Ďakujem za slovo, pani predsedajúca. Vážené dámy, vážení páni, ja by som z tohto miesta chcela stručne a po jasnej, vecnej argumentačnej línii zaujať svoje stanovisko k predmetnému návrhu zákona. Ja som k nemu vystupovala už v prvom čítaní, kde náš klub hnutia alebo hnutie SME RODINA sa zdržalo, pričom v rámci reči a potom ešte aj pri iných príležitostiach, napríklad v diskusii s kolegynkou Smolíkovou, som jasne uviedla, že chápem – a toto je...
Ďakujem za slovo, pani predsedajúca. Vážené dámy, vážení páni, ja by som z tohto miesta chcela stručne a po jasnej, vecnej argumentačnej línii zaujať svoje stanovisko k predmetnému návrhu zákona. Ja som k nemu vystupovala už v prvom čítaní, kde náš klub hnutia alebo hnutie SME RODINA sa zdržalo, pričom v rámci reči a potom ešte aj pri iných príležitostiach, napríklad v diskusii s kolegynkou Smolíkovou, som jasne uviedla, že chápem – a toto je dosť podstatný moment, že chápem pohnútky a ambície predkladateľov tohto zákona, že prečo to predkladajú, ale zároveň jedným dychom som argumentovala aj tým, čo ma v tom predmetnom návrhu zákona vyrušuje.
Vtedy som uviedla niekoľko bodov ako napríklad to, že podľa môjho názoru nie je správne predlžovať tú povinnú školskú dochádzku z desiatich na jedenásť rokov, taktiež som vtedy uvádzala aj to, že sa mi vonkoncom nepáči alebo podľa môjho názoru nie je správne a vhodné to, aby v rámci toho zákona to dieťa vtedy takpovediac prepadlo, aby sa to s ním potom ťahalo po zvyšok plnenia, toho obdobia plnenia povinnej školskej dochádzky.
Potom sme mali, samozrejme, k predmetnému návrhu zákona niekoľko výborov, kde som bola vyzvaná alebo kde bola tá možnosť, tak ako všetci členovia výboru mali možnosť pripomienkovať tento zákon, dať pozmeňujúce návrhy a podobne. Ja som vtedy doručila nejaký súpis mojich postrehov a pripomienok kolegyni alebo teda výboru ako takému a potom v podstate som bola oboznámená o nejaký ďalší časový sled s pozmeňujúcim návrhom troch poslancov, ktorý bol teda dosť rozsiahly. A tu práve prichádzame k tomu momentu, ktorý by som chcela zdôrazniť, že v rámci tohto pozmeňováku som si prečítala, samozrejme, nie je to dokonalé, hej, nič nie je na svete úplne dokonalé, ale v rámci toho pozmeňujúceho návrhu sa mi páčilo niekoľko momentov a práve pre tieto; a znova zopakujem aj svoje predchádzajúce stanovisko, hneď teraz z tohto miesta uvádzam, že za daný zákon zahlasujem.
Po prvé, v tom pozmeňováku sa ponecháva desaťročná povinná školská dochádzka, čo je teda fajn, taktiež sa to pre-kla-si-fi-ku-je z plnenia povinnej školskej dochádzky na povinné predprimárne vzdelávanie, čo je takisto fajn. Poviem prečo. Ako som uviedla, som matka osemročného dievčatka. Aj napriek tomu, že je to jedináčik a v podstate som mala tú možnosť voľby, pretože moje pracovné zaradenie v tom čase nepatrilo medzi exponované, čiže nepatrila som do kategórie matiek, ktoré sa boja o svoje pracovné miesto, že stratia pozíciu a podobne, som svoju dcéru dala do škôlky, keď mala dva a pol roka.
