Ctené kolegyne a kolegovia, je nás tu stále dosť a dovoľte, aby som sa aj ja vyjadril k téme, ktorá, o ktorej už bolo povedané naozaj takmer všetko, ale stále sa objavujú nejaké nové skutočnosti. Aj keď témy práce, sociálnych vecí a rodiny nepatria do môjho portfólia, veci, ktoré sa diali v zariadení Čistý deň, ma jednoducho nenechali chladným ako človeka, ktorý má na starosti v strane osobné slobody, a taktiež ako občana a ako otca.
Hovoríme o zariadení, ktorého hlavnou funkciou je resocializácia alebo umožnenie návratu do spoločnosti pre problémové neplnoleté osoby, pre deti, často deti drogovo závislé, alebo s nejakým iným problémom, ktorý im znemožňuje byť de facto na slobode. Sú to väčšinou deti, ktoré už dovtedy dostávali od života riadnu nakladačku a ktorým bol štát jednoducho povinný pomáhať pri návrate do spoločnosti. Minimálne tým, ktorí o to stáli a ktorí ešte stále mali šance stať sa normálnymi občanmi, normálnymi obyvateľmi.
Čo sa však dialo v zariadení Čistý deň, mnou naozaj tak otriaslo, že tie príbehy, ktoré som počul, tak najprv som im ani nedokázal veriť. Systematická šikana, ponižovanie klientov, neľudské tresty, zdá sa, že boli úplne štandardným pracovným postupom. Ja som si dal tú námahu a vypočul som si osobne, na štyri oči, jedného z bývalých klientov. Ten človek dnes má normálnu, solídnu prácu, je čistý, neužíva drogy, podarilo sa mu vymaniť sa z toho začarovaného kruhu a nebol veľmi nadšený, keď začal rozprávať, ale postupne, postupne sa rozrozprával. Možno z tých vecí, ktoré vám teraz spomeniem, ste viaceré počuli, niektoré možno nie, ale podľa mňa je dôležité, aby odzneli, aby sme vedeli, čo sa v Čistom dni dialo a prečo, potom si položili otázku, že prečo minister Richter nekonal. To je pre mňa naozaj nepochopiteľné.
Bolo celkom normálne, že trestom bola tzv. samotka, trestal sa tým útek zo zariadenia. Tie úteky sa dejú a nechcem teraz obhajovať, že utiecť je správne, ale tresty mali byť primerané a nie sadistické. Tá samotka sa vytvorila z hocakej miestnosti, ktorú na tento účel rýchlo vypratali. Konkrétne tento mladý muž, ktorý utiekol, tak dostal tiež samotku, dostal ružové pyžamo, aby bol ponížený, aby bol akože oblečený do ženských šiat, dostal bitku od svojich kolegov, tzv. vojenskú deku, a osobne riaditeľ tohto zariadenia mu vyvesil okno na tej miestnosti, ktorá bola samotka, vonku bolo približne nula stupňov, bol to zimný mesiac, a taktiež mu vyniesol matrace, čiže nechal ho stráviť celú noc hladného a v zime s vyveseným oknom, bez matracov.
Bolo bežné, že vedenie zariadenia klientom nadávalo vulgárne, ženy boli často oslovované ako "feťácke k...", chlapi v podstate celý repertoár tých najškaredších slov v slovenčine. Tento typ jazyka bol úplne bežný v tom zariadení.
Fyzické násilie bolo tiež úplne bežné aj pri dievčatách. Klientov bili najčastejšie tzv. terapeuti, ktorí sa často regrutovali z bývalých klientov, tí tam boli v podstate za mazákov, ale boli eufemisticky nazývaní ako terapeuti. Riaditeľ tohto zariadenia staval dom a nútil tieto deti, aby na jeho dome pracovali, nazývalo sa to pracovná terapia. Konkrétny mladý muž, s ktorým som sa rozprával, sa trikrát vzoprel, za to dvakrát po dva dni nedostal vôbec stravu a raz za to dostal bitku od terapeutov za účasti samotného riaditeľa Tománka pri tomto procese. Rozkazy na všetko vydával riaditeľ osobne a skoro vždy bol aj osobne pri tom, keď sa tieto veci diali.
Čo sa týka pohlavného styku, ten sa tam dial tiež úplne bežne. Riaditeľ o tom vedel, klientky sa mu, samozrejme, sťažovali, riešilo sa to v rámci celej komunity, ale odpoveď bola vždy v podstate, že na vine je samotná klientka, často so slovami: "Feťácka k..., nemala si mu dať, tak teraz tu nerev!"
Za porušenie zákazu rozprávania sa pri obede zobudil celú komunitu, celé osadenstvo zariadenia o polnoci a klienti museli v noci buď stáť niekoľko hodín, niektorí až do rána na chodbe, alebo museli celú noc nezmyselne upratovať izby. Terapia za trest budeš bez spánku bola tiež úplne bežná. Aj riaditeľ Tománek, aj jeho pani manželka o všetkých týchto veciach vedeli a boli pri tom často aj osobne prítomní.
Ešte ďalšia vec sa tam diala, údajne s veľkou radosťou osobne riaditeľ dievčatám strihal vlasy, tiež aby ich ponížil. Strihal ich osobne úplne nakrátko.
Toto je taký výpočet a výcuc z rozprávania mladého muža, ktorý našťastie dnes je už riadnym občanom. A prečo to hovorím? Sú to veci, ktoré sú takto isto napísané aj v záznamoch vyšetrovateľov. Tá výpoveď nebola ani jedna, ani dve, tých výpovedí bývalých klientov je niekoľko. Som si úplne istý, že zodpovední ľudia museli tieto výpovede čítať, podľa všetkého boli aj vypočúvaní aj ako svedkovia, museli byť políciou a vyšetrovateľmi informovaní, čo sa deje. Aj keď sme stále len vo fáze, že sú to tvrdenia, je ich toľko, že ak by som ja bol minister a bola by to moja zodpovednosť, tak by som hľadal akýkoľvek právny prostriedok na to, aby som okamžite odobral akreditáciu zariadeniu Čistý deň. To sa nedialo a naopak, tieto fakty boli ignorované, pre mňa z nepochopiteľných dôvodov boli ignorované a nekonalo sa, hľadali sa všetky možné dôvody na to, prečo by mala byť akreditácia tomuto zariadeniu ponechaná. A ja nechcem tu dávať žiadne nejaké fantazmagorické výplody o tom, že čo sa tam mohlo diať a prečo to tak bolo, ale ja nevidím fakt jediný racionálny dôvod, prečo sa nezačalo konať okamžite a celá kauza sa naťahovala v podstate až rok.
Otázka na pána ministra je: Prečo ste tak dlho otáľali s odobratím akreditácie pre zariadenie? Čo je v pozadí? Naozaj tomu nerozumiem. Ten príbeh sa mi zdá byť taký čierno-biely, že podľa mňa každý normálny človek by konal, ale tu sa to nestalo. Aj keby bolo len jedno z tých desiatich obvinení, ktorých bolo teda množstvo, keby len jedno bolo pravdivé, tak podľa mňa je dôvod na to, aby sa okamžite zasiahlo. Tam sa diali trestné činy, to nebolo, že nejaké mierne ponižovanie, nič podobné, to boli vyslovene trestné činy, niektoré z nich sexuálneho charakteru. Nešlo o nejaké jednorazové zlyhanie jedného vychovávateľa, išlo o systém, ktorý tam bol vytvorený a ktorý tam bol násilím udržiavaný. Z tohto dôvodu mi neostáva nič iné, iba povedať, že budem hlasovať za odvolanie pána ministra Richtera zato, že strašne dlho v tejto odpornej veci nekonal.
Ďakujem. (Potlesk.)
