Videokanál poslanca

Ďakujem pekne za slovo. Hoci rozprava, si myslím, z hľadiska dĺžky nebola úplne adekvátna významu tých zmien, ktoré sú navrhované, myslím si, že aj z hľadiska obsahu a aj vzhľadom na diskusie iné v tomto parlamente ukazuje, že táto téma je veľmi dôležitá. Dovoľte mi zaujať stanovisko k dvom podstatným veciam, ktoré tu zazneli.
Prvá sa týka zmyslu vôbec takejto novely. Je zmysluplné takéto niečo podávať? Aj keby to bolo potom schválené, zmení to niečo, alebo, alebo to nezmení? Aj kolega Baránik v podstate hovoril o desiatkach rokov, ktoré by takáto zmena trvala, kým niečo prinesie. Naopak, zazneli tu argumenty proti. Dovoľte mi v tomto pléne jasne povedať, že keby tento zákon sa podarilo novelizovať spôsobom, akým teda predkladáme my, aj kolegovia z OĽANO, tak by došlo k zmenám pomerne zásadným a rýchlym. A to z toho dôvodu, že tento zákon nielen utesňuje diery v obsahu, ale on najmä zavádza konečne vymáhateľnosť tohto mechanizmu, a to je na ňom to najdôležitejšie. A preto od toho by sme ani nemali ustúpiť v prípadných politických rokovaniach, lebo naozaj tento zákon je len tak vplyvný, tak zmysluplný, ako aj je vynútiteľný. Kým nie je vynútiteľný, tak môže v ňom byť napísané čokoľvek. A preto ja za úplne kľúčové vôbec v ňom považujem to ustanovenie, že menšina sa môže obrátiť na Ústavný súd a ten rozhodne. Samozrejme, môžme spochybňovať aj Ústavný súd. Niektoré senáty rozhodujú tak, niektoré onak, ale určite tak, ako aj v iných častiach nášho súdneho systému by došlo aj k dobrým aj k zlým rozhodnutiam.
Ale tak, ako sme videli pri pánovi Kaliňákovi, vrátim sa k tomu pri kauze Bašternák, tam bolo niekoľko podnetov, z ktorých väčšina bola podľa môjho názoru kvalifikovaná a pri nestrannom rozhodnutí by bola uznaná. Som si istý, že keby tento zákon platil v dnešnej podobe, tak teda pardon, keby platil v tej navrhovanej podobe, tak dneska je niekoľko námietok na Ústavnom súde. Minimálne niektoré z toho by i uspeli a Ústavný súd by to parlamentu vrátil, aspoň v niektorých veciach alebo by priamo rozhodol. V každom prípade by vláda Roberta Fica dostala zásadný politický úder, pretože už by to nebola opozícia, už by to bol Ústavný súd, ktorý by hovoril, že porušuje väčšina ústavný zákon a odmieta svojho vlastného ministra dostatočne potrestať. To by bol zásadný pokrok napríklad už len v tejto jednej kauze, ktorú sme riešili.
Takže ja si myslím, že práve táto novela preto bola písaná pred štyrmi rokmi spolu všetkými a preto aj potom nakoniec SMER ju musel zablokovať, hoci SMER bol vtedy pod veľkým tlakom. On ju chcel schváliť, ale môžem povedať niečo, myslím, že je to aj verejná informácia. Pán Paška si ma zavolal vtedy, vtedajší predseda Národnej rady a dal mi najavo, že pokiaľ toto tam bude, tak SMER to nepodporí. A tak sa aj stalo, SMER to odvtedy nepodporil. A dokonca, keď som ja predkladal svoju verziu, ktorú tiež chcel, tak vždy tieto veci presne vyškrtol, pretože vedel, že v tej chvíli by stratil kontrolu. Ak tam takéto niečo nebude, SMER schváli akýkoľvek zákon, lebo vždy ho môže nedodržať. Ale ak ho raz bude musieť dodržiavať, vtedy nastane skutočná zmena v tomto parlamente.
A druhá vec, čo chcem povedať, je, naozaj pri zákonoch sa o tom málokedy hovorí, ale vymáhateľnosť je okrem vôle a procesov aj vecou kapacity. Keď som bol predsedom výboru pre nezlučiteľnosť funkcií a, by som povedal, venovali sme sa pani Bubeníkovej a jej pôsobeniu v Grécku, musel som osobne po anglicky písať list do Grécka, lebo nebol nikto v Národnej rade, kto by ho vedel napísať v takom znení a v takom čase, aký sme potrebovali. Keď sme pokutovali, keď sme pokutovali manažérov Národnej diaľničnej spoločnosti za zneužívanie svojej funkcie, čo je dodnes najväčšia pokuta, aká tu bola udelená, spolu 70-tisíc euro, musel som osobne písať toto rozhodnutie a následne som musel osobne požiadať jedného špičkového právnika, aby po priateľskej linke mi ho skontroloval a upravil, aby bolo nenapadnuteľné. Tak sa aj stalo, toto rozhodnutie prežilo výzvu na Ústavnom súde a je dneska právoplatným rozhodnutím a zásadným precedensom. Všetci uznáte, že nie je normálne, aby sa toto dialo a takto to nemôže fungovať. Dnes naozaj ten výbor funguje poloamatérsky a nie preto, že tí ľudia, čo tam sú, sa nesnažia, ale preto, že nemajú kapacity. Takýto výbor by mal mať minimálne jedného človeka, ktorý by bol platovo a funkčne na úrovni špičkového sudcu alebo prokurátora, ktorý by písal rozhodnutia, pretože inak bude to aj vyzerať podľa toho.
Takže to chcem len povedať, že áno, s tou kritikou súhlasím, že pokiaľ zmeníme zákon a ten zákon by naozaj priniesol oveľa širšiu mieru reálneho postihovania zlej činnosti, tak by sme potrebovali aj kvalitných ľudí, ktorí by to potom vymáhali, lebo bez nich to potom často skončí napríklad tým, že nekvalitne napísané rozhodnutie by nám Ústavný súd zrušil. Dneska ten problém nenastáva, lebo dneska sme spoľahlivo zablokovali akékoľvek kontroverzné rozhodovanie, takže až na tie výnimky, ako bola tá Národná diaľničná spoločnosť, sa nikdy do toho bodu ani nedospeje. Ale ak by sme do toho bodu dospeli, musíme hneď konať aj v oblasti kapacity.
