Kolegyne a kolegovia, stojím tu opakovane s návrhom, aby sa dva dni v kalendári označili ako pamätné dni. Neznamená to teda štátny sviatok, ale pamätný deň. Týmito dňami majú byť deň našej okupácie, ktorá sa udiala 21. augusta 1968 a deň, kedy sme sa zbavili posledných okupačných jednotiek, za ktorý sa zvykne považovať 21. jún 1990.
Kolegyne a kolegovia, pred sebou máte dôvodovú správu, v ktorej je rozsiahle uvedený aj počet obetí tejto okupácie, aj počet vyhnancov, ktorých vlna potom odniesla zo Slovenska a z Československa obrovský počet schopných, ambicióznych a čestných ľudí, ktorí odmietali znášať pookupačný režim. Je tam uvedené aj všetko to, čo zostane navždy zapísané, tie krvavé stopy v našich mestách a obciach, kde na uliciach zostali mŕtvi alebo zmrzačení ľudia. Samozrejme to najťažšie, tá obrovská trauma, kedy sa z nádejí celonárodných, že sa režim podarí humanizovať, stalo obrovské sklamanie, ktoré postupne prerastalo aj do sklamania zo samých seba, nie už iba z politických elít. Tieto dôsledky nesieme dodnes. Sú skryté, ale stále prítomné v postoji slovenského občianstva k vrchnosti, v postoji k politickej práci, k angažovanosti sa za veci verejné, ktorou hrabeme len pomalými krôčikmi znovu a znovu padajúc a znovu a znovu sa usilujúc, aby sme dokázali na Slovensku získať ľudí pre to, že sa majú starať o veci verejné a že majú obnovovať a neustále usilovať o dôveru v inštitúcie štátu, demokratického štátu.
Kolegyne a kolegovia, naozaj pri toľkom predkladaní nebudem čítať dôvodovú správu, ako som povedal, máte ju pred sebou a dovolím si, alebo aj cítim povinnosť trochu objasniť svoju tvrdošijnosť, že znovu pred vás predstupujem s týmto návrhom, aby sa do zoznamu pamätných dní zapísali dátumy 21. august a 21. jún.
Tým mojím vysvetlením hlavným je, že ako patriot sa týmto spôsobom snažím o pozdvihnutie týchto dvoch udalostí na piedestál určitej verejnej pozornosti, udalostí, na ktoré môžeme, ba dokonca musíme pamätať a byť hrdí. Ide tu o udržanie národnej pamäte a kontextu s tou časťou slovenskej identity a slovenského príbehu, ktorá je obdivuhodná. Na pohľad už desaťročia žijeme v nových pomeroch, preč je sovietsky režim, máme demokratickú ústavu, dokonca máme demokratický štát. Nazvať okupáciu z 21. augusta ´68 okupáciou už dávno nie je trestné. Tí, ktorí boli za to poťahovaní, väznení alebo vyhadzovaní z práce, na to už môžu iba spomínať. Okupáciu v dobe po Nežnej revolúcii dokonca verejne oľutovali aj sovietski predstavitelia a neskôr aj predstavitelia Ruskej federácie a ďalších štyroch štátov, ktorých vojaci sa museli onej sovietskej akcie zúčastniť.
Alexander Dubček, hlavná tvár roku ´68 smel vyjsť už dávno zo svojho domáceho väzenia. Zo zahraničia sa smeli vrátiť a vrátili sa mnohí zo státisícov utečencov. Alexander Dubček sa dokonca vrátil aj do politiky, dosiahol opäť vysoké ústavné postavenie. Na miestach, kde padli naši ľudia pod guľkami či pod pásmi okupačných tankov, sa zjavili pamätné tabule. Rok okupácie, rok ´68 je od nás už polstoročie a predsa slovenský parlament na rozdiel napríklad od Ruskej dumy, alebo od parlamentov bývalých okupantov neprijal k tejto udalosti žiadne meritórne vyjadrenie, prinajmenej nie také, ktoré by sa zapísalo aspoň nejakým trvalým písmom do ďalšieho budovania pamäte národa.
