeje k tomu všetkému, aby tá, ten absolvent bol ešte kvalitnejší.
I keď znova opakujem, že v prípade doplňujúceho a rozširujúceho štúdia to, o čom, čo rieši tento zákon, si myslím, že to nie je až tak potrebné, ak vôbec. Pretože naozaj tí poslucháči, ktorí majú ambíciu získať toto doplňujúce vzdelávanie, môžu školiť mojich denných študentov, ktorí nevedia ani teóriu a nemajú ani tú prax.
Čiže preto sa nazdávam, že vytvoriť nejakú inštitúciu pod hlavičkou ministerstva školstva, dať tam figúrku docenta ako garanta, či už fyzicky prednášajúceho, alebo len zabezpečujúceho nejaké vzdelávanie, je podľa mňa nie správne a šťastné riešenie a som si takmer istá, že prax ukáže, že to bude nie dobré riešenie. Pretože čo urobí taký človek? Pôjde po línii ľahšej cesty, v konečnom dôsledku to odznelo aj nahlas, že je to všetko o peniazoch. Tak je to naozaj tak, že teraz metodické centrá sú už také zúfalé, že im teraz treba dať nejaký ten krajec chleba, aby si odkrojili a najedli sa? Veď, áno, vysoké školy potrebujú peniaze, sú poddimenzované, lenže tu sa nebavíme teraz prioritne o peniazoch, ale tu sa prioritne bavíme, celé to moje vystúpenie je orientované na to, že jednoducho vysoká škola má nejaký cieľ, ponúka nejaké vzdelanie, ktoré spočíva, alebo teda skladá sa z nejakých zložiek, a my chceme urobiť to, že ten, kto si má doplniť, v prvom rade získa ten vedecko-pedagogický titul a doplní si tú teóriu, lebo prax má bohatú, tak my ho ideme dať pod nejakú inštitúciu, ktorá bude z podstaty svojej veci a zamerania orientovaná metodicky, ale bude tam ktosi z vysokej školy, to gro, po ktorom tak bažíme, ten teoretik, ktorý tam možno fyzicky príde a niečo si tam odučí, tých 10 hodín alebo, ja neviem, 30 za semester, tak ako je to v podstate teraz pri externistoch, že dochádzajú, alebo dokonca sa tam ani neobjaví, hej. Dá tam nejaké sylaby, dá tam nejaké infolisty a však ty z toho metodického centra odprednášaj to, hej, máš tam nejakú brožúrku alebo si niečo stiahni z Googla. Ja vám garantujem, že takto to bude.
Takže toľko z mojej strany len na základe praktických skúseností, a teda teším sa s pánom predsedom výboru na ďalšiu debatu. Aj vďaka jeho historickej pamäti.
Ďakujem.

Ďakujem pekne. Ja by som, ak dovolíte, súbežne zareagovala aj na pána Petráka, aj na pani Smolíkovú. Ja rozumiem všetkému a súhlasím s tým, že keby to bolo tak do bodky, ako sa teraz v tomto štádiu prezentuje, tak by to bolo fajn. Ale ja sa obávam toho, že keď tam zaznel ten argument, že riaditelia základných, teda základných, stredných škôl sa sťažujú, že tí absolventi pedagogických škôl prichádzajú nie v dobrom stave, ja si myslím, že tento problém trošku má svoje korene aj niekde inde, a síce v tom, že častokrát, i keď to nie je príjemné počuť, tak ako v prípade napríklad sociálnej práce, tak aj v prípade učiteľského povolania, je to častokrát konečná pre študentov, aby nadobudli nejaké vysokoškolské vzdelanie a mali titul pred menom, hej? Lebo je to také všeobjímajúce, čiže tí absolventi, teda tej vysokej školy, nájdu uplatnenie naprieč rôznych komerčných inštitúcií, kdežto kde, keď niekto vyštuduje medicínu, tak je vysoko pravdepodobné, že sa tým bude teda živiť iba v tomto odbore.
