Videokanál poslanca

Ďakujem, pán predsedajúci, za slovo. Ja nebudem teraz hovoriť o technikáliách, myslím, že tento návrh zákona už predniesla v tomto pléne naša kolegyňa pani Pčolinská a je to, myslím, už druhýkrát.
Chcem povedať jednu vec. Dnes na balkóne sedia ľudia, ktorí sú postihnutí týmto, touto nešťastnou, by som povedal, nešťastným vrátením týchto pôvodných domov k vlastníkom bývalým, k reštituentom, čo si myslím, že bol správny krok, lebo keď raz niekto niečo vlastní a štát mu to zobral, je správne, aby sa mu ten majetok navrátil. Cez to všetko som presvedčený o tom, že štát má psiu povinnosť mať jeden jednotný meter na každého. Vidíme to v celej spoločnosti a boríme sa tým a toto by sme mali ako politici odstrániť, aby nebol rovný a rovnejší. A v tomto prípade tu máme opäť rovných a rovnejších.
V drtivej väčšine sme umožnili prevziať štátne obecné byty za halierové záležitosti a úplne sme sa ako štát vykašľali na ľudí, ktorí, bohužiaľ, a nie ich vinou, sa ocitli v reštituovaných domoch. Boli veľakrát týraní, perzekvovaní, boli veľakrát ničení tými majiteľmi, lebo si nevedeli takisto pomôcť, no tak robili rôzne obštrukcie týmto ľuďom. Bolo veľa prípadov, keď im vypínali kúrenie, keď ich vytápali, keď im strihali káble, aby ich proste sa zbavili. Hlavne v centre Starého Mesta sú známe prípady, kedy majitelia týchto reštituovaných domov šikanovali doslova takéto rodiny a štát sa na to len mlčky prizeral. Keď bol veľký tlak, tak nakoniec povedali, že môžeme to nejakým spôsobom napraviť a budeme im stavať nejaké náhradné byty.
A ja sa pýtam, kde sú tie náhradné byty? No nikde, v nedohľadne. Štát na týchto ľudí úplne kašle a je našou psou povinnosťou týchto ľudí vyriešiť. My nesmieme dopustiť ako štát a ako politici, ako poslanci, aby sme tunák merali tromi, štyrmi, piatimi metrami. Jeden je náš človek, ten môže, ten dostane, jeden neni náš človek, tak ten nedostane nič. Tu je veľká skupina ľudí, ktorá týmto trpí. A tunák sedia na balkóne, ja som ich dnes stretol pred parlamentom a pri všetkej úcte sú to väčšinou už starší ľudia.
Prečo o tom hovorím? Lebo sa tuná 30 rokov nevedia domôcť spravodlivostí, vážení, 30 rokov! A ja sa vás pýtam, páni poslanci, koľko ešte chcete čakať? Kým všetci zomrú?! Chcete ešte 30 rokov čakať, necháte týchto ľudí absolútne odísť z tohto sveta, že proste tunák naši slovenskí politici, sa na nich úplne aj tento štát vykašľal? Ja si myslím, že je to nemorálne, sprosté, hnusné z našej strany.
Ja vás všetkých chcem veľmi pekne poprosiť, hlavne vlastne koaličných poslancov, pomôžte napraviť túto skrivodlivosť, keď nám aj za to nezahlasujete, prineste to vy sami, my budeme za to hlasovať.
Týchto ľudí treba odškodniť a je tuná krásna, kulantná možnosť, ako to urobiť. Vidíte, prijali sme zákon, že budeme robiť nejaké náhradné, no tie sú v nedohľadne, tie nebudú nikdy a títo ľudia tu už nebudú, keď sa vôbec niekto rozhýbe. Teraz by sme to vedeli napraviť jednoduchou finančnou kompenzáciou. Samotných 80, tuším, percent ľudí je ochotných túto finančnú kompenzáciu prijať a kúpiť si nejaké možno aj menšie bývanie, lebo im to na také isté nevyjde, ale menšie bývanie, ako mali, ale aby aspoň mali nejaký dôstojný, slušný život, aby mohli aspoň ten, ten zvyšok toho života, ktorý im ešte ostáva, v nejakej dôstojnosti a hlavne v istote prežiť.
Takže vás veľmi pekne prosím, páni poslanci, aby ste nad týmto uvažovali, aby ste sa pozreli do tváre tých ľudí, ktorí tam hore sú na balkóne a 30 rokov sa tuná dožadujú elementárnej spravodlivosti, na ktorých sme 30 rokov kašľali, aby ste, prosím vás pekne, tento zákon, návrh zákona podporili.
Ďakujem. (Potlesk.)