Dvadsiaty prvý august nie je v zozname pamätných dní, akoby si táto životy viacerých slovenských generácií zasahujúca udalosť nezaslúžila toto miesto, nezaslúžila byť pamätnou udalosťou. Akoby si toto miesto v našej súčasnej pamäti a pamäti našich detí nemali zaslúžiť ani stovky obetí na životoch, státisíce prenasledovaných, z ktorých pookupačný režim urobil občanov druhej kategórie, ani tie už spomenuté masy zahraničných Slovákov, z ktorých urobila emigrantov práve okupácia a obnovenie totality, ktoré nasledovalo.
Podobne sa, kolegyne a kolegovia, chováme aj k dátumu odchodu okupačných vojsk. Tieto vojská, tie boli tou palicou, či možno skôr sekerou, čo visela nad našimi hlavami, pretože tieto vojská tu boli na to, aby garantovali nadvládu ideológie a totalitného z Moskvy dovezeného systému. Moskva si nás cez tieto vojská podrobila, zobrala nám, zobrala nám slobodu, zakazovali nám vieru, zastrašovali a vyhnali státisíce ľudí z domovov. Nedovolili nám inú existenciu, než byť provinciou provincie, podrobeným a porobeným národom, o ktorého existencii vlastne svet ani nemal vedieť. A to sa im celé tie roky aj darilo. Zbavenie sa okupácie a nadobudnutie nezávislosti od cudzej násilnej moci, to je podstata slobodného štátu a nevyhnutná podmienka každej štátnej zvrchovanosti nad svojím územím zákonmi a nad svojím vlastne spoločenským príbehom, nad tou cestou spoločnosti odniekiaľ niekam. A preto býva zbavenie sa okupantov v každom národe nieže pamätným dňom, ale tým najvýznamnejším sviatkom, štátnym sviatkom. Vynára sa mi v tejto chvíli slovo "niepodleglosci", to bolo magické a je dodnes a navždy bude zrejme v Poľsku svätým slovom, pretože "niepodloglosci", oni vedia, že tu v strednej Európe nie je niečím samozrejmým, nie je niečím bežným, ale je vzácnym a spravidla krvou vykúpeným víťazstvom. Ale u nás zabúdame nie iba na okupáciu, ale aj na deň našej "niepodloglosci", deň ukončenia okupácie, za ktorý sa považuje 21. jún.
V ten 21. jún teda opustili naše východné hranice posledné vojenské transporty, ale kolegyne a kolegovia, to nebolo, to nebol odchod vojsk, o ktorom by sa boli dobrovoľne rozhodli Sovieti. To ani zďaleka. Ako jeden z účastníkov vtedajších udalostí to môžem rôznymi príkladmi a svedectvami dosvedčiť. Nešlo to samé od seba. Odchod nebol motivovaný vôľou Sovietov, ale naším dlhoročným úsilím. To víťazstvo a obnovenie nezávislosti nevzišlo len zo známych masových protestov a generálneho štrajku v roku 1989, ale bolo výsledkom obetí a nezlomnosti tisícov pred nami, tisícov politických väzňov prenasledovaných pre vieru, pre politický postoj, alebo proste pre túžbu po slobode a odpor voči totalite. Tisíce, desaťtisíce, státisíce obetí. To bol základ, na ktorom stála odvaha ľudí v novembri ´89 a ktorý bol tou silou, ktorá vyhnala odtiaľto okupačné vojská. To je základ, na ktorom stojí slovenská štátnosť. Na týchto obetiach, na tejto vytrvalosti, na tejto túžbe po slobode a demokracii. A predsa tu v Národnej rade trpíme teda amnéziou, akoby sme chceli dobrovoľne zabudnúť tento príbeh.