Ďakujem veľmi pekne.

Ďakujem veľmi pekne, pán predsedajúci, za slovo. Vážené kolegyne, vážení kolegovia, dovoľte, aby som uviedol tento návrh novely ústavného zákona. Nebýva zvykom a ani som to neplánoval robiť, aby som ako jeden poslanec predkladal návrh významnej novely ústavného zákona, lebo myslím si, že za dané okolnosti by v tom mal byť širší politický zámer, väčšia zhoda alebo aspoň nejaký, časové obdobie, počas ktorého sa pokúšame dohodnúť. Ale ten dôvod, prečo predkladám tento návrh, je jednoduchý.
Tento návrh vznikol ešte v minulom volebnom období a vznikol ako výsledok pracovnej skupiny, v ktorej boli zastúpené dnešné aj parlamentné strany. Všetky teda vtedajšie a tým pádom aj dnešné, okrem tých, ktoré tu vtedy neboli, samozrejme, SME RODINA, SNS a ĽSNS. Ostatné strany SMER, SaS, OĽANO v ňom zastúpené boli, aj MOST a táto skupina pracovala niekoľko mesiacov na tom, aby pripravila naozaj ucelenú novelu ústavného zákona o konflikte záujmov na základe práve poverenia predsedu parlamentu a poslaneckého grémia. Táto skupina predložila ucelený návrh, ktorý obsahoval zmeny aj v technických záležitostiach tak, aby naozaj všetky tie diery, ktoré dnes existujú, keď pán Slota v nebohej pamäti lietal na lietadle a jazdil na autách, ktoré väčšina z nás ani v živote nevidela a napriek tomu ich mal všetky požičané od kamarátov a bolo to v poriadku, nemusel riešiť, odkiaľ na nich má, tak aj takéto diery sme tam riešili. Riešili sme diery toho, že majetkové priznania väčšiny politikov nemajú žiadnu výpovednú hodnotu, pretože v nich stačí uviesť veľmi stručný opis predmetu, taký, bez ktorého nie sú ani identifikovateľné. Ale riešili sme v tej novele podľa môjho názoru najmä to, že už ten dnešný zákon, ako bolo vidieť napríklad na kauze Bašternák, by aj kúsal v určitých prípadoch, keby jeho uplatňovanie bolo skutočne nezávislé a podľa zákona.
A ten návrh, ktorý sme tam vtedy mali, smeroval k tomu, aby už koaličná väčšina, nech je akákoľvek, nemohla zabiť konanie vo výbore pre konflikty záujmov, ako to vidíme dneska, ale aby v takom prípade sa mohla menšina v tomto výbore obrátiť na Ústavný súd a ten bol konečným arbitrom v takejto spornej veci.
Tento návrh neprináša žiadnu byrokraciu novú, ale zároveň zabezpečoval nestrannosť konania. Ako však vieme, tento návrh práve pre tieto dve ustanovenia, podrobnejšie majetkové priznania a nemožnosť chrániť svojich ľudí vo verejných funkciách následne SMER opakovane odmietol a predpokladám, že ich odmieta aj dodnes.
Z tohto dôvodu som ja ani po voľbách tento zákon opätovne nepredkladal, hoci on je pripravený a leží teda na stole už štyri roky a trikrát sme ho predtým predkladali, lebo nevidel som v tom zmysel. Ale čo mi dodalo nádej, bola jedna koaličná kríza a jednak opakované vyhlásenia pána predsedu parlamentu Danka, ktorý zrazu počas koaličnej krízy v sebe našiel novú a nečakanú vášeň pre novelu tohto zákona tak, aby sa naozaj niektoré veci upratali, ale táto vášeň sa nejak v jeho prípade nepretavila do skutkov, tak sme sa rozhodli, že mu treba pomôcť a preto tento zákon opätovne predkladáme, pretože parlament nepotrebuje, tento parlament nové premýšľanie, nové obrovské diskusie, hoci my sa im vôbec nebránime. Potrebuje najmä politickú vôľu, aby sme s tým naozaj niečo urobili a taká politická vôľa sa najlepšie demonštruje napríklad tým, že sa takýto návrh posunie do druhého čítania.
My máme rozdiely v tej novele, ktorú sme predložili my, a jemné rozdiely s tou novou, ktorú predložili poslanci OĽANO, ale poviem za seba, že ja nebudem hlasovať v prvom čítaní ani za jednu z nich, lebo vychádzajú z rovnakých princípov, a to sú tie princípy, ktoré som spomenul a ktoré v stručnom úvodnom slove spomínal aj pán poslanec Grendel. To znamená, že podstatné diskusie by sa mali potom odohrať v druhom čítaní o tom, ktorý z tých návrhov je lepší alebo je bližší tomu, čo je tu schváliteľné a zároveň by to mala byť aj diskusia o tom, ako ďalej.
Čo mi dovoľte na záver tohto úvodného slova odmietnuť, je prístup, momentálny prístup pána predsedu Danka, ktorý zvolil potom, čo OĽANO a my sme tento návrh predložili, tak zrazu teda pán predseda Národnej rady opätovne objavil v sebe tú vášeň leta z koaličnej krízy a rozhodol sa ustanoviť skupinu, ktorá by mala pripraviť novú novelu, len ja som aj zvažoval, že tento náš návrh tým pádom stiahneme, aby sme to aj my dali ako ústretové gesto, len potom som si prečítal, akú, akú úlohu chce zadať pán predseda Danko tejto skupine a to ma dosť znepokojilo. Lebo pán predseda Danko povedal, že v prvom rade a v prvom kole on chce vyriešiť to, aby za dvojnásobné porušenie ústavného zákona nebolo možné zobrať mandát, čím chce ako keby vydierať a chce teda to dosiahnuť aj trošku tým, takže pod linkou bude vydierať opozíciu alebo jej časť, že ak toto neschválite, tak vlastne možno vám, možno Matovičovi vezmeme mandát.