Ďakujem za podporu. Rovnako musím povedať, aj my sme, pán kolega, váš návrh zákona podporili a určite každý návrh zákona, ktorý príde od akejkoľvek politickej strany, ktorý sa bude týkať rodín alebo akejkoľvek pomoci ľuďom, tak môže počítať s našimi hlasmi.
Ďakujem.

2.

Pán podpredseda, ďakujem za slovo. My sa na vás nehneváme, akurát sme si to vyskúšali, ako to bude vyzerať o dva roky.

Ďakujem pekne za slovo. Takže pokračujeme v rozprave k našemu návrhu zákonu. Týka sa to pracujúceho daňovníka, upozorňujem, pracujúceho daňovníka, a jedná sa o zníženie základu dane z príjmu o nezdaniteľný základ v celkovej výške 15-tisíc euro za príslušný rok. Tento bonus, dnes je tento bonus alebo nezdaniteľný bonus na jedno dieťa iba 258,72. Je to minimum. To znamená, že, ja som to už včera spomínal, že je veľmi potrebné, je veľmi potrebné, aby sme niečo začali robiť pre rodiny, mnohopočetné rodiny, pre rodiny, ktoré sú ochotné tomuto štátu vychovávať deti.
Skutočne, demografická krivka je veľmi zlá. Európa, dá sa povedať, vymiera. Dnes na Slovensku sa rodí rok od roku, môžem povedať, približne 1,3 dieťaťa na pár. Už včera som to spomínal, na pár, myslím muža a ženu. Nemyslím rôzne iné hlúpe deviácie, ktoré proste tieto deti nám neprinesú. A ten, keď chce ako tento národ žiť, tak musíme mať deti, a preto som presvedčený a v každom rozumnom štáte každé rozumné vedenie, vláda, v okolitých štátoch naozaj podporujú tieto rodiny a hlavne treba aj týmto vyjadriť vďaku rodinám, ktoré majú dve, tri, štyri, päť, šesť detí, ktoré sú ochotné, naozaj ochotné celý život hrdlačiť, drieť na to, aby mohli vyživiť takto mnohopočetné rodiny.

Ako dobre viete, je veľmi ťažké dneska na Slovensku uživiť sám seba. Už vôbec nehovorím o, možno, rodine s jedným dieťaťom, ako je to ťažké vypraviť dieťa do školy. Aj som to spomínal, proste každý rok v septembri rodičia majú nepredstaviteľný problém, ako to všetko zvládnuť. A už si vôbec neviem predstaviť z tých almužien, ktoré tunák majú, aby vypravili tri deti a viac. Je to prakticky skoro nemožné. Tí ľudia si odtrhajú, tí ľudia nejdú nikdy na dovolenky, tí ľudia si nemôžu ísť dovoliť zaplatiť dovolenku k moru, v drtivej, drtivej väčšine. To znamená, že skutočne tento štát, ak nechce otvárať hranice Srbom, Ukrajincom, Arabom, černochom a ja neviem komu všetkému možnému, aby sem navláčil týchto ľudí len preto, lebo máme problém s pracovnou silou. No máme problém vôbec s ľuďmi, deťmi. No tak sa musíme snažiť už dneska.
To isté si zoberte v minulosti. A teraz sa prenesiem do technológií. Kórea, kedysi dávno to boli proste jeden zaostalý národ, ktorý mal obrovskú negramotnosť, a si povedali v tom čase múdri ľudia, že niečo musíme zmeniť, tak sa investovalo do školstva, investovalo sa do vedy a dnes sú to technologickí lídri v celom svete a tuná u nás nám stavajú fabriky. Ale začalo sa to skoro, keby si to zmysleli dnes, už nemajú šancu.
A to isté hovorím, my keď chceme zachovať tento národ, keď chceme, aby sme nevymreli, nevymreli, tak potrebujeme už dnes bojovať za tieto mnohopočetné slovenské rodiny.
A preto aj predkladáme tento návrh zákona. A nebude jediný, bude to set zákonov, ktoré budeme na každú schôdzu predkladať. A garantujem vám, že keď nám to aj teraz neprejde vďaka koalícii, tak vám môžem na 100 % tuná sľúbiť, tak ako ste si všimli, keď som do tej politiky došiel, že keď raz niečo poviem, tak to dodržím, a keď raz niečo sľúbim, tak to splním. Toto bude platiť okamžite, ako nám dáte tú dôveru a budeme nabudúce vo vládnej koalícii. To znamená, že musíme bojovať za tieto rodiny.
Pozrite sa, čo robia naši susedia. Dokonca v Maďarsku idú až tak ďaleko, že im idú dávať mladomanželské pôžičky, nenávratné, upozorňujem, pokiaľ budú, zabezpečia do 10 rokov tri deti. Tak si zoberte, že kedy vlastne bol ten najväčší boom v Československu. Boli to Husákove deti. A viete, čím to bolo? Bolo to proste tým, že zaviedli mladomanželské pôžičky, ktoré dneska absolútne nemáme, kašleme na tých mladých ľudí, kašleme na zakladanie rodín a kašleme vôbec na slovenské rodiny. Ja mám pocit, jak keby si tí politici tunák robili tento biznis len sám pre seba, pre svojich oligarchov, pre svojich pucipajtášov a potom tak trošku porobím, aby ten štát nejako fungoval. Potom sa pochválime, že jak sa dobre Slovensku darí. No ale neni to vďaka tomu, že tuná máme nejakých extrémnych ekonomických lúmenov, ktorí by to fakt vedeli ťahať, ale kvôli tomu, že naša ekonomika je otvorená a tej Európskej únii a hlavne najväčším partnerom, ako sú Nemci, sa darí. To je celý výsledok.
To znamená, že keď naozaj chceme mať budúcnosť, tak musíme sa postarať dnes o naše slovenské rodiny. Ja tu nechcem mať cudzincov, ja tu nechcem mať navláčených, nejaké hordy, neviem koho, nejakých kmeňov, a ja neviem čoho. Ja chcem, aby toto Slovensko prosperovalo a žilo, a chcem všetko pre to urobiť, aby sme pomohli našim domácim rodinám vlastným.
A na záver chcem povedať, je veľmi smutné, že sa nestaráme o tých, ktorí sa starajú o našu budúcnosť, lebo bez detí ako národ nemáme žiadnu budúcnosť.
Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)