Kolegyne a kolegovia, v čom to je, že sa takto zriekame pamäti na okupáciu a jej skončenie? Už tretíkrát predkladám tento návrh a stále je problém, v zákulisí mi niektorí aj do očí povedia, nie, nechceme, nechceme spomínať na tieto dátumy. Skutočne som nad tým rozmýšľal, aký dôvod je vlastne. Nie je známy vlastne žiaden iný národ, ktorý by sa zbavil okupantov a nechcel by si to pripomínať. Navyše si spomeňme, že aj ten samotný 21. august, veď vtedajšie Československo a v ňom aj Slovák Alexander Dubček sa v tomto okamihu vyniesli do globálnej pozornosti. Boli to tie 60. roky, boli prvé roky, kedy už existovali satelitné prenosy, kedy existovala na celom svete televízia a jedna z prvých dejinných udalostí, ktorú videl naozaj celý svet, bola okupácia Československa. To bola globálna udalosť 20. storočia porovnateľná s udalosťami vojnových udalostí v roku ´45. Ako to, že práve my, ktorí sme jej boli aktéri a národ, z ktorého boli obete tohoto, tejto okupácie, národ, ktorý si potom vyvzdoroval aj odchod okupačných vojsk, nemá nieže štátny sviatok, ale ani len pamätný deň?
Dnes uznáva celý svet, že československý pokus a jeho utopenie v krvi a v represáliách bol v 20. storočí dejinným prelomom pre celé ľudstvo, nielen pre Československo. A to v tom zmysle, že ním sa skončili ilúzie mnohých ľudí, že sovietsky systém je reformovateľný a humanizovateľný, že tento systém môže mať, ako sa vtedy hovorilo, ľudskú tvár. Moskva pred svetom nepotupila nás neozbrojených ľudí na ulici, potupila okupáciou predovšetkým samu seba. Československo okupáciou vskutku začalo morálne vyprázdnenie sovietskej vízie, začali roky stagnácie sovietskeho systému, ktorého umieráčik udrel zhodou okolností opäť tu v udalostiach roku 1989.
Vážené kolegyne a kolegovia, prečo si nepripomíname tento príbeh? Do istej miery sa, obávam sa, bojíme minulosti. Po okupácii totiž nastala tzv. normalizácia. Jej vrcholom boli masové previerky. Na tomto mieste asi by bolo treba povedať, čo to boli previerky, lebo už nás môžu počúvať nie iba tí, ktorí si to pamätajú. Naozaj previerky bola nebývalá udalosť v celkových ľudských dejinách. Režim, ktorý mal ašpiráciu byť totalitný, si trúfol po prvýkrát, neurobil to ani v 50. rokoch, neurobili to ani feudálne režimy, si trúfol urobiť celoľudovú masovú ponižujúcu akciu, kedy muži a ženy, živitelia rodín predstupovali pred politické komisie zriadené na rôznych miestach, najmä v podnikoch, závodoch, všade, kde pracovali a museli pred týmito previerkovými komisiami podstúpiť neuveriteľné poníženie. Museli odpovedať na ideologické otázky, na základe ktorých mohla byť zničená ich osobná existencia a existencia ich detí, ak by nezodpovedali tak, ako si to režim želal. Museli a žiadalo sa to od nich, aby klamali verejne a ponižujúco, aby vyhlásili, že okupácia nebola okupáciou, aleže bola bratskou pomocou. Všetci tí, ktorí tam predstupovali, vedeli, že okupačné vojská neboli pozvané. Všetci do jedného to vedeli. Neraz v previerkovej komisii sedel aj ten, čo podpísal tie isté vyhlásenia proti okupácii, než nešťastník alebo nešťastníčka, ktorí stáli pred ním, žmolili nejak v rukách pripravené odpovede, až znovu boli zaskočení. Si vyrovnaný s náboženskou otázkou? Si schopný vyhlásiť, že okupácia bola bratskou pomocou? A podobné a podobné otázky.
Žiaden diktátor nikdy perfídnejším spôsobom a masovejším spôsobom nedonútil svojich poddaných podstúpiť akúsi lobotómiu, akúsi kolektívnu sebažertvu, kedy v mene toho, aby si tí ľudia uchránili aspoň holú existenciu, aby sa aj nestali občanmi druhej kategórie, prijali hru na lož, na dvojitú morálku. Celému národu sa ponúklo, môžeš si myslieť, čo chceš, dokonca doma kľudne nadávaj na režim. My chceme, aby si mal dvojitú morálku, aby si nám tu odprisahal, že režimu veríš, že ho miluješ a že si ateista a kľudne, denne predsa ľudia aj vtedy chodili do kostolov, ten režim vedel, že je to všetko dvojitá pravda, že on od tých ľudí žiada iba lož. Ale moc tohoto poníženia bola obrovská.
