Ďakujem pekne, vážený pán podpredseda, za slovo. Kolegyne, kolegovia, takže mi dovoľte, aby som pokračoval v svojom vystúpení. (Rečník si odkašľal.) Napriek tomu, že sa mi nezdá, ako som to už spomenul včera, nemám chuť komentovať prítomnosť a neprítomnosť poslancov v sále. Veď môžu byť koniec koncov pri televíznych obrazovkách v svojich pracovniach. Len po tom, jak hrozne túžili kolegovia z opozície, aby sme sa vyjadrili, tak keď sa...
Ďakujem pekne, vážený pán podpredseda, za slovo. Kolegyne, kolegovia, takže mi dovoľte, aby som pokračoval v svojom vystúpení. (Rečník si odkašľal.) Napriek tomu, že sa mi nezdá, ako som to už spomenul včera, nemám chuť komentovať prítomnosť a neprítomnosť poslancov v sále. Veď môžu byť koniec koncov pri televíznych obrazovkách v svojich pracovniach. Len po tom, jak hrozne túžili kolegovia z opozície, aby sme sa vyjadrili, tak keď sa komplexne vyjadriť chceme, tak sledujem tu troch pánov poslancov, alebo štyroch. No ale nepodstatné.
Skúsim predsa len, možno aj verejnosti, povedať niekoľko slov, ktoré súvisia s predloženým návrhom zákona o rokovacom poriadku. Včera som sa snažil hovoriť predovšetkým o nevyhnutnosti poriadku v rokovacej sále v parlamente, v Národnej rade Slovenskej republiky a o nevyhnutnom dodržiavaní pravidiel rokovania Národnej rady ako civilizačnom a nevyhnutnom dodatku demokracie, esenciálnom, pokiaľ nie je demokracia. Takže uvádzal som, kolegyne, kolegovia, v tejto súvislosti, ako vyzerá prah možného a povoleného v tak dlhodobo demokraticky rešpektovaných parlamentoch, ako je taliansky, ako je nemecký. Samozrejme, bolo by možné ešte pridať ďalšie veci. Čo tak Európsky parlament? Koľko poslancov bolo vyvedených už v Európskom parlamente? Možno o tom bude ešte hovoriť pán Paška, ktorý má bezprostrednú skúsenosť v parlamente. Ale rokovacie pravidlá v Európskom parlamente sú rovnako veľmi prísne a rovnako sa trestajú a robia sa opatrenia proti tomu, aby osobné urážky, osobné invektívy a neprispôsobivé správanie v parlamente bolo minimálne vážnym spôsobom sankcionované.
V tejto súvislosti som aj uvádzal to, že, vo väzbe napríklad, čo hovoril pán poslanec za rodinu Kollár, že teda, že veď to rokovanie v parlamente je slušné a tak ďalej, tak som uvádzal príklady z minulosti, kde dochádzalo k vážnym fyzickým atakom, kde dochádzalo k vážnym hanlivým konaniam, že príde poslanec pred predsedajúceho, začne mu nejakou zástavou tam natriasať. A prah urážok v parlamente už ani vlastne neexistuje. Sú ľudia, ktorí majú moju úctu a rešpekt. Bol tu, je tu pán poslanec OĽANO, akademický funkcionár, tak by som sa ho chcel spýtať, zo SaS Klus, som sa ho chcel spýtať teda, že keď nie my, že by on naformuloval, čo to znamená, ako máme realizovať a kde sú hranice toho, aby sme si mohli zrealizovať právo, ktoré nám dáva Ústava Slovenskej republiky, čl. 19, o ktorom som hovoril, že mám právo na dôstojnosť, právo na ochranu svojho mena, mám právo na nezasahovanie do súkromia, na ochranu mojej rodiny? Je to tam napísané. Kde je teda tá hranica?
Máme v rokovacom poriadku napísané tri dôvody, prečo je možné začať disciplinárne konanie voči poslancovi. Jeden z nich je zodpovednosť za výroky v parlamente, ak sa jeden poslanec cíti urazený. Kolegyne, kolegovia, čo je urážka dneska v tomto parlamente? Buď to teda vyhoďme z rokovacieho poriadku, lebo urážka neexistuje a dovolené je všetko, alebo niečo dovolené nie je a povedzme, čo to je. Čakal som teda vo vyhláseniach opozičných kolegov, že sa k tomu vyjadria, pretože adorovali konanie pána Matoviča. Je to v poriadku, je to zapchávanie húb, to všetko, čo sa tu deje, nepotrebuje žiadnu zmenu, všetko je úplne v poriadku, rokovací poriadok stačí na všetko, čo sa v tejto sále deje. Takže ak hovoríme, že asi je legitímne hľadať realizáciu ústavného práva – práva na dôstojnosť nás všetkých, zhodou okolností, vážené kolegyne, je to veľmi dôležité aj preto, lebo naozaj pravidlá politického zápasu sú esenciálne pre zmysel politiky, pre demokratickú politiku. Ja neustále tvrdím a opakujem to, že kto používa nekorektné, nečestné nástroje na vedenie politického zápasu, predsa nemôže viesť korektne ani politiku, ak by náhodou týmito prostriedkami získal moc. Veď práve tam vyvstávajú obrovské riziká. Sú ľudia, ktorí, je, pre nich je povolené všetko, ktorí majú sociopatické rysy, odpustite mi to, pretože tieto spôsoby predvádzania, to normálny človek nedokáže. A ja si dokonca myslím, že on naozaj, tento rokovací poriadok a tie oprávnenia predsedajúceho potrebujeme iba voči niektorým jedincom. Nebojím sa to povedať. Ja si to myslím.