Preto si myslím, že tie metodicko-pedagogické centrá, keď ich chceme nejako angažovať, a ja to teraz neberiem tak, že ja si uzurpujem alebo za vysoké školy si uzurpujeme to, že iba my a nikto iný a buchneme do stola, vždy je čo skvalitňovať, že by mohli mať, ja sa len vždycky obávam tej hierarchie. To je to, čo sa snažím povedať a čo som sa snažila povedať v tom expozé, že tie pedagogické školy alebo tie metodicko-pedagogické centrá môžu poskytovať nejakú podpornú funkciu, že oni môžu tým učiteľom pomôcť, lebo napríklad mnoho vysokých škôl má fantastické cvičné školy, hej? Ale sú aj také povedzme, kde je to poddimenzované, kde sa tomu neprikladá až taká váha alebo nie sú možnosti, alebo nie je ochota zo strany škôl poskytovať pre učiteľov takéto cvičné triedy, tak tam možno by mohlo nastúpiť metodicko-pedagogické centrum, ktoré by toto poskytovalo, ale určite som neni zástanca toho, aby to metodické, metodicko-pedagogické centrum zo svojej podstaty a to portfólio, ktoré má, aby poskytovalo regulérnu, regulérne vysokoškolské vzdelanie ukončené titulom magister alebo bakalár. To je... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Vážená pani predsedajúca, vážená pani ministerka, vážené dámy, vážení páni, ja by som sa k tomuto predmetnému prerokovanému návrhu zákona chcela vyjadriť v jednej konkrétnej rovine, pretože všetci moji rečníci, ktorí budú nasledovať po mne, určite budú preberať tento zákon naprieč všetkých úrovní tých vzdelávacích inštitúcií.
Je jasné, a teda hlavne my, čo sme boli na školskom výbore, vieme, že bolo vznesených množstvo pripomienok. Keď budem optimista, tak poviem, že je jasné, že školstvo potrebuje zmenu, potrebuje prekopať a tak, kto nič nerobí, nič nepokazí, takže v tomto smere beriem, že tie pripomienky sú na mieste. Pokiaľ si dobre pamätám, 602 bolo z nich celkových, celkový počet týchto pripomienok a 352 zásadných.
Podstatné je ale to, že ja keď som si čítala tento návrh zákona, ako človek, ktorý pätnásť rokov pôsobí na vysokej škole, niečo vyše pätnásť rokov, mám bohaté skúsenosti, a v tom zákone ma takpovediac vyrušuje jeden moment, ktorý pojednáva o rozširujúcom štúdiu. Je to vec, ktorú možno niektorí ľudia majú tendenciu prehliadať alebo neprikladať tomu až taký význam, ale pre tých, ktorí sú zaangažovaní alebo sa teda touto problematikou zaoberajú, tak zistia, že pokiaľ sa toto prijme, tak v skoršom alebo neskoršom časovom horizonte príde k zásadným problémom, ktoré prispejú podľa môjho skromného názoru jednoznačne k zhoršeniu kvality tohto štúdia.
Aby ste všetci pochopili, čo mám na mysli, tak ja budem koncipovať to svoje vystúpenie do dvoch rovín. Prvá bude veľmi praktická. Tá druhá bude taká argumentačná, ktorú nejakým spôsobom budem prelínať s teóriou, aby to pochopili ľudia, ktorí povedzme skôr intelektuálne sú nastavení, a tak ďalej.
Prakticky to znamená to, že keď si pozrieme definíciu rozširujúceho štúdia, tak zistíme, že je to typ štúdia, ktorý umožňuje pedagogickým zamestnancom získať nejaké doplňujúce štúdium, kvalifikáciu, aby mohli pôsobiť v nejakej inej oblasti. Čiže príklad: ilustrácia. Keď je niekto povedzme učiteľom biológie alebo, ja neviem, prírodopisu, matematiky, tak má možnosť prostredníctvom rozširujúceho štúdia nadobudnúť vzdelanie a povedzme stať sa učiteľom anglického jazyka. Ja ako prednášajúca povedzme na Univerzite Komenského a teraz na Žilinskej univerzite mala som a mám študentov, ktorí tiež spadajú do tej kategórie rozširujúceho štúdia. V praxi to znamená tak, že k vám, keď príde študent na prednášku, tak mu v zásade prednášate to isté, čo prednášate študentom denného štúdia, poprípade externého štúdia s tým ale, že je tam zásadný kvalitatívny rozdiel v tom, ako tí študenti prichádzajú k vám na prednášku.