Ďakujem pekne za slovo. Vážené dámy, vážení páni, chcel by som vás veľmi pekne poprosiť o podporu toho našeho návrhu zákona. S týmto budeme pokračovať. Toto nebude ojedinelý návrh zákona, ale budeme predkladať set návrhov, ktoré budú smerovať k podpore rodín, podpore slovenských rodín, ktoré chcú mať viacej detí ako jedno alebo dve.
Keď si uvedomíme, že národ vymiera, pokiaľ na jeden pár nemáme 2,2 dieťaťa. Na jeden pár, myslím tým, muža a ženu, a nie dvoch mužov alebo dve ženy, ale na muža a ženu, pokiaľ neni 2,2 dieťaťa v priemere, tak národ vymiera. To je štatistika, ktorú proste asi mi dáte každý za pravdu. A keď sa pozrieme, ako vyzerá demografická krivka v Európe, to je úplná katastrofa a na Slovensku ešte väčšia. Myslím si, že tie časy Husákových detí, alebo keď sa rodilo ročne okolo 100-tisíc detí, sú nenávratne preč.
Prečo sa to deje? Pozrite sa, aj v prírode, aj v prírode je to tak, keď je zlé obdobie a zlý rok, aj zvieratá v prírode majú menej detí a rodí sa v podstate menej šteniat, alebo líšky majú menej, menej líšok. Ja to vidím sám na záhrade u mňa na dome. Keď je dobrý rok, bolo 9, teraz mala 6. A to isté je aj v prírode, aj medzi ľuďmi. Proste, keď im neumožníme, tým slovenským rodinám neumožníme, nepomôžeme ako štát mať viacej detí, tak ony ich nebudú môcť mať len z ekonomických dôvodov. Jedno dieťa, prosím, druhé dieťa ešte ako-tak zvládnu, ale na tretie už nemajú. A vtedy sa ony rozhodujú veľakrát, slovenské rodiny, matky slovenské rozhodujú, že naozaj podstúpia interrupciu, lebo už nemajú to z čoho utiahnuť. Aj im je to proti srsti, aj im je to možno veľakrát proti presvedčeniu, veľakrát sa s tým nevedia vysporiadať. Ale vedia, že by nevedeli uživiť tú rodinu, nevedeli by dať možno už ani najesť tým dvom deťom, ktoré majú. A už vôbec nie obliecť alebo zabezpečiť základné prostriedky, pomôcky možno do školy. Lebo keď si niekto myslí, že tie slovenské rodiny môžu vypraviť deti do školy len tak, že proste ich pustia a je o vybavené, však školstvo je u nás zadarmo. No tak ja som mal teraz ďalšieho prváka, mám tých prvákov pomerne dosť, ešte aj budem mať. Ale viem vám povedať, koľko ma to stálo peňazí. Však to bolo, vyplatil obedy, to bolo hneď 240, vyplatil som knihy, 80, 20, 30, 50, nejaké farbičky, peračníky, veci, ktoré máme zadarmo, všetci máme školstvo zadarmo. Čiže ja som toho prváka vypravil za nejakých 300, 400, 500 euro. Čo majú robiť tí obyčajní chudobní ľudia, ktorí proste majú dve deti a majú mať tretie? No nemôžu si to dovoliť.