Ja som, páni kolegovia a kolegyne, v tomto parlamente naozaj mal možnosť zblízka sledovať jeho fungovanie od roku ´89, od 25. novembra presne. A ak sa tu toľko hovorilo o tom, že teda tá známa okolnosť v čase, keď sa viedol boj proti Mečiarovi a keď teda voči, pri vystúpení Lexu páni kolegovia z opozície protestovali, pamätám si na vtedajšie vnímanie tej situácie a 15 rokov nikto také niečo v parlamente nespravil. Pätnásť rokov nikto také niečo v parlamente nespravil a politický zápas sa odohrával v rámci rámca, ktorý dáva rokovací poriadok. Rešpektovali sa vždy uznesenia a rozhodnutia predsedu. Veď sú dané zákonom o rokovacom poriadku v § 146. Predsedajúci vykladá rokovací poriadok.
Vážené kolegyne, kolegovia, čo sme tu včera počuli? Veď to bežne, že ja nejakého, Lipšic a tak ďalej a tak ďalej, netreba to ani viacej spomínať: Ja rešpektovať nejakého predsedajúceho? A prečo? A načo? A ani nebudem. A, kolegyne, kolegovia, došlo tu k niečomu, čo ja považujem za veľmi vážnu vec. Tu verejne páni poslanci, minimálne, čo si pamätám, pán Matovič a pán Galko verejne prehlásili, že nebudú rešpektovať rokovací poriadok, ktorý schváli táto Národná rada.
Vážené kolegyne, kolegovia, ale veď ten rokovací poriadok je zákonom. To je zákon. Ak si pamätáte, esenciálnou súčasťou nášho sľubu je sľub, že budeme dodržiavať zákony. A čo vlastne znamená, keď hovoríme, že za tak závažné porušenie poslaneckého sľubu je možná strata mandátu? Je to možné? Nie je to možné? Čo to vlastne znamená? Ako bude vyzerať tento parlament, keď my, ktorí vzorujeme správanie pre všetkých?
Vážené kolegyne, kolegovia, prečo je nesmierne dôležité, aby sme sa my tu správali a aby sme boli vzorom pre ostanú verejnosť? Veď máme 2 860 obecných zastupiteľstiev. Konanie poslanca, ktorý sa odtiaľto tu postavil, utekal na druhú stranu, zvalil poslanca na zem, nebolo ničím potrestané, ani len ako priestupok. A už nehovorím o tom, že to je pre mňa trestný čin ako vyšitý. Už neviem si predstaviť, ako inak môže vyzerať trestný čin? Iste, tú intenzitu a tak ďalej, a tresty, môžeme sa o tom baviť. Ale fyzický útok pri, dokonca pri prejave poslanca, to znamená, útok na verejného činiteľa ako vyšitý, nepotrestaný. To znamená, že všetky konania, je toto teraz už vlastne prijateľnou normou pre všetky rokovania obecných zastupiteľstiev? Pre všetky verejné zhromaždenia?
Je to nesmierne dôležité, kolegyne, kolegovia, že my musíme vzorovať správanie, my musíme demonštratívne dodržiavať zákony a demonštratívne viesť občanov k tomu, že musíme všetci dodržiavať zákony bez ohľadu na to, či s tým súhlasíme. To majú teraz tí, ktorí chcú fajčiť marihuanu a majú pocit, že veď teda v Spojených štátoch, na Floride či kde, povolili a legalizovali marihuanu, to znamená, oni nebudú rešpektovať? Jemu to nejaká Slovenská republika, nejaké zákony, nebude určovať pravidlá. Prokurátor nebude rešpektovať ten a onen paragraf, pretože jemu sa nepáči.
Máme celý rad vecí, kde sú veľmi vážne vypäté stavy. To sú otázky napríklad v súvislosti s rodinou, s interrupciami, neviem, s čím všetkým, s otváracími hodinami, kde dochádza k tomu, že spoločnosť je rozštiepená názorovo, že sú rozdielne názory. A vieme si predstaviť fungovať inak, ako jednoznačne v pozícii, že jednoducho prijatý zákon je všeobecne záväznou normou pre každého a my ako poslanci musíme byť vzorom?