Temná moc tohoto poníženia drží ruky niektorých poslancov aj dnes. Tá temná moc nám bráni, tohoto poníženia nám bráni zaoberať sa pravdou o normalizácii, lebo keby sme sa ňou poctivo boli zaoberali po novembri ´89, mnohé z javov, ktoré dnes nás trápia, korupcia, stranícki nominanti, dávno by sme vedeli, že toto je to pravé dedičstvo normalizácie. Neskôr dostalo názov "Mečiarizmus". Dneska mu hovoríme, že to sú prvky mafie.
Vážení, všetko začalo vtedy, keď nás zmrazil dych, ktorý prichádzal z Kremľu. Mráz, ktorý prichádzal z Kremľu, kedy táto celonárodná lobotómia dostala do ľudí, že sa majú učiť život dvojitej morálky, kde pravda môže byť lož a lož môže byť pravda a kde režim od nich nežiada natoľko činy, ako žiada ich svedomie. Ich zdravý rozum a ich identitu, ich ľudskú, občiansku identitu. Ich hrdosť. Tú nám chceli zobrať. A mnohým zobrali. Ak ešte dnes sa toho bojíme, 50 rokov po okupácii, ak ešte dnes na nás leží temný mrak tohoto poníženia, zbavme sa ho.
Dokážeme to aj takým symbolickým gestom, kedy tieto dátumy, na ktoré môžeme byť hrdí, preto celý svet nás 21. augusta obdivoval, ako ľudia vzdorujú okupácii, ako nenásilnou formou dávajú najavo lojalitu so svojou republikou, ako žiadajú nezávislosť a slobodu. A rovnako dátum, kedy sme sa vďaka dlhoročnému úsiliu mnohých statočných žien a mužov dočkali toho, že okupácia skončila. Zapíšme tieto dni medzi pamätné preto, aby sa nemíňali rok čo rok bez povšimnutia. Ešte ten 21. august si novinári povšimnú, ale 21. jún ten sa vôbec nedostal do verejného vedomia, akoby sme naozaj nedokázali ten mrak hanby a poníženia rozptýliť a priznať sa k víťazstvám, ktoré, ktoré si zaslúžime a ktoré si hlavne zaslúžia tí, čo už medzi nami nie sú.
Uvedomme si, že nie je to len naša slobodná vôľa. Na nás sa pozerajú oči tých, ktorých ten bývalý režim umučil a pozabíjal, pozerajú sa na nás oči tých, ktorí museli odísť do zahraničia a ktorých sa životy pretrhli a celkom zmenili, pozerajú sa na nás jednoducho dejiny 20. storočia a my, od nás nechcú nič iné, len aby sme prestali žiť dvojitou pravdou, aby sme boli schopní si priznať, že sme prežili aj pády, ale sme sa z nich postavili a aby sme boli schopní sa priznať sami k sebe a k svojmu príbehu.
O tom je, dámy a páni, moje úsilie, ktoré vás otravuje, ktoré vás mnohých možno hnevá, ale to úsilie o prijatie týchto dvoch dátumov medzi pamätné dni má toto posolstvo a má tento zmysel. Preto vás znovu naliehavo prosím, aby ste pred očami tohoto príbehu a svojho vlastného príbehu, vašich vlastných príbehov, lebo ešte stále tu nie je väčšina dvadsiatnikov, čiže mnohí z vás zažili rok ´68, mnohí zažili ponižujúcu normalizáciu a drvivá väčšia z vás zažila okamihy obnovenia slobody, okamihy našej "niepodleglošči", okamihy, kedy okupačné vojská boli donútené zo slovenského územia odísť. Prosím preto a apelujem, aby ste nechali zapísať deň 21. august a deň 21. jún medzi pamätné dni Slovenskej republiky.
Ďakujem.
