Videokanál poslanca

Tiež chcem poďakovať kolegyni Shahzad, že spomenula aj taký metodický proces, ktorý prebieha v rámci denných stacionárov, a tie anomálie, ktoré vznikli a dodnes, ešte včera som volala vlastne s niektorými poskytovateľmi denných stacionárov, ktorí dodnes nemajú príspevky teda z ministerstva ani na odkázanosť, nehovoriac, že nemajú ani na prevádzku. Ale, kolegynka, dotkla si sa aj teda monitoru, v mojom ponímaní kontroly, ktorá prebehla v letných mesiacoch. A keď som sa pozerala na tie moje odpovede, ktoré som dostala z ministerstva, tak z toho mi vychádza, že v roku 2017 ministerstvo poskytovala príspevok 366 stacionárom a podľa druhej odpovede 49 stacionárom ukončila financovanie. To znamená 49 k 366, a utvorili zákon, ktorý zlikviduje všetkých. Takže nemôžme naozaj uplatňovať bič na všetkých, lebo ak začneme v našej krajine netvoriť mechanizmy kontroly, ako je to vo Švajčiarsku práve v zariadeniach sociálnych služieb, ale skôr na základe z 366 49 je možno poskytovateľov, ktorí si neplnia povinnosti tak ako majú, tak jednoducho v konečnom dôsledku na to doplatí obyčajný človek a v konečnom dôsledku jeho rodina, ktorá sa bude trápiť, že ho dá do po bytovej služby.
Ďakujem pekne.

Ďakujem za slovo. Ďakujem za všetky pripomienky. Všetci vlastne potvrdzujete to, že sociálna pomoc a sociálny systém na Slovensku je potrebné reformovať. Od oblasti teda sociálnych dávok cez oblasť zamestnanosti až po konkrétnu sociálnu pomoc. Všetky tieto tri piliere je potrebné nastaviť vzhľadom na reálnu situáciu, ktorá v krajine je, na demografický trend a teda na skúsenosti, ktoré ukazuje aj odborná literatúra, a teda deinštitucionalizácia a podpora rodiny v domácom prostredí. Každopádne na Slovensku si, každý chce pomáhať rodinám, ale toto je cesta. Ak urobíme reformy a zracionalizujeme, na čo máme, čo je efektívne, čo je citovo prijateľné, čo je finančne prijateľné. Vtedy sa nám podarí nastaviť sociálny systém tak, že či príde pravica, či príde ľavica, či príde taká alebo hentaká strana ako vládnuca, alebo tí, ktorí budú mať moc, budeme vedieť, že je to správne, lebo je to podložené faktami, je to podložené trendom, ktorý je odskúšaný v iných krajinách a teda aj odbornou verejnosťou. Preto musíme trendovo nastaviť koncepciu sociálnej pomoci a sociálneho systému v našom štáte ináč ako doteraz, lebo čím viac budeme plátať tie diery v systéme, urobíme z toho chaos. A v konečnom dôsledku trpia rodiny, pretože trpí tam jeden člen... (Prerušenie vystúpenia časomerom.).

Takže keďže som vám predstavila návrh zákona, na ktorý teda nebol čas len pre to, aby som oponovala ministrovi Richterovi, ale bol čas na to, aby sme si povedali, čo na Slovensku chceme. Chceme, aby tí rodinní príslušníci, ktorí majú ťažké zdravotné postihnutie, boli v kombinácii buď s príspevkom za opatrovanie alebo s terénnou opatrovateľskou službou alebo s ambulantnými službami doma, alebo chceme, aby nám odchádzali do pobytových služieb, ako to bolo v čase socializmu, kde teda sa presúvali do kamenných domov? A toto je vec neakceptovateľná v Európe, pretože deinštitucionalizácia, ktorá je postavená práve na prirodzenom prostredí každého človeka, ktorý má rovnaké práva, ale aj povinnosti ako človek, ktorý je zdravý, si kladie za cieľ, aby čím viac ostal v rodinnom prostredí.
To znamená, že de facto de jure naučíme rodiny, aby odsúvali svojho ťažko zdravotne postihnutého člena do pobytových služieb, na ktoré niet peňazí. Ak to spravujú vyššie územné celky, vedia, však aj kolegyňu máme, čo to všetko obnáša. Je potrebné vlastne každopádne spravovať budovy, vždy personál, ten je nespokojný, odchádza, lebo je málo zaplatený. Toto sú nekonečné problémy tých pobytových služieb. A aj keď je, neviem aký, nadštandardné to zariadenie, nikdy, nikdy nenahradíme rodinné prostredie. Nikdy nenahradíme to, že sa o mňa stará moja dcéra. Nikdy nenahradíme to, že ja som matka toho dieťaťa a že aj chodím do práce na štyri hodiny denne, aj teda mám ho v domove sociálnych služieb na ambulantnú formu na nejaké štyri hodiny, keď ja som v práci, nikdy, nikdy nedokážeme nahradiť to, načo je človek stvorený, a to byť jeho v prirodzenej rodine a teda aj znižovať náklady štátu na takúto starostlivosť.
Fungovanie denných stacionárov na Slovensku je ohrozené. Na túto skutočnosť upozorňovali poskytovatelia sociálnych služieb už koncom minulého roka. Mestá, obce odmietajú financovať tieto sociálne služby, pretože mali na jednej strane uzatvorené rozpočty a teda nemali vyčlenené peniaze podľa zákona od 1. 1. 2018 platného, ale sú to aj problémy miest a obcí, ktoré hovoria, že majú málo podielových daní na to, aby spravovali toľko ľudí s odkázanosťou, ktorí pribúdajú rok čo rok do systému, do systému sociálnej pomoci.
