Dobrý deň, pán predseda, vážení kolegovia a kolegyne, ja by som rada vystúpila teda k správe ombudsmanky. Dnes tu padol, taká veta, že vyváženie názoru a v podstate to ma, to ma teda tak zaujalo, lebo v podstate prečo som vystúpila v tejto rozprave, je z toho dôvodu, že tiež vnímam niekedy určité oblasti na ochranu práv ľudí za sporné, a možno z ktorej strany sa na to pozrieme, z tej strany to vyzerá buď bielo, alebo čierno.
Ja by som sa chcela vyjadriť k správe vo vzťahu k zásahom polície, umiestnení v cele policajného zaistenia, k deťom zo špeciálnovzdelávacími potrebami, k reštitúciám pôdy, k prístupu do budov a to, čo dnes bolo okrajovo spomenuté a prečo sme sa tu takmer koalícia, opozícia pobili, je práve možno dodržiavanie ľudských práv v zariadeniach sociálnych služieb ako principiálny problém.
Takže možno k umiestneniu v cele policajného zaistenia, viete, ja mám manžela policajta a mnohokrát samotní policajti sa už niekedy boja urobiť opatrenia aj voči teda páchateľom trestných činov také, aby, aby jednoducho na nich neprišla inšpekcia. Čiže naozaj chcem z tohto miesta povedať, že nič neni ani biele, ani čierne. Naozaj, ak by sme išli do sociálnych zariadení a videli by sme podmienky mnohokrát tých seniorov, ktorí sú v tých izbách holých, a možno by sme sa pozreli na cely teda predbežného zaistenia, tak možno veľké paralely by sme tam teda videli.
Ja každopádne vítam to, čo navrhuje pani ombudsmanka, a to prijať zákon o orgáne nezávislého vyšetrovania, kde by sa naozaj objektívne ukázalo, či pochybil policajný orgán, alebo ide naozaj o to, že pochybuje v tom niekto iný, aby sme naozaj trošku viac chránili aj obete trestných činov a aby sme policajtom nezviazali ruky. Možno to je taký pohľad, ktorý dnes nepadol, a mala som tu potrebu to vlastne tu aj povedať, aby sme naozaj veci nevideli úplne jednoznačne a politicky, ale naozaj skôr to vidím v prijatí toho zákona o orgáne nezávislého vyšetrovania. A na tom by sa podľa môjho názoru mala zhodnúť ako opozícia, tak aj koalícia, aby sme sa tu potom tými prestrelkami nenapádali zbytočne a možno nehľadali nejaký konsenzus na vyriešenie tých vecí.
Čo sa týka tých detí so špeciálnovzdelávacími potrebami a rómskymi deťmi, tak o tom už bolo dnes povedané pomerne dosť. Ja si myslím, že je veľkou pravdou, že teda mnohokrát rómske deti nie sú zároveň deťmi so špeciálnymi potrebami, a keďže pracujem 16 rokov s deťmi so špeciálnymi potrebami a robím s mamičkami, ktoré majú takéto deti, mnohokrát mi povedia, že aj v rámci špeciálneho školstva majú práve problémy s tým, že tie deti sú v tej triede šikovné, rómske, a ich deti potrebujú takú intenzívnejšiu starostlivosť. A keďže naozaj nie sú tí asistenti, tak mnohokrát práve to vyrovnávacie medzi jednými a druhými spôsobuje to, že v konečnom dôsledku aj v tých špeciálnych školách sa potom tým deťom so špeciálnozdelávacími potrebami nevenuje taký čas, ako by sa mal.
Principiálny problém je, že podľa môjho názoru tá diagnostika nie je zle nastavená. Problém vidím skôr v tom, aby sme si nenaháňali len ekonomický profit z toho, že ak máme dieťa so špeciálnovzdelávacími potrebami, tak je to vyšší normatív, ak máme len rómskej dieťa, tak máme s ním problémy a v podstate nedostaneme na neho také peniaze ako na dieťa so špeciálnymi potrebami.
Takže to je jednoduchá matematika, ak by sme si možno sadli spoločne a hľadali nejaký zase konsenzus, to je pravda, ktorú možno vieme, ale možno ju nepomenujeme. A možno naháňame si nejaké politické body. Ale v podstate všetko sa nám ťahá zase a odkladá a myslím si, že potom pani ombudsmanka musí riešiť tie problémy, a nie sú namieste, lebo je to problém systémový, hej. Tieto veci by ona v podstate ani v tej správe nemala uvádzať, ak by bol systém vyriešený ako taký.
Reštitúcie pôdy, tu kolegynka vlastne predo mnou sa k tomu vyjadrila. Ja pochádzam teda z oblasti, kde je Javorina a ľudia už teda po roku 1989 začali postupne s tým, aby dostali naspäť svoju pôdu. A v dedinke, kde sú takí veľkí bojovníci, tak od roku 1989 ľudia z obce Jakubany naozaj bojujú za svoje práva. Mnohokrát sa aj tak smejú, že už toľko rokov prešlo a tí ľudia nemajú vždy pôdu. Takže naozaj je to dosť hanba štátu, a to či takej vlády, alebo hentakej. V podstate, viete, všetci sme za to zodpovední. Či tí, čo sme tu sedeli, či tí, čo tu sedíme, a nič neurobíme. Jednoducho to by bolo potrebné naozaj vyriešiť a zase pani ombudsmanka by nemala toľko roboty, možno by nemusela navyšovať štátny rozpočet.
Ďalší je prístup do budov. Keďže som spomínala, že pracujem s deťmi so zdravotným znevýhodnením, chcem povedať jednu vec. Mnohokrát aj špeciálne školstvo sa nachádza na okraji obcí alebo miest, tam, kde bolo voľno. Mnohokrát tie budovy nie sú uspôsobené. Nehovoriac o tom, že mnohokrát ani nemocnice, kde sa naši prijímatelia sociálnych služieb idú ošetriť, nie sú uspôsobené na to, aby sa tam dostali dôstojným spôsobom. Čo nám navrhujú, že ich vezmú ako vrátnici na ruky a že pár schodov s nimi prejdú. Ale, viete, to sú ľudia bez mentálneho postihnutia a veľmi sa hanbia, keď viete im ponúknuť to, že ich má niekto zobrať na ruky. Takže možno vidieť to v tom pohľade, že naozaj my zdraví ako v tom dobrom úmysle povieme, že ich vezmeme na ruky, ale z ich pohľadu je to naozaj možno také porušenie takého jeho základného ľudského práva, aby jednoducho prišiel na to lekárske vyšetrenie ako každý z nás. Tiež by nám nebolo dobré, keby sme ostali so zlomenou nohou a možno vyčkávali, že nás niekto prenesie cez tri-štyri schody.
Takže ten prístup do budov, som rada, že ste teda urobili aj verejnú výzvu na to. A máme tu aj kolegyňu na vozíku, ktorá by určite k tomu vedela ešte viac. Ja môžem povedať len za tie deti a za tie mamy, ktoré naozaj častokrát mi pripomínajú, a keď ste v tom parlamente, tak o tom hovorte, lebo naozaj nie je to dôstojné 21. storočia.
Možno k poslednej veci, ale k prvej, v mojich prioritách je, že nie že by sme sa tu nemuseli hádať na tom pohľade jednom a druhom na ten detský domov, ak by sme sa pozreli principiálne na vec v takom zmysle, že od 1. 1. 2018 majú platiť štandardy kvality v zariadeniach sociálnych služieb. Ak by sme urobili postupné kroky na to, aby tie práva tých klientov boli zabezpečované a spustili systém postupného krokovania, možno naozaj by sme sa vyhli tým posudzovaniam jednej inštitúcie a druhej inštitúcie, či je, alebo nie je to správne. Ja to skôr vidím v tom, že chýba aplikácia štandardov kvality v zariadeniach sociálnych služieb.
Určite, všetci kolegovia, ste vnímali tie mediálne veci, ktoré sa týkali pohadzovania klienta z domova sociálnych služieb do nemocnice, kde vznikajú dekubity. Zariadenia sociálnych služieb hovoria o tom, že to nevzniklo u nich, ale že to vzniklo v nemocnici. Nemocnica hovorí, že už zo zariadenia sociálnych služieb prišiel ten človek s dekubitmi. Naozaj, ak by bol prepracovaný systém starostlivosti v zariadeniach sociálnych služieb, konflikty verzus detské domovy, domovy sociálnych služieb by možno naozaj boli, nieže by celkom neboli, lebo to je všetko o ľuďoch a možno o riadení tej konkrétnej inštitúcie, ale určite by mali preventívny charakter.
Takže ja chcem určite poďakovať pani ombudsmanke za prácu, ktorú odvádza. A teda nikdy nič nie je ani čierne, ani biele. Tak skúsme hľadať ten konsenzus na tých veciach, na ktorých sa dá, a skúsme robiť principiálne veci, aby sme predchádzali nejakým sociálnopatologickým javom.
Ďakujem.