A vrátim sa zase späť k tomu. Tento slovenský národ vymiera, lebo máme v priemere niečo okolo 1,3. Nebudeme sa teraz chytať za desatinné čiarky tam, lebo jeden rok je lepší, jeden rok je horší v rámci demografie. Ale je to 1,3 percenta, pardon, 1,3 dieťaťa na jeden pár. Vážení, a toto nikam nevedie. Keď to takto budeme ignorovať a necháme to ďalej bežať, tak sa nám jedného dňa stane, že sa nám zrúti sociálny systém. V čase sa nám zrúti sociálny systém, lebo dnes robia možno traja ľudia na jedného dôchodcu, neskôr to budú dvaja, jeden a pol a už to potom neutiahnu. Dnes sa platí spústa daní, neviem, či to je nad 60 %, ale nemôžme dopustiť, aby človek neskôr odovzdával 80 % svojho zárobku na to, aby kryl dôchodkový systém a sociálny. To je proste nemysliteľné.
To znamená, že musí byť prvoradou prioritou tohto štátu podporiť rodiny, podporiť rodiny, aby mali viacej detí. A toto je jeden z nástrojov, ako to chceme urobiť. A budeme v tom pokračovať.
Treba si brať príklady aj zo zahraničia, napríklad z takého Maďarska. Akým spôsobom sa tam postavili k tej to problematike. Lebo je to najľahšie otvoriť hranice a povedať, no, nech sa páči, prídite všetci, Arabi, Černosi, bárskto, kto proste si zmyslí, že ma vidinu krajšieho života, že prídite sem, otvoríme tie hranice. A principiálne, keď vidíme, tí ľudia aj tak nepracujú, len zaťažujú sociálny systém. My potrebujeme tunak naše vlastné deti a potrebujeme ich podporiť tým, že budeme prijímať takého zákony, ktoré môžu tieto rodiny nejakým spôsobom podoprieť. A tej problematike by sa mala venovať nielen koalícia, ale aj opozícia, alebo nielen opozícia, ale aj koalícia. To je proste náš prioritný záujem.
Pokiaľ nebudeme mať deti, pokiaľ nebudeme mať školstvo dobré, ktoré proste tie deti vyučí, no tak ako národ nebudeme mať budúcnosť, absolútne žiadnu budúcnosť. A my s tým absolútne hazardujeme, my s tým nič nerobíme a nepomáhame im.
Keď tu bol návrh zákona, ktorý sme predtým predložili, aby sa deťom dávalo aspoň 100 euro, ten príspevok, čo je nič oproti tomu, čo tí rodičia musia vynaložiť na začiatku školského roku, samozrejme, že to koaliční poslanci zhodili zo stola, lebo je to nesystémové. Potom sa Danko poškrabe za hlavou a s nejakým, niečím podobným, modifikovaným príde. To už je zase rozumné, lebo to už prichádza od nich. Takto to veľakrát robia, že odmietnu naše návrhy a potom si to trošku upravia, inakšie to nazvú a predložia to do pléna. Pánboh zaplať, my im to podporíme. My podporíme každé veci, ktoré, každý zákon, ktorý bude predložený. A kľudne nech je to pána Dostála, pána Suchánka, kohokoľvek z opozície, mne to je jedno, aj Kotlebu. Keď je to v prospech ľudí, tak to podporíme. Nech si to zmodifikujú a zoberú. Len si musíme uvedomiť, že naozaj tá demografická krivka padá, tie deti sa nerodia, a pokiaľ ich nepodporíme, tak to bude veľmi zlé.
V tom Maďarsku, teraz idú prijímať dokonca také veci, že chcú dávať mladým nenávratné pôžičky, mladomanželské do výšky 30-tisíc euro... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Hrnčiar, Andrej, podpredseda NR SR
Pán poslanec, je 19.00 hodín.