Keď príde študent lingvistiky anglického jazyka, ktorý je denný študent, tak je to takpovediac nepopísaný papier, hej? Ten človek potrebuje nadobudnúť teoretické poznatky, aby bol v tej oblasti podkutý a samozrejme potrebuje získať pedagogickú prax, keďže sa pripravuje na učiteľské povolanie. Čiže v systéme jeho predmetov sú predmety všeobecný základ, pedagogický základ a potom sú tie, ktoré spadajú pod ten konkrétny odbor.
Keď príde študent rozširujúceho štúdia, tak to je vlastne učiteľ z praxe, ktorý má fantastické, bohaté skúsenosti s učením, má to takpovediac už v malíčku, lenže on potrebuje získať a urobiť si systém, teoretický systém v hlave, čo sa týka toho konkrétneho ďalšieho odborného predmetu, čiže nadobudnúť potrebné vecné poznatky, odborné poznatky a potom v podstate, aby to mohol učiť, tak ako učí roky už povedzme v nejakej inej oblasti.
Čiže mne keď prídu na prednášku študenti denného štúdia, tak sa "vytrápim" a v dobrom, aby oni pochopili tú teóriu, aby som im to vysvetlila, potom sa to snažím nejakým spôsobom pripodobniť k praxi a potom títo študenti majú tzv. povinnú pedagogickú prax, aby získali poznatky a schopnosti nejakým spôsobom vyučovať.
Keď však príde na prednášku, na tú istú prednášku z anglického jazyka študent, ktorý je uchádzač, alebo je teda zaradený do rozširujúceho štúdia, tak títo študenti sú neuveriteľne aktívni, neuveriteľne podkutí tými konkrétnymi praktickými znalosťami. Oni len potrebujú to nejaké teoretické penzum vedomostí, aby to mali v tej hlave upratané po tej rovine teórie, aby získali tie vedomosti o tom jazyku, aby išli trošku viacej do hĺbky, aby to vedeli vysvetliť a tak ďalej.
Teraz. Návrh, tento navrhovaný zákon o pedagogických zamestnancoch hovorí, že toto rozširujúce štúdium, ako aj doplňujúce pedagogické štúdium a taktiež atestácie, bude popri vysokých školách poskytovať aj nejaká organizácia zriadená ministerstvom školstva a v parlamentných kuloároch, keď som sa o tomto bavila s predstaviteľmi koalície, aby sme si to trošku nejako priblížili, tie vzájomné pohľady, mi bolo povedané, že to môže byť niečo ako metodicko-pedagogické centrum alebo niečo na tento štýl. A práve tu sa dostávame k tomu meritu veci, ktorý ja považujem za nie správny krok, pretože ten zákon hovorí, že zastrešovať odborne, to budem povedzme napríklad docent v rámci tej novovzniknutej inštitúcie a ja sa pýtam, načo je toto dobré? Veď predsa všetci bojujeme proti takému fenoménu, ako lietajúci profesori a docenti. A teraz ideme vytvoriť nejakú ďalšiu inštitúciu, kde ten docent, a to je zadefinované v tej novele zákona, kde ten docent vraj bude mať paralelný nejaký pracovno-právny vzťah s tou novovzniknutou inštitúciou a tam to bude garantovať. To podľa mňa nie je správne. Veď my predsa chceme systém zjednodušiť, skresať ten počet vysokých škôl a nie vytvárať ďalšie odnože, komplikovať tieto veci a tak ďalej.