Keďže vieme, že počet hospitalizácií podľa aj ročenky zdravotníckej u ľudí nad 63 rokov a u ľudí nad 82 rokov sa nám navyšuje, je zrejmé, že sa opakujú. U toho konkrétneho človeka je potrebné, aby sme prepojili dlhodobú starostlivosť tak, aby ten človek ostal v domácom prostredí, ale bol pod kontrolou odborníka, aby následne sa nám opakovane nedostával do systému zdravotnej starostlivosti, kde ak sa dostane 5-, 6-krát a dostane sa opäť do rodinného prostredia, kde vy nezvladávate starostlivosť o toho konkrétneho človeka, samozrejme, že ho odsúvate do pobytovej služby. Ja nehovorím, že nebude potrebné do budúcnosti aj stabilizovať a sieťovať pobytové služby, ktoré rozplánujeme v našom štáte. Máme rodné listy ľudí. Vieme, čo nás čaká, vieme, aký je zdravotný stav ľudí v našom štáte a vieme predpokladať, ako sa to bude všetko uberať, ale jednoducho momentálne je potrebné povedať, že mestá a obce nechcú financovať ambulantné sociálne služby z podielových daní, lebo majú za to, že jednoducho tých peňazí tam nemajú toľko, aby vedeli zabezpečiť starostlivosť o minimálne odkázaných ľudí, keď nehovoríme o ľudí, ktorí sa ocitli v kríze a v chudobe. O tom sa akože ani nechcem baviť, na to urobím ďalšiu novelu, ktorá sa bude práve týkať toho, aby sa nám necyklila chudoba, aby nepoberali len zbytočné dávky, ktoré neriešia nič, len prehlbujú ich chudobu, dostávajú človeka do nedôstojnej polohy. Je to celé zle nastavené v našom štáte, že potom naozaj ľudia sa cítia ako keby ukrivdení, že nikto im nechce dať pomocnú ruku, pretože sociálne služby v našom štáte, ambulantné, terénne, absolútne nie sú postavené na princípoch, systematicky, ale čo dá Európska únia. Toto je výsledok nastavenia služieb pre občana Slovenskej republiky, ktorý sa ocitne v núdzi alebo je teda ťažko zdravotne postihnutý.
Keďže mestá a obce odmietajú financovať tieto služby, tak sú ohrozené stacionáre. A teda už k januáru bolo uzatvorených 80 denných stacionárov a vyše 2400 ľudí ostalo v domácom prostredí. A to sme v marci. To sme v marci. Ešte to ťahajú niektorí v ambulantných službách, v DSS-kách, RHS-kách, v denných stacionároch s tým, že niekomu ťukne, že takto v našom štáte sa nedá zabezpečiť starostlivosť o ľudí, ktorí sú v domácom prostredí a ktorí potrebujú štyri hodiny odbremeniť tú rodinu. Zatiaľ je to 2400 ľudí podľa dostupných informácií SocioFóra, ale ja následne dám štatistiky ministerstva práce, kde poukážem ešte na väčšie rozdiely, ktoré vznikajú práve v tomto roku, a čo nás bude čakať aj naďalej.
Ministerstvo sa teda zasiahnuť nechystá, lebo trvá na tom, že je to kompetencia miest a obcí a to je ich problém, že teda to hovoria. A v podstate oni s tým nič nemajú, oni dajú odkázanosť a nech sa každý stará o seba. Ale tak to v dobrej rodine nefunguje, že mama povie: tak toto je otcova robota a ty môžeš byť špinavý, hladný, lebo keďže otec na teba nedal peniaze, tak nebudeš jesť, nebudeš mať oblečenie a tak ďalej. Tak to v normálnom štáte nefunguje. A preto, ak je problém so ZMOS-om, že nechce teda financovať alebo nemá z čoho, lebo druhý odkaz je, že nemá ani z čoho financovať teda sociálne služby, tak je potrebné nastaviť nový systém fungovania sociálnej pomoci v tejto krajine. A to je už o iných rozhovoroch, o iných kompetenciách, o inej rekonštrukcii, ktorú má priniesť ministerstvo. A tváriť sa, že sa ma to netýka, lebo je to problém miest a obcí, je minimálne neodborné.
Ja som požiadala ministerstvo podľa zákona 211/2009 o slobodnom prístupe k informáciám na rôzne otázky, kde som sa aj pýtala, aký počet odkázaných ľudí na Slovensku je umiestnených v zariadeniach sociálnych služieb s pobytovou formou a koľko s ambulantnou formou. Odpoveďou ministerstva bolo, že pobytovou formou, čiže celoročnou a týždennou, do obdobia 31. decembra 2016, to bolo 38 849 miest a počet miest v zariadení sociálnych služieb s ambulantnou formou k 31. decembru 2016 bolo 7669. To znamená zaokrúhlene 39 000 pobytových, 8000 denných, ktoré sú lacnejšie. Neskutočný nepomer, neskutočný, 31-tisíc miest máme viac na pobytovej službe. Ja nehovorím, ak je to potrebné, ak by to bolo potrebné a systém by fungoval v štáte, nemám s tým problém. Ale pokiaľ viem, že sme odstrihli jednu časť fungovania systému sociálnej pomoci, obávam sa, že sú tam ľudia, ktorí túto službu nemusia mať zabezpečenú len preto, lebo nemajú bývanie, hej, ako náhrada bývania. To je vlastne jedna vec.