Kollár, Boris, poslanec NR SR
Prosím, pán kolega?

Hrnčiar, Andrej, podpredseda NR SR
Už je 19.03, že či...

Kollár, Boris, poslanec NR SR
Dobre, môžeme v tom pokračovať zajtra ráno.

Ďakujem pekne. Pán kolega, my súhlasíme rovnako s vašim návrhom, že by sme nemali oddlžovať podstatu a teda iba tú čistú dlžobu, ale len to príslušenstvo. S tým sa absolútne zhodneme. Ani my sme nenavrhovali, aby dlžník, aby to bolo korektné, aby ten dlžník, ktorý si urobil nejakú dlžobu, to je jedno, či išiel načierno v autobuse, alebo má nejaké 500-eurový nedoplatok voči daňovému úradu, tak toto by si mal každý jeden zaplatiť. Z nášho pohľadu sme vždycky hovorili, že treba tú, pomoc mu s tou istinou, teraz nie s istinou, ale s tým príslušenstvom, s tými úrokmi a odmenami tým exekútorom a tak ďalej. V tomto si myslím, že tá elementárna spravodlivosť je aj z našej, aj z vašej strany zachovaná, aby sme neporušovali tú, takú tú, ten meter, aby tunak platil konečne na Slovensku. A aby tí, ktorí boli zodpovední a nerobili si dlhy, alebo iným spôsobom na úkor svojej rodiny to vyriešili, že niečo predali alebo sa niečoho zbavili a museli predať nejaké, nejaké hodnotné veci, tak voči tým by to bolo veľmi nespravodlivé. To absolútne súhlasím.
Rovnako súhlasím s tými vašimi pripomienkami, že by sa nemalo na niektoré veci vzťahovať, ako je napríklad výživné. To absolútne súhlasím. A môžem vás za nás ubezpečiť, že podporíme akýkoľvek návrh zákona, ktorý pomôže zlepšiť ľuďom život. Takže aj v tomto prípade vítam túto iniciatívu a určite máte našu podporu. Ďakujem.

Ja by som chcel za hnutie SME RODINA popriať všetkým našim kolegom pekne strávené leto a tým, kto kandidujú, nech sa im darí.

Áno, ďakujem pekne. Prosím pekne, pani kolegyňa, tieto veci treba sa pýtať pani poslankyni Krištúfkovej. U nás má sociálne veci na starosti pani poslankyňa Krištúfková.
Ďakujem pekne.