Pre mňa osobne konanie pánov poslancov je jednoznačne konanie, ktoré zakladá, zakladá minimálne povinnosť mandátového a imunitného výboru preskúmať a zvlášť na to, že vyhlásili, že oni budú takto konať. To znamená, aby sa s tým mandátový a imunitný výbor zaoberal, aby zistil, či to poslanci žartovali, alebo to myslia vážne, čo sa môže stať, a zákonodarca, aby sa na to pripravil. Potom možno aj niektoré ustanovenia, ktoré máme v tom rokovacom poriadku, sú nedostatočné.
Kolegyne, kolegovia, vrátim sa teraz, pristúpim k tomu rokovaciemu poriadku vlastnému, takému, aký ho tu máme. Polovica vystúpení vážených kolegov z opozície bola k tomu: náhubky, nedemokratické, prudká zmena, niečo nehorázne, čo sa nestalo od Mečiara, a neviem odkiaľ, a tak ďalej, proste. Dokonca nezávislí publicisti, pán Hrabko, niekde čítam, že prijatím nejakého zákona o obmedzení diskusie, že teda nebývalý jav, že prestáva fungovať demokracia, keď pozriete časť printových médií, čo vypisujú, aké neuveriteľné hlúposti.
Kolegyne, kolegovia, tragédia je, že, a ja to ani nevyčítam, lebo naozaj, zoznámiť sa s rokovacím poriadkom trvá dlho a úprimne priznám, aj nám to trvalo dlho, nešlo to hneď. Viete, len my, tá neznalosť rokovacieho poriadku je zarážajúca.
Viete, vážené kolegyne, kolegovia, chcem to znovu zvýrazniť, aj keď to tu okrajovo zaznelo, že máme napríklad platný § 30, ktorý... Všetci vo vystúpeniach opoziční tvrdili, že netreba nič meniť, rokovací poriadok je výborný, stačí a tak ďalej. Viete, čo je v § 30? V § 30 je napísané určenie dĺžky rečníckeho času: "Národná rada sa môže bez rozpravy uzniesť na dĺžke rečníckeho času v rozprave. Nemôže sa uzniesť na kratšom čase ako desať minút a ak ide o člena povereného poslaneckým klubom na kratšom ako dvadsať minút, ak tento zákon neustanovuje inak." Zákon neukladá, za akých podmienok to môže urobiť. Vtedy, keď to uzná za potrebné Národná rada. Aký náhubok?! Čo to vyprávame, pre Kristove rany?!
Vážené kolegyne, kolegovia, no tam máme ďalšie ustanovenia. Máme § 29a. Ten paragraf znie: "Určenie dĺžky času na rozpravu." Ešte raz, platný rokovací poriadok: "Národná rada sa môže na návrh aspoň dvoch poslaneckých klubov uzniesť na určení dĺžky času na rozpravu k bodu zaradenému do programu schôdze Národnej rady." Takýto návrh sa dáva najneskôr na začiatku rokovania, v bode programu, a tak ďalej, nemôže byť kratšia ako dvanásť hodín.
Vážené kolegyne, kolegovia, a ešte máme jeden ďalší paragraf, § 7. Na návrh predsedu Národnej, odsek 7, "na návrh predsedu Národnej rady môže Národná rada kedykoľvek odhlasovať koniec rozpravy". Toto sú platné uznesenia rokovacieho poriadku, ktoré nikto nenapadá a ktoré sú súčasťou rokovacieho poriadku.
Vážené kolegyne, kolegovia, čo sú to za nezmysly, čo sme tu počúvali?! Skúsme analyzovať, prečo predseda Národnej rady pristúpil k tomu, že chce obmedziť na dvadsať minút. Lebo nechce používať tieto ustanovenia. To je jediný dôvod, prečo to robí. Chce, aby nebol žiadny problém, že určí rovnaké podmienky pre všetkých. Aby sa nestalo, keď tu budú zase tie cirkusy, že päť dní budeme rozoberať zase niečo, budú tu plné, plné balkóny ľudí, ktorí sa budú správať tak alebo onak, alebo budeme naťahovať a neustále robiť problémy v tom, aby riadne prerokovanie parlamentu nemohlo fungovať, teda obštrukciu. V danom prípade ak predseda Národnej rady pristúpil k tomuto, tak len chce, aby sme nepoužili tieto paragrafy.
Mimochodom, politická interpretácia týchto paragrafov. Vystúpil pán Budaj v tridsaťminútovom prejave, alebo koľko, kde teda opakoval donekonečna, aká nedemokracia, nebývalá vec, ktorá sa nestala od roku 1989.
Kolegyne, kolegovia, viete, ten § 29a a ten § 30 následne, že kedy bol prijatý? Za pravicových vlád. Sedia tu. Dokonca ešte ten § 29 za pána Matoviča.