Musím povedať, že je bez diskusie, aké sú benefity kolektívu, to si myslím, že sa tu asi zhodneme všetci v tejto sále, a za týmto si tvrdo stojím. A vtedy som argumentovala a ten argument naďalej zostáva, že som sa len bála toho, že ak chceme podchytiť tú rómsku populáciu v zmysle, že chceme zabezpečiť, aby mali sociálne návyky, spoločenské, hygienické a tak ďalej, tak som povedala, že je podľa mňa neskoro, keď chceme dieťa v piatich rokoch učiť používať toaletný papier a podobne. Pokiaľ sa týka majoritnej populácie, tak tam som povedala to, že som si vedomá benefitov, preto som to dieťa sama umiestnila do škôlky. A taktiež čo som minule zabudla povedať a teraz by som to chcela pripomenúť, častokrát sa stáva to, že keď to dieťa navštevuje, teda respektíve nenavštevuje kolektív a je potom umiestnené do škôlky, vo väčšine prípadov je to cítiť, že tam absentuje nejaká povedzme schopnosť nadväzovať kontakty, komunikačné schopnosti, schopnosť vychádzať s rovesníkmi v kolektíve a podobne a dokonca ja, čo som umiestnila dcéru do základnej školy, do súkromnej základnej školy, podotýkam z dôvodov nie snobských, ale z dôvodov čisto pragmatických, som bola častokrát svedkom toho, keď to dieťa, keď nastúpilo do školy a nebolo takpovediac začlenené predtým do kolektívu, to dieťa malo elementárne medzery v socializácii, ako napríklad používať ten spomínaný toaletný papier, pretože padla otázka zo strany mamy, či teda pani učiteľka bude chodiť prvý polrok alebo prípadne rok na toaletu s tým dieťaťom a pomáhať mu, lebo ono ešte nie je celkom zvyknuté.
Takže týmto zákonom, som presvedčená, že sme schopní eliminovať takú tú opičiu lásku častokrát detí, ktoré nie sú začlenené do kolektívu. A znova opakujem, chápem to ako niečo, čo je prospešné, ale nie je direktívne v tom tvrdom a negatívnom slova zmysle. Preto uvedený návrh zákona podporím.
Pokiaľ; nedá mi predsa len z tohto miesta – ale čisto konštruktívne a bez akýchkoľvek osobných invektív – povedať, že keď sa bavíme o pozmeňujúcich návrhoch k tomuto zákonu, tak sa mi zdá byť maximálne pokrytecké argumentovať tým, že to je len politika a podobne. Veď predsa my v rámci uvedených pozmeňovákov, áno, riešime napríklad stravovanie v rámci obedov zadarmo a podobne, ale prepánajána, tak keď sme takí liberálni častokrát, ako som mala svedkom to počuť za posledné debaty, tak prečo napríklad to stravovanie nemôžu poskytovať alternatívne inštitúcie? Veď moje dieťa takisto sa stravuje v reštaurácii neďaleko školy, pretože tá škola kapacitne alebo z nejakých xy irelevantných dôvodov na tomto mieste nie je schopná to stravovanie poskytnúť. Pokiaľ to stravovanie spĺňa hygienické a iné požiadavky, tak v tom nevidím najmenší problém.
Ďalšia vec. Bavíme sa tu o tom, že raz sa niečo prijalo, raz sa niečo neprijalo, teraz to principiálne odmietame, lebo je to politické a ja neviem čo. Znova, keď si chceme naliať čistého vína, chceme byť k sebe úprimní, že naozaj nám ide o dobro ľudí, tak vám pripomeniem jednu, jednu udalosť. Ja som, teraz nechcem klamať, bolo to dávnejšie, predkladala jeden balík zákona, v rámci ktorého som hovorila o logopédoch, školských uniformách a taktiež tam boli začlenené aj osemročné gymnáziá. Vtedy ani pes po mne neštekol. Samozrejme, že ten zákon nebol prijatý, neprešiel, zobrala som to ako holý fakt, hej? O tri alebo štyri mesiace bol tento zákon, ktorý riešil osemročné gymnáziá, znova nastolený a, vážení, ja sa pýtam, vtedy som kričala, a ja som to predložila a vy teraz opakujete a prečo ste to neschválili? Ja som sa jednoducho držala premisy, to, čo hlásam, tak to aj držím, že chcem pomôcť ľuďom. Prešiel ten zákon? Navýšili sa kvóty? Prešiel. Tak potom prečo by som teraz vypisovala po facebookoch a kričala po pléne, že aha, tak oni mi to ukradli a to bol môj nápad a teraz to chcete znovu predkladať a aké je to pokrytecké a vy z toho chcete vytĺcť politický kapitál a ja neviem čo.