Je však jasné, že takýto, takáto zmena nebude chrániť ani len Igora Matoviča, ktorý navyše aspoň podľa môjho právneho názoru tú ochranu nepotrebuje, keďže došlo v jeho prípade k dvojnásobnému porušeniu počas dvoch funkčných období a tým pádom sa na to ten ústavný zákon nevzťahuje, ale takúto ochranu môžu potrebovať o pár mesiacov poslanci, ako je pán poslanec Danko, pán poslanec Hrnčiar a ďalší poslanci, ktorí by boli uznaní z porušenia tohto zákona v tomto volebnom období a tým pádom podľa dnes platného právneho stavu, ak sa v ich majetkových priznaniach nájde čo i len chybná čiarka, mali by prísť o mandát, to je dnešný právny stav. Oni sú takpovediac v podmienke. A ja chápem, že ich chce pán Danko vrátane samého seba ochrániť. Ja si tiež dokonca myslím, že za drobné chyby by nemali byť odoberané mandáty poslancom Národnej rady. Myslím, že by mali byť odoberané za závažné porušenia tohto zákona. Ale chcem povedať pánovi Dankovi rovno, že nebude nás vydierať Igorom Matovičom a aby nás dotlačil k tomu, že dáme amnestiu všetkým a žiadne iné zmeny sa v tomto zákone neudejú.
Aj preto som predložil tento návrh. Preto vítam, že OĽANO predložilo tiež svoju, mierne inú svoju verziu, lebo tým chceme vytvoriť tlak na to, aby sme naozaj zmenili ústavný zákon o konflikte záujmov, aby majetkové priznania mali výpovednú hodnotu a keď najbližšie pán Kaliňák bude robiť kšefty s Bašternákom a potom, a nenapíše to v svojom majetkovom priznaní, alebo keď bude od neho poberať neférovú výhodu, tak ho za to naozaj potrestáme, nielen ho bude koaličná väčšina môcť ochrániť. To je naším cieľom a ja verím, že týmto tlakom sa nám to aj podarí.
Ďakujem.

Ďakujem pekne za slovo. Ja som pôvodne neplánoval vystupovať vôbec k tomuto zákonu z jednoduchého dôvodu, že som myslel, že to bude ako iné opozičné návrhy, ktoré sú síce vecne nenapadnuteľné, ale z dôvodu nezáujmu koalície a mocenského princípu aj tak neprejdú a budú zamietnuté v tichu. Vidíme však, že tento návrh je predmetom diskusie a hoci je tá diskusia veľmi nepríjemná, je podľa môjho názoru veľmi užitočná, aj veľmi užitočná preto, že nám konečne umožňuje odlíšiť to, čo ťažko odlíšiť v iných situáciách, ľudí, ktorí naozaj chcú zlepšiť život a postavenie Slovenska vrátane obyvateľov osád a detí najmä v nich žijúcich a ktorí sú preto ochotní niekedy možno prijať aj tvrdé a razantné opatrenia a ľudí, ktorí len nenávidia tých ľudí a chcú im čo najviac ublížiť a ponížiť ich. A tým v skutočnosti akékoľvek opatrenia, ktoré by týmto ľuďom pomohli k lepšiemu vzdelaniu, k práci a k lepšiemu životu, nemôžu podporiť, lebo tie opatrenia by vyvrátili ich nenávisť a ich ideológiu.
A preto považujem tento návrh, aj vystúpenie tvoje, Lucia, za veľmi užitočné, lebo nakoniec nám umožňuje práve tuto v praxi na návrhu, ktorý je vecne absolútne nenapadnuteľný, pretože vieme, a naozaj všade vo svete, že ak niekto, kto má úplne inú jazykovú podstatu, sa má naučiť dobre ten oficiálny jazyk tej krajiny, ak pochádza z komunity, kde sa tým jazykom nehovorí, tak jednoducho potrebuje sa to učiť týmto spôsobom, ktorý Zuzana Zimenová navrhuje. To znamená, neexistuje jediný odborný argument, prečo by tí, ktorí chcú, aby všetky tieto deti vedeli naozaj dobre po slovensky, nemali podporiť náš návrh. Je mi ľúto, že v tomto parlamente môžu zaznievať také nenávistné poznámky, aké tu zaznievajú, ale som naozaj rád, tak ako povedala aj pani Zimenová a ako si povedala aj ty, Lucia, že tu zaznievajú hlasy nielen rozumných ľudí, ale aj ľudí z praxe a ľudí, ktorí naozaj chcú tento problém riešiť, aby o 20 až 30 rokov nebol horší, ale naopak, bol čoraz lepší a menší.
Ďakujem.

Dobre, vážené kolegyne, vážení kolegovia, ďakujem, že mi budete venovať pozornosť aj v túto pokročilejšiu hodinu. Ďakujem pani predsedajúcej za udelenie slova. Dovoľte mi možnože ešte na úvod povedať tiež jednu organizačnú poznámku, že predo mnou mal byť kolega Galek s jeho legislatívou, ale má, má pomerne vážny zdravotný problém v rodine, takže sa ospravedlňuje.
Takže dovoľte mi prejsť k tomuto bodu programu. Predkladám ho v mene siedmich poslancov, mojich kolegov, ktorí pripravujeme spolu Občiansku demokraciu, a je to zákon, ktorý sme tu už raz predkladali, v marci, o odmeňovaní zamestnancov verejného sektora. Bohužiaľ, ten zákon, ten návrh, hoci vyvolal pomerne značný politický tlak na vládu Slovenskej republiky, napriek tomu sa dodnes tú situáciu nepodarilo uspokojivo vyriešiť, takže ho musíme predkladať znovu, a budeme ho asi predkladať, až kým sa ju vyriešiť nepodarí.