Viete, moja vláda alebo teda vláda, ktorú, ktorej súčasťou som bol, teda strana, ktorá bola vo vláde, použila skrátenie rozpravy jeden, jedinýkrát, a to niekedy v roku 2008, kde sme to skúsili urobiť vtedy, keď sa naši kolegovia z HZDS s priateľmi z KDH tu vyjadrili asi tretí deň alebo minimálne druhý deň, ale absolútne nekompetentné diskusie o amnestiách. Točili sa veci donekonečna, donekonečna, až Národná rada, teda sme dali návrh a pristúpili sme k tomu, že sa skráti rozprava na desať minút. Pamätám si, prvýkrát demonštrovaná, demonštrované odmietnutie predsedu Národnej rady a rešpektovanie ale už uznesenia Národnej rady, pretože uznesenie Národnej rady, sa skrátila tá rozprava, sa tu postavil pán Palko a on neodíde od sály. Vtedy predseda Národnej rady Paška, ten, neviem, čo všetko som tu počul na jeho adresu, povedal: "Tak hovorte ešte." Ja som s ním mal osobný konflikt, pretože hovorím: tak jak môžu porušiť uznesenie Národnej rady? Ale v záujme toho, aby nebol problém, aby sme neproduktívnymi konfliktmi netrávili čas, tak sme to urobili. Len tu furt nastáva ten problém, dodržanie zákona, nedodržanie zákona. Kedy to začína?
Viete, je, kedysi v začiatkoch taký maličký strúžik, pramienok, ktorý tečie, až sa z neho stane veľká rieka, ktorá keď do nej veľa naprší, tak je schopná urobiť obrovské škody. Takže dodržiavanie zákonov, a to ja nechcem byť ani nejak kategorický, ani nechcem byť nejaký absolútny purista, ale je absolútne nevyhnutné a v Národnej rade je absolútne nevyhnutné, už to neviem inak zdôrazniť.
Vážené kolegyne, kolegovia, tam to začalo a potom, samozrejme, tým, že prišli, prišlo OĽANO do parlamentu, no. Nikdy v živote viackrát sme nepoužili tieto ustanovenia v paragrafe, v Národnej rade a to pri tých všetkých známych udalostiach, ktoré tu boli, a to sme tu boli ako väčšinová strana, teoreticky sme mohli robiť s rokovacím poriadkom čokoľvek. My sme zaviedli, že rokovací poriadok sú pravidlá politického zápasu, že ide o veľmi vážnu vec, že tieto pravidlá politického zápasu potrebujú čo najširší konsenzus, aby mali vysokú mieru legality, aby naozaj sme ho všetci mohli dodržiavať a tak ďalej. Ukazuje sa, že stopercentná jednota neexistuje, ale nikdy sme nepristúpili k rokovaciemu poriadku a pristúpili sme k zmene až na konci minulého volebného obdobia, kde sme sa pokúsili nevyhnutné veci, ktoré technicky bolo treba doriešiť v rokovacom poriadku, plus tam, kde bola vysoká miera konsenzu, tak dostať do toho rokovacieho poriadku. Jedna z nich bola napríklad skrátenie odpovede premiéra republiky na päť minút, čo ešte nevošlo celkom do praxe a vznikla tá malá, tá malá kontroverzia, ktorá tu bola.
Nikdy sme to nerobili, ale práve OĽANO alebo SaS, ktorí sú tu najaktívnejší, tí jediní to z histórie za posledných, posledných desať rokov v parlamente použili skrátenie rokovacieho času, sem nám dali tie staré televízory pri diskusii, tuším, o generálnom prokurátorovi. a takto sme sa na nich museli pozerať, ako nám odpočítavali čas. Elementárna etika? Ako, ako naozaj? A tie politické vystúpenia, k čomu smerujú? Prídem, naváľam, naklamem, však sa nič nestane? Však nech si občan vyberie, čo je pravda?
Máme taký nízky prah k tomu, že čo tu môžeme povedať, čo je trošku korektné, etické, a že naozaj ten politický zápas a jeho vedenie, aj vlastný egoizmus, na ktorý máme právo, musí mať ako svoje veľmi zásadné hranice.
K tomu poriadku, vážené kolegyne, kolegovia, viete, osobné veci. Čo si môžme dovoliť teda? Ja som vás už vyzval, že by ste vy určili, ako má, čo je to urážka medzi poslancami, že by ste nám to nejako dali, vystúpili, povedali, čo to je. Kedy je. Buď teda to vypustíme, lebo urážka neexistuje, a to znamená, môže tu každý robiť, čo chce, absolútne bezbreho. Ale to sa nikto neodváži. Ale naformulovať, čo táto urážka je, tam uvidím, že teda či táto výzva bude, bude semenom, ktoré vyrastie, a že či niečo budeme na túto tému počuť, ako to má vyzerať. Kde sú hranice toho, čo je možné?
