Videokanál poslanca

Dobrý deň, pán minister, dobrý deň, pani predsedajúca, milí kolegovia, kolegyne, dnes riešime peňažné príspevky za opatrovanie a ďalšie náležitosti, ktoré sú spojené so starostlivosťou o ľudí v domácom prostredí, a preto som si dovolila, s tým že pracujem 17 rokov v sociálnych službách, možno trošku porovnať a dať do pozornosti aj kompetentným, či by sme nehľadali nejaké také spoločné východisko z toho, lebo naozaj tie veci sa nám otvárajú ako také nožnice. A možno systém, ktorý je nastavený teraz, nie je dokonalý, ale zas možno v určitom čase, kedy bol tvorený, tak mal svoje opodstatnenie a možno sa treba pozrieť teraz na veci takým iným okom aj s tým, že nám starne obyvateľstvo a podobne.
Ja som vychádzala z Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny, kde som si našla počet opatrovateľov, čiže priemerný počet opatrovateľov mesačne za rok 2015 v našom štáte, a to bolo 56 572. Títo ľudia sa starali o 58 139 opatrovaných, to znamená, nejde o malú čiastku. Ja si myslím, že v čase, kedy sa nastavovala legislatíva, bolo aj menej ľudí, o ktorých sa starali, hlavne v dôchodkovom veku, a preto možno tie anomálie, ktoré kolegyne pomenovávali, možno neboli tak vyhrotené, ako je to teraz. Peňažný príspevok pre týchto ľudí, ak sa stará fyzická osoba v produktívnom veku a opatruje jednu ťažko zdravotne postihnutú osobu, je 220 eur a 52 centov a ak opatruje dvoch alebo viacerých, tak je to 294 eur mesačne. Ak vlastne tí opatrovaní chodia do nejakého zariadenia, ktoré navštevujú viac ako 20 hodín týždenne, tak sa im čiastka adekvátne kráti. To znamená, u tých, ktorí opatrujú jednu osobu, tak je to 194, a dvoch a viacerých osôb je to 275 euro.
Možno problém, ktorý budem porovnávať, v rámci zariadení sociálnych služieb to aj trošku objasní, ale to, čo teraz ja vidím ako problém, je to, že deti nám dorástli. Dorástli nám do veku 30 rokov, 35 aj 40. Keďže aj ja samotná sa starám, teda poskytujeme v rámci zariadenia starostlivosť o zdravotne znevýhodnené deti a mládež, tak naozaj tí rodičia zostarli. Dostali sa do dôchodkového veku, ale o tie svoje deti, večné deti sa starajú už dlhú dobu a deti už majú 30, 35 aj 40 rokov. Samotné sa dostali do starobného dôchodku, ktorý je naozaj nízky. Mnohokrát je tak nízky, že chvalabohu, že sa stanovil minimálny dôchodok, že teda dostanú aspoň tú minimálnu hranicu dôchodku. To znamená ľudia, ktorí v minulosti sa starali o svoje deti, lebo boli malé, sa dostávajú do dôchodkového veku, kde sa niekedy nepočítalo z priemerného dôchodku, lebo niekedy sa ináč zarábalo, a v podstate majú nízke dôchodky a ešte ten príspevok peňažný sa im kráti.
Ja naozaj si myslím, že tu bude problém, v tejto časti nám nastane problém. Rodičia, ktorí sa starajú a dostali sa samotní do dôchodkového veku, sa starajú napríklad za 90 euro, lebo tak je stanovená opatera u fyzických osôb, ktoré už poberajú nejakú dôchodkovú dávku. To znamená, že má napríklad chlapca s Downovým syndrómom, ktorý má 40 rokov, mamička sa dostala do starobného dôchodku, má ten nízky dôchodok, ktorý sa jej upravil na minimálny a dostáva za tú opateru 90 euro. A z toho oni, pokiaľ nemajú otca, lebo stáva sa aj to, že ten ocko to nezvládne, že teda má takéto dieťa, a odchádza od tej rodiny, tak ostáva s týmto minimálnym dôchodkom a naozaj ten peňažný príspevok je 90 euro.
Nedajú sa robiť zázraky, a preto ja som rozmýšľala nad tým systémom, akým spôsobom by sme možno mohli o tom rozprávať, otvoriť tú otázku, pretože naozaj počet ľudí, ktorým dneska poskytujeme starostlivosť, je 58 139. Ak by sme ich všetkých mali zaradiť, lebo to nebude atraktívne, alebo naozaj, hovorím, dostanú sa do siete chudoby, tak by sme museli vytvoriť 1 453 zariadení. Prečo? Lebo ľudia, ktorí sú hodnotení peňažným príspevkom za opatrovanie, sa spravidla starajú o ľudí so stupňom odkázanosti IV a V a tí sa zaraďujú vlastne do domovov sociálnych služieb, pokiaľ ide o deti, do špecializovaných zariadení alebo aj zariadení pre seniorov. Tieto podľa zákona o sociálnych službách majú poskytovať sociálnu službu najviac 40 prijímateľom sociálnej služby v jednej budove. To znamená, naozaj narastal by nám počet žiadateľov o službu a v podstate vieme vždy, že najprirodzenejšie prostredie je prostredie doma, je to naozaj lacnejšie, to si treba akože na rovinu povedať.
V zariadení pre seniorov naozaj ten finančný príspevok je 320 euro, ktoré prispieva štát a aj tak pán minister vie, že ten tlak tých poskytovateľov je ešte vyšší, že im to nepostačuje a s tým vlastne chceme aj niečo robiť v rámci odkázanosti. Ale čo asi pani podpredsedníčka nespomenula, je ešte ďalšie, a to je odkázanosť, ktorú príslušný zriaďovateľ alebo ani nie zriaďovateľ, ale ten, kto má na starosti financovanie tej sociálnej služby prispieva. Čiže okrem tých 320, čo vravela, to môže byť ešte aj tá odkázanosť, a to buď piaty, alebo šiesty stupeň, ak ide o ťažký, čiže je to ďalší buď plus 320, plus 248, alebo 310 euro. Čiže naozaj je nespochybniteľné, že táto alternatíva, keď ich opatrujú doma, je lacnejšia.
Ale čo teraz v tom systéme, k čomu chcem dospieť. Ja som rozmýšľala nad tým, že by sme mohli urobiť príspevok za opatrovanie ako takú dvojzložkovú časť. A tá jedna by vychádzala z posudzovania odkázanosti, aby ten príspevok naozaj bol viazaný na to, aby sme vyvrátili vlastne tie všetky sťažnosti, kde sa háda ministerstvo potom s konkrétnou fyzickou osobou, či teda má alebo nemá nárok. Jednoducho by bol posúdený na určitý stupeň odkázanosti. Za tú odkázanosť by dostal finančné prostriedky, kde tá rodina by rozhodla, že či ho dá teda do sociálnej služby, alebo si ten príspevok v odkázanosti nechá pre seba. A ďalšie, to by bola nižšia časť, tá by mohla byť vlastne ten príspevok za opatrovanie.
Čiže zložila by som ho z dvoch častí, aby to bolo spravodlivejšie, aby naozaj tí, ktorí sú ležiaci alebo odkázaní na VI. stupeň, naozaj boli istým spôsobom finančne viac zvýhodnení, aby si ich naozaj tá rodina nechala doma, lebo to je naozaj mimoriadne náročné ich mať potom v zariadení sociálnych služieb. Napríklad teraz v zariadení pre seniorov sa nám objavujú seniori, ktorí majú duševné poruchy, tie zariadenia nemožno uzatvoriť a naozaj majú problém naskladať v zariadení pre seniorov tak personál, aby sa tomu starému človeku niečo nestalo, aby nevyskočil z okna, však posledné prípady ste počuli aj v Bratislave, potom riešime, kto je za to zodpovedný, aké systémové... Skôr naozaj motivovať tú dvojzložkovú časť príspevku za opatrovanie tých ľudí z domáceho prostredia, aby teda si ponechali toho človeka doma.
Dôležitý medzník v tomto systéme by skutočne muselo zohrávať posudzovanie, ktoré sme aj vlastne počuli vo vyhlásení vlády, že chceme sa pustiť do zjednotenia posudzovania odkázanosti, ktoré môže naozaj teda pán minister otvoriť, aby naozaj neboli zbytočné problémy v tom, že potom ťažko sa hľadá, kde je pravda, lebo úradníci na jednej strane a aj vaši, aj možno moji zamestnanci hovoria, že je to tak, možno tá fyzická osoba hovorí ináč a je ťažko nájsť nejaký konsenzus. A pritom naozaj ja by som sa pustila do zjednotenia posudzovania odkázanosti a potom by som urobila ten príspevok za opatrovanie viaczložkový. Tým pádom by sme možno vedeli sa vyhnúť tým anomáliám, ktoré sú, že naozaj dieťa so zdravotným znevýhodnením navštevuje základnú školu a tam sa mu kráti za to, že navštevuje povinnú školskú dochádzku, príspevok za opatrovanie, ale reálne tá mama naozaj sa o neho stará, ale keby to bolo nastavené tak, už máte ďalší problém, ktorý by ste nemuseli riešiť.
Tým, že ste zdvihli aj tú hranicu príjmu, si myslím, že ste urobili veľmi dobre, lebo naozaj niekedy tam išlo aj o euro dvadsať, kde napríklad dcéra sa chcela postarať o svoju mamu, ale ona mala vyšší dôchodok a už nemohla a mama na to dostala ešte rakovinu, čiže určite ešte ostane ležiaca a tak ďalej. Čiže ak by sme naozaj išli do viaczložkového, ale predchádzať by to naozaj muselo posudzovanie jednotné a ja určite, je tu aj pán minister zdravotníctva, ja už by som to vedela vlastne potom využiť aj na tú jednotnú lekársku, čo oni, v ich prípade napríklad ide o človeka, ktorý naozaj potrebuje lekárske vyšetrenie. Viete, jak to je, zase od vás budú pýtať peniaze mimoriadne na úkony v zariadeniach sociálnych služieb, ktoré sú zdravotnícke, a vy v podstate s tým; no a akým spôsobom, keď to má byť z verejných zdrojov? (Reakcia ministra.)
No a preto by som vlastne naozaj sa pustila v prvom rade systematicky do posudzovania, urobila finančný príspevok, ktorý by bol viaczložkový, no a tam by sme sa potom pozreli na tie jednotlivé prípady, ktoré hovorili aj kolegyne, ktoré ja, naozaj sú. Ako nemôžme sa tu tváriť, že nie sú, oni sú, tí ľudia sa cítia ukrivdene. Ja si myslím, že možno je to aj objektívne, že sa cítia ukrivdene, ale ako z toho von, som si dovolila dneska povedať a možno vás aj inšpirovať.
Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci. Milí kolegovia, milé kolegyne, počuli sme tu vlastne rôzne podnety k zákonu, ktorý predkladá vládna koalícia. Ja skúsim vidieť iný rozmer a možno naznačiť oblasť, kde vidím problém, keďže, keďže som poskytovala a vykonávala sociálnu prevenciu a poskytovala sociálne poradenstvo pre mladistvých a maloletých, čiže uberiem sa týmto smerom. Môj príspevok má v obsahu naozaj potvrdiť, že je potrebné zabezpečovať vyššiu ochranu spotrebiteľa, v mojom prípade sú to deti, a reguláciu on-line hier.
Sami viete, že keď sme boli my malí, neboli počítače, neboli mobily. Dnes deti s týmito predmetmi vedia oveľa lepšie pracovať ako my. A medzi kolegami odborníkmi sa naozaj zaraďuje medzi rizikové faktory vedúce k závislosti práve podmienené posilňovanie záujmu o hru ako-takú.
Chcem poukázať na také dve stránky počítačových hier v súvislosti s deťmi a mladistvými. Za pozitíva môžme hovoriť u tejto kategórii mladých ľudí, že naučia dieťa či žiaka spúšťať počítač, spustiť program, poradiť sa, ak niečo nefunguje, rozvíjajú jeho jazykové a komunikačné schopnosti, rozvíjajú sa rôzne schopnosti, ako je pamäť, pohotovosť, schopnosť rýchlo sa rozhodnúť, priestorové videnie, zvyšujú sebavedomie u detí, pomáhajú odbúravať stres z vyučovania, umožňujú deťom vytvoriť si morálny kompas, ale tiež poskytujú v mnohých prípadoch možnosť voľby.
Načo chcem teraz poukázať, sú práve tie negatívne stránky a práve v súvislosti s tým, že ak nebudeme zameriavať našu pozornosť na prevenciu, ani neviem, aký dobrý zákon a naše možno trenice v tom, či nepopierame zase podnikateľom ich živnosti, skončí v prázdne, lebo naše deti posilňovaním počítačových hier majú väčšie predpoklady k tomu, aby sa raz stali závislými. Medzi negatívne stránky patrí: u detí sa zvyšuje tep, krvný tlak v hladine adrenalínu a testosterónu. Počas hry je fyziologický stav dieťaťa podobný stavu osoby počas boja. Zvyšuje, zvyšujú hráčstvo vo vnímaní nepriateľstva zo strany jeho blízkych. Poruchy koncentrácie. Vieme, veľa detí, že má ADHD alebo aj poruchy správania a toto len u tých detí umocňuje. Strata vedomia skutočnej reality. Snenie, predstavy, v mysli žije v mediálnej realite, v príbehoch, v počítačových hrách. Sociálne riziko počítača, dieťa je odkázané len na počítač, môže byť ochudobnené o dôležité skúsenosti, čiže reálne priateľstvá a podobne. Riziko vzniku závislosti. V ojedinelých prípadoch pravidelné hranie bez prestávok môže viesť dokonca až k smrti. Toto nehovorím ja, toto hovoria odborníci a toto je aj moja skúsenosť, keď som pracovala vlastne v prevencii maloletých. Prejavy závislosti, strata kontroly nad časom, zmena psychického stavu, nepokoj detí, zvýšená nervozita, poruchy spánku, nesústredenosť, začínajú klamať, zmena osobnosti, žijú akoby takým dvojitým životom, emocionálna nestabilita, zúfalstvo, majú mimoriadne podráždené reakcie, fixácia, myslenie na počítač aj pri iných aktivitách. Počítač a hranie sú dôležitejšie ako veci, ktoré boli pre nich dôležité predtým.
Aké dôsledky môže mať nekontrolované hranie pre budúcnosť? Ochudobňovanie reči a jej vulgarizácia, nadobudnutie hlavne, hlavne nadobudnuté v počítačových herniach, neurotizmus, propagácia násilia, utváranie predsudkov, dočasná alebo úplná strata záujmu o okolitý svet, dočasná alebo úplná strata kontaktu s okolitým svetom, oslabenie vôľových schopností, oslabenie schopností empatie, rozvoj komplexu moci, strata objektívneho posudzovania reality alebo strata prosociálnosti.
V prvom polroku tohto roku Sociálna poisťovňa vyhodnotila, že najčastejšie diagnózy, prečo sa ľudia dostávajú do invalidity, sú práve duševné choroby. Naozaj, depresie, ktoré prenasledujú svet, môžu byť pre nás dospelých odkazom, že pokiaľ naozaj budeme pozerať v živote len na peniaze, môže sa stať, že deti, ktoré vyrastajú v tomto svete, a naozaj sa posilňuje tá hra u tých detí, sa raz môže dostať k tomu, že tí ľudia sa stanú invalidmi.
Naozaj chcem možno aj vyzvať vládnu koalíciu, aby sa, aby do vládnych zákonov dostávala aj dopad na rodinu, čo je v prípade zákona o hazardných hrách určite nevyhnutné. V prevažnej časti počítačových hier sa objavuje vo zvýšenej miere prvok násilia. Brutalita sa stáva ich prirodzenou súčasťou. Zlo sa využíva na dosiahnutie dobra. Pomocou dokonalých technických prostriedkov, ktoré umožňuje efektívnejšie vnímanie násilia, môže toto násilie dieťa dokonca až fascinovať. To sú nebezpečné vplyvy, ktoré si mnohé deti a najmä chlapci, ktorí takéto hry najviac sledujú, neuvedomujú.
Preto naozaj je dobré si uvedomiť, že na jednej strane sú peniaze a nároky ľudí, ale na druhej strane je tu mladá generácia, ktorá vychádza z prostredia, ktoré my sme nezažili. Ani nevieme, čo to spôsobí, ak budú dospelí. Takže naozaj vždy, vždy tie dopady je potrebné robiť na tú rodinu, aj keď viem, že veľa sa hovorí o tom, keď sa otec, mama stanú patologickými hráčmi. Ja som chcela na tejto pôde povedať, že naozaj aby sme si nevychovali závislých ľudí, ktorí v budúcnosti sa môžu stať invalidnými.
Ďakujem pekne za pozornosť.

Ďakujem. Pekný deň.
Vážený pán predsedajúci, vážené kolegyne, v súlade s § 73 zákona o rokovacom poriadku som bola určená Výborom Národnej rady pre sociálne veci za spravodajkyňu k návrhu zákona, ktorý je uvedený pod tlačou 222. V menovanom súvise si dovoľujem predložiť informáciu k tomuto návrhu zákona.
Návrh spĺňa náležitosti podľa rokovacieho poriadku aj legislatívnych pravidiel tvorby zákonov.l
Vychádzajúc z oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajkyňu vyplývajú z § 73 zákona o rokovacom poriadku, odporúčam, aby Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla sa na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní.
V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady č. 226 z 22. augusta 2016 navrhujem, aby návrh zákona prerokovali: Ústavnoprávny výbor Národnej rady Slovenskej republiky a Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre sociálne veci. Za gestorský výbor navrhujem Výbor Národnej rady pre sociálne veci a odporúčam, aby predmetný návrh zákona výbory prerokovali do 30 dní a v gestorskom výbore do 32 dní od prerokovania návrhu zákona v prvom čítaní.
Pán predsedajúci, ďakujem, skončila som, otvorte, prosím, všeobecnú rozpravu.

Ďakujem za slovo. Ja si myslím, že prišiel čas, kedy naozaj pracujúci rodičia v tomto štáte si zaslúžia, aby sa dĺžka dovolenky predĺžila z 34 na 52 týždňov. Je čas, aby žena na materskej dovolenke, ktorá pracovala, alebo muž na materskej dovolenke, ktorý pracoval a odvádzal dane v tomto štáte a nie ubiehal nejakým iným smerom, aby naozaj si užil toho dieťaťa a aby nemali nejaké finančné bariéry, aby naozaj ten čas s tým dieťaťom strávili krásne, zodpovedne a aj s peniazmi. Ďakujem.

Ďakujem za slovo. My sme mali na sociálnom výbore správu o sociálnej situácii obyvateľstva za rok 2015 a ja som postrehla tam takú anomáliu. Ja som sa potom aj štátneho tajomníka na to pýtala, že klesol počet ľudí zamestnaných v stavebníctve, ale na druhej strane, keď idem z východu až tu, tak vidím, že sa stavia, čo už mi vlastne potvrdilo to, že mnoho tých stavbárov je donútených pracovať na živnosť, hoci nevykazujú charakter živnostenskej práce a samotná moja rodina bola naozaj tým postihnutá, že nevyplatili faktúry ani môjmu švagrovi, ani jednému ani druhému a oco tesne pred dôchodkom musel ísť na živnosť, lebo ináč by nemohol pracovať. Takže naozaj je potrebné chrániť tých ľudí, lebo skutočne ani on nebol zorientovaný v tých právnych veciach a dať to naozaj do, zosúladiť to tak, aby sme tých ľudí chránili. Ďakujem.

Takže dobrý deň. Ďakujem za slovo. Ja chcem vystúpiť trošku s takým iným pohľadom k tomuto zákonu. Veľa bolo povedané k poisteniu, ja skôr prepájam problematiku opatrovateľov, ktorí sa starajú o svojho člena rodiny dlhodobo, čiže ide o dlhodobú starostlivosť o týchto ľudí a možno ukázať taký iný pohľad na veci tohto zákona, ktorý predkladáme.
Zámerom predkladaného zákona je zrušiť časové obmedzenie povinného dôchodkového poistenia, ktoré štát platí za opatrovateľov a osobných asistentov. Časové obmedzenie bolo zavedené právnou úpravou v roku 2006. Od tohto obdobia platí štát dôchodkové poistenie 12 rokov opatrovateľovi alebo osobnému asistentovi, ktorý vykonáva asistenciu aspoň 140 hodín mesačne. To znamená, po tejto dobe musia uhrádzať dôchodkové poistenie samostatne formou dobrovoľného dôchodkového poistenia, ktoré je z minimálneho vymeriavacieho základu 77,22. To znamená, ak, ako hovoril kolega, keď sa ukončí tých 12 rokov, oni si musia pripraviť ďalšie peniaze k tomu, aby vlastne neskôr dostali slušný dôchodok. Ja som sa pozerala na to, ale skupina opatrovateľov, ktorí sú v produktívnom veku a poberali za rok 2015 priemerný príspevok za opatrovanie, ten priemerný príspevok za opatrovanie bol 172,52 u tých, ktorí sú produktívni, lebo je ešte skupina opatrovateľov, ktorí sa starajú o člena domácnosti, ale popritom berú aj nejakú dôchodkovú dávku. Ale títo ľudia, ktorí sú v produktívnom veku, rozhodnú sa, že teda vzdajú sa pracovnej činnosti, nebudú mať zo zárobkovej činnosti iný príjem a rozhodnú sa obetovať v prospech toho člena domácnosti, majú 172,52. Ak si majú uhradiť dôchodkové poistenie 77,22, tak vlastne nejaká stovka na mesiac im má vykryť náklady.
Realita je taká, že spravidla mama alebo otec, ktorí opatrujú napríklad zdravotne ťažko postihnuté dieťa bez toho, aby boli poistencami štátu, nemajú šancu na slušný dôchodok. Opatrovanie člena domácnosti, ktorý má ťažké zdravotné postihnutie, sa filozofiou štátu radí do povinnosti rodín, v čom ja súhlasím. Problém však vidím v tom, že sa im nepremieta do dôchodkového zabezpečenia. Napríklad matke, ktorá celý život opatruje svojho mentálne postihnutého syna, bola vypočítaná dôchodková dávka vo výške 293 euro. Keďže opatrovatelia, ktorí vykonávajú celodennú opateru, nemajú príjem zo zárobkovej činnosti, ich dôchodky ostávajú malé a mnohokrát na hranici chudoby. Pritom vykonávajú charakter činností, ktorý spadá do kategórie odborných činností v sociálnych službách definovaných ako odborná činnosť, ona je nazvaná pomoc pri odkázanosti na inú fyzickú osobu. To znamená, vykonávajú také úkony, ktoré v rámci sociálnych služieb sú odbornou činnosťou, a ide napríklad o úkony stravovania. Tam len uvediem umiestnenie jedla na tanier, nalievanie tekutiny do pohára a podobne. Ďalším úkonom je napríklad, vyprázdňovanie močového mechúra, presun na toaletu, z toalety, zaujatie vhodnej polohy na toalete. Alebo úkon vyprázdňovania hrubého čreva, permanentná kontrola a pomoc vrátane masáže pri vyprázdňovaní hrubého čreva. Alebo osobná hygiena, umývanie rúk, nôh, výmena hygienických vložiek, čistenie dolných ciest, to znamená zriedenie a vykašliavanie hlienu. Alebo je to celková kúpeľ, obliekanie, vyzliekanie, pohyb po schodoch, pohyb po rovine, orientácia v prostredí, dodržiavanie liečebného režimu, potreba dohľadu. Všetky tieto úkony tí rodičia vykonávajú v domácom prostredí.
V rámci zákona o sociálnych služieb ich definujeme ako odbornú činnosť a v rámci toho, že ten človek sa naozaj odhodlá stratiť príjem, doslova stratiť príjem zo zárobkovej činnosti, lebo sa obetuje, lebo naozaj filozofiou štátu, je to moje dieťa alebo je to môj člen domácnosti a ostane s ním doma, neberieme do úvahy, že vykonávajú tieto činnosti, hej, lebo v podstate dostanú ten príspevok tak nízky, ako keby to bola len nejaká, nejaký príspevok alebo ja by..., je to príspevok terminologicky, ale ja som povedala, že jak keby len im dáme dávku, že niečo vypomáhajú, ale v inom druhu činnosti, napríklad v sociálnych službách, je to odborná činnosť, za ktorú uhrádzame. A je to oveľa drahšie, ak je ten človek v zariadení sociálnych služieb, ako keby mal ostať doma.
A v konečnom dôsledku naozaj tí ľudia sa nám dostávajú potom opätovne do systému, my im síce nezaplatíme ten príspevok za opatrovanie, ale opätovne sa nám dostávajú do systému tým, že majú malé dôchodky a musíme im priplatiť buď do minimálneho dôchodku, keď má aj odpracovaných tých 30 rokov, alebo vlastne sú zase na nejakej dávke. Potom sa dávajú do balíka s ľuďmi, ktorí možno počas svojho života nepracovali. Vykonávajú úkony, ktoré sú definované v rámci sociálnych služieb ako odborné činnosti, ale nepremieta sa to, lebo v podstate v systéme vyzerajú, ako keby boli poberači nejakých príspevkov a dávok.
Čiže to je taký môj pohľad na, na tie veci, a ktoré som si dovolila vlastne poukázať práve na tejto pôde, aby sme naozaj videli súvislosti vo veciach, ktoré predkladáme, a naozaj nie je to politický boj, ale je to o tom, že naozaj raz sa nám tí rodičia predsa len dostanú zase do systému, a nie preto, že by nevykonávali tie činnosti, ale preto, že sme ich zadefinovali ako ľudí, ktorí dostávajú určitý príspevok.
Ďakujem za pozornosť.

Takže ďakujem, kolegyňa, možno je to trošku také obsiahlejšie, ale každopádne sa dá, je potrebné vlastne vysvetliť, že ľudia, ktorí majú určitý príjem len z príspevkov za opatrovanie alebo z osobnej asistencie, majú obmedzený balík peňazí, do čoho to investujú. A keďže ešte osobitne si majú pripoistiť balík niektorého z poistení, tak im to vlastne zvyšuje náklady a za to by vedeli si kúpiť niečo iné alebo zabezpečiť niečo iné. Takže možno len to k tebe.
Ďakujem.

Ďakujem. Každopádne chcem poďakovať kolegom, že ma podporili, že ten negativizmus trošku stlmili, čo sa teším, ale úplne sa, úplne že sa budem tešiť, keď uvidím na tabuli, že schválené.
Ďakujem. (Povedané so smiechom.)

39.
Dobrý deň. Ďakujem za slovo, pán predsedajúci. V prvom rade chcem poďakovať kolegom, že sa ukľudnila atmosféra. Veľmi ťažko sa rodia dobré veci, ak, ak je napätie. Takže toto, toto prostredie mne osobne vyhovuje, aj keď viem, že niekedy treba aj zvýšiť hlas, aj buchnúť do stola a podobne, ale, ale asi ťažko by sa mi hovorilo o vyživovacej povinnosti, keby sme sa tu všetci naháňali.
Takže každý rodič bez ohľadu na svoje schopnosti, možnosti a majetkové pomery je povinný plniť svoju vyživovaciu povinnosť v minimálnom rozsahu, a to je teda vo výške 30 %, ako hovorila moja kolegyňa, zo sumy životného minima na nezaopatrené a neplnoleté dieťa. Dnes je to vo výške 27,13 eura. My navrhujeme na 45,21 eura. Prečo?
Máme pomerne dosť podnetov od žien, ktoré sa rozviedli, ale pokiaľ ešte súd nestanovil vlastne záverečnú sumu, koľko bude ten druhý rodič platiť, spravidla ten súd určí tú minimálnu hranicu a tých 27,13 euro spôsobuje pre tie ženy naozaj problémy, pretože spravidla odchádzajú z toho bývania preč, musia mať nejaký nájom a to si všetko treba zaplatiť. To znamená, že naozaj tie ženy živoria. Kolegyňa aj hovorila aj konkrétne sumy, s ktorými musia vyživovať deti, a vidíte to aj v tých médiách, že skutočne je to reálny život, a, a je to smutné, vyživiť vlastne dneska dieťa za 27,13 aj s rodinnými prídavkami, prípadne ak má ešte nejaký rodičovský príspevok.
Z pohľadu typu domácnosti chcem upozorniť na to, že podľa Štatistického úradu Slovenskej republiky k minulému roku sa ocitli na hranici chudoby práve osamelí rodičia s najmenej jedným dieťaťom, a to 27..., 29,7 %. Najohrozenejšou vekovou skupinou z hľadiska príjmovej chudoby sú deti do 18 rokov a to predstavuje 20 %. Naozaj ide o percentá, ktoré nie sú zanedbateľné, ak hovoríme o deťoch, ak hovoríme o človeku, ktorý ostáva so všetkými problémami sám a má pri sebe len tie dietky, čo im dať jesť, takže naozaj už je to aj tu, aj ten náš kapitalizmus (povedané so smiechom) priniesol aj to, že tí ľudia naozaj sa ocitajú na hranici chudoby alebo pod hranicou chudoby.
Účelom toho, že to chceme zvýšiť, je najmä ochrana tých najslabších skupín. To znamená, nezaopatrené deti, neplnoleté deti, deti, ktoré sa sústavne pripravujú na povolanie a sú odkázané na pomoc svojich rodičov. V prípade neúplných rodín sú mnohokrát odkázané na finančnú pomoc druhého rodiča, ktorý ju zabezpečuje prostredníctvom tzv. minimálneho výživného. Hlavným predpokladom určenia tejto vyživovacej povinnosti rodiča k dieťaťu je vyhodnotenie nákladov na dieťa. To znamená, že v tejto minimálnej sume sa filozoficky zarátava bývanie, strava, ošatenie, hygienické potreby, zdravotná starostlivosť, školské pomôcky, preprava dieťaťa, poplatky na krúžky a iné, 27,13 eura.
Ja som, ja som si priniesla aj možno jeden taký podnet, ktorý som dostala, ja som ho čítala teda aj na, na našom sociálnom výbore, lebo som aj vravela pánovi štátnemu tajomníkovi ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny, aby sme naozaj pozerali na tie, na tie príležitosti aj pre ženy, ktoré sa naozaj ocitnú s tými deťmi po rozvode, aby sme neriešili to, čo, čo nám neprináleží, prečo sa to stalo a tak ďalej, ale aby sme nejakým spôsobom tým, tým ženám pomohli.
Takže ten príbeh veľmi krátko. Všetko, všetko vám teda neprečítam, ale možno len preto, prečo to výživné a prečo ma to tiež tak akože odštartovalo niečo pre tie ženy urobiť. Pozrite sa, neprejde to, tak neprejde, ale ja budem mať čisté svedomie, že som niečo pre tých, pre tie ženy a pre tie deti urobila.
Sme... "Sme rozvedení rok. Deti boli prisúdené mne a môjmu exmanželovi následne každú párnu sobotu do nasledujúceho týždňa utorku. Takže ich má osem dní v mesiaci. Keď sú deti pri otcovi a stretnem sa s deťmi, tak mi nesmú pozdraviť ani ma postískať, lebo im to zakazuje. Ak to urobia, keď prídu domov, veľmi na nich kričí a vyhráža sa im, že ku mne viac neprídu. Napriek tomu chcú k nemu ísť, lebo ich berie na výlety, vozí na motorke, čo si ja nemôžem dovoliť, lebo mám malý príjem, zarábam 320 euro mesačne. Starší syn chodí do prvého ročníka. Po novom súdnom rozhodnutí si exmanžel nezabezpečil družinu a syn stál pred školou dve hodiny, lebo nevedel, kde má ísť. Až keď išla jeho pani učiteľka domov, tak mi volala, že stojí pred školou, celý sa trasie a nevie, čo má robiť. Hneď som mu zavolala, povedal mi, že on bol v piatok poobede pri riaditeľke a ona mala družinu vybaviť. Vôbec ju neoboznámil so situáciou, že sme rozvedení a deti sú prisúdené mne. Dopadlo to až tak, že bol privolaný právnik. Ja ho do družiny nedávam, lebo mi to finančne nevychádza, nemám na to peniaze."
Toto je jeden z príbehov a máme ich dosť veľa. Takže naozaj, chcem vás poprosiť, aby ste podporili ženy, ktoré sa ocitli naozaj v núdzi. Ja viem, že najlepšie je mať úplnú rodinu s ockom, mamou a deťmi, ale život nie je ideálny, neni ani čierny, ani biely, a keď sa už ocitnú tie ženy v tejto situácii, tak keď už aj nevieme, aké sú, ale majú tam tie deti. A pomôžme im. Ďakujem veľmi pekne.

Ďakujem za slovo. Pán poslanec, ja ti chcem každopádne poďakovať, že si vytiahol túto tému, a možno naozaj je do budúcnosti dôležité si pomenovať možno tie formy, ako to riešiť, ale najdôležitejšia je tá podstata, že naozaj vyťahuješ to, že ľudia sa chcú prinavrátiť k pôde a možno aj k takým ľudským hodnotám. Keď to raz obhospo... obhos..., keď raz na pôde hospodáril dedo, tak raz môže tam hospodáriť vnuk, a možno keď je mladý, nemá toľko finančných prostriedkov, aby to urobil, takže naozaj treba nájsť riešenie, že kto chce a má vzťah, aby sme naozaj dali týmto ľuďom priestor a aby sme aj každý kúsok zeme v tejto našej peknej krajine využívali na to, aby nás živila, aby sme neboli odkázaní od dovozu zvonku.
Ďakujem.