Vážená pani predsedajúca, milí a..., milí šiesti kolegovia, som rád, že môžem pred takýmto plným plénom vystúpiť. Je to neobyčajná skúsenosť. Skutočne ešte sa mi nepodarilo nezachytiť tu ani jedného, ani jedného jediného koaličného poslanca. Skutočne je to úcta voči ostatným kolegom v opozícii a vôbec úcta k celému slovenskému národu, ktorá sa volí zástupcov, platí ich z vlastných daní. A takto to tuná vyzerá. Ani jeden jediný koaličný zástupca, bohužiaľ.
Ďakujem pekne za toto, za možnosť vystúpenia k tomuto návrhu zákona. Prečo sme k nemu pristúpili? Píšu nám, strašne veľa ľudí nám píše so svojimi potrebami, sťažnosťami, aký je veľmi ťažký život na Slovensku. Dôchodci nám píšu o možnostiach alebo sa nás pýtajú otázky, ako vyžiť z 300-eurových dôchodkov. Ľudia, ktorí musia utekať do zahraničia, sú vyštvaní, lebo nevedia vyžiť z 500-eurových minimálnych platov. A rovnako sa sústredia aj na otázky, ako majú vôbec poslať prváčikov a vôbec školopovinné deti do školy, keď nemajú prakticky ani, ani na základné potraviny, nemajú ani na ošatenie. A teraz si predstavte ako to zaťaží rodiny, keď musia vypraviť jedného-dvoch školákov, musia im kúpiť perá, fixy, farbičky, zošity, nejaké pomôcky, kružidlá, pravítka. Dnes v nemocniciach nemáme záchodové papiere. Je kopec škôl, ktoré nemá základné vybavenia. A toto všetko proste prenáša na rodičov, prenáša na deti, prenáša na domácnosti. A tieto deti, proste tieto rodiny sú vystavené ťažkému proste finančnému, ťažkému finančnému výdavku, hlavne v začiatku školského roka.
Ako naša kolegyňa spomenula, inšpirovala sa v Rakúsku, inšpirovala sa rakúskym, rakúskym modelom, kde sú tie, samozrejme, tie dávky ďaleko vyššie a štedrejšie.
Zachytili sme jeden návrh zo strany koaličného, koaličnej strany, že by chceli pre prvákov urobiť jednorazovo nejakých 100 euro. Ale ja sa pýtam, a čo tie ostatné rodiny. Čo tí, ktorí majú druhákov, tretiakov, štvrtákov, čo tí, ktorí majú deti na stredných školách. To už nie sú slovenské deti? Tie deti nepotrebujú ísť do školy? Tie deti už nemusia písať perom? Tie deti nepotrebujú pravidlo, kružidlo? Tie deti nepotrebujú nič? To už nie sú slovenské deti? Tým netreba dať nič?
To znamená, že keď skutočne, teraz keď absolútne z toho, čo sme my tunák krvopotne nastrádali, všetci ľudia, všetci ľudia na Slovensku na daniach, na odvodoch, za chvíľku už čakám, kedy minister Kažimír nám dá aj daň zo vzduchu, už teraz nám ide zaviesť, zaviesť zvýšenie z poistiek. A ja neviem, skutočne čakám, kedy dostaneme daň 10 % z dýchania vzduchu od neho, aby, aby našiel tie ťažké miliardy, ktoré teraz jeho, jeho stranícki šéfovia idú porozdávať. Jeden si vymyslí 10 % zvýšenie platov, bác, pol miliardy. Druhý si vymyslí ďalšie nezmysly. To znamená, že týmto populizmom teraz len tak rozdali 1-1,5 mld., a teraz, teraz Kažimír sa chytí za hlavu a bude to hľadať. A bude to hľadať kade-tade. A viete, kde to nájde? Zase v našich peňaženkách.
Oni to robia takto s nami systematicky. Z jednej strany nám dajú a z druhej strany nám zoberú. Tunák už kolega to raz povedal, že sa správajú presne tak, že večer nám dôjdu vykradnúť, konkrétne pán Matovič, vykradnúť špajzu, vyberú nám všetko a ráno nám zazvonia pri dverách s fanfárami, s televíznymi kamerami, priniesli sme vám jeden džem alebo jeden kompót. Z vašej vlastnej, z vašeho vlastného sklepu alebo, alebo špajze. A ešte chcú a čakajú od nás vďačnosť. Toto presne robia.
To znamená, že keď teraz môžeme z ich strany očakávať, že nám dajú nejaký príspevok 1 euro alebo 1,5 eura na, na, na jedlo pre deti, čo je chvályhodné, ale nedostačujúce, no tak môžeme hneď čakať s čím zase, s akou brutalitou príde pán minister Kažimír a znova nám to vytiahne z vrecka. Ako tunák počúvame na jednej strane, že nám idú, že nám stúpli ceny, teda že nám zvýšili minimálnu o 6 %, ale zabudli už akosi povedať, že nám aj ceny medziročne potravín stúpli o 6 %. Ale jesť musíme všetci.