Čítam aj vo svete a je to veľký problém hranice, musíme zvyšovať prah znášania urážok, musíme byť čo najliberálnejší, lebo tá sloboda poznania a sloboda, sloboda prejavu je nesmierne dôležitá, osobitne v liberálnych kruhoch. Ale existujú aj konzervatívne kruhy, ale jedna vec je to chcieť, na druhej strane, aká je reálna prax v parlamentoch, ako naozaj spoločnosť formuluje prah pre takéto otázky.
Takže myslím si, že to obviňovanie predsedu Národnej rady tým spôsobom, čo sa tu dialo, je absolútne nezmyselné. Skrátenie času znamená len to, že nechce pán predseda využívať ustanovenia, ktoré sú v rokovacom poriadku dneska dané, kde sa dá zrušiť rozprava, skrátiť rozpravu o desať minút a tak ďalej, že chce povedať, že teda tých dvadsať minút a pre všetkých, aby sme nemuseli používať pre prípad, že nastane situácia, že začne bezbrehá, bezbrehá, bezbrehá snaha narušiť rokovanie parlamentu a znemožniť väčšine, aby mohla prerokovať svoje, svoje, svoje návrhy, zákony.
Vážené kolegyne, kolegovia, skúšali ste zarátať, že ako to vlastne vyzerá tá, bezbrehé zničenie demokracie u nás? Je tu 68 poslancov opozície? Som slabý matematik, 60, rátajme! Koľko je 60 x 20? Mne vychádza 1 200. Premeňme, koľko to je? Je to dvadsať hodín čistej diskusie. Dvadsať hodín, to je dva a pol rokovacieho dňa. To je garantovaných, pre každého poslanca je dva a pol rokovacieho dňa, pre opozíciu, aby vyjadrila svoje stanovisko k tomu, čo ako potrebuje. Naozaj to nestačí? A to ešte sa vieme bez problémov pri troške elementárnej politickej kultúre kedykoľvek dohodnúť a Národná rada môže sa uznesením dohodnúť na tom, že žiadne obmedzenie pre vystúpenia nebudú a že teda je možné vystupovať, vystupovať bez časového limitu. Čo je na tom nekorektné? Čo je na tom neetické?! (Vyslovené s pobaveným údivom.) Aké narušenie demokracie, zápasu a tak ďalej?
Kolegyne, to, čo podľa môjho názoru skutočne narúša, je práve otázka elementárnej etiky a politickej kultúry. Viete, keď už teda ideme do týchto vecí, skúšal som si pozrieť, akým spôsobom vediete politický zápas aj verejne. Symptomatické pre mňa je, že opozícia si určila svojho podpredsedu, ktorý má reprezentovať opozíciu a teda má ukázať ten vzorový typ správania sa nám, teda neviem, akým koaličníkom, že teda vy to takto mienite a toto je váš typ špičkovej politiky.
No pani podpredsedníčka, už dám všetkým tie známe veci mimo, len chcem pripomenúť predsa len niektoré. Publikuje, publikuje takéto zaujímavé blogy alebo informácie vo verejnosti: "...krátky odkaz unavenému pánovi Ficovi, lebo vláčiť so sebou masívnu šiju a svalnatú svalohruď je zbytočným plytvaním energie. Pán premiér, ste unavený, možno tým vzbudíte taký ten ochranný reflex, ale možno aj reflux. Viete, novinári tu budú, aj keď vy budete v justičáku." A podobne.
Podpredseda parlamentu je v diplomatickom protokole Slovenskej republiky na miestach 5 až 8. To je klasické poradie. Predsa len (vyslovené s pobavením) pre niektorých pánov poslancov: prezident, predseda parlamentu, predseda vlády, predseda Ústavného súdu, podpredsedovia Národnej rady. Vzhľadom na to, že máme stanovené poradia a úplne logicky poradie podpredseda opozície zastupuje Národnú radu na 4. mieste, napriek tomu môže nastať situácia, že bude reprezentovať pani podpredsedníčka túto krajinu vo väzbe na medzinárodné udalosti, na niečo iné a tak ďalej, a možno aj s tým (reakcie z pléna), možno aj s tým predsedom, možno aj s tým predsedom vlády. V tejto atmosfére? Týmto spôsobom? Toto je etika? Že pohŕda Čížom a neviem kým všetkým, to mi absolútne nevadí. To mi absolútne nevadí. Ale ako má vyzerať funkcia podpredsedu parlamentu a ako sa má správať a ako má vyzerať štýl politiky, ak je toto, vážené kolegyne, kolegovia? Viete, pani podpredsedníčka, ktorú teda tu neustále máme, a zas nebudem hovoriť o tom pokuse, kde chcela prevziať politickú moc v parlamente a organizovať parlament po svojom, tak píše, že je, že "výborne bicykluje a že je nepolitička". Naozaj je správne, že teda učitelia budú neučitelia, učiť budú neučitelia, že liečiť budú nelekári? Čo je to za nezmysel? Čo je to za nezmysel?!