O čo ide? Dnes už, chvalabohu, aj vďaka tlaku odborov, dovolím si povedať, aj vďaka nášmu tlaku väčšia časť verejnosti aj poslancov si uvedomuje, o čo v tomto prípade ide, ale stále to stojí za vysvetlenie.
Na Slovensku dnes máme minimálnu mzdu, tá je 435 eur. Od 1. januára máme 480 eur a väčšina ľudí si myslí, že to je to, čo musíte každému zaplatiť. Nie je to však tak, pretože Zákonník práce pozná aj inštitút, ktorý sa nazýva minimálne mzdové nároky, a ten hovorí, že kvalifikovanejšia práca má nárok ešte na vyššiu minimálnu mzdu, je tam šesť kategórií od jednonásobku postupne až po dvojnásobok minimálnej mzdy. Čo to v praxi znamená, aby som vám to osvetlil, je, že predavačka, ktorá má podpísanú hmotnú zodpovednosť, čo má skoro každá, je v druhej kategórii, takže jej minimálna mzda je 120 % takejto minimálnej mzdy, to aj dnes je už to okolo 500 eur, po novom to bude dokonca okolo 600 eur. Ekonómka, mzdárka je podľa toho, čo robí buď v 3., alebo v 4. skupine. To znamená, že má nárok na minimálnu mzdu, ktorá je o 40 až 60 % vyššia, čo opäť dneska by znamenalo, a po novom niekde sa dostať zo 700 zhruba až k 800 eurám. To je dnešný platný zákon v tejto krajine, ten zákon je aj vymáhateľný. Ak ste napríklad kuchár v súkromnom sektore, máme k dispozícii aj rozsudky, rád sa o ne podelím, a zamestnávateľ vám platí len 435 eur, tak môžte ho zažalovať, najčastejšie, keď uňho skončíte, a tú, ten rozdiel si vyžiadať a súd vám vyhovie a nariadi doplatiť rozdiel v prípade napríklad kuchára do tej 2. skupiny, teda do minimálnej mzdy, ktorá je o 20 % vyššia.
Ako to súvisí so zákonom, ktorý predkladáme? Súvisí to v tom, že jediná skupina zamestnancov v tomto štáte, ktorá na to nárok nemá, ktorá túto ochranu nepožíva, ktorá nemusí byť platená na úrovni týchto minimálnych mzdových nárokov a ani minimálnej mzdy, často sú skupina tzv. pracovníkov vo verejnom záujme, to sú zamestnanci verejného sektora. Títo ľudia fungujú podľa tarifných miezd. Tie tarifné mzdy, je tam niekoľko tabuliek, ale tie základné a štandardné začínajú na sume, ktorá je významne nižšia ako minimálna mzda, začína na 290 eurách plus-mínus a ani sa to rokmi nehýbe. Naopak, sa to zhoršuje, keďže tieto mzdy sa buď nezvyšujú vôbec, alebo sa zvyšujú pomalšie ako minimálna mzda. Takže z problému, ktorý povedzme za vlád pravice ešte ani neexistoval, nemohol vzniknúť, ktorý vznikol povedzme za prvej vlády Roberta Fica, ale ešte relatívne v menšom rozsahu, postupne akceleroval a dnes už teda máme rozdiel, ako som spomenul, medzi minimálnou mzdou a začiatočnou tarifnou mzdou asi 140 eur. A teraz, ako sa minimálna mzda zvýši na 480, ale tarifné mzdy sa zase zvýšia len asi o 3-4 %, tak ten rozdiel dokonca narastie na takmer 200, o niečo menej, 170, 170 eur.
To znamená, máme obrovský rozdiel medzi pravidlami, ktoré sa uplatňujú pre verejných zamestnancov a pre všetkých ostatných zamestnancov. Verejní zamestnanci nemajú vlastne nárok na to, na čo ostatní. V praxi čo to znamená, je, že zákonodarca ustanovil, že tú najnižšiu, úplne minimálnu mzdu musí aj tak zamestnávateľ doplatiť ľuďom dokonca aj vo verejnom sektore. Zdanlivo sa teda nič nedeje, tí ľudia to aj tak dostanú. Nie je to celkom pravda, a to z dvoch dôvodov. Prvý dôvod je ten, že on im tú síce minimálnu mzdu musí doplatiť, ale dopláca im ju z toho, čo sú tzv. nadtarifné zložky, teda z odmien, z osobných príplatkov a z iných osobitných zložiek, čo znamená, že týmto ľuďom vlastne to, čo by malo byť hodnotenie kvality ich práce, tak je vlastne doplatok do minimálnej mzdy a na to ohodnotenie ich práce už v skutočnosti nezostáva ani zákonný, ani finančný priestor. Ešte väčší problém však je v tom, že to doplácanie povinné zo zákona je len do výšky tej najnižšej minimálnej mzdy, ale nie do výšky tých minimálnych mzdových nárokov, inými slovami, ak kuchárka v súkromnej reštaurácii, v súkromnej jedálni má dneska zákonný nárok na minimálnu mzdu vo výške 500 eur, čo má, a po novom roku bude mať dokonca nárok na minimálnu mzdu vo výške okolo 580 eur, tak tej kuchárke v školskej jedálni stačí doplatiť do 435 a je zo zákona vybavená a na nič viac si nárokovať nemôže. Takže sú dvojnásobne znevýhodnení títo verejní zamestnanci.
My sme navrhli veľmi jednoduchú zmenu, aby vláda Slovenskej republiky musela vydávať tak tarifné platy, takú tabuľku platovú, aby tá bola v súlade so Zákonníkom práce. Za normálnych okolností to je asi veta, ktorú by ste považovali za absurdné, že ako vôbec môže vláda vydávať niečo iné, ako je v Zákonníku práce. No môže, lebo si v tom Zákonníku práce dala výnimku, a preto dnes môže vydávať čo chce. A my hovoríme v tomto návrhu veľmi jednoduchú vec, že aby tá výnimka pre vládu a verejný sektor prestala platiť, teda aby na vládu platil úplne rovnaký meter, ako platí na súkromný sektor.