To znamená, ja sa pýtam, čo nám dali? S čím prišli? S ničím. Každý deň nás okrádajú. Niekde nás okradnú a potom dôjdu a chcú ešte od nás vďačnosť. A si myslia, že akí, akí máme byť ešte vďační a spokojní a ako, ako sú oni sociálni. Skutočne v tomto prípade, by som povedal, že naozaj my tu nemáme iba prváčikov, ale tie rodiny veľmi ťažko strádajú. Chceme, aby sme mali viacej tých rodín. Demografická krivka padá. Za pár rokov nebude mať kto robiť na Slovensku na dnešných dôchodcov alebo na dnešných rodičov pracujúcich, ktorí dnes sú aktívni, v aktívnom veku. Tie, tie, tie proste, keď nebudeme mať tunák mať deti, keď tunák sa nebudú rodiť deti, keď tu nebudeme mať dobré školstvo, keď tu nebudeme mať dobré zdravotníctvo, tak aj to, čo tunák sa narodí tak nám zdrhne, nám utečie do zahraničia. Zoberte si, koľko percent detí nám odchádza preč, koľko percent detí nám po skončení školy odchádza na zahraničné školy a už sa nikdy nechce vrátiť. Sú to, je to skoro do 30 % a z tých 30 % po štatistikách a robených prieskumoch 74 % sa už nikdy nechce vrátiť. A toto nám navždy odchádza a bude vytvárať hodnoty v Rakúsku, v Nemecku, v Anglicku, v Amerike, vo Švajčiarsku, všade, len nie u nás.
A ja sa pýtam, keď to takto budeme robiť ďalej, kto nám tuná ostane. Čo nám tuná ostane? Kto nám zaplatí tento sociálny systém? Veď ten skolabuje, absolútne sa zrúti. A pokiaľ nebudeme k tejto veci alebo voči tomuto zodpovední a nebudeme sa tváriť zodpovedne a nebudeme to robiť skutočne s láskou k národu, a nielen s heslami nezmyselnými a sa biť, kto je väčší, väčší národovec, a pomaly aj záchody pomenujeme po národe, čo je úplne nezmyselné. Ale takto sa národná politika nerobí. Robí sa zodpovedne a robí sa tak, že sa nekradne. V prvom rade, že sa nekradne. A keď sa nebude kradnúť na každom jednom tendri, tak skutočne možno potom ostane aj na tých druhákov, tretiakov, štvrtákov, piatakov tých 20, mizerných 20 euro. Lebo ani to nepokryje tým rodinám to, čo potrebujú.
Viete si predstaviť, tunák niektorým koaličným poslancom to asi je nepredstaviteľné, čo to znamená pre rodinu 20 euro. Pre nich asi ťažko, keď tunák tendrujeme sifóny miesto 6 euro za nich pýtame pomaly 200. Jasné, takým ľuďom to, to nič nehovorí. Ale bežná rodina na Slovensku 20 euro nevie zohnať. Proste im to nevychádza. Oni sú radi, že vlastne pokryjú vôbec nejaké. nejaké platby za jedlo, a ja neviem, kde tu ešte z toho second handu sa im podarí nejaké oblečenie zohnať. Ale teraz sa pýtam, akým spôsobom tieto základné potreby pre tie deti pri tom štarte do toho školského roka môže nájsť? Nemá na výber, nemá na výber.
A preto som presvedčený, že keď sme schopní na nezmysly, keď sme schopní my tuná dávať do vlakov predražené wifiny, miesto 500 euro 20-tisíc alebo ja neviem koľko. Keď sme schopní skutočne nakupovať nezmysly a hasičské striekačky a obrnené transportéry a stíhačky, ja si, ja si myslím, že oni sa už všetci zbláznili tunák v tejto republike! Ale kašleme na deti. No hlavná vec, že budeme mať v garáži ďalšie transportéry. My kašleme na deti, na rodiny absolútne kašleme. Dôležité je tu, aby tuná nám lietali stíhačky. Viete čo? Teraz nám tuná lietajú 3 a vždycky 2 sú pokazené. A chýba to niekomu?! Chýba toto niekomu?! Nie. Prečo by nám malo stáť 16 gripenov alebo 30, ja neviem, F-16? Ale určite chýbajú ľuďom peniaze na to, aby mohli poslať tých svojich žiakov do, do školy, aby ich mohli vypustiť slušne, slušne, na, do tej, do toho prvého dňa toho školského roku v danom roku, tých prváčikov, druháčikov a vôbec všetkých. Toto nám chýba. Ale my sa budeme tunák biť do pŕs, že jak potrebujeme ďalšie gripeny, F 16, osemkolky, štvorkolky, nezmysly, blbosti. Potom budeme predražovať, všetko nakúpime o 200 % drahšie a zrazu tunák pozeráme, jak tunák kopec oligarchov obrovsky zbohatne, a ešte nám tunák sa vyškierajú cez rôzne ekonomické časopisy ako podnikateľ roka. No ide mňa roztrhnúť z toho!
Miesto toho, aby, aby sme sa viacej pozreli na tie deti, na tie rodiny, aby sme podporili nielen takouto dávkou, takouto malou dávkou 20 euro, aby sme podporili tie, tie mladé rodiny, ktoré naozaj tie deti majú, aby ten štát bol vďačný, aby ten štát bol vďačný týmto rodinám, že sú vôbec do takejto mizérie ochotní priniesť deti, vychovávať ich pre tento štát, lebo tieto deti budú platiť dane tu, za chvíľku aj, aj z toho vzduchu, ako som povedal. Tu budú odvádzať dane, tu budú odvádzať do Sociálnej poisťovne, do zdravotnej, tu sa budú zdaňovať. Ak nám neutečú a ich nevyštvú.
Tak tieto rodiny ideme postihovať na každom kroku, na každom kroku ich postihneme, zdaníme, nepomôžeme im a budeme si vymýšľať hlúposti a budeme... A tieto rodiny miesto toho, aby sme im takto aspoň nejakým spôsobom pomohli, tak sa budú, každý deň budú konfrontovaní v televíznych novinách, v novinách, v časopisoch, ako súrne potrebujeme nejaké obrovské, obrovské finančné prostriedky vynaložiť na nezmyselnú armádu.
Myslím, že mi končí čas. (Prerušenie vystúpenia predsedajúcou.)