Vážené kolegyne, kolegovia, takže tento spôsob jednoducho do parlamentu nepatrí a je proti tomu potrebné bojovať. A možno ani nie bojovať, možno si vstupovať do svedomia a vážne rozprávať o tom, že musíme zmeniť štýl práce parlamentu. A jeden z nich je aj rokovací poriadok, kde už nemohol ten predseda parlamentu, pričom vôbec on sám nepripravoval tento návrh zákona, pripravovala ho Kancelária Národnej rady, ale pripravovala ho štandardným spôsobom, že zobrala všetky doterajšie pokusy, ktoré tu boli, ktoré boli relevantné, ktoré z toho alebo oného dôvodu neboli prijaté, vybrali sa z nich, s ktorými sa dalo pracovať, s tým, že vstup pána predsedu naozaj bolo minimalizovať politický konflikt opäť.
Proste všetci vieme, že politika spolupráce je tisíckrát efektívnejšia ako politika konfrontácie (zaznievanie gongu) a tá politika konfrontácie je tu zatiaľ, bohužiaľ, ako principiálna. Takže využívať skôr na tú otázku spolupráce.
Kolegyne, kolegovia, ešte jednu takú vec, čo sa mi zdá dôležité, to boli útoky na predsedu parlamentu, že čo on má čo robiť, a na to významné výstupy ústavnoprávne, ako že čo predseda Národnej rady, že on je rovný, ako sú všetci ostatní a čo on nikoho nemá čo riadiť a neviem čo a tak ďalej, čo predpokladám, že hovoria ľudia, ktorí netušia o tom, ako vyzerá ústavné prostredie.
No tak prvý zásadný problém, predseda parlamentu je druhý najvyšší ústavný činiteľ v parlamente a tuším v § 91, ak sa nemýlim, Ústavy Slovenskej republiky napísaný, že riadi Národnú radu. Riadi. Opäť by som vyzval kolegov z opozície, žeby špecifikovali tento termín, čo to znamená. Samozrejme, teória ho špecifikuje a ja som si vybral, aby ste ma nepodozrievali, že nejaký slovenský a neviem, aký materiál potrebujem, takže som si vybral Parlament Českej republiky, pretože majú úplne totožné prostredie ako my, a tam, odtiaľ by som vám chcel povedať, čo odborníci, ktorí písali túto knihu, povedali.
"Právomoci predsedu snemovne by sme mohli rozdeliť do troch základných skupín. V prvej rade ide o právomoci, ktoré smerujú k riadnej činnosti tejto parlamentnej komory" (v našom prípade teda parlamentu). Predseda poslaneckej snemovne zvoláva schôdze, zahajuje, ukončuje schôdzu, riadi schôdzu, prerušuje schôdzu pri neporiadku snemovne v snemovni, alebo pokiaľ snemovňa nie je schopná sa uznášať." Prerušuje pri neporiadku a v snemovni a z iných obzvlášť dôležitých dôvodov. Vystúpenia pánov poslancov, že on, kto bude mať obrovské právo prerušovať schôdzu a podobne. No tak páni, pani kolegyne, kolegovia, vyhlasuje stav legislatívnej núdze, vymenováva šéfa kancelárie a spolu s ním organizuje prácu Kancelárie Národnej rady. Samozrejme tak, aby vychádzala k všetkým rovnako, opozičným, koaličným a všetkým. Rieši problémy. Reprezentuje Národnú radu.
Druhý, druhá kategória predsedu, oprávnení predsedu Národnej rady sú tzv. pravidlá, ktoré sú súčasťou parlamentnej diplomacie. Pán predseda Národnej rady reprezentuje nás všetkých, náš parlament v zahraničí. Interpretuje udalosti v Národnej rade. Koná všetky dôležité veci, ktoré sa dotýkajú reprezentácie Slovenska v zahraničných orgánoch, organizuje medziparlamentnú spoluprácu, ešte je aj predsedom medziparlamentnej skupiny. Veľmi zásadné.
A tretí okruh potom sú veľké oprávnenia, ktoré sú pre predsedu Národnej rady v prípade, že je potrebné zastupovať iných ústavných činiteľov, veľmi zaujímavé a dôležité oprávnenia pre prípad výnimočnému stavu, vojny, atď., a tak ďalej. To sú obrovské oprávnenia, ktoré nemáme. Nikto z nás. Čiže nemá ich Budaj, nemá ich Matovič a neviem kto všetko a má ich len predseda Národnej rady a sú výlučné.
Ak hovoríme, že je reprezentantom Národnej rady a riadi Národnú radu, moja otázka je: zodpovedá nejakým spôsobom za poriadok pán predseda v parlamente? A keď, v akom rozsahu? Zodpovedá? Nezodpovedá? Riadi Národnú radu spolu s podpredsedami v rozsahu, ako upravuje rokovací poriadok, následne, akým ich poverí. To znamená, nemajú asi práve oni povinnosť aj pre prípad, že sa zistí, že niektoré inštitucionálne ustanovenia rokovacieho poriadku v iných právnych predpisoch sú chybné, zlé, atď., že musí byť iniciatívny, že je to jeho povinnosť? Musí byť iniciatívny a je to jeho povinnosť. Keby to nerobil, nevykonáva poriadne funkciu predsedu Národnej rady.