Ďalšia vec. Pýtala som sa, koľko občanov v Slovenskej republike má teda navrhnutú formu kompenzácie – peňažný príspevok za opatrovanie. To znamená, že musí ísť o odkázanosť V, VI, ale príspevok v súčasnosti nemá vyplácaný z rôznych dôvodov. Čiže okrem tých oficiálnych štatistík, ktoré vedú úrady práce, sociálnych vecí a rodiny a ktoré sa chvália, že idú zvyšovať príspevok za opatrovanie, máme 10 122 osôb, ktoré sú opatrované a teda spĺňajú náležitosti V. alebo VI. stupňa, ale nepoberajú ani cent. To znamená, je to ďalšia veľká ťažoba, 10-tisíc ľudí, ktorí skôr či neskôr, ak nebudú mať ambulantnú službu, nám skončia zbytočne v pobytových službách, lebo to nezvládnu. Nedostávajú na neho príspevok na opatrovanie, neexistujú ambulantné služby, lebo štát ich likviduje. Kam inam ho mám dať? Ja viem, že on, ten môj otec alebo mama nepatrí do tej pobytovky, ale teda má už nejakú demenciu, aby si niečo neurobil počas dňa, tak jednoducho zabezpečím mu pobytovú službu. A tie pobytové sú drahé. Ten starý človek sa tam trápi. No načo je toto dobré, mi povedzte? Kto tento systém podporuje? Kto, komu toto vyhovuje?! Komu?! Je to pre ľudí zle, konkrétnych ľudí, ktorí trpia, trpia v tých zariadeniach. Jednoducho, lebo sa cítia, že ich opustila tá rodina, ale tá rodina nemá inú možnosť, keď zarábajú minimálne mzdy, aby sa dokázali o neho postarať. Desaťtisíc ľudí takto máme. Desaťtisíc ľudí.
Taktiež osobnú asistenciu 2 265, ale z rôznych dôvodov, keďže sú tam násobky, atď., to je ďalšie. Čiže už máme 13-tisíc ľudí, ktorí nedostávajú ani cent a potrebujú pomoc, kde skončia v pobytových službách, ktoré už teraz, pomer 39-tisíc : 8-tisíc, proste celé zlé, celé zle.
Ďalšia vec. Pýtala som sa, aký je finančný príspevok, bol teda poskytnutý v roku 2017, prejdené stacionáre, a aký príspevok bude poskytnutý v roku 2018 zo strany ministerstva. Takže v roku 2017 ministerstvo poskytlo finančný príspevok pre 73 denných stacionárov v RmS poskytovateľov s kapacitou 1 410 miest a pre 293 denných stacionárov neverejných poskytovateľov s celkovou kapacitou 7 697 miest. Spolu 366 žiadostí pre 9 107 miest. To znamená, že v roku 2017 ministerstvo podporilo 9 107 miest. V roku 2018, ako to bude? Pýtala som sa na rok 2018, aká je stratégia, že či ako minimálne, aj keď je ich málo, lebo ja si myslím, že viac by ľudia mali byť v ambulantných službách ako teda v pobytových službách. A za rok 2018 poskytne finančný príspevok verejným a neverejným poskytovateľom sociálnych služieb v dennom stacionáre spolu pre 278 denných stacionárov na kapacitu 5 909. To znamená, 3-tisíc miest dole. Nie 2 400, čo som vám hovorila na začiatku. Podľa týchto odpovedí z ministerstva 3-tisíc ľudí nám ostane doma. Do roka, do dva, bác, do tri, vám hovorím, že sú v pobytovkách. A my nemáme, nemáme kapacity. Aj keď budeme mať kapacity, je to drahé pre tých ľudí, je to nehumánne, je to nerodinné. Toto nás čaká, toto mám z ministerstva, to nie sú moje výmysly.
A viete dobre, že mňa táto téma zaujíma a som bytostné spätá s tými ľuďmi, ktorí trpia. A ja to tu teda musím hovoriť, že nemôžme vedieť čo pravá ruka, čo robí ľavá ruka. Musíme ten systém nejako nastaviť, aby v prvom rade sa ľudia cítili dobre v našom štáte, že všetci sme tu pre nich, ľaví, praví, strední, ja neviem čo. Jednoducho ostať čo najdlhšie doma. V roku, napríklad príkladom je Prešovský samosprávny kraj, ktorý v roku 2006 vymazal z registra 57 denných stacionárov a z toho 8 stacionárov bolo vymazaných v priebehu teda, v priebehu, nie na konci roka a 49 stacionárov bolo vymazaných k dátumu 31. decembra 2016. Teraz budú ďalšie výmazy. Teda v roku 2017 bolo vymazaných celkovo 29 denných stacionárov, z toho 20 stacionárov bolo vymazaných v priebehu roka a 9 stacionárov vymazaných k 31. decembru 2017. Košický samosprávny kraj, ktorý s Bratislavským samosprávnym krajom v roku 2030 bude, bude sa pýšiť jedným prvenstvom, a to prestarnúcim obyvateľstvom, Košický a Bratislavský kraj, tento eviduje zrušenie – v Košickom kraji v roku 2016 štyri stacionáre a v roku 2017 už 28 stacionárov. To znamená, na to ide počet miest, ktoré boli zaregistrované.
