Vážený pán predseda, pán minister, ja si dovolím len niekoľko poznámok alebo komentárov k predkladaným dokumentom, pretože zahraničnú politiku považujem azda za najdôležitejší nástroj, aký má štát našej veľkosti k dispozícii. To, aké máme vzťahy s okolím, je určujúce pre mier, stabilitu, prosperitu, ale vlastne aj pre žitie národa.
Pre Slovensko je iste dôležité, aby zahraničná politika bola založená na dohodnutých pravidlách, na...
Vážený pán predseda, pán minister, ja si dovolím len niekoľko poznámok alebo komentárov k predkladaným dokumentom, pretože zahraničnú politiku považujem azda za najdôležitejší nástroj, aký má štát našej veľkosti k dispozícii. To, aké máme vzťahy s okolím, je určujúce pre mier, stabilitu, prosperitu, ale vlastne aj pre žitie národa.
Pre Slovensko je iste dôležité, aby zahraničná politika bola založená na dohodnutých pravidlách, na zdieľaných hodnotách, na spojeneckých záväzkoch. Najmä v súčasnosti, keď sledujeme stále väčší príkon unilaterálnym rozhodnutiam, konanie podľa predvídateľných pravidiel je aj pre nás, ale aj pre stabilitu vo svete, rozhodujúce. Pretože, ak prestanú platiť pravidlá, medzinárodný poriadok, tak ako ho poznáme dnes, sa rýchlo zrúti a malé štáty ako Slovensko sa stanú hračkou v rukách tých silnejších.
Pri posudzovaní zahraničnej politiky Slovenska považujem za najdôležitejšie tri okruhy otázok. Prvá je otázka vnútroštátnej zhody, o základných otázkach zahraničnej politiky, kam vlastne chceme patriť. Po druhé, oblasť kľúčových spojeneckých vzťahov k Európskej únii a NATO. Organizácie, ktoré sú prostriedkami dosahovania našich zahraničnopolitických cieľov a záujmov. Tretia taká veľká oblasť je, samozrejme, otázka vzťahov s našimi susedmi, najmä vo V4.
Aj preto sa ako prirodzená nevyhnutnosť pre nás ukazuje naše pôsobenie v Európskej únii. Členstvo sa zdá ako samozrejmosť, je to však zároveň aj nevyhnutnosť a prostriedok dosahovania našich záujmov. Vďaka členstvu v Európskej únii Slovensko dokáže obrovsky znásobiť svoj potenciál. Naše členstvo sa iste nedá zredukovať na pár čísel, ale ak námatkovo vytiahnem z predkladaného materiálu, že napríklad 80 % všetkých verejných investícií na Slovensku sú financované z rozpočtu Európskej únie alebo že k 15. výročiu vstupu čistá pozícia Slovenska bola plus vyše 14 miliárd eur, tak tieto jednoduché čísla poukazujú na to, ako zásadné pre nás členstvo v Európskej únii je aj z pohľadu financií.
Samozrejme, dôležité je aj, ako to dokážeme využívať, tieto šance. Preto iný údaj, ktorý hovorí, že v poslednom programovom období sme mali k dispozícii vyše 15 miliárd eur, ale ku koncu roku 2018 sme dokázali vyčerpať len 21 %, je hodný zamyslenia.
A áno, musíme sa držať jadra integračných procesov. Napojenie našej ekonomiky na hospodárstvo európskeho priestoru je bezprecedentné. Žijeme z toho. Samozrejme, Únia je aj hodnotové spoločenstvo, spoločenstvo krajín, ktoré spája rešpekt k jednotlivcovi, ľudskej bytosti so svojimi právami, dovolím si tvrdiť, azda s najväčším rešpektom a ochranou na celom svete. Preto ak chceme byť nápomocní lepšiemu životu našich ľudí, jednoducho musíme rešpektovať obe dimenzie, ekonomickú, ale aj hodnotovú.
Z hľadiska bezpečnostného sú spojenci v NATO jediným garantom našej bezpečnosti. Preto by sme mali prispievať k väčšej solidarite, súdržnosti a jednote v rozhodovaní organizácie kolektívnej bezpečnosti, ale aj Európskej únie, ak samozrejme tieto nie sú v protiklade so záujmami nášho štátu. V otázke bezpečnosti je naďalej kladený najväčší dôraz na spojeneckú obrannú alianciu NATO ako garanta našej vonkajšej bezpečnosti. Ukazuje sa, že Slovensko dokáže dokonca skôr prekročiť hranicu výdavkov určených na obranu vo výške 1,6 % z HDP, tak ako sme to predpokladali v nedávno schválenej deklarácii v Národnej rade.
Nebudem dnes rozoberať potenciálne negatívne posuny, tendencie, trendy, spájajúce s vôľou udržať jednotnú Európu, ako čeliť mnohonásobným deleniam, ktoré v rámci európskej politiky v súčasnosti vidíme. Nebudem hovoriť ani o potenciálnych ohrozeniach, ktoré vnímame z pohľadu susedskej politiky, alebo o potrebe posilňovania európskeho bezpečnostného piliera. Som totiž presvedčený, že najväčšie ohrozenie efektívneho, kvalitného výkonu zahraničnej politiky leží práve tu, u nás na Slovensku. Otázka vnútroštátneho súhlasu s výkonom zahraničnej politiky je totiž podstatná. Počúval som aj predrečníčku, ktorá sa tejto otázke venovala, ale viac ako kedykoľvek predtým je potrebný široký súhlas s tým, kam chceme patriť. To potom tiež definuje schopnosť nášho štátu odolávať rozvratným tendenciám a tiež bezpečnostným hrozbám.
Keď má byť zahraničná politika vyjadrením tej vnútornej, tak, bohužiaľ, tu musíme konštatovať istú dvojkoľajnosť, ktorú v našej politike zažívame. Na jednej strane vidíme dobré programové vyhlásenie v tejto oblasti a treba pochváliť ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí za to, že robí, čo sa dá, aby napĺňalo stanovené priority. Na strane druhej stále viac registrujeme protichodné stanoviská a vyhlásenia od rôznych predstaviteľov politických subjektov v parlamente. To sa týka tak opozičných, ako aj koaličných.
Necelé dva roky dozadu na Bratislavskom hrade najvyšší traja ústavní činitelia podpísali deklaráciu, v ktorej chápali priority zahraničnej politiky rovnako a úplne jasne. O žiadnej východnej politike, orientácii na všetky svetové strany sa tam nehovorilo.
Kam sme sa ale za tie necelé dva roky dostali? Diskusia už neprebieha o tom, ako má vyzerať Európska únia v budúcnosti. Namiesto toho vedieme akoby boj o základné témy, čo sme si mnohí mysleli, že sme už dávno prekonali.
Čo také sa stalo, odkedy bolo prijaté programové vyhlásenie vlády?
Čo také sa stalo od času, keď traja najvyšší ústavní činitelia prijali zmysluplné vyhlásenie, ktoré vyslalo jasný signál, kto sme a kam chcem patriť?
Čo také sa udialo, odkedy bola na vláde jednohlasne prijatá bezpečnostná stratégia, ktorá má určovať ďalšie dôležité politiky štátu v oblasti obrany a bezpečnosti?
Považujem za nepochopiteľné, že práve bezpečnostná stratégia, ktorú schválila vláda a predpokladala ju, programové vyhlásenie vlády, sa za dlhé mesiace kvôli politickým obštrukciám nedostala ani na rokovanie parlamentu. Zdá sa teda, že široký súhlas na zahraničnopolitickej orientácii chýba už aj v koalícii. Odpoveďou asi je, že už aj zahraničná, a to už nehovorím o bezpečnostnej politiky štátu, sa stáva zajatcom stále viac populistickej politiky schopnej hazardovať s menom a, nebojím sa povedať, s osudom tohto štátu. Samozrejme, nárast populizmu ako politiky nezodpovednosti a ľahtikárstva nie je niečo, čo je jedinečné pre Slovensko. V Európe, ak nehovoríme o svete, vidíme presah stále jednoduchších hesiel do politiky z implicitných, ale hlasných riešení, vyúsťujúcich do extrémov naľavo aj napravo. Napokon, ako vidíme, ľavicové či pravicové extrémy vlastne u nás tiež nemali nikdy ďaleko od seba.
Zahraničná politika sa aj z tohto dôvodu stáva predmetom vnútropolitického boja. Populisti všetkých odtieňov zistili, že jednoduchšie sa poukáže na často aj fiktívneho nepriateľa. Ak dlhé obdobie v Európskej únii medzi sebou konštruktívne súťažili umiernená pravica a umiernená ľavica, dnes súperí umiernenosť a zdravý rozum s populizmom. A to je aj celoeurópsky problém.
Svet je v súčasnosti charakterizovaný vysokou mierou nepredvídateľnosti. Platí, že zahraničná politika štátu je vyjadrením tej domácej. A tu tiež pribúda neznámych premenných a teda neistoty. Je preto dôležité, aby zahraničná politika štátu nekopírovala vnútropolitické excesy, ale snažila sa o vyrovnanosť a vyváženosť svojich cieľov.
A môžem na záver konštatovať, že som rád, že výkon našej zahraničnej politiky sa zatiaľ nenecháva úplne vláčiť domácou, stále viac populistickou politikou. (Zaznievanie gongu.)
Ďakujem za pozornosť.
Skryt prepis