Druhá vec. Pokiaľ ide o, ja neviem, garantovanie tohto celého, hej, že ako to bude prebiehať, na akom princípe vlastne. Keď som sa o tomto bavila, že na akom princípe to vlastne bude fungovať, tak pôjde na vysokú školu alebo už to nebude na vysokej škole, alebo si zoberie tú cestu ľahšiu, povedzme, že pôjde na to metodické centrum. A čo ja považujem principiálne, už keď nič iné, že nezoberieme do úvahy fakt, že oni tí študenti ani tak nepotrebujú tú prax, lebo keď si pozriete stránku metodicko-pedagogického centra, tak tam sa dozviete, že vlastne jeho úlohou alebo náplňou práce je okrem iného napríklad poskytovať rôzne organizovanie konferencií, odborných seminárov, poskytovať nejakú metodickú, metodicko-poradenskú činnosť pre učiteľov a tak ďalej, čo v zásade tí moji študenti na tej prednáške môžu učiť tých denných študentov. Oni potrebujú vedieť veci z fonetiky, z fonológie, psycholingvistiky, pragmatiky, morfológie syntax a ja silne pochybujem, že toto im metodické centrum dá. A teda, dobre, však nech povie niekto, však tam bude ten docent zazmluvnený, ale to je, to je to, čo ja hovorím, že načo to štiepiť, načo to komplikovať, načo tých učiteľov, teda tých prednášajúcich, tých docentov, poprípade profesorov niekam inam lifrovať, ľudovo povedané, keď to môže byť pod jednou strechou, tak ako to funguje teraz?
A v konečnom dôsledku, veď predsa k dnešnému dňu situácia je taká, že keď sú štátnice, tak na tých štátniciach sa stretne denný študent, externý študent, aj rozširujúci študent. A ťahajú si rovnaké štátnicové otázky z tej teórie. To je to, po čom sú tí ľudia smädní z toho rozširujúceho štúdia. Tá teória, tie vedomosti, aby to mali nejak v tej hlave upratané. Oni nepotrebujú nejaké metodické veci. A keď potrebujú, tak ja som za, veď nech sa zaangažuje taká inštitúcia do tohto procesu, ale nech má nejakú poradnú funkciu. Nech ju nechápeme, ako ten hlavný zastrešujúci orgán, ktorý garantuje a poskytuje to štúdium ako také, ktoré doposiaľ poskytujú vysoké školy.
A úplne poslednú vec, ktorú chcem v tejto debate alebo v tejto súvislosti zdôrazniť, je to, že tí z vás, ktorí teda, aby vy, pani ministerka, určite, veď viete, o čom budem hovoriť, že už len keď si zoberiete to, čo ja hovorím študentom, veď máme takú vec ako trilógiu, tú základnú pojmológiu alebo taxonómiu pojmov, že prístup, metóda a technika. Prístup je vždycky teória. Filozofia, v čo verím, ako chcem učiť v prípade tých pedagogických zamestnancov. Metodika, metóda, ako hovorí samotný pojem, ako niečo robiť. To sú tie metodické centrá. Čiže poďme ukázať niekomu, ako učiť. A potom máme tú techniku, to už je vykonávanie nejakých konkrétnych úloh, cvičení a podobne.
Tak ja sa pýtam, že keď ten uchádzač o rozširujúce štúdium, ktorý potrebuje aprobáciu ďalšieho predmetu, na čo on má zbytočne ešte sa zaoberať tou metodickou časťou, kde on je fantasticky podkutý, čo prax moja dlhoročná mi to hovorí. A naopak, on potrebuje posilniť práve tú prvú zložku toho prístupu. A kto je fundovanejší na poskytnutie tých teoretických poznatkov, princípov a filozofie ako takej, keď nie vysoká škola.