Bola vykonaná kontrola z ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny počas letných prázdnin na denné stacionáre a ja som sa pýtala teda ministerstva, na základe akých závažných dôvodov, teda aké závažné dôvody tam vznikli, ktoré by naznačovali výmaz denných stacionárov. A ministerstvo určilo takých 5, z toho dva dôvody boli také, že teda nesplnili podmienku bezbariérovosti zariadenia a tiež, že boli zistenia a z neho vyplývajúce podľa právneho názoru, ministerstva podľa právneho názoru ministerstva práce nevytvorené hygienické podmienky. To znamená, obe, obe dôvody sú pod kompetenciou hygieny. Ministerstvo nie je oprávnené v tomto prípade tieto dôvody rátať ako dôvody pre výmaz alebo pre to, že nespĺňajú podmienky. Toto je záležitosť Úradu verejného zdravotníctva a nie ministerstva práce. To znamená, my ako naše ministerstvo práce môže kontrolovať na základe toho, že nespĺňajú personálne, aj to zistili, zase treba objektívne povedať, že teda aj personálne, aj odborne, ale minimálne v týchto dvoch dôvodoch neoprávnene postupovali, keďže kontrolovali hygienické, hygienický stav, ktorý môžu len pracovníci hygieny kontrolovať. Nemôžu to povedať, že mne sa zdá, že toto nie je bezbariérové alebo že táto sprcha nie je dobre postavená. Toto ministerstvo nesmie vykonávať. A podľa mojich informácií, kde boli kontroly, aj sa stávalo pri verejných poskytovateľoch, dokonca kde sú prevádzkovatelia starostovia, hovorili, že teda nevidela sa im sprcha alebo sa im nevideli záchody, čo je naozaj doména hygieny.
Čo sa týka príspevku na prevádzku, ja som už spomínala, že teda požiadala som ministerstvo na základe informácií, ktoré boli medializované, prečo mestá a obce teda neposkytujú príspevok na prevádzku denným stacionárom, lebo príspevok pre denné stacionáre sa skladá z príspevku na prevádzku a z príspevku na odkázanosť. Keďže príspevok na prevádzku im dané obce nezaplatia, tak sú nútení vlastne zatvárať tie zariadenie nie preto, aby boli nekvalitné, ale nemajú jednu časť financovania jednoducho za sebou. A preto som sa pýtala, lebo pán minister tu hovoril, že akože sú povinní a sú povinní a sú povinní. Nie sú povinní, mám teda odpoveď ministerstva práce, ktorý povedal, že len ak si mesto a obce, obec objedná služby u denného stacionára, dostanú príspevok na prevádzku. Ak si neobjedná, darmo tí ľudia potrebujú v tej obci, darmo ten občan, biedak, potrebuje tú starostlivosť, no nedostane ten prevádzkový poriadok, lebo obec povie: no ja nemám z čoho, preto ja si neobjednám u teba poskytovateľa. Nielen preto, že nechce, že sa mu nevidí ten poskytovateľ, ale že nemá z čoho uhradiť, a preto jednoducho ten príspevok na prevádzku ten poskytovateľ konkrétny nemá.
Musím povedať, že všetky tieto zistenia, ktoré dnes padli ako argumentácia pre to, aby ste podporili tento návrh zákona, je, aby sme si uvedomili, že nemôžme robiť populistickú politiku, musíme ju postaviť na faktoch. A tie faktá som vám dnes povedala, že to, čo sme hovorili aj urobili odbornú konferenciu, kde výstupy mali ísť tak, aby sociálna pomoc v našom štáte pre tých odkázaných a tých ľudí v kríze naozaj fungovala, nebola akceptovaná. Urobila sa taká čiastočná vec, ktorá teda nerieši sociálnu pomoc v rámci prevencie a v rámci krízy v rodinách, a v konečnom dôsledku to nepomáha vôbec rodinám na Slovensku, ktorí buď sa ocitli v kríze, alebo teda majú človeka s odkázanosťou.
A preto dávam teraz apel na všetkých poslancov, iba jedného tu asi máme, dvoch, dvoch, pardon, a pán Kresák je tu vždy. Dobehla si, nič si nepočúvala, pani Kuciaňová. Takže, takže naozaj ja apelujem k tomu, aby ste podporili tento návrh zákona, pretože tým, že ministerstvo urobili financovania podľa stupňa odkázanosti, zisk ušetrí finančné prostriedky, čiže tam vznikne budget, ktorý môže práve použiť na podporu práve nášho návrhu zákona. A keďže každé zariadenie musí vrátiť peniaze aj z neobsadeného miesta, to sú ďalšie peniaze, ktoré ministerstvo ušetrí. A to sú peniaze, ktoré nemôže ministerstvo povedať, že nemá alebo neboli rozpočtované, jednoducho tieto boli, finančné prostriedky sa nájdu.
A ja verím, že každému z nás teraz dochádza postupne, že toto nie je agenda, ktorá má rozdeľovať, ale to je agenda, ktorá má spájať ľudí. A keď nám naozaj ide o vec, aby sme sociálnu pomoc v našom štáte nastavili nielen na krátkodobé ciele, keď, ja neviem, dostanú vianočný príspevok, toto ľudí nenamotivuje, aby sa o toho seniora starali. Ich namotivuje to, že budú mať služby, že môžu ísť do práce, lebo je dostupnosť práce, aby mohli byť zamestnaní, aby nevyšli z pracovného procesu. Toto je cesta. A na to je potrebné minimálne urobiť na začiatku to, čo navrhujem. To nie je populistický krok, je to krok k tomu, aby sme tým ľuďom von pomohli aj v čase krízy, aj z toho, že sa nemáme alebo máme radi. Je to čas, kde dozrie podľa demografie, že musíme pozerať na veci reálne, ako sú, nesmieme sa proste tváriť, že to nie je problém. Áno, je to problém, pomenujme ho, také sú možnosti, ktorou cestou sa vyberieme. Jasné, že možno ľavičiari tak, pravičiari tak, stredopraví tak, stredoľaví tak, ale podstatné je, že vieme všetci, že bude problém vôbec s vyplácaním dôchodkov, že a už vôbec ako sa postarať v zdravotnom systéme o tých seniorov.