Presne tak jak sme ako vedenie parlamentu predložili návrh zákona o rokovacích pravidlách, reprezentatívnym spôsobom ako vedenie parlamentu, ktoré je legitimizované vôľou, že boli zvolení poslancami Národnej rady na to, aby vykonávali tieto riadiace funkcie.
Vážené kolegyne, kolegovia, takže v danom prípade myslím si, že opäť číre politické a konfrontačné ustanovenia, absolútne nerešpektovanie dosiahnutého stavu, dosiahnutého stavu poznania je tragické. Každý z nás a si myslím, že pre poslaneckú prácu a tou ambíciou, akou sa neustále riadime, našou úlohou ako poslancov je sprostredkovať tejto spoločnosti najvyšší stupeň dosiahnutého poznania v tejto spoločnosti. Pravdepodobne každý z nás si musíme uvedomiť obrovské limity intelektuálne, osobnostné, atď., odborného, profesijného zamerania. Nepochybne dobrý lekár, hlboký rešpekt, len nezaoberá sa s ústavným právom, čiže musí sa zoznamovať a podobne, takže pravdepodobne osobné úvahy treba v daných veciach limitovať a zaštiťovať ich odbornými stanoviskami ľudí, ktorých si vyberiete, ako strany, kluby a tak ďalej. Ľudí, ktorí garantujú, že sa používa odborný jazyk, že tá diskusia má zmysel, že tí ľudia vedia posúdiť ten daný problém v čase a v priestore. Vedia zvážiť pozitívne, negatívne skúsenosti a vedia kvalifikovane a poznajú jazyk a vedia, o čom hovoria. Toto tu absolútne absentuje, 90 % vystúpení bolo čisto politických, vážené kolegyne, kolegovia.
A pýtam sa, ktoré vystúpenie bolo odborné? Ktoré sa zaoberalo naozaj rokovacím poriadkom? S čím by sme mali diskutovať, kde, okrem pána Klusa, ktorý sa zaoberal niektorými otázkami, ktoré, ale pravdu povediac viac okrajovými, rokovacieho poriadku, ani jedno jediné. Možno pán poslanec Dostál. Veď iste, niektorý, ani celú diskusiu som samozrejme nemohol zachytiť, ale veľmi podstatnú časť som zachytil a tento pocit mám.
Takže, kolegyne, kolegovia, toľkoto, myslím, v tých základných veciach. Možno by stálo za to porozprávať niečo o štýle politiky, o tom, čo sa tu reálne deje, že je faktom, ja som tu spomínal na úvod môjho vystúpenia, že o civilizačnom úpadku dneska hovorí hrozne veľa filozofov veľmi vážne. Je rozpad Francúzska, veľký článok včera. Rozpad Európskej únie, ale od Schäubleho, od vážnych predstaviteľov, od Prodiho, bývalého šéfa Európskej komisie. Situácia je veľmi zlá. Ak pozrieme štýl politiky napríklad v Británii, čo všetko sa tam deje. Ja neviem, možno by stálo za to, len tak veľmi krátko, že čo napríklad v britských novinách vedeli povedať o politickom živote v Británii. Polaton napríklad píše, že: "V Británii zúri vojna o to, či budú vládnuť mediálni oligarchovia alebo demokraticky zvolená vláda." V danom prípade síce ide o diskusiu o prípadnom vystúpení z Európskej únie, ale slová o nezvládnuteľnej bulvárnej tlači, o jednoznačnej dominancii impéria pána Murdocha, šírení giganticky skreslených lží o Európskej únii, či pokusov o ústavný puč." Alebo ďalší citát: "Pohľad na to, aké nezmysly šíri 90 % tlače, je desivým varovaním." Umberto Eco, osobnosť nespochybniteľná, hovorí: "Média dnes premieňajú akýkoľvek názor na preukázanú skutočnosť. Novinári sa nesnažia popisovať skutočnosť či hľadať pravdu, ale využívať aktuálne spoločensky citlivé témy, cez ktoré posunú posudky a stereotypy vlastné im samým." Napríklad hovorí český politológ Urban: "Možno tu pozorovať bulvárnu snahu využívať frustrácie, úzkosti, atmosféru strachu, ktorú paradoxne mainstreamové média svojím hysterickým prístupom k spoločensko-politickým problémom pomáhajú navodzovať." Neni náhodou našou lepšou úlohou analyzovať tieto veci, je to pravda, nie je to pravda?
Ako to vyzerá u nás, aký štýl politiky používame? Frustrácie, klamstvá. Kolegyne, kolegovia, tým, že obviniť kohokoľvek z hocičoho je to najľahšie na svete a spoločnosť je na to citlivá. Máme celý rad ustanovení Trestného zákona, kde sa jasne hovorí o krivom obvinení, o nactiutŕhaní. A aj spoločensky všetci, ktorí sme žili, aspoň ja v mojej generácii v tých podstatných časoch, obviniť niekoho z niečoho, čo nie je pravda, sa považovalo za veľmi nepeknú vec a spravidla to človeka, ktorý to urobil opakovane, vyfaulovala z danej spoločnosti, obyčajného bežného ľudského kolektívu. Vyfaulovalo to takého človeka odtiaľ.
Takže, vážené kolegyne, kolegovia, slová a rozlišovať slová "podozrivý" alebo "vinný", nerozlišovať medzi tým, čokoľvek, obviniť kohokoľvek. Jak ma obviníte z toho, že som, ja neviem, pedofil, akú možnosť mám brániť sa? Samozrejme, urobíte to bez akéhokoľvek dôkazu. Jednoducho to hodíte do placu, že... Alebo že som za mnohoženstvo, a to je jedno. Aké sú možnosti brániť sa voči takémuto ustanoveniu?
Veď to sú v práve známe veci. Preto právna teória tých vecí, v pochybnostiach povie v prospech obvineného, atď., atď., celý rad vážnych vecí, celý rad vážnych vecí. Vážené kolegyne, kolegovia, naozaj vstúpme si do seba týmito spôsobmi. Tou bezuzdnou konfrontáciou neprinesieme žiadny zmysluplný výsledok, žiadny. Lebo tým pádom vlastne ani nemá význam komunikovať týmto spôsobom, ani sa nedá. Týmto spôsobom hlava-nehlava naváľanej kritiky to nejde. My musíme poctivo a trpezlivo. Viete, to je práve na tom celom, že v politike, ak chcete byť úspešný, tak potrebujete si dobre zložiť kolektív. Musí byť multiodborný, musíte to mať štruktúrovaných ľudí, ktorí majú, ktorí majú rešpekt v svojich odborných kruhoch, či v poľnohospodárstve, v hospodárstve, vo finančníctve, atď., ktorý proste rešpektuje odborné kruhy. Poslanci, ktorí chcú byť aktívni, musia hrozne veľa vedieť. Musia poznať a sledovať politický život v Európskej únii, u nás doma. Potrebujú poznať právne predpisy, všetky systémy medzinárodných zmlúv. Historický vývoj a aktuálne témy, ktoré sa diskutujú v posledných 10 rokov, atď., a tak ďalej. Hrozne je toho veľa. A toto všetko sa dá nahradiť tým, že sa tu postavíme – kradnú! – a vybavené. Žiadne poctivé hľadanie problémov, ktoré sú veľmi zložité, pretože celý rad vecí, ktoré sa kritizujú, sú pravdivé. Je to pravda, ale alternatívy sú horšie tu a teraz, a do konca sú veci, v ktorých alternatívy nie sú. Netreba citovať. Každý, kto sa zaoberá teóriou, práve otázkou ľudských vzťahov, u sociológov nájdete riešenia a interpretáciu týchto javov. Je to tak. Celý rad protirečení, ktoré fungujú v spoločnosti, sú dané sociálno-ekonomických systémom, atď., atď., a tak ďalej. Teraz bol citovaný, napríklad pre mňa je, bolo to celkom zaujímavé, nositeľa Nobelovej ceny za ekonómiu za rok 2013, je to profesor ekonómie na Univerzite v Yale, a je v medzinárodnom centre pre financie Yalovej školy a zároveň bol v roku 2005 viceprezidentom Americkej ekonomickej asociácie a dostal Nobelovu cenu. "Morálnych ľudí kapitalizmus zmetie" – je nadpis, jeho posolstvo. Morálnych ľudí kapitalizmus zmetie. "V kapitalizme sú ľudia denne podvádzaní a nútení k morálne pochybnému konaniu. Napriek tomu neexistuje lepší ekonomický systém," tvrdí pán profesor. Prosím, opäť priestor na diskusiu. Len problém, žijeme v obrovských protirečeniach. Postavili sme ľudí do pozície, že sa majú starať sami o seba, a veľká časť spoločnosti nezvláda túto pozíciu. Nezvláda, potrebujú pomoc. Potrebujeme reguláciu. Vznikajú obrovské majetkové nožnice.
To, že opozícia hlava-nehlava kritizuje SMER zľava, nech sa páči, to je politický zápas, budeme sa mu venovať. Ale vytvorme priestor pre normálnu spoluprácu. Vytvorme priestor, aby sme mohli vás počúvať, aby sme mohli s vami rozprávať. Vytvorme priestor pre čestný politický dialóg a pre čestný politický zápas. Jedine týmto, a to je moje absolútne presvedčenie, pomôžeme našej krajine.
Veľmi pekne vám ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)
Skryt prepis