Ak sa to stane, bude musieť vláda vydať platovú tabuľku, ktorá začne na minimálnej mzde, a nie na 280 eurách, a bude musieť tie jednotlivé skupiny zamestnancov kvalifikovanejších primerane navýšiť tak, aby vyhovela tomu, že tí kvalifikovanejší majú minimálnu mzdu vyššiu až o 100 %. Ak sa toto udeje, povedie to k zvýšeniu platov tarifných pre drvivú väčšinu verejných zamestnancov. My sme spočítali, že ten celkový dopad by bol asi 100 euro v priemere na zamestnanca mesačne, by sa zvyšovali mzdy vo verejnom sektore pre tých 144-tisíc ľudí, ktorí týmto tabuľkám podliehajú, lebo im napríklad nepodliehajú zdravotníci, nepodliehajú im učitelia, tí majú svoje osobitné tabuľky, toto sa týka opatrovateľov, knihovníčiek a mnoho, mnoho ďalších tzv. základných zamestnancov verejnej správy. A pri týchto 144-tisíc ľudí by išlo o 100 euro v priemere, u niekoho viac, u niekoho menej podľa veku a kvalifikácie. A my sme spočítali, že hoci by to stálo v hrubom viac ako 200 mil. eur, ten čistý náklad bol niekde o niečo viac ako 60 mil. eur. A to preto, že z toho, čo by štát zaplatil týmto ľuďom a na ich mzdové náklady, by sa okamžite vrátila drvivá väčšina v daniach a odvodoch, ktoré by sa okamžite zaplatili do štátneho rozpočtu späť, do Sociálnej poisťovne, do zdravotných poisťovní ako daňové príjmy do štátneho rozpočtu.
To znamená, že celkový náklad je len o niečo viac ako 60 mil. eur ročne. 60 mil. eur ročne, to je také magické číslo, lebo ako možno mnohí viete, to je to, čo sme mali vyplatiť pánovi Bžánovi za ten jeden súdny spor v MH Manažmente, tak to, aby sa Zákonník práce začal dodržiavať pre 144-tisíc zamestnancov verejného sektora, by stálo ročne toľko isto, čo nás mal stáť pán Bžán. Je to oveľa menej, ako sú nad príjmy verejného rozpočtu v tomto a budúcom roku, neočakávané príjmy z daní, je to oveľa menej ako všetky tie sociálne štvrťbalíčky a polbalíčky, ktorými sa teraz vláda snaží zalepovať oči ľuďom, inými slovami, je to plne v možnostiach štátneho rozpočtu, ak by sa tak vláda rozhodla.
Vláda Slovenskej republiky však vytrvalo odmieta toto dodržať, my sme dali dokopy dokonca chronológiu, kde už od roku 2015 sľubuje vláda zamestnancom, že to zmení, a vždy to odloží na ďalší rok. Naposledy to sľubovali na jar tohto roku, že to vyriešia už v máji, tak aby sa to dalo od Nového roku uplatniť, potom zrazu povedali, že nie, a najnovšie premiér Fico ohlásil, že to bude skúšať v roku 2019. Skutočným dôvodom pre to odkladanie je práve to, že verejní zamestnanci asi nie sú dostatočne vďační vláde, nie sú preň dostatočne vďačnou skupinou na to, aby im zabezpečila základnú rovnoprávnosť so súkromným sektorom, opakujem, žiadne extra nič špeciálne, základnú rovnoprávnosť so súkromným sektorom. A sú to peniaze, ktoré sa nedajú rozkradnúť, sú to peniaze na mzdy, nedajú sa do žiadnych provízií dať, nedá sa v podstate s nimi nič urobiť, len ich naozaj tým zamestnancom zaplatiť v ich základných tarifných platoch.
Napriek tomu, že toto by bolo opatrenie, ktoré by významne pomohlo napríklad aj niektorým z chudobnejších regiónov, keďže práve v nich je najviac takto nízko platených zamestnancov, a tie peniaze by tam zostali, tie peniaze by práve zvyšovali kúpnu silu, a tak pomáhali napríklad znižovať regionálne rozdiely, tak napriek tomu to prioritou nie je a to je to, čo nás hnevá. Preto my ako siedmi poslanci sme to predložili, a preto aj sa uchádzame o vašu podporu tohto návrhu.
Ďakujem veľmi pekne.

Dobrý, pán minister, zdravím vás, dobrý večer.
Ďakujem, pán predsedajúci, za slovo. Vážené kolegyne, kolegyne, vážení kolegovia, vážený pán minister, dovoľte mi, aby som vystúpil k tomuto návrhu zákona aj s pozmeňujúcim návrhom, ale ešte predtým vám možno vysvetliť jeho podstatu.
Hovorili sme o tom už v prvom čítaní, že s pánom ministrom vedieme už dlhšie takú diskusiu o tzv. záväzných stanoviskách finančnej správy v oblasti daňovej. Je to inštitút, ktorý sa zaviedol, ak sa nemýlim, asi pred štyrmi rokmi a je to inštitút, ktorý mal uľahčiť život podnikateľom tak, aby v citlivejších, dôležitejších, ťažších, vážnejších prípadoch si mohli dopredu vyžiadať stanovisko finančnej správy o tom, že teda ako by mali danú operáciu zaúčtovať, zdaniť, vyriešiť, aby sa tým vyhli vlastne situácii, ktorá môže nastať, že urobia najlepšie, ako vedia, ale o rok, o dva, o päť rokov príde finančná správa a označí to za rozpor so zákonom.
Bol to, pokiaľ sa nemýlim, myslím, že aj v rámci Slovenskej republiky to bol taký precedensný krok, že štátny úrad sa teda dal na to, že bude takéto stanoviská poskytovať a mohli by sme to vnímať aj ako veľkú inšpiráciu pre iné rezorty. Ja si dovolím citovať z rozhovoru, ktorý som mal s jedným z riaditeľov jednej z najväčších slovenských firiem, ktorý pôsobí v maloobchode a ktorý mi povedal, že pre nich najväčší problém so štátom je práve táto miera neistoty, pretože kedykoľvek riešia niečo s hygienou alebo, ja neviem, so stavebným úradom a s kýmkoľvek ďalším, tak vždy úrad im povie, že urobte to, ako chcete, my vás potom prídeme skontrolovať. A to je veta, ktorá ich veľmi znepokojuje, lebo oni sú ochotní to urobiť podľa zákona, podľa toho, ako im to úrad prikáže, ale potrebovali by to vedieť vopred, nie to riešiť až potom.