Ďuriš Nicholsonová, Lucia, podpredsedníčka NR SR
Myslím, že áno.

Kollár, Boris, poslanec NR SR
Dobre, tak sa mi to podarilo. (Povedané so smiechom.)
Ďakujem pekne za pozornosť.

Pán kolega, s týmto môžem súhlasiť. Niektoré typy reklamy, áno, majú silný vplyv na konkrétne správania ľudí, ktoré môžu byť veľmi škodlivé. Aj B.M.G. INVEST, by sa nikdy týmto ľuďom v B.M.G. INVEST-e nepodarilo vytiahnuť od ľudí 20 mld. korún slovenských, to, pardon, áno, slovenských, pokiaľ by neinvestovali obrovské prostriedky do reklamy. Počuli, valilo sa to na nás z bilbordov, valilo sa to na nás z televízií, z rádií, z internetu, z odvšedkadiaľ. A tí ľudia podľahli, lebo ešte raz hovorím, je tu slabá finančná gramotnosť.
Ale toto je, toto má na starosti štát, aby to ustrážil. V Čechách B.M.G. INVEST trval niekoľko mesiacov. Okamžite zavreli prvého riaditeľa, rozpustili to, rozohnala to obdoba našej NAKY a bolo vybavené. Riaditeľa zavreli a bol svätý pokoj. A Česi neboli okradnutí. Ale toto mal riešiť náš štát. Toto zlyhal tunák náš štát, ale my keď chceme takéto niečo urobiť, tak súhlasím s tým, obmedzme reklamu na tieto finančné služby, na niektoré typy pôžičiek, aby to nebolo také jednoduché. Však my sme už takýto návrh zákona predložili a s týmto absolútne súhlasím, niektoré typy, takisto ako neponúkame o dvanástej na obed alkohol. Tak takisto môžeme aj tieto veci obmedziť. Ale nemôžete ako podnikanie, ako celkové, riešiť tým zákonom. To je podľa mňa scestné.

Pán Uhrík, ďakujem za reakciu. No chcem vám povedať, že to nie je, ako keď máte reštauráciu alebo krčmu, kde môžete prijímať cash a môžete mať dvojité účtovníctvo a tri kasy a nepriznať dane. V reklame všetko dostávate cez faktúry, cez veľké reklamné agentúry, nadnáročné spoločnosti. Tam neexistuje nejaká, nejaká cashová platba. Skutočne, okrem toho je aj tá cashová platba obmedzená.
My sa tuná bavíme v rámci televízií o desiatkach, možno stovkách miliónov obratu a v rádiách je ten reklamný trh okolo 600 mil. starých korún, bavíme sa o 22, 22 mil. na celé Slovensko euro. To znamená, že tieto peniaze získavajú tieto mediálne spoločnosti len faktúrami. A skutočne, keď raz príde faktúra a vy odvediete DPH, tak to nemáte ako možnosť zašmudrchať a nejakým spôsobom nepriznať tieto, tieto prostriedky. To len k tomu, k tej vašej optimalizácii, čo ste spomínali.
Určite je absolútna hlúposť, prepáčte mi to, pán kolega Mazurek, myslieť si, že nedáme 10 minút reklamy, dáme len 5 a za 2-krát takú sumu, tak vidieť, že sa nevyznáte v týchto médiách, lebo v mediálnom priestore, skutočne asi neviete, čo je CBP, a neviete, čo je zásah napríklad na tisíc ľudí. To znamená, že v prípade, že vy ste ako inzerent, vy by ste mali nejakú firmu a chceli by ste zasiahnuť tisíc ľudí nejakou reklamou, tak určite nedáte dvakrát takú sumu a nezasiahnete ich tým. To znamená, že to neni také jednoduché, jak vy si poviete, no však dáme, znížime a dáme vyššiu cenu a tým pádom všetci sú spokojní. Mediálna firma má rovnaký počet peňazí a znížili sme reklamu. To takto nefunguje. Proste vy môžete zasiahnuť len nejakým spôsobom tých tisíc ľudí, a keď to predražíte, tak ten inzerent to k vám nedá a pôjde niekde inde. Pôjde na bilbordy, pôjde do internetu, pôjde niekde, zmizne inde a vy už ste prišli o celú túto reklamu. Takže neni to také jednoduché, ako, ako si myslíte, a týmto spôsobom sa to nedá riešiť.
Čo sa týka toho Fun rádia, ja som sa čestne priznal, áno, ja nemám prečo to skrývať a som sa čestne... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)