Čiže toto je môj taký príspevok k tomuto rozširujúcemu štúdiu, taký postreh, ktorý v podstate by som si nedovolila tak vehementne predniesť, keby som s tým nemala osobnú skúsenosť. A nie je to len taký nejaký môj postreh. Myslím si, že už len to, že pokiaľ viem, myslím, že k dnešnému dňu tri vysoké školy toto podpísali, že sa stotožňujú s týmto všetkým. A taktiež, keď som sa o tom, hovorím, bavila s mojimi kolegami z koalície, tak bolo zrejmé, že nie vždycky tá moja otázka bola úplne zodpovedaná, že však to sa ešte vykryštalizuje. Však ja verím, že by sa to vykryštalizovalo, len keď už v úvode a v zárodku vieme o niečom, čo asi neprispeje k nejakej simplifikácii, k uprataniu, k zjednodušeniu, to, po čom to vysoké školstvo alebo teda školstvo vo všeobecnosti volá, tak si myslím, že ani nemá význam sa ďalej nejako zaoberať týmito vecami. A skôr ja som zástanca nielen v tomto prípade, ale vo všetkom v živote, že v jednoduchosti je krása.
Takže ja som len k tomuto chcela pár slov povedať.
Ďakujem.

Edo, ja len na doplnenie, aby sme si to ujasnili, lebo vzniklo tu zásadné nedorozumenie. Ty si v rámci toho písomného, keď si bol písomne prihlásený svojho expozé, povedal, že niečo v tom zmysle, že poslanci hnutia SME RODINA, že akí sme bezcitní a tak ďalej a ja som práve preto dávala Peťovi, ako som mu pošuškala to s tým pozmeňujúcim návrhom, alebo niekto, pardon, ak ty nie, niekto vystúpil, hej, a ty si to tam akože podčiarkoval a apeloval si na tých ľudí, ktorí to chcú podporiť a tak ďalej, odhliadnuc od tejto roviny, odbornej, by som len chcela povedať, že keď bola schôdza, v ktorej, alebo v rámci ktorej sa prerokúval štátny rozpočet, tak ja som za tebou osobne prišla s pozmeňovákom, kde som ti nie po povrchu, ale detailne vysvetlila, že navrhujem, aby sa z ministerstva, z kapitoly ministerstva obrany presunul finančný objem v hodnote 4,5 milióna eur a aby tieto peniažky boli účelovo viazané na poskytnutie asistentov pre deti na, v rámci materských a základných škôl, ktoré to potrebujú, čo by robilo cca podľa výpočtov 500 detí. A ty si mi vtedy povedal jednou vetou, že, citujem, to sa ma akože vtedy dotklo, že obrana je tvoja srdcovka a nepodpísal si to. Ja som to teraz hľadala, lebo ten pozmeňovák som mala odfotený a päť tvojich kolegov z klubu to podpísalo.
Čiže povedať, že sme bezcitní, to mi príde také trošku ako nefér, no ale akože apelovať v rámci toho, alebo teda všetkých ostatných kolegov, ktorí sa do nás navážajú, takže radšej raz vážiť a potom rozprávať, ale v pohode akože. To len tak na dokreslenie. Keď už nič iné, ber to ako informačnú hodnotu, keď sme sa bavili o pozmeňujúcom návrhu z našej dielne.
Ďakujem.

Vážený pán predsedajúci, vážené kolegyne, kolegovia, v súlade s § 73 zákona o rokovacom poriadku som bola určená Výborom Národnej rady Slovenskej republiky pre vzdelávanie, vedu, mládež a šport za spravodajkyňu k návrhu uvedeného zákona, tlač 1230. Predkladám informáciu k predloženému návrhu zákona.
Návrh spĺňa náležitosti podľa rokovacieho poriadku a legislatívnych pravidiel tvorby zákonov. Súčasťou predloženého návrhu je aj stanovisko Ministerstva financií Slovenskej republiky. Zo znenia uvedeného návrhu zákona je zrejmý účel navrhovanej úpravy.
Vychádzajúc z oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajkyňu vyplývajú z § 73 zákona o rokovacom poriadku, odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní. V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady navrhujem, aby návrh zákona prerokovali ústavný výbor Národnej rady Slovenskej republiky a Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre vzdelávanie, vedu, mládež a šport. Za gestorský výbor navrhujem Výbor Národnej rady pre vzdelávanie, vedu, mládež a šport. Odporúčam, aby predmetný návrh zákona v druhom čítaní výbory prerokovali do 25. januára 2019 a gestorský výbor do 28. januára 2019.
Pán predsedajúci, prosím, otvorte všeobecnú rozpravu.