Videokanál poslanca

Ďakujem veľmi pekne, kolegovia. Môžem len sa stotožniť s tým, čo si povedal, pán poslanec Dostál, že tá kvalita je len vtedy, ak je diskusia obojstranná. A zatiaľ je naozaj v pléne jednostranná.
Ale chcel by som sa vrátiť k tomu, čo povedal pán poslanec Budaj. To riziko, že na, že tu bude naozaj zvolený, problematickí kandidáti do, na Ústavný súd, je naozaj veľké. A ja dokonca si myslím, že v súvislosti s Robertom Ficom je ešte väčšie a zvýšené, a to kvôli tomu, že ak, a my naozaj nevieme, ako ďaleko je ochotný Robert Fico zájsť preto, aby sa dostal na Ústavný súd, ak budú zvolení kandidáti len preto, aby boli ešte neprijateľnejší, ako je Robert Fico, aby bol prezident prinútený ho vymenovať, lebo inak bude musieť menovať ľudí, ako je pán Sopoliga alebo pani Jankovská, tak to bude ešte ďalší krok k tomu, že jednoducho sme ochotní obetovať Ústavný súd tomu, len aby pán Fico na ňom bol. Ja verím, že až tak ďaleko poslanci vládnej koalície nezájdu. Chcem na nich apelovať, aby, ak budú k tomu tlačení, aby s tým nesúhlasili, ale aby naozaj zvolili aj oni rovnako ako my na Ústavný súd tých, ktorých považujú za najlepších. Ak majú, samozrejme, inú predstavu o tom, kto sú najlepší, ja to rešpektujem, ale pochybujem, že v tomto pléne je 76 ľudí, ktorí si myslia, že napríklad pán Sopoliga je najlepší kandidát na ústavného sudcu, a preto, prosím, nerobme pomstu Ústavnému súdu, nerobme ani manipuláciu prezidenta, robme voľbu tých najlepších a hoci aj tam hrozí riziko, že nebudeme spokojní, pán Budaj, myslím, že to riziko je oveľa menšie, ako keď tu bude snaha ten Ústavný súd takto zmanipulovať a znásilniť.
Ďakujem.

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci. Vážené kolegyne, vážení kolegovia, mnohí z nás čítali slávny román Gabriela Garciu Márqueza, ktorý sa volá Kronika vopred ohlásenej smrti, aj náš Ústavný súd už dvanásť rokov, všetci vieme, že nadíde ten deň, keď bude potrebných zvoliť väčšinu nových ústavných sudcov, čiže odkedy z nich boli vymenovaní deviati na neobnoviteľné funkčné obdobie dvanástich rokov, bolo jasné, že k tomuto okamihu príde. Mohla sa naňho prichystať vládna koalícia aj opozícia, mohli sme sa naňho prichystať dôstojne, mohli sme konať v predstihu, mohli sme mať verejnú diskusiu o kandidátoch, mohli sme konať zodpovedne.
Niečo z toho sa udialo. Ako už spomenul kolega Marosz pred chvíľou, vypočutie napríklad kandidátov v Národnej rade bolo podľa môjho názoru mimoriadne pozitívnym vzorom. Okrem takýchto pozitívnych vecí však už len máločo sa dá pochváliť. Celú voľbu totiž zatienil záujem jedného človeka dostať sa na Ústavný súd, aj preto nebolo možné rokovať skôr o kandidátoch na ústavných sudcov ako pred pár týždňami, pretože kvôli tomuto jednému človeku sa tu riešila novela ústavy, ktorá mala prezidentovi zobrať možnosť menovať ústavných sudcov, pretože bolo jasné, že tohto jedného kandidáta súčasný prezident nevymenuje. Kvôli jednému človeku sa teraz čakalo dva týždne na to, aby konečne unavil svojich koaličných partnerov a dovydieral ich k tomu, aby ho pustili vôbec do tejto voľby, pretože nespĺňa ani ústavné kritériá.
Robert Fico odmietol rokovať o obsadzovaní Ústavného súdu so svojimi koaličnými partnermi, kým ústavnoprávny výbor nerozhodne o jeho kandidatúre. Myslím si, že za dlhé roky sme tu nemali príklad toho, ako niekto v mene svojho osobného úzkeho záujmu paralyzoval alebo došiel na hranicu paralýzy najvýznamnejšej ústavnej inštitúcie, ktorú tu máme.
Čo je obzvlášť smutné, je, že v tomto celom mu viac či menej ochotne asistuje väčšina poslancov Národnej rady zo strany SMER, SNS a MOST. Moc Roberta Fica totiž je len taká, do akej miery ho poslúcha ďalších 80 poslancov. Bez nich šancu nemá. Ukázalo sa, že táto väčšina niekedy ochotne, niekedy neochotne bola ochotná podporiť akékoľvek ústavné zmeny smerujúce k tomu, aby sa Robert Fico mohol dostať na Ústavný súd, bola ochotná blokovať rokovanie ústavnoprávneho výboru a pléna až dovtedy, kým sa nenájde pre neho väčšina v ústavnoprávnom výbore. To znamená, tá zodpovednosť už dnes nie je len na ňom, tá zodpovednosť je na celej koalícii. Pretože práve koalícia špekulovala a špekuluje doteraz len nad tým, ako dostať pána Roberta Fica na Ústavný súd. Je to nedôstojné, ale je to zároveň už aj trochu zúfalé.
Naopak, musím vyjadriť uznanie viacerým kolegom z opozície, o ktorých viem, že uplynulé týždne venovali veľmi poctivej práci na preverovaní kandidátov. Chcem oceniť prácu pána poslanca Dostála, ktorého výkon v ústavnoprávnom výbore považujem za úctyhodný a za vzor toho, ako by sa poslanci mali správať pri kontrole kandidátov na jeden z najvážnejších úradov. Chcem ale oceniť aj kolegu Marosza, kolegu Lukáča, kolegu Baránika, ktorí všetci napríklad počas vypočúvania kandidátov vo výbore boli veľmi aktívni, ale aj v následných diskusiách o tom, ktorý kandidát spĺňa či nespĺňa kritériá nielen právnické, ale aj morálne, boli veľmi aktívni a pracovití. Inými slovami, na opozičnej strane vidíme, že sa poslanci tým poverení snažili robiť svoju prácu. Nie špekulácie, nie hľadanie obchodov, nie hľadanie spôsobu, ako obísť prezidenta, nie hľadanie spôsobu, ako vydierať prezidenta. Takto sa s najvýznamnejšou inštitúciou ochrany ústavnosti nezaoberá. A je to prejav aj hrubej neúcty k 38 kandidátom okrem Roberta Fica, že sú tu len naozaj na to, aby jeho dostali na Ústavný súd.