Podľa môjho názoru my absolútne nie sme schopní v niektorých momentoch odabstrahovať od osobného a zo všetkého sa snažíme vytĺcť ten trápny politický kapitál. Ja keď sa držím toho, že chcem niekomu pomôcť, tak je jedno, či sa to nastolí v januári alebo v marci, keď sa mi to raz páči a viem sa s tým stotožniť, úprimne a vnútorne, keď už hovoríme o tom vnútru dneska, vnútre dneska, že nevidíme dovnútra niekoho, tak aspoň sám za seba viem, či sa mi niečo páči a či je to dobré alebo nie. Takže z tohto dôvodu znova opakujem, ja predmetný návrh zákona podporím.
Dôvody sú jasné. Samozrejme, znova opakujem, určite to nie je dokonalá verzia, ale skúsme sa na veci pozerať tou optikou toho optimistického a dobrého, že keď je niečo veľa pripomienkované, tak nepozerajme na to, že to sú len prílepky a aké to bolo v prvopočiatkoch zlé, ale pozerajme na to z tej druhej stránky trochu, že aha, tak asi chceme niečo skvalitniť a keď to už má prejsť a všetci matematiku tuná ovládame, tú elementárnu, tak vieme, že to prejde, tak nech to prejde v čo možno najlepšej možnej miere. A som presvedčená o tom, že predkladatelia tohto návrhu zákona nechcú niekomu robiť napriek alebo niekoho, a už vôbec nie deti, samozrejme, nejakým spôsobom penalizovať, ohrozovať, robiť im zle.
A ešte posledná vec, čo si neodpustím na tomto mieste nespomenúť. Keď sme sa bavili o tých drogách, ja sama som 15 rokov v školstve, príde mi nanajvýš nevhodné, minimálne ľudsky, ak nie inak, tvrdiť, že keď si dá niekto nejakú marišku, a, však mu to prepáčme a tak ďalej. Keď som raz učiteľ a zdravo zmýšľajúci človek, ktorý keď už nič iné má rád zdravý životný štýl a má rád svoje zdravie, tak jednoducho nebudem robiť také veci, že mám ambíciu pracovať s deťmi, pôsobiť s mládežou, byť príkladom, že však jedna mariška sa mi odpustí. To je podľa mňa akože dosť mimo argumentácie.
A viete prečo? Mám jedného známeho, ktorý sa uchádzal o post, neviem presne, ako sa volala tá pracovná pozícia, pointa bola tá, že chcel pracovať na letisku v rámci tej riadiacej veže. Dotyčný splnil všetky kritériá, bol úspešný v pohovoroch, splnil všetky papierové aj iné náležitosti, ale do pracovného pomeru ho nezobrali. A viete prečo? Pretože ten človek, ktorý chcel robiť na tej navigačnej veži, mal záznam, že jedného dňa močil na verejnosti. Tak to je diskvalifikácia toho, aby taký človek pracoval na letisku? A keď učiteľ, ktorý má ísť vzorom, príkladom, tak nech si dá tú marišku, veď to je v pohode, nie, však o nič nejde. Ja by som to, ľudia zlatí, zakázala každému, nieže pedagógom.
Toľko z mojej strany. Ďakujem. (Potlesk.)
Skryt prepis