No a tento mechanizmus je mechanizmus, ktorý to práve umožňuje. Len, bohužiaľ, keď sme si vyžiadali údaje o tom, ako často je využívaný, tak sme zistili, že v roku 2014 nebolo vydané žiadne takéto stanovisko, v roku 2015 nebolo vydané žiadne takéto stanovisko, v roku 2016 bolo vydané jedno a v roku 2017 tiež nebolo vydané zatiaľ žiadne. To znamená, za štyri roky používania bol tento inštitút využitý spolu jedenkrát.
Rozmýšľali sme teda, prečo to tak je. Jedna z možností je, že, samozrejme, aj nie všetci podnikatelia o tom vedia, ale určite o tom vedia ich daňoví poradcovia a mnohí iní profesionáli. Druhé možné vysvetlenie je, že slovenský daňový poriadok je tak jednoduchý a čitateľný, že daňoví, že podnikatelia necítia potrebu si to žiadať, ale obávam sa, že toto vysvetlenie nie je pravdivé, a verím, že ani pán minister, ani moji ostatní kolegovia v neho neveria. No a potom je tu ten tretí možný dôvod, a to je veľmi vysoká cena, pretože ten poplatok začína na 4 000 eurách za takéto stanovisko a to je len za to najjednoduchšie a potom ide prudko hore. Zaplatiť si takúto sumu je pre väčšinu podnikateľských subjektov nemožné, tých menších a stredných a pre väčšie je to možné, ale je to teda, je to stále veľmi, veľmi drahé.
Preto sme s pánom ministrom otvorili komunikáciu o tom, či by nebolo možné tento poplatok znižovať a ja teda, ako som už ocenil v prvom čítaní, chcem oceniť aj v druhom čítaní, že ministerstvo v tomto zákone navrhuje následne na tú diskusiu ten poplatok znížiť. A dokonca aj na polovicu, čo znie na prvý pohľad celkom radikálne, ale keď si uvedomíme, že sumy sú dneska obrovské, tak aj po tom znížení budú stále veľmi vysoké. Najnižší teda bude o 2 000 eur a potom pôjdu vyššie až opäť k mnohonásobne vyšším sumám. To znamená, že myslíme si, že keď už je tu táto dobrá vôľa a snaha, tak by bolo účelné to zmeniť razantnejšie.
Rozmýšľali sme, ako to stanoviť, lebo stotožnil som sa zase s pripomienkou pána ministra, ktorý povedal, že nechce, aby sa z daňových úradov stali daňoví poradcovia, len teda neplatení, že treba nájsť taký poplatok, ktorý naozaj je pre tých poplatníkov, ktorí to naozaj potrebujú, znesiteľný, ale zároveň teda odrádza od nejakého frivolného zneužívania toho zákona. No a vždy je lepšie sa pozrieť, samozrejme, ako to robia inde, tak sme sa pozreli do Českej republiky a tam sme našli, že pri obdobnom inštitúte, ktoré sa volá "závazné posouzení", čo je asi to isté, je stanovená vo výške 10 000 korún, teda asi 380 eur.
Preto si dovoľujem navrhnúť, aby sme aj my na Slovensku znížili ten dolný, tú dolnú hranicu na 500 eur a ona postupne aj tak bude stúpať podľa zložitosti až k pár tisícom, ale takáto suma by už naozaj umožnila, aby tento inštitút začal byť širšie využívaný. Preto si vás dovolím poprosiť aj o jeho podporu.
Dovoľte mi teda prečítať ten pozmeňujúci návrh a požiadať vás o hlasovanie za jeho schválenie. Pozmeňujúci návrh skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky k vládnemu návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony.
K čl. I. V čl. I novelizačné body 16 až 18 znejú:
Bod 16. V § 53c ods. 1 písm. a) sa suma "4 000 eur" nahrádza sumou "500 eur".
Bod 17. V § 53c ods. 1 písm. b) sa suma "5 000 eur" nahrádza sumou "1 000 eur".
Bod 18. V § 53c ods. 1 písm. c) sa suma "6 000 eur" nahrádza sumou "1 500 eur".
Odôvodnenie už som predniesol, tým pádom mi dovoľte ukončiť svoje vystúpenie a poďakovať vám za pozornosť.

Vážený pán predsedajúci, vážené kolegyne, vážení kolegovia, v prvom rade dovoľte mi poďakovať pánovi predsedajúcemu za pochopenie, ale k samotnému návrhu zákona.
Predkladáme dnes s pánom kolegom Mihálom, ale aj v spolupráci s ostatnými poslancami, s ktorými dlhodobo spolupracujeme, s pani Macháčkovou, s pani Petrík, s pánom Žarnayom, s pani Dubačovou a s pani Zimenovou, tento návrh, ktorého cieľom je dosiahnuť dve veci. (Zaznievanie gongu. Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Bugár, Béla, podpredseda NR SR
Pán poslanec, keby ste chvíľku počkali. Prosím vás tam hore, nerušte! Počuť to až sem.
Nech sa páči, pán poslanec.

Beblavý, Miroslav, poslanec NR SR
Ďakujem pekne, pán predsedajúci.
Cieľom tohto zákona sú dve veci. Jedna je zabezpečiť dôstojnú úroveň minimálnej mzdy pre slovenských pracujúcich, ktorá však zároveň nebude predmetom každoročného populistického politikárčenia. A druhý cieľ je zabezpečiť, aby ľudia pracujúci za nízke mzdy, ale aj všetci ostatní pracujúci z týchto hrubých miezd mali aj primeraný prospech v podobe čistej mzdy, ktorú si môžu zobrať domov. Lebo, samozrejme, načo je človeku aj vyššia hrubá mzda, ak z nej on sám má menej alebo len o málo viac?
Tieto dva ciele sa pokúšame docieliť nasledovne.
V prvom rade riešime spôsob ustanovenia minimálnej mzdy. Minimálna mzda dnes na Slovensku je veľmi depresívne populistické divadlo, ktoré spočíva v tom, že najprv sa predstiera niekoľko mesiacov rokovanie medzi sociálnymi partnermi, medzi zamestnávateľmi a odborármi. Prečo hovorím o divadle? A je to preto, že pokiaľ vládne vláda Roberta Fica a pokiaľ je v zákone ustanovené, ako je aj dnes ustanovené, že minimálnu mzdu nakoniec určí vláda, ak sa nedohodnú partneri, tak odborári nemajú v takom prípade žiadnu motiváciu pristúpiť na akékoľvek kompromisy, takže len tlačia na to svoje a potom to nechajú na vládu, s ktorou majú blízky politický vzťah a ktorá si na tom buduje svoj populistický imidž.
Tak to aj vždy skončí každý rok, vstúpi do toho osobne predseda vlády ako záchranca, on určí tú správnu úroveň a tá teda aj následne platí. Považujeme tento spôsob za nevhodný, pretože neodráža ani vývoj ekonomiky, ani jej možnosti, neni ani skutočným sociálnym dialógom, je to naozaj len populistickým divadlom.
Zároveň si však myslíme, že treba určiť minimálnu mzdu tak, aby prinášala slovenským pracujúcim prospech. Preto sme spolu s kolegom Mihálom rozhodli sa navrhnúť automatický mechanizmus zvyšovania minimálnej mzdy. Ten spočíva v tom, že minimálna mzda by bola určená vo výške 50 % priemernej hrubej mzdy za predchádzajúci rok. To znamená, existoval by automat, ktorý by zabezpečoval, že tak ako sa dvíhajú platy v ekonomike ako v celku, tak sa budú dvíhať aj ľuďom pracujúcim na minimálnej mzde.
Tento náš návrh by znamenal, že by sme mali v pomere k priemernej mzde jednu z tých vyšších minimálnych miezd v rámci Európy, to znamená, že je to návrh, ktorý je skôr sociálny v tomto zmysle, ale zároveň je to ešte úroveň, ktorú by ekonomika vedela zvládnuť bez väčších škôd a zároveň by priniesla, a preto ten návrh oceňujú dokonca aj viacerí zamestnávatelia, predvídateľnosť. Lebo toho, čo sa dneska zamestnávatelia najviac boja, je nepredvídateľnosť situácie, kde naozaj od toho, aké veľké sú vládne škandály, ako ich momentálne potrebuje prebiť predseda vlády, závisí výška minimálnej mzdy. Čím sú vládne škandály horšie, tým vyššiu minimálnu mzdu určí, aby prebil to, čo mu nevyhovuje.
Pokiaľ zamestnávatelia budú vedieť, že minimálna mzda sa bude vyvíjať rovnako ako priemerná mzda, vedia sa na to pripraviť, vedia to absorbovať s minimálnymi škodami.
Toto je však len prvá časť toho nášho návrhu a tá, ktorú považujem za vhodnú, ale považujeme zároveň aj za menej dôležitú ako tú druhú časť, ktorú by som vám chcel teraz predstaviť, pretože dnešný problém je zároveň v tom, že ľudia, najmä ľudia pracujúci za nízke mzdy, z toho zvyšovania minimálnej mzdy veľa nemajú. Kolega Mihál spočítal, že ak sa dneska zvýši cena práce na minimálnej mzde o 1 euro, ak teda zamestnávateľovi prikáže štát platiť človeku na minimálnej mzde o 1 euro viac, tak 58 centov z tohto 1 eura si štát vezme späť. Deje sa to cez daň z príjmu, odvody sociálne, odvody zdravotné, znižovanie tzv. odpočítateľnej položky zo zdravotných odvodov, cez všetky tieto mechanizmy nakoniec štát si vezme späť 58 centov a tomu chudobnému človeku, ktorý pracuje za minimálnu mzdu, z toho, čo slávnostne štát prikázal o 1 euro zvýšiť z peňazí zamestnávateľa, mu zostane len 42 centov. Inými slovami, keď Fico zvyšuje minimálnu mzdu, zvyšuje reálne Kažimírove daňové a odvodové príjmy, ale v menšej miere zvyšuje skutočný čistý príjem občanov pracujúcich za minimálnu mzdu.
Vo výsledku sme tak svedkami, a to sa netýka ľudí pracujúcich za minimálnu mzdu, sú situácie, kde za posledných desať-pätnásť rokov, najmä od daňovej reformy v roku 2004, nám nominálne mzdy, teda mzdy platené ľuďom, rastú pomerne rýchlo, naopak, odkedy sme vstúpili do eurozóny, inflácia je veľmi nízka, takže aj reálne mzdy rastú skoro takým istým tempom ako nominálne mzdy, ale rôzne daňové položky sa zvyšujú buď vôbec, alebo veľmi málo. Nezdaniteľné minimum, na ktoré je naviazaná, nezdaniteľné minimum, ktoré je naviazané na životné minimum, sa napríklad tri roky nezvyšovalo vôbec a potom sa zvýšilo o úplne zanedbateľnú sumu, hoci mzdy nielen minimálne, ale mzdy všetkých ostatných ľudí v ekonomike rastú. Vo výsledku, čo sa deje, je, že ľudia platia čoraz vyššie dane z príjmu, pretože odpočítateľné položky nedržia žiadnym spôsobom tempo s vývojom nominálnych ani reálnych miezd. Za tých okolností sa potom stane to, čo opísali analytici napríklad rozpočtovej rady, že štát berie čoraz väčšie percento z príjmu. Nikto o tom nehovorí, je to aj chyba opozície, že nehovoríme o tom, že štát berie z príjmu občanov čoraz väčšie percento na dani z príjmov práve preto, že sa nezvyšuje alebo zvyšuje sa veľmi málo nezdaniteľné minimum. To sa netýka len ľudí chudobných, ľudí pracujúcich na minimálnej mzde, to sa týka aj ľudí pracujúcich na podpriemernej, priemernej aj nadpriemernej mzde, týka sa to skoro všetkých okrem malej skupiny veľmi bohatých, ktorí nezdaniteľné minimum nemajú.
Preto sme s kolegom Mihálom sa rozhodli navrhnúť mechanizmus, ktorý zabezpečí to, že chudobní ľudia nebudú platiť čoraz väčšie percento svojej minimálnej mzdy späť štátu a že všetci pracujúci okrem tých najbohatších budú mať zabezpečené, že ako sa im zvyšujú mzdy, tak sa im aj dane zvyšujú len primerane. Nie neprimerane, nie nadštandardne, ale len rovnakým tempom. Dosahujeme to pomerne jednoduchým krokom, ktorým sme naviazali nezdaniteľné minimum na minimálnu mzdu. Inými slovami, hovoríme princíp, že pokiaľ človek pracuje za minimálnu mzdu, za najnižšiu sociálnu mzdu ustanovenú štátom, nemal by štátu platiť daň z príjmu.
Teraz sa teším a očakávam všetky tie obľúbené otázky, ktoré vždy prichádzajú zo SMER-u už od roku 2011, a predpokladám, že budú chodiť ešte ďalšie dve generácie, že prečo sa to neudialo, keď bola pravica pri moci. No tak musím vám povedať, že sa to udialo, pretože keď bola pravica pri moci, tak nezdaniteľné minimum bolo práve na úrovni takej, že človek pracujúci za minimálnu mzdu tie dane neplatil. To znamená, že to je práve to, čoho sme odvtedy svedkom, že neustálym zvyšovaním sa príjmov, ale nezvyšovaním nezdaniteľného minima dnes už človek aj na minimálnej mzde platí čoraz väčšie dane štátu. A tak to v minulosti nebolo.
To, čo my navrhujeme, je práve vrátiť sa k tomu, vrátiť sa k situácii, kde človek z minimálnej mzdy neplatí daň z príjmu, ľudia s vyšším príjmom neplatia daň z toho objemu, ktorý je do minimálnej mzdy, z toho, čo je nad to, už, samozrejme, platia štandardné dane, a tým znížiť dane všetkým pracujúcim okrem tých príjmov najvyšších vrstiev.
Zdá sa nám to, že je to jednak veľmi umiernený návrh, lebo my v podstate vraciame len niečo, čo tu bolo. Zároveň je to návrh, ktorý v čase pomerne vysokého hospodárskeho rastu a rastu miezd, by mal byť aj daňovo zafinancovateľný. Samozrejme, čo on spôsobí, je, že nebude už možný ten dnešný model, kde vláda práve využíva zvyšovanie miezd na to, aby zvyšovala dane týmto ľuďom, z toho vezme viac a potom z toho rozdáva a tvári sa, ako dobre hospodári. My tie peniaze chceme nechať ľuďom, ale chceme im ich nechať len v miere, ktorá je nevyhnutná, sociálna a v podstate aj v minulosti tu existovala.
Nie, nenavrhujeme žiadnu radikálnu skokovú zmenu.
Napriek tomu by táto zmena mala veľmi príjemné a pozitívne dôsledky pre kúpnu silu. A tu mi dovoľte ešte na záver uviesť, že veľmi často sa debatuje o tom, čo urobiť s najnižšími príjmovými regiónmi, so zaostávajúcimi regiónmi. Keď vláda s veľkou pompou organizuje výjazdové zasadnutia vlády v týchto regiónoch, hoci keď sa pozrieme o päť-šesť rokov neskôr, ako sme tak urobili, na to, čo sa v tých regiónoch stalo, tak zistíme, že nedobehli zvyšok Slovenska ani o centimeter napriek všetkým tým výjazdovým zasadnutiam. Najnovšie dokonca vláda vykonáva tzv. plány pre tieto zaostávajúce regióny, hoci keď v tých regiónoch som, tak mi všetci starostovia vždy povedia, že z tých peňazí ešte nevideli takmer nič, aj myslím, že splnomocnenec vlády zverejnil, že menej ako 10 % tých peňazí bolo vôbec zatiaľ minutých a samotná tá suma je z makroekonomického hľadiska pomerne zanedbateľná.
Prečo to tu spomínam pri tomto zákone, je, že najviac ľudí žijúcich z nízkych a z nižších stredných miezd je, samozrejme, v regiónoch, ktoré sú ekonomicky najmenej rozvinuté. To je elementárna logika. A to, čo tieto regióny najviac potrebujú, je vyššia kúpna sila. Vyššia kúpna sila práve pochádza z peňazí, ktoré majú ľudia vo vrecku a ktoré môžu minúť. Či ich už minú na potraviny, či ich minú na zábavu, či ich minú na bývanie, to je už na nich, ale každé takéto euro pomáha niektorému zamestnávateľovi a zamestnancom v týchto regiónoch dostať väčší príjem a väčšiu výplatu.
Preto chcem zdôrazniť, že ten náš návrh by nadštandardne pomáhal práve nízkopríjmovým regiónom, pretože na nich by sa prejavil tento krok najvýraznejšie. To znamená, najmä na východe Slovenska, na juhovýchode, juhu Slovenska by väčšina tých peňazí, ktoré by štát ľuďom vrátil, by išla tam. Naopak, v Bratislave, kde je najmenej ľudí, ktorí, samozrejme, sú na nízkych príjmoch, by ten efekt bol, bol by aj tu, aj tu by pomohol ľuďom. Aj v Bratislave sú učitelia so 600-eurovými platmi, bohužiaľ, alebo 700-eurovými, pokladníčky s 500-eurovými platmi, ale ten efekt by bol, samozrejme, oveľa slabší ako povedzme na východnom Slovensku.
Preto si myslím, že by to bola dobrá nielen daňová, nielen sociálna, ale aj regionálna politika, a preto si vás dovolím požiadať o podporu tohto návrhu.
Ďakujem veľmi pekne.