Je to aj veľmi zlá predzvesť toho, čo by sa dialo, ak by Robert Fico na Ústavnom súde bol. Pretože jeho prístup k tejto kandidatúre, ak už nič iné, musel presvedčiť každého, kto ju pozorne sledoval, že ochrana rovnakých pravidiel, rovnakých príležitostí, ale aj procesnej spravodlivosti je to posledné, čo ho zaujíma. On otvorene celý čas a celý život hovorí o tom, že právo je len nástroj moci a nedá sa pochybovať o tom, že tak by sa choval, aj keby mal na svedomí a v ruke výklad našej ústavnosti.
Nehovorme však len o Robertovi Ficovi, pretože práve je tu aj tých 38 ostatných kandidátov, ktorí dokazujú, že špekulácie o tom, že nie je koho voliť, že je to príliš zložité, že by sme to mali vzdať, sú absolútne nepravdivé. Prihlásilo sa 40 kandidátov, z nich jedna sa vzdala, jeden je Robert Fico a 38 ďalších si poctivo prešlo týmto procesom a splnilo všetky podmienky. Z týchto 38 kandidátov môžem za mojich kolegov SPOLU - občianska demokracia aj po konzultáciách s ostatných opozičnými stranami povedať, že sa dá vybrať 18 kandidátov s čistým svedomím tak, aby si z nich prezident vedel vybrať 9 vysokokvalitných ústavných sudcov.
My nepotrebujeme špekulovať, my sa nehanbíme za to, že hľadáme ústavných sudcov, ktorí tu budú spravovať túto krajinu spolu s ostatnými ústavnými orgánmi najbližších dvanásť rokov. A my si myslíme, že ľudia majú nárok vidieť, ako títo poslanci budú hlasovať.
Verejné hlasovanie je niečo, čo ja osobne podporujem dlhodobo a čo podporujem vo vzťahu k všetkým voľbám. Nie je to účelová fráza vo vzťahu k voľbám ústavných sudcov. Myslím si totiž, že ako poslanci máme byť schopní vysvetliť našim voličom, prečo hlasujeme za alebo proti niektorému kandidátovi. Ak toho nie sme schopní, nemáme tu čo hľadať.
My nepotrebujeme robiť zákulisné obchody a potom sa skrývať pred nimi za plentou a hovoriť, že nie to my sme boli tí, čo to urobili. My pokojne povieme, resp. v prípade verejnej voľby to bude vidno, ako hlasujeme.
Máme osem dní do už spomínanej, ukončenia kroniky vopred ohlásenej smrti, už len osem dní dovtedy, kým prestane fungovať Ústavný súd. Ak si uvedomíme, že je potrebné ešte hlasovať a že je potrebné, aby prezident mohol rozhodnúť, sme v podstate už v tejto chvíli na hrane s časom. Pretože aj keby sme budúci utorok zvolili kandidátov, aj keď prezident bude konať oveľa expresnejšie, ako konala koaličná väčšina, stále to bude veľmi tesné.
Preto chcem vyzvať všetkých poslancov Národnej rady, aby čo najrýchlejšie, najtransparentnejšie, najotvorenejšie pristúpili k voľbe sudcov Ústavného súdu, aby sme zvolili 18 kandidátov, pretože nepochybne je tu 18 kvalitných a prijateľných kandidátov, a zabránili najväčšej ústavnej kríze minimálne za ostatných sedem až osem rokov.
Ďakujem veľmi pekne.

Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Toto je prvý z celého balíka zákonov, ktoré sú aj tie nasledujúce body, keďže, samozrejme, nechcem zdržovať plénum, tak dovolím si povedať to všeobecné, čo sa týka toho balíka teraz, aby sme to potom už neopakovali pri jednotlivých bodoch a pri nich už sa sústredili na detaily toho konkrétneho návrhu.
Tento balík, ktorý predkladáme s kolegami, s kolegyňou Petrík Simonou, s kolegom Jožom Mihálom, je snaha ukázať, že pri troche vôle by sme mohli naozaj začať redukovať byrokraciu najmä pre podnikateľov a zamestnávateľov na Slovensku, ktorá je tým, čo ich dnes trápi dokonca viac ako dane, spolu s vymáhateľnosťou práva nízkou je to to, čo dnes podnikatelia najhoršie vnímajú a najťažšie. A pre vytváranie pracovných miest a zvyšovanie miezd je to dneska ten najväčší problém. A tu sa s veľkou pompou zverejňujú informácie o tom, že už dva papiere sa zrušia alebo si ich majú vyhľadať na internete úradníci. Pracuje sa na tom pol roka, čo pol roka, dva roky, zverejní sa, 180 zákonov sa zmení.
Potom to aj tak na konci nefunguje, lebo teraz sme napríklad zistili, že aj tak, keď sa to malo v praxi diať, v niektorých úradoch povedali, že kým nepodpíšu súhlas s osobnými údajmi, aj tak si majú ísť pre výpis z registra sami a podobne. Ale to dneska nechcem hovoriť. O čom chcem hovoriť, je, že naozaj, keby bola skutočná vôľa sa tým zaoberať, ako málo by stačilo.
My z opozície nemáme, samozrejme, tie legislatívne ani úradnícke kapacity, aké má k dispozícii vláda. Je to tak aj správne. Ale preto sme chceli ukázať, že keby bola vôľa, tak aj s malou kapacitou sa dá veľa urobiť. A čo sme robili, bola jednoduchá vec. Zobrali sme veci, ktoré samotní zamestnávatelia nominujú ako byrokratický nezmysel roka. Vyhodnotili sme si ich, či sa s nimi stotožňujeme. Vo väčšine sme sa s nimi stotožnili a navrhli sme ich zrušiť. Trvalo nám to zopár týždňov a dneska ten balík zákonov tu je. A naozaj, nerobíme si ilúzie. Môžem tu viesť tie prosby o tom, aby kolegovia hlasovali nie podľa klubov, ale nerobím si ilúzie, ako sa tu dnes hlasuje. Verím, že raz sa to zmení. Ale skôr chcem hovoriť o tom, že nech si z toho niekto vezme príklad. Teraz nemyslím z nás, ale z tej práce. Ak je to naozaj také jednoduché, tak či už niektorí z poslaneckých klubov koalície, alebo vláda samotná by naozaj mohla ešte v tomto záverečnom predvolebnom roku podnikateľom zrušiť čo najviac zbytočných drobných povinností, tak aby to pocítili, aby to nebolo len v televíznych správach, ale aj v ich skutočných životoch.
No a tie návrhy preto obsahujú aj veci, ktoré sú veľmi podstatné. Napríklad ten návrh, ktorý bude o chvíľu, ktorý sa týka exekúcií, ten je dosť vážny. Ale obsahuje aj návrhy, ktoré sú zdanlivo malé, ale pre tých konkrétnych zamestnávateľov, ktorých sa týka, je to veľmi otravné a ja ho preto popíšem.
Podľa dnešného právneho stavu môžte robiť v rámci pracovnej zmluvy práce podľa autorského zákona. Takže ak máte zamestnávateľa a on v rámci toho, zamestnanec v rámci toho pracovného pomeru napíše softvér alebo hudbu, alebo copyrightingový text do reklamy alebo čokoľvek iné, čo podlieha autorskému zákonu, tak je to v poriadku, môže to robiť. Ale ak s ním uzavrete na to isté dohodu, tak je to podľa zákona zakázané. To nemá žiadnu logiku, keďže podľa Zákonníka práce tieto dohody o pracovnej činnosti, o vykonaní práce sú tiež pracovnými zmluvami a mali by mať rovnaký pomer. Je to len niečo, predpokladám, čo tam zostalo z minulosti a nikomu sa to nechcelo meniť. Ale pre tých zamestnávateľov, ktorí napríklad pre konkrétne výkony toto potrebujú riešiť, je to hrozne otravné, lebo potom musia uzatvárať autorské zmluvy, prihlasovať do litfondu a riešiť všetky možné iné veci, ktoré s tým súvisia, za zmluvy, ktoré často sú na 20, 50, 100 eur, na drobné autorské výkony, a to je niečo, čo by sme týmto zrušili. Takže to je, hovorím ale príklad, tento prvý zákon. A verím, že v ďalších, asi už popoludní, sa dostaneme aj k tým ďalším.
Ďakujem.

Ďakujem, pán predsedajúci, za slovo. Dovoľte, aby som podľa § 73 ods. 1 rokovacieho poriadku vystúpil ako spravodajca určený ústavnoprávnym výborom.
Návrh spĺňa z formálnoprávnej stránky náležitosti uvedené v rokovacom poriadku a v legislatívnych pravidlách tvorby zákonov, a preto o ňom môžeme rokovať.
Predseda Národnej rady vo svojom rozhodnutí navrhol, aby návrh zákona prerokoval ústavnoprávny výbor, ktorý by zároveň bol aj gestorským výborom, a to v termíne do 25. marca 2019.
Zo znenia návrhu je zrejmý účel a ako som už spomínal, je aj formálnoprávne napísaný tak, že spĺňa pravidlá rokovacieho poriadku.
Ako spravodajca určený navrhnutým gestorským výborom odporúčam, aby Národná rada vo všeobecnej rozprave sa uzniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní.
Odporúčam zároveň návrh zákona prideliť výboru vrátane určenia gestorského výboru a lehoty na prerokovanie návrhu zákona vo výbore v zmysle rozhodnutia predsedu Národnej rady, ktoré som už citoval.
Pán predseda, prosím, otvorte všeobecnú rozpravu. Ďakujem.

Ďakujem pekne. Myslím, že tá otázka vystupovania pod značkami bola dostatočne vydiskutovaná, a ja každopádne chcem ale poďakovať obom rečníkom za ich vystúpenie v rozprave. Preto ja si dovolím hovoriť najmä k tomu, obsahovej stránke, ktorú pán poslanec Dostál otvoril.
No ja mám pocit, že sa zhodneme, a to som aj z tvojho vystúpenia, to sa zhodneme, že namiesto zmnožovania zákonov treba vymáhať tie existujúce a rušiť tie nepotrebné. Líšime sa len v tom, že ty ten celkový systém považuješ za nepotrebný, ak som správne pochopil, ale nie v tom, že ak je, že by mal byť vymáhaný. To znamená, tá otázka je, že... A zároveň si hovoril si o tom, že keď už minimálna mzda musí byť, tak načo ju komplikovať, a je to vlastne, sa ti to zdá ako zbytočné alebo ešte hlbšie zasahovanie do trhových vzťahov, než je jedna plošná minimálna mzda. No ja chcem povedať, že, a hovoril si, že, teda síce ty si z OKS, to ešte ďalšia výmena by tu mohla byť s pánom poslancom Hrnkom o to (smiech v sále), ale hovoril si, že aj teda v tomto si myslíš, že si v zhode s klubom SaS, ktorého si, ktorého si členom. No ja chcem povedať, že ešte minulý rok, tak verím, že je to stále aktuálne stanovisko, podpredsedníčka SaS pani Kiššová, ktorá má túto oblasť na starosti, povedala priamo v O 5 minút 12, že ona by bola za regionálnu diferenciáciu minimálnych miezd, aby bolo na Slovensku osem minimálnych miezd podľa krajov.
No ja ti musím povedať, že to je rovnako zložitý a rovnako netrhový zásah do vzťahov, pretože je tiež veľký rozdiel medzi mestom Košice a ľuďmi, ktorí pracujú v IT Valley v Košiciach, a medzi ľuďmi a medzi trhovou situáciou v okrese Sobrance a v meste Sobrance. To znamená, začať sekať Slovensko na regióny, teda okrem toho, že to ľudí veľmi hnevá, lebo sa im to zdá oprávnene nespravodlivé, tak je to minimálne rovnaké zozložičovanie tej minimálnej mzdy, ako je tých šesť kategórií podľa kvalifikácie. A dokonca si dovolím povedať, že tie rozptyly na základe kvalifikácie sú aj väčšie, aj oprávnenejšie než tie rozptyly na základe regiónov.
To znamená, že z tohto pohľadu by ste si to mali v klube SaS vydiskutovať, lebo ja úplne chápem, ak ste ideologicky za to, rušiť minimálnu mzdu, a ak ju nerušiť, mať ju absolútne čo najjednoduchšiu. To je postoj, s ktorým nemusím súhlasiť, ale má svoju logiku, svoju ideológiu. Ale obávam sa, že SaS ho v tejto chvíli nedrží. Obávam sa, že SaS drží niečo, čo je rovnako zložité, ak nie zložitejšie, rovnako netrhové, ale podľa mňa oveľa nespravodlivejšie. A preto si myslím, že ten systém, ktorý je dnes, ak už máme mať takto diferencovanú minimálnu mzdu, je lepší, poddiferencovať ju podľa povolania, než ju diferencovať podľa regiónu.
Na druhej strane chcem ešte raz oceniť tvoje vystúpenie v tom, že toto sú práve typy diskusií, ktoré v dnešnom parlamente úplne chýbajú. Naozaj popri tých všetkých urážkach a nejakých vzájomných napádaniach sa tento typ diskusie, ktorý sa týka 2,5 mil. ľudí, ktorí za tú mzdu, ktorí za mzdy pracujú, a týka sa státisícov ľudí, ktorých by povedzme tento zákon ovplyvnil v ich nárokoch, tak určite o tom by sme mali diskutovať. Takže ja v každom prípade, aj keď s tebou nesúhlasím, vôbec by som nechcel nejak byť negatívny, si to veľmi vážim.
Zároveň čo chcem dodať, v jednej veci ťa opraviť. Ty si hovoril, že to je dneska taký neznámy inštitút, ktorý skoro nikto nepozná. No len nemáme prieskum, že koľko presne ľudí to pozná, ale viem ti povedať, že ide o druhý najčastejší typ podnetov na Národný inšpektorát práce v tejto chvíli, keď ľudia dávajú podnety na to, že ich zamestnávateľ to nedodržiava. Takisto máme množstvo už súdnych rozhodnutí, kde sa ľudia, teda najmä keď odídu, súdia potom so zamestnávateľom o ten doplatok, lebo oni majú naňho nárok, na doplatok do tej minimálnej mzdy. To znamená, že je to inštitút, ktorý sa, ktorý významná časť ľudí uplatňuje, pýta sa naňho, rieši ho. Len obidvaja vieme, že uplatňovať takýto systém cez súdno-inšpektorátny systém je veľmi drahé pre štát aj pre tých ľudí a veľmi drahé a neisté pre tých zamestnávateľov. To vieme aj zo skúseností, že zamestnávatelia ti vždy povedia, že ak už má nejaký inštitút existovať, je lepšie, keď má jasné vopred dané pravidlá, ktorým všetci rozumieme, môžme ich všetci dodržiavať, lebo je to aj férové a zároveň minimálne nákladné, než keď je to také, že dobre, možno aj dve tretiny to nedodržiavajú. Tí, čo sú poctiví, sa cítia jak blbci, tá tretina, lebo oni to platia a zároveň sú vlastne podsekávaní tými nepoctivými. A zároveň keď mám nezhodu so zamestnancom, tak ma to môže stáť niekoľkoročný súd, kde musím platiť advokáta a kde na konci budem doplácať veľké peniaze.
To znamená, z tohto pohľadu ideologicky máš pravdu, ak chcete, v tom, že ak sa vám to nepáči, zrušte to, aj keď ja si myslím teda, že presadzujete niečo, čo je ešte menej vhodné. Ale keď už to máme, podľa mňa je naozaj oveľa lepšie dať ľuďom jasné pravidlá, jasnú šancu. Je to lepšie pre zamestnancov, je to lepšie pre zamestnávateľov.
A navyše v dnešnej situácii, v ktorej sme, by to pomohlo aj, aj naozaj úniku mozgu a ľudí, lebo ak si pamätáš, minulého roku povedali opatrovateľky, že keby boli schopné na Slovensku 700 eur čistého, tak drvivá väčšina z nich sa z Rakúska vráti. Tie spoločenské náklady toho, že tých 20-tisíc žien je v Rakúsku, sú dneska veľké, pretože väčšina tých žien má rodiny, tie rodiny sú doma bez nich a minister Richter vtedy povedal, že 700 eur čistého je úplne nereálnych. Ak si vezmeš napríklad, k čomu už sa dneska blíži minimálna mzda týchto opatrovateliek, keby sa dodržiavali tieto minimálne mzdové nároky, už to nie je ďaleko. To znamená, že my naozaj potrebujeme pre tie kvalifikovanejšie, žiadanejšie povolania zvyšovať mzdy, lebo v opačnom prípade nám vzhľadom na demografickú zmenu hrozí v podstate vyhynutie trhu práce.
My sme boli dlhé roky zvyknutí na to, že najväčším problémom Slovenska je vysoká nezamestnanosť, a dnes to tak prestáva byť nielen kvôli tomu, že rastie ekonomika, ako sa často chvália, chváli vláda, ale najmä kvôli tomu, že vďaka demografickej zmene začalo oveľa viac ľudí odchádzať zo silných ročníkov do dôchodku, ako nastupuje. To znamená, pracovná sila na Slovensku sa z určitého typu prebytku stáva nedostatkovou, najmä tá kvalifikovanejšia a pracovitejšia. Takže to, toto je niečo, čomu musíme prispôsobiť aj mzdovú a legislatívnu politiku, že najbližších 20-30 rokov my budeme v rámci Európy v zápase o kvalitnú pracovnú silu, nie budeme, možno prvýkrát v histórii nebude riešiť, že máme veľa ľudí a kde im nájdeme prácu. Takže aj takto na to treba pozerať. A, samozrejme, tento zákon to celé nevyrieši, len som to chcel dať do širšieho kontextu.
Ďakujem veľmi pekne, ale ešte raz za vystúpenie obom pánom poslancov a verím predsa len, že ak to nepodporia dnes, tak niekedy v budúcnosti sa nám to podarí presadiť.

Ďakujem pekne, pani predsedajúca. Keďže toto je moje prvé vystúpenie na tejto schôdzi Národnej rady, dovoľte mi, aby som sa na začiatku ako poslanec Národnej rady vám ospravedlnil za nehorázne chovanie niektorých členov Národnej rady voči vašej osobe. Ďakujem veľmi pekne.
A teraz k samotnej veci. My dnes predkladáme návrh zákona, ktorý sa snaží pomôcť zvyšovať mzdy na Slovensku spôsobom, ktorý by v podstate bol len o dodržiavaní dnes už existujúcich zákonov. My dnes máme tendenciu v tejto krajine často vymýšľať úplne nové veci, keď nám tie staré nefungujú, a niekedy je dobré sa zamyslieť na tým, prečo nefungujú a ako ich zlepšiť.
Dnes máme na Slovensku systém minimálnej mzdy a tá minimálna mzda má podľa Zákonníka práce šesť úrovní. Tá oficiálna minimálna mzda, ktorá je v súčasnosti 520 eur mesačne, je len najnižšou minimálnou mzdou a potom podľa náročnosti práce je ďalších päť stupňov ešte nad ňou, pričom najvyšší je až dvojnásobok, teda 1 040 eur. To znamená, že v skutočnosti zákonná minimálna mzda na Slovensku by dnes mala byť v priemere výrazne vyššia, ako je tých 520 eur, a mala by byť niekde zhruba v polovici toho, toho intervalu. A ľudia najmä s vyššou kvalifikáciou, s vyššou náročnosťou práce opatrovateľky, zdravotné sestry, ľudia s hmotnou zodpovednosťou, to znamená, že nemusia mať ani vysokú školu, by nemali, majú nárok na oveľa vyššiu minimálnu mzdu, ako je 520 eur.
Už len ak máte hmotnú zodpovednosť, to znamená, že ak robíte aj úplne obyčajnú prácu nekvalifikovanú, a máte podpísanú dohodu o hmotnej zodpovednosti, mali by ste byť minimálne v kategórii č. 2, čo znamená, že minimálna mzda by mala byť nie 520 eur, ale 624 eur, čo pre chudobného človeka je teda veľký rozdiel, či zarába o 100 eur viac alebo menej. Akonáhle povedzme už robíte čo i len stredoškolsky vzdelanú účtovníčku alebo niektoré aj iné administratívno-ekonomické práce, ste v 3. kategórii a je o ďalších 100 eur vyššie, teda 728 eur. To znamená, máme tu zákon, ktorý je Zákonník práce, najdôležitejší pracovnoprávny predpis.
Takto, to, čo vám hovorím, jeho dlhoročný výklad inšpektorátmi práce, nie je to žiadny môj výmysel, potvrdené je to aj súdmi. To znamená, je to naozaj právo tejto krajiny a napriek tomu veľmi veľa ľudí v tejto krajiny, ktorí by mali nárok na vyššiu minimálnu mzdu alebo zarábajú menej, ako je ich nárok na minimálnu mzdu, o tom nevedia alebo nevedia sa svojej pravdy domôcť, lebo nemajú na to, aby, aby sa ťahali za prsty so svojím zamestnávateľom, a často a najviac nemajú ani o tom informácie.
My sme dlho riešili aj na pôde tejto Národnej rady súvis s verejným sektorom, keďže verejný sektor - si osobitným zákonom vláda vymienila, že ona nemusí dodržiavať vôbec žiadne predpisy, dokonca ani tie o minimálnej mzde, a to sa postupne rieši, o tom dnes nechcem hovoriť. Ale popri tých približne 400- až 500-tisíc ľuďoch pracujúcich v širšom verejnom sektore je tu viac ako 2 mil. ľudí, ktorí pracujú v súkromnom sektore a na ktorých sa vzťahuje Zákonník práce aj tieto predpisy.
No a my dnes navrhujeme v tomto zákone s kolegami pani Dubačovou, Jožkom Mihálom, Simonou Petrík ako náš návrh za SPOLU - občiansku demokraciu veľmi jednoduchú vec. My navrhujeme, aby ľudia dostali informácie - a záväzne vymáhateľné informácie - o tom, aká je ich minimálna mzda. Čo konkrétne by to znamenalo?
Povedzme si tú situáciu dnešnú, aká by bola po návrhu zákona. Dnešná situácia je, že nikde neexistuje žiadna oficiálna zverejnená informácia, kam môžte patriť. Povedzme, že ste, ako som už povedal, opatrovateľka, povedzme, že ste kuchár, povedzme, že ste účtovník alebo ste robotník vo Volkswagene, aj keď ten posledný menovaný s týmto, s minimálnou mzdou problém nemá, takže tí asi najmenej sa budú o to zaujímať, a chcete vedieť, či vôbec máte splnené svoje základné zákonné nároky, či vám zamestnávateľ platí aspoň vašu minimálnu mzdu. Dnes neexistuje spôsob, ako to zistiť. Jediný spôsob, ktorý je, že môžte volať na inšpektorát práce a skúsiť tam niekoho ukecať, aby vám k tomu povedal ústne stanovisko. To aj keď vám povie, tak vy potom môžte ísť za zamestnávateľom a povedať, že no ja som volal na inšpektorát práce, a oni mi hovoria, že ja som v kategórii 3, takže moja minimálna mzda je 728 eur, ale tuto mám len 620 alebo 630, doplaťte mi to. A zamestnávateľ povie, že to ja o tom nič neviem ani ja s tým nesúhlasím, a to, že ste niekam volali, niekto vám niečo povedal, to ma vôbec nezaujíma. To znamená, môžte sa ísť teoreticky so zamestnávateľom súdiť. To je jediná vaša dnešná cesta. Môžte ho dať na súd. Viete si predstaviť, čo to je, keď dávate svojho zamestnávateľa na súd. Ľudia to väčšinou robia až vtedy, keď zo zamestnania odídu, z pochopiteľných dôvodov. A potom, keď to dáte na súd, tak to väčšinou aj vyhráte, ale, samozrejme, môže to trvať aj rok, aj dva a málokto, najmä z chudobnejších ľudí má na advokáta, na poplatky, na to všetko. Takže táto praktická cesta dnes pre väčšinu ľudí nie je otvorená.
To, čo my navrhujeme, sú dve veľmi jednoduché veci. Navrhujeme, aby ministerstvo práce všeobecne záväzným právnym predpisom zverejnilo zoznam povolaní a ku každému zverejnilo, do ktorej kategórie patrí. Ministerstvo práce už za pomerne drahé milióny eur vypracovalo tzv. národnú sústavu povolaní, to znamená, máme oficiálnu sústavu povolaní v tejto krajine a jediné, čo k nej treba doplniť, je zaklasifikovať každé povolanie do kategórie, v ktorej je, čo inšpektorát práce aj dnes musí byť schopný robiť, keďže postupuje pri podnetoch podľa toho. Preto by za minimálny náklad takáto vyhláška mohla vzniknúť. Ministerstvo by mohlo zverejniť a každý z nás by si vedel na internete pozrieť do jednej minúty, že na akú minimálnu mzdu má v skutočnosti nárok.
Zároveň navrhujeme v tomto zákone, aby sa mu uskutočnila druhá vec, to znamená, že ak niekto má o tom napriek tomu pochybnosti, ak napríklad zamestnávateľ nesúhlasí, aby na základe podnetu Národný inšpektorát práce vydal záväzný, záväzné stanovisko, to bude na papieri a bude povedané, že áno, potvrdzujeme, že podľa pracovnej zmluvy, lebo pracovná zmluva je základ pracovnoprávneho vzťahu, podľa opisu toho, čo máte robiť vo vašej pracovnej zmluve, patríte do tejto kategórie a táto minimálna mzda vám patrí. Opäť niečo, čo Národný inšpektorát práce vie robiť, ale dneska na papieri nevydáva ani ako formou záväzného stanoviska.
Tento návrh by zároveň bol pozitívny aj pre zamestnávateľov, lebo aj zamestnávateľ dneska čelí tomu, že on nemá zo zákona jasne povedané, na akú minimálnu mzdu má kto nárok. To znamená, že aj on je v tme a môže sa s ním zamestnanec súdiť, napríklad ak sa nezhodnú, a po niekoľkých rokoch môže doplácať veľké peniaze. To znamená, že aj pre zamestnávateľov by bolo lepšie mať právnu istotu. To, že dnes vlastne slušní zamestnávatelia sú v nevýhode, pretože slušný zamestnávateľ takýto minimálny mzdový nárok zaplatí, a ten neslušný povie, že súď sa so mnou, alebo ho vyhodí, alebo ho zastraší. To znamená, že ten slušný zamestnávateľ, povedzme slušný majiteľ reštaurácie je dneska v nevýhode oproti tým, ktorí, naopak, sú bezohľadní.
Takže z tohto hľadiska si myslíme, že ak už máme existujúcu legislatívu, ak tá legislatíva sa týka 2 mil. ľudí, mala by byť aj reálne vymáhateľná a malo by to byť spôsobom, ktorý minimalizuje byrokraciu pre všetkých a zároveň maximalizuje transparentnosť a dostupnosť informácií. Toľko náš návrh zákona. Chcem vám týmto poprosiť o jeho podporu.
Ďakujem veľmi pekne.

Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Ja si v zmysle rokovacieho poriadku dovolím upozorniť len na legislatívno-technickú chybu, ktorá nastala pri, po schválení pozmeňovacieho návrhu pánov poslancov Číža a Puciho. Konkrétne v bode 1 je napísané, že v čl. I v 9. bode sa v čl. 2 ods. 1 písm. zc) na konci pripájajú tieto slová "vrátane ich dcérskych spoločností". Dovolím si len upozorniť, vzhľadom na to, že to je ústavný zákon, že žiadny slovenský právny poriadok nepozná pojem dcérske spoločnosti, a preto tento zákon bude v tejto časti nevykonateľný a chcem odporúčať, aby ste ho opravili. Ďakujem.

Ďakujem ešte raz za slovo, pán predsedajúci. Dovoľte mi ako jedinému predkladateľovi vziať späť návrh pod bodom 76 (tlač 1228), je to návrh novely ústavného zákona o ochrane verejného záujmu.
Dôvodom stiahnutia je to, že ja som ten návrh predložil preto, aby sme mali poriadnu alternatívu k tomu, čo predkladajú koaliční poslanci, aby sme o tom mohli spoločne diskutovať, rozhodnúť, ktorý je lepší, ale keďže koaličná väčšina ten návrh odmietla, vlastne bude diskusia pri tom koaličnom návrhu a pri mojom by bola len zbytočne druhýkrát tá istá, tak ho sťahujem v záujme toho, aby sme mali poriadnu diskusiu.
Ďakujem.

Ďakujem pekne. Pán kolega Budaj, v mnohom s vami súhlasím, ale vy naozaj ste reálne očakávali od vlády Roberta Fica, akúkoľvek reformu? Lebo ja si žiadnu skutočnú reformu, teda niečo, čo vyžaduje nejakú systémovú, hĺbkovú zmenu, ktorá aj chvíľu bolí, ale potom prinesie výsledky, ja si žiadnu nepamätám a priznám sa, ani som žiadnu neočakával. To je niečo, čo musia robiť iné vlády ako vlády Roberta Fica v tejto krajine.
A k pani kolegyni Cigánikovej, ja si druhýkrát dnes dovolím nesúhlasiť, lebo ty si povedala, že na čo sú nám takí analytici, keď sa nepoužíva ich práca. Ja by som sa spýtal, na čo sú nám takí ministri, ktorí nepoužívajú prácu tých analytikov, a odpoveď je, že na nič. Sú to ministri, ktorí nás stoja 50 mil. eur len na tom, že nevedia prísť s vlastným návrhom, keď odmietajú návrhy iných, ako dať peniaze od farmafiriem späť k pacientom. Sú to ministri, ktorí nerealizujú základné analytické odporúčania napriek tomu, že ich nedokážu nijak vecne protiargumentovať.
Moja otázka je, a to skončím, načo sú nám takí ministri, a myslím si, že takto by sme sa mali na to pozerať.
Ďakujem.

Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Ak máme obmedzený čas, ale mi dovoľte byť stručný. Ja myslím, že ono to niekedy aj prospieva veci, takže skúsim zhrnúť za mňa aj mojich kolegov zo SPOLU - občianska demokracia dôvody, prečo nemôžeme podporiť tento návrh štátneho rozpočtu, a nepatrí medzi ne to, že ho predkladá pán minister Kažimír. Keby predložil taký, aký máme..., aký by sme chceli akceptovať, tak osoba predkladateľa by nám v tom určite nebránila. Tie dôvody sú niekde inde.
Začnem tým, ktorý je aj dnes najväčším propagačným nástrojom tohto rozpočtu, a to je, že ide o prvý vyrovnaný rozpočet od, teda v histórii, a resp. vzhľadom na používanie moderných metód, ja by som povedal, že od nášho vstupu do Európskej únie, lebo predtým tie rozpočty počítali aj konštruovali úplne inak. Toto je z môjho pohľadu asi aj najpozitívnejšia časť rozpočtu, že teda prvýkrát nie je plánovaný deficit, napriek tomu je nutné povedať niekoľko vecí.
Prvé je, že tento rozpočet je konštruovaný na súčasné slnečné globálne počasie. To znamená, že bude naplnený len vtedy, ak nedôjde k žiadnemu významnejšiemu spomaleniu svetovej a európskej ekonomiky, čo je, samozrejme, právo predkladateľa, ale súčasné trendy vo svete sú v tejto chvíli skôr negatívne a od chvíle, keď došlo k schváleniu rozpočtu aj prognózam, na ktorých bol postavený, tak došlo k zhoršeniu globálneho ekonomického vývoja a dneska sa skôr predpokladá horší vývoj. Takže tento rozpočet stojí na predpokladoch, ktoré sú skôr optimistické až prehnané v tejto chvíli.
Druhý problém je, že aj v minulosti, keď, naopak, hospodárska situácia vo svete bola lepšia, ako rozpočet očakával, napriek tomu rozpočty skoro nikdy neskončili podľa plánu a toto je rozpočet na predvolebný rok. To znamená, jedna vec je deklarovaný deficit, nulový deficit zo strany predkladateľa, ktorý už tu ale sám neplánuje byť, keď tento nulový deficit má byť naplnený, a ktorý ho sám ani v minulosti, iné predkladané takéto záväzky väčšinou za svojej kariéry nenaplnil.
Tretí problém technický alebo to je skôr upozornenie, je, že v tomto nulovom deficite nie je 500 mil., ktoré máme zaplatiť ako prvú splátku za americké stíhačky v budúcom roku, nie je to - a to chcem zdôrazniť - niečo, o čom nevedia odborníci alebo čo nebolo komunikované, je to fakt, ktorý pán minister použil, európsku metodiku, ktorá hovorí, že tieto typy nákupov sa môžu zaúčtovať do štátneho rozpočtu až vo chvíli a môžu sa aj vo chvíli, keď bude všetko zaplatené a dodané, čo ale znamená, že reálne tých 500 mil., ktoré nás to budúci rok bude stáť, sa nijako do rozpočtu deficitu nezapočítavajú, keby sme postupovali viac sedliackou logikou, práve že keď to dávame, tak by sme to mali počítať, tak budúcoročný rozpočet má okamžite deficit zhruba vo výške 0,5 % HDP. To znamená, že to je skôr účtovný nulový deficit ako reálny nulový deficit. Z týchto všetkých dôvodov napriek tomu, že ten nulový deficit, čo i len na papieri, hodnotím ako najpozitívnejší, a u tohto rozpočtu musím aj poznamenať, že to nie je celkom tak.
Vážnejší problém toho rozpočtu je v tom, komu berie. Pán minister pokračuje v tom, čo robí od roku 2012, kde najradšej berie pracujúcim. Napriek, by som povedal, rétorike namierenej voči firmám a rôznym iným skupinám konzistentne od roku 2012 tie rozpočty najviac berú pracujúcim, kumulatívne už je to viac ako 6 mld. cez dane a odvody, ktoré platia pracujúci, aj v tomto rozpočte je to o 900 mil. viac ako v tomto roku, čo je najvyšší nárast absolútne, ale najmä percentuálne. My nemôžeme podporiť rozpočet, ktorý v čase, keď mzdy Slovákov rastú najpomalšie vo Višegrádskej štvorke, im ešte aj z tých miezd ide zobrať najviac v pomere s ostatnými skupinami obyvateľstva, či už hovoríme o firmách alebo spotrebiteľoch.
Tretí problém toho rozpočtu je, že na čo dáva, tento rozpočet neinvestuje do našej budúcnosti, neinvestuje významne do školstva, ak nepočítame eurofondy, neinvestuje do justície a do správneho štátu významne a takisto do infraštruktúry investuje primárne z fondov Európskej únie bez nejakej významnejšej investície z domácich zdrojov. Ak sa majú na niečo využívať vyššie výdavky, dobré časy, to, že sú peniaze, tak je to na zabezpečenie našej budúcnosti a to tento rozpočet nerobí.
Štvrtý dôvod, prečo nemôžeme podporiť tento rozpočet, spočíva v nízkej efektívnosti výdavkov a to je niečo, čo je zodpovednosťou ministra financií aj vlády ako celku. Projekt Hodnota za peniaze bol dlhodobo komunikovaný ako najväčší počin tejto vlády v oblasti nakladania s verejnými prostriedkami aj ako najväčší projekt pána ministra v tejto oblasti. Dneska musíme konštatovať, že projekt zlyháva, nezlyháva na technických nedostatkoch analytikov, zlyháva na nedostatočnej politickej vôle vlády týchto analytikov počúvať.
Ako čo tým mám na mysli? V prvom rade vidíme, že odporúčania analytikov sa len vo veľmi obmedzenej miere rešpektujú pri rozhodnutiach vlády, v najlepšom prípade jemne oškrtajú niektoré rozhodnutia, ako to bolo v prípade, či už infraštruktúry, alebo aj obranných výdavkov, v horšom prípade vôbec nie sú vypočutí. To, ako sa napríklad v tejto chvíli naozaj robí najväčšia obranná investícia od vzniku samostatného Slovenska, či už hovoríme o transportéroch, Vydrách alebo amerických stíhačkách, je príklad toho, ako sa nemá nakladať s verejnými peniazmi, a je to príklad toho, čo ministerstvo financií nemalo dopustiť, a napriek tomu to dopúšťa.
Podobné problémy však vidíme aj v iných rezortoch, pani kolegyňa Cigániková hovorila o tom, že ministerstvo zdravotníctva je ministerstvo, kde teda ešte najviac počúvajú na Hodnotu za peniaze, a je pravda, že úrovni analytikov tam aj najviac počúvajú na Hodnotu za peniaze, ale ten vývoj na úrovni vedenia ministerstva tiež nie je bohvieaký z hľadiska toho, čo sa skutočne sporí v prospech pacientov, a to súhlasím s vami, že je to pritom najlepší rezort. V tých ostatných rezortoch je toho ešte menej a v podstate jediný ďalší rezort, kde minister sa pokúsil alebo jeho analytici, významnejší vlastne bola doprava a tiež s veľmi miernym, miernym dopadom. V tých ostatných, najmä v rezortoch SNS mám pocit, že už to do veľkej miery vzdali.
Takže efektívnosť výdavkov, ktorá je dlhodobo nízka, ktorú ukazujú, nielen škandály ukazujú, aj medzinárodné porovnania, že napriek tomu, že máme nie veľa peňazí, ešte aj tie zle vynakladáme, to všetko ani tento rozpočet nemení. Namiesto toho sa veľká časť peňazí vynakladá buď na výdavky, ktoré si presadia mocní ľudia, opakovane počas rokov sa navyšuje dokonca mimo kontroly parlamentu rozpočet ministerstva vnútra a ministerstva financií na projekty, ktoré sú veľmi pochybné často alebo len predvolebného charakteru, takisto veľký nárast sociálnych výdavkov, ktorý tu naozaj je za ostatné roky v porovnaní s predchádzajúcim obdobím, nepriniesol žiadne zníženie chudoby - ani všeobecnej populácie, ani detí, ani lepšiu pôrodnosť, ani žiadny iný ukazovateľ, ktorý by teda ste mali, pán minister, presadzovať, je to len čisto a čisto nástroj politickej komunikácie.
Z týchto všetkých dôvodov a ešte aj z jedného, ktorý chcem zopakovať na záver, my nemôžeme podporiť tento rozpočet. Ten, ktorý chcem zopakovať, je, že, alebo o tom si myslím, že sa tu hovorilo málo, je, že tento rozpočet rovnako ako viaceré pred ním nerešpektujú úlohu parlamentu pri schvaľovaní nakladania s verejnými financiami, parlament by mal mať rozhodujúcu úlohu v tom, ako štát vynakladá svoje peniaze, a zmeny v tom, ako vynakladá, by mali podliehať zásadnej parlamentnej kontrole a súhlasu. My sme tu, naopak, svedkami, že rozpočet je nastavený tak cez rôzne pseudorezervy a iné pravidlá, že v podstate počas roka si s ním minister financií a vláda môžu robiť, čo chcú, a nemusia sa sem vrátiť, to znamená, to, čo dnes schvaľujeme, by som síce neprirovnal k zdrapu papiera, ale aj takisto by som to nenazýval záväzným štátnym rozpočtom, je to niečo medzi a to je aj principiálne neprijateľné.
Z týchto všetkých dôvodov navrhujeme tento rozpočet neprijať a budeme proti nemu hlasovať, zároveň však chcem aj predložiť k tomu návrhu jednu zmenu v uznesení k štátnemu rozpočtu, a to z toho dôvodu, že je to jedna praktická vec, keď tento rozpočet navrhuje, alebo teda zákony, ktoré, prijaté pred ním, výrazné zvýšenie štátnych a verejných zamestnancov, čo, na čo sme tlačili a čo podporujeme, avšak z praxe už dostávame informácie, najmä z úrovne samosprávy, že nebude často táto, toto navýšenie dostatočne financované, a preto mnohé samosprávy uvažujú o tom, že budú navyšovať tarifné mzdy na úkor iných zložiek a že reálne zvýšenie mzdy pracujúcich najmä v samospráve bude oveľa nižšie alebo nulové. To my považujeme za nesprávne a neprijateľné aj zo sociálneho, aj z politického hľadiska, a preto si dovoľujem na záver navrhnúť túto zmenu uznesenia, ktorú teda prečítam, a tým aj moje vystúpenie skončím.
Je to pozmeňujúci a doplňujúci návrh poslancov Národnej rady Slovenskej republiky k návrhu uznesenia k vládnemu návrhu zákona o štátnom rozpočte na rok 2019 (parlamentná tlač 1090).
Uznesenie Národnej rady Slovenskej republiky sa dopĺňa písmenom D, ktoré znie:
„D. vyzýva
služobné úrady, ktoré pri odmeňovaní štátnych zamestnancov postupujú podľa zákona č. 55/2017 o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a zamestnávateľov, ktorí pri odmeňovaní zamestnancov postupujú podľa zákona č. 553/2003 Z. z. o odmeňovaní niektorých zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, aby v súvislosti so zvýšením platových taríf štátnych zamestnancov a zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme v nadväznosti na zákon č. 318/2018 Z. z. a poskytovaním zvýšeného doplatku v minimálnej mzde podľa zákona č. 663/2007 Z. z. o minimálnej mzde v znení neskorších predpisov, v nadväznosti na nariadenie vlády č. 300/2018 Z. z. zabezpečuje riadne uplatnenie zákonných nárokov štátnych zamestnancov a zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme, bez zníženia iných zložiek platu, ktoré sú fakultatívne a boli priznané štátnym zamestnancom a zamestnancom pri výkone práce vo verejnom záujme, pred nadobudnutím účinnosti príslušných ustanovení zákona č. 318/2018 Z. z.“
Ďakujem veľmi pekne.