A čo s tými deťmi, ktoré sa narodia ťažko zdravotne postihnuté? Nechceme, aby tá mama šla do tej práce? Umožníme jej to aspoň na štyri hodiny. Nech robí v práci, lebo tých voľných miest je. To znamená, že budú sa, budú prichádzať do úvahy aj flexibilné pracovné úväzky a bude sa cítiť ako žena, ktorá má aj zdravé deti. Podchytíme, aby sa nám opakovane cez zariadenia ambulantnej formy, aby sa nám opakovane nedostávali seniori alebo deti do opakovanej hospitalizácie, pretože rodina sama o sebe nevie povedať, že to je problém. Ale ak sa odborník pozrie na to dieťa alebo seniora, tak jednoducho to tam uvidí.
Preto vás prosím, žiadam, aby ste podporili tento náš návrh zákona, ktorý vychádza z praxe. Dala som si opäť záležať, ako vždy, keď niečo predkladám, aby som mala fakty, aby som sa opierala o to, čo v našom štáte nefunguje a aby sme robili to, čo ľudia vonku potrebujú, ale nie populisticky, aby nám to nahralo politické body. Ale tak, aby keď každý jeden z nás, keď stadiaľ odíde, si povedal, že naozaj pomohol tomu človeku, ktorý je odkázaný, alebo rodine, ktorá sa nejakým spôsobom ocitla v kríze.
Ďakujem pekne. (Potlesk.)

Dobré ráno všetkým. Je nás tu opäť málo, ako vždy, keď predkladáme ráno svoje návrhy zákonov. Chcem povedať, že práve návrh zákona, ktorý predkladám so skupinou poslancov za hnutie OĽANO – NOVA, vychádza z aplikačnej praxe z toho dôvodu, že po novele zákona o sociálnych službách, tak ako sme avizovali ešte pred prijatím novely, že bude likvidačná práve pre ambulantné sociálne služby, ktoré vlastne pomáhajú rodine, aby čo najdlhšie sa mala možnosť postarať sa o svojho zdravotne ťažko postihnutého člena rodiny v svojom prostredí.
Návrh zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon 448/2008 o sociálnych službách a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 o živnostenskom podnikaní, predkladáme ako skupina poslancov Národnej rady Slovenskej republiky za hnutie Obyčajní ľudia a nezávislé osobnosti. Od 1. januára 2018 je v účinnosti zákon 331/2017, ktorý zásadným spôsobom novelizoval zákon 448/2008 o sociálnych službách a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 o živnostenskom podnikaní. Práve táto novela ťažko dopadla na ambulantné sociálne služby, ktoré sú takým útočišťom pre rodiny, ktoré sa starajú o svojho chorého člena domácnosti práve v ich domácom prostredí niekoľko hodín denne, od štyroch do ôsmich hodín denne. Patria tam denné stacionáre, patria tam rehabilitačné strediská, patria tam domovy sociálnych služieb. Ide všetko o ambulantné formy, ktoré zabezpečujú starostlivosť o zdravotne ťažko postihnuté deti a teda aj mladých ľudí so zdravotným znevýhodnením. A takou treťou cieľovou skupinou, ktorá prichádzala len posledné štyri roky do tohto okruhu cieľových skupín, boli práve seniori.
Náš návrh zákona vychádza práve z dopadov, ktoré priniesla novela zákona a ktoré budem hovoriť v rozprave, kde sa zároveň aj hlásim, kde na základe dostupnosti informácií, ktoré som žiadala podľa zákona o informáciách od ministerstva práce, sociálnych vecí, rodiny alebo z ústredia práce, sme získali údaje, ktoré potvrdzujú, že tento, tá novela prijatá a účinná od 1. januára 2018 je likvidačná práve pre ambulantné sociálne služby. Ako som povedala, tam patria nielen denné stacionáre, ale aj rehabilitačné strediská, domovy sociálnych služieb a teda všetky typy ambulantných služieb, ktoré sú lacnejšie pre štát.
Ako konkrétne chceme zmeniť pôvodný návrh zákona, ktorý je účinný od 1. januára? Tak konkrétne ide o to, že odmietame zásadu spolufinancovania neverejných poskytovateľov sociálnych služieb poskytovaním finančného príspevku na prevádzku odvodeného od nákladovosti prevádzkovania porovnateľného druhu, formy a kapacity v rámci svojej územnej pôsobnosti verejnými poskytovateľmi tejto sociálnej služby. A navrhuje sa, aby právna úprava platila pred nadobudnutím účinnosti zákona 331/2017. Taktiež navrhujeme, aby pri posudzovaní nároku na finančný príspevok podľa § 71 ods. 6 a 7 sa za dôvod neprítomnosti prijímateľa sociálnej služby nepovažovala situácia, keď tento prijímateľ je dočasne pracovne neschopný.
Taktiež meníme počet hodín poskytovania sociálnej služby z najmenej 80 hodín na najmenej 60 hodín, čo je jedno z kritérií posudzovania neobsadenosti miesta pri poskytovaní ambulantnej sociálnej služby v zariadení na účely zúčtovania a vrátenia finančných príspevkov. Ustanovujeme, aby prijímatelia sociálnych služieb osvedčovali svojím podpisom prítomnosť v zariadení, až na výnimky, len jedenkrát za mesiac, namiesto denného podpisovania. Ako povinnosť poskytovateľa sociálnej služby viesť dennú evidenciu, avšak naďalej ostáva.
Upravujeme tiež maximálny počet prijímateľov sociálnej služby na jedného zamestnanca v prípade denných stacionárov a špeciálne, ak ide o prijímateľov sociálnej služby so stupňom odkázanosti III a IV, určuje sa rozdielna výška príspevku pre ambulantné sociálne služby dlhodobej starostlivosti a to v závislosti od toho, či sa sociálna služba poskytuje výlučne seniorom, čiže fyzickým osobám, ktoré dovŕšili dôchodkový vek, alebo teda deťom alebo plnoletým fyzickým osobám do dôchodkového veku.
Návrh zákona má teda negatívny vplyv na rozpočet verejnej správy, pozitívny vplyv na podnikateľské prostredie a pozitívne sociálne vplyvy. Návrh zákona nepredpokladá vplyv na životné prostredie ani na informatizáciu. Čo sa týka takého najväčšieho významu navrhovanej úpravy, predstavujeme odmietnutie zásady spolufinancovania neverejných poskytovateľov sociálnych služieb poskytovaním finančného príspevku na prevádzku odvodeného od nákladovosti prevádzkovateľa porovnateľného druhu, formy a kapacity v rámci svojej územnej pôsobnosti verejnými poskytovateľmi tejto sociálnej služby. Navrhujeme, aby sa v prípade, ak neverejný poskytovateľ sociálnej služby poskytuje sociálnu službu, ktorú obec alebo vyšší územný celok v predchádzajúcom rozpočtovom roku neposkytovali alebo nezabezpečovali, za priemerné bežné výdavky a za priemerné skutočné dosiahnuté príjmy považovali skutočné bežné výdavky a skutočné dosiahnuté príjmy nevereného poskytovateľa sociálnej služby za predchádzajúci rozpočtový rok, respektíve predpokladané bežné výdavky a predpokladané príjmy neverejného poskytovateľa sociálnej služby za príslušný rozpočtový rok.
Odvodzovať nákladovosť konkrétnej sociálnej služby v jednom regióne od nákladovosti porovnateľnej sociálnej služby v susediacich regiónoch je neobjektívne a skresľujúce. Porovnateľné sociálne služby, okrem toho, že pôjde o rovnaký druh sociálnej služby neexistujú, pretože každá z nich sa poskytuje za iných individuálnych podmienok. Príkladom je, ak by sa v jednom regióne poskytovalo špecializované sociálne poradenstvo ambulantnou formou na jednom mieste, v jednom mieste a v susediacom regióne kombináciou ambulantných foriem a terénnej formy v celom regióne vo viacerých mestách a už nemôže ísť o porovnateľne sociálnu službu, čiže vykoná sa s iným rozsahom, ale platí sa rovnako podľa novely, ktorá je účinná o d 1. 1., pretože náklady na poskytovanie sociálnej služby kombináciou ambulantnej formy a terénnej formy sú teda objektívne vyššie ako náklady len ambulantnej formy starostlivosti. Rovnako náklady na prenajatie priestorov sú vždy individuálne.
V § 77 ods. 8 platného znenia zákona o sociálnych službách sa používa spojenie priemerné výdavky, avšak následne sa neuvádza, z koľkých údajov minimálne, koľkých subjektov poskytujúcich daný druh sociálnej služieb vychádza, aby sa priemer mal počítať, takže v praxi dochádza k prípadom, že priemerné výdavky sa určia podľa výdavkov jediného subjektu poskytujúceho daný druh sociálnej služby, ktorý je najlacnejší. Navyše neexistuje žiadna nezávislá objektívna kontrola stanovenia priemerných výdavkov a priemerných príjmov v Slovenskej republike. Súčasné znenie a jeho následná aplikácia v praxi nemá nič spoločné s objektívnym zisťovaním príjmov a výdavkov na poskytované sociálne služby neverejnými poskytovateľmi. Vyšší územný celok má vždy možnosť vybrať si z viacerých susediacich vyšších územných samosprávnych krajov, v ktorom bude rozdiel medzi priemernými bežnými výdavkami a priemernými bežnými príjmami u konkrétneho druhu sociálnej služby teda stanovovať. Neverejní poskytovatelia sociálnych služieb tak nebudú mať a nemajú žiadnu právnu istotu, s akým príspevkom v prípade rozpočtu môžu v danom kalendárnom roku počítať. Na základe uvedených skutočností sa navrhuje, aby platila právna úprava pred nadobudnutím účinnosti zákona.
Čo sa týka ďalších úprav, tak upravujeme, že v nariadení vlády Slovenskej republiky, ktorou sa každoročne ustanovuje výška finančného príspevku na poskytovanie sociálnej služby v zariadení podmienených odkázanosťou, sa bude zohľadňovať aj percentuálne odstupňovanie výšky finančného príspevku vo vzťahu k prijímateľovi sociálnej služby v zmysle, tak ako tabuľka udáva. Taktiež navrhujeme, aby to bolo rozčlenené podľa veku, to znamená, deti od 3 do 18 rokov, plnoleté fyzické osoby a teda seniori, lebo máme za to, že každá táto cieľová skupina si vyžaduje iné terapeutické postupy a metódy a na základe toho aj dosiahnuté ciele v rozvoji každej osobnosti, ktorá sa nachádza v inej etape vývoja osobnosti.
Čo sa týka počtu hodín, tak cieľom návrhu je zmena počtu hodín poskytovania sociálnej služby z najmenej 80 na 60 hodín, čo je jedno z kritérií posudzovania neobsadenosti miesta pri poskytovaní ambulantnej sociálnej služby v zariadeniach na účely zúčtovania a vrátenia finančných prostriedkov. Denný stacionár môžu podľa súčasnej právnej úpravy navštevovať klienti od stupňa odkázanosti III a vyššie. To znamená, že v zariadení budú môcť sa nachádzať len skôr ťažké stavy, u ktorých existuje vysoké riziko zdravotných komplikácii, chorôb a hospitalizácií. A často hospitalizovanému klientovi môžu pravidelne chýbať zmluvne dohodnuté hodiny poskytovania sociálnej služby v mesiaci, a preto si denný stacionár bude musieť dohadovať počet klientov, resp. počet hodín s určitou rezervou, v opačnom prípade pri nedodržaní minimálneho počtu hodín poskytovania sociálnej služby v mesiaci hrozí vrátenie celého finančného príspevku, čo je absurdné, ak hovoríme o ľuďoch, ktorí sú odkázaní a ktorí navštevujú zariadenia denne.
Od 1. januára sa v dôsledku prijatia novely zaviedlo vedenie dennej evidencie prítomnosti jednotlivých prijímateľov ambulantnej sociálnej služby, pričom počet hodín poskytovanej sociálnej služby sa musí osvedčovať každý deň podpisom jednotlivých prijímateľov sociálnych služieb. Za dva mesiace účinnosti takejto právnej úpravy prax ukázala, že prijímatelia sociálnej služby považujú takéto opatrenie za nedôstojné, dokonca až otravné, keďže každý jeden deň sa musia podpisovať do evidencie, ako keby chodili do školy.
Navrhuje sa teda, aby poskytovateľ sociálnej služby mal stále povinnosť viesť dennú evidenciu. To znamená, vždy, keď by prišla kontrola, má dennú evidenciu k dispozícii, kde si odkontroluje ľudí, ktorí konkrétne sa nachádzajú v zariadeniach a ktorí boli zaznačení do dennej teda evidencie, a nie je potrebné, aby každý deň matka alebo otec zdravotne ťažko postihnutého dieťaťa bol atakovaný tým, že pri odchode musí podpísať, že dieťa v konkrétny deň bolo v zariadení. Seniori sa na to sťažujú z toho dôvodu, že už dosť sa napodpisovali teda dochádzky, keď chodili do práce, a teraz ich štát nejakým spôsobom núti nedôstojne, aby to podpisovali opäť každý deň, či už majú nejaké zdravotné problémy, tak odídu skôr a zabudnú to podpísať. Musia sa vrátiť a opäť podpísať len, lebo sa trasú poskytovatelia, že niekto príde a nebudú mať denne podpísanú teda tú evidenciu. Samotný prijímateľ sociálnej služby by ju osvedčil svojím podpisom len jedenkrát v kalendárnom mesiaci a to za celý mesiac, resp. v prípade, ak by došlo k ukončeniu zmluvy o poskytovaní sociálnej služby v priebehu kalendárneho mesiaca, tak ako ku dňu ukončenia zmluvy o poskytovaní sociálnej služby za celé predchádzajúce obdobie, kedy ten klient chodil do toho zariadenia. Nie je dôvod obávať sa zneužívania takejto nastavenej právnej úpravy, keďže poskytovateľ sociálnej služby stále musí viesť dennú evidenciu. V prípade kontroly je možné overiť si, či v daný deň sa prijímateľ sociálnej služby v zariadení nachádza alebo nie.
Viete, ja som si to akože prirovnala s tým, jak sa niekto zapíše ako poslanec a odíde preč a nesedí v miestnosti. Ale keď je to senior alebo je to rodič postihnutého dieťaťa, tak ten sa musí dennodenne podpisovať, aby my sme akože predišli nejakým špekuláciám, či nezneužíva sociálnu službu rehabilitačného strediska, denného stacionára alebo domova sociálnych služieb, čo je nedôstojné. Tak my na seba šijeme iné podmienky, ale na ľudí, ktorí sa starajú o zdravotne ťažko postihnutého člena domácnosti, to už zase iné podmienky, pretože poberajú nejakú pomoc zo strany štátu. Ale my dostávame plat zo strany štátu a toto teda nikto každý deň neodsleduje, že či teda tu sedíme, nesedíme, počúvame sa navzájom alebo sa teda nepočúvame. Takže jednoducho sa mi to zdá absolútne nedôstojné a hlúpe.
Taktiež zavádzajú sa intertemporálne ustanovenia týkajúce sa vrátenia finančných príspevkov poskytnutých do 30. júna 2018 a to tak, že takéto prípadne vrátenie sa bude spravovať ustanoveniami zákona účinného od 1. júla 2018. Taktiež stanovujeme a upravujeme maximálny počet prijímateľov sociálnej služby na jedného zamestnanca v prípade denných stacionárov. Ustanovujeme, že vo všeobecnosti u denných stacionárov je maximálne šesť prijímateľov sociálnej služby na jedného zamestnanca. Takto právna úprava platila pred účinnosťou zákona. Následne stanovujeme, že ak pôjde o prijímateľov so stupňom odkázanosti III a IV, zvyšuje sa maximálny počet prijímateľov sociálnej služby na jedného zamestnanca v dennom stacionári zo šesť na deväť prijímateľov, pretože tam je problém v tom, že zbytočne predražujeme službu, ak ide o klienta, ktorý je v dennom stacionári zaradený do trojky stupňa odkázanosti a on nepotrebuje dohľad tak personálu, ako človek, ktorý má VI stupeň odkázanosti. Čiže aj tak sme im ponížili príspevky oproti minulosti. Takže teraz to nastavujeme spravodlivo. Ak sú v zariadeniach ľudia s nižším stupňom odkázanosti, aby si ten poskytovateľ na základe toho stanovil aj personálny rámec, keďže ide o nižší stupeň odkázanosti tých klientov a je potrebné napríklad odkázanosť poskytovať menejkrát do dňa ako u tých, ktorí sú ležiaci alebo sú ťažko zdravotne postihnutí.
Mnohí poskytovatelia sociálnej služby v denných stacionároch budovali túto službu s nemalým úsilím a vynaložením potrebných finančných prostriedkov na zriadenie a registráciu denného stacionára. Z ekonomického hľadiska je však zrejmé, že ak príjmy denného stacionára budú pozostávať iba z finančných príspevkov za šesť prijímateľov, resp. 6 zriadených miest a platby na jedného zamestnanca budú od počtu prijímateľov na 6 zriadených miest, tieto príjmy nepokryjú výdavky denného stacionára ani len v mierne nevyhnutných mzdových a prevádzkových nákladoch pri minimálnej mzde, ktorá bola stanovená na rok 2018, prepočítaných na 6 zriadených miest sociálnej služby s vyšším stupňom odkázanosti, ale v praxi to môže znamenať oveľa viac klientov, ktorí prídu len na kratší čas, čo sa tiež v podstate bude zneužívať na neprospech kvalitnej sociálnej služby. Lebo ak pracujete s klientom poctivo, potrebujete ho tam mať ten čas, naozaj tri, štyri hodiny, aby ste teda naozaj dokázali toho klienta nastaviť tak, aby sa vám nedostal do pobytovej sociálnej služby.
Taktiež navrhujeme, aby výška finančného príspevku bola pre deti vo veku od 3 do 18 rokov vo výške 100 % zo sumy pobytovej sociálnej služby. Pre plnoleté fyzické osoby sa navrhuje vo výške 80 % zo sumy pre pobytovú sociálnu službu pre príslušný stupeň odkázanosti a pre seniorov vo výške 60 % zo sumy pre pobytovú sociálnu službu za príslušný stupeň odkázanosti. Dôvodom vyššej percentuálnej sumy na služby určené pre deti a pre plnoleté fyzické osoby je skutočnosť, že pre túto cieľovú skupinu vzhľadom na prioritný cieľ, ktorým je ich aktivizácia a začlenenie do bežného života, je potrebné vykonávať a zabezpečovať iný rozsah a iný druh odborných činností, ktoré môžu vykonávať len vysoko kvalifikovaní odborníci v požadovanom počte, vychádzajúc aj z personálnych štandardov, ktoré sú pri starostlivosti o deti. Vzhľadom na to nestačí zamestnávať len opatrovateľov, ale následne aj odborníkov, a to sa premietne vlastne do vyšších nákladov poskytovania sociálnej služby.
Ja mám osobnú skúsenosť s tým, že sme pracovali s rôznymi metódami, kde učíme deti rozprávať, rôznymi metódami napríklad TEACH alebo PEGS. Je to náhradná podporná komunikácia u detí, ktorá má drahé certifikáty. Ľudia, ktorých vyškolíme, sú vysoko špecializovaní odborníci, ktorí spravidla pracujú s ľuďmi, ktorí majú ťažké komunikačné problémy, alebo sú to deti z autistického spektra. A vzhľadom k tomu musíme teda zvažovať to, že toho človeka je potrebné zaplatiť. A keďže ide o ambulantnú sociálnu službu a ministerstvo takmer zlikvidovalo práve financovanie takýchto sociálnych služieb, nemožno takémuto dieťaťu v okrese poskytnúť sociálnu službu v takom širšom spektre, kde k tej komunikácii, k tomu PEGS alebo TEACH pridávate aj ďalšie metódy, ako je biofeedback, kde stimulujete mozog.
Takže naozaj ak chceme robiť kvalitnú sociálnu službu, ak chceme, aby sa deti nedostávali do detských domovov, čiže posledné štyri, päť rokov vnímame nárast deti s ťažkým zdravotným postihnutým, ktorí sa dostali do detských domovov, a tam sa zaraďujú do špecializovaných skupín, kde sú ďalšie problémy s poskytovaním zdravotnej starostlivosti práve týmto deťom, musíme urobiť všetky kroky pre to, aby sme práve zabezpečili to, že ak chce rodič dieťaťa pracovať napriek tomu, že sa mu narodí dieťa s ťažkým zdravotným postihnutím, musíme dať podporné služby. A to sú práve tie ambulantné sociálne služby, ktoré ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny zlikvidovalo novelou zákona o sociálnych službách. Je to krok spiatočnícky. Je krok dozadu. Pobytové sociálne služby sú drahé, neefektívne, rozbíjajú citové a rodinné väzby na rodinného príslušníka, ktorý má ťažké zdravotné postihnutie. V rozprave sa dotknem ešte aj teda ukazovateľov, ktoré dosvedčujú tomu, že tento návrh zákona som obhajovala asi polroka, urobila som odbornú konferenciu, kolokvium, kde boli závery odborníkov ako nastaviť systém ambulantných služieb. Ale keďže ministerstvo ani vládni poslanci to neprijali, musím povedať, že skutočne nám hrozí o pár rokov to, že sa nám ľudí enormne posunie do pobytových služieb a my ako štát to nebudeme vedieť uhradiť.
Takže zatiaľ ďakujem a potom poviem bližšie tie, tie už skôr čísla k tomu, čo sa deje na Slovensku. Ďakujem pekne.

Ďakujem za slovo. Ľudia von potrebujú vedieť, že aj v čase krízy dokážu poslanci pracovať na návrhu zákonov, ktoré im pomôžu, a z toho dôvodu sa aj hnutie OĽANO rozhodlo, že naďalej bude pracovať teda pre ľudí, ako to robilo doteraz.
Čo sa týka zákona o sociálnej ekonomike, je potrebné povedať, že je to štandardný nástroj, ktorý sa uplatňuje aj v iných štátoch Európskej únie, a teda nie je... (Ruch v sále a prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Glváč, Martin, podpredseda NR SR
Pán minister Drucker, poprosím vás o kľud v sále.

Gaborčáková, Soňa, poslankyňa NR SR
Nie je, nie je teda nejakou hrozbou. Avšak musím povedať, že v roku 2009 práve Brusel odhalil vážne podvody práve pri sociálnych podnikoch, kde nám 11 mil. eur nepreplatili. To znamená, aj pri tomto návrhu zákona musíme byť citliví na, na to, aby sa tento mechanizmus nezneužíval. Pán minister Richter zvolil, zvolil inú formu riešenia, ako, ako by som volila ja. A preto poviem, čo mi v zákone chýba, následne, čo si viem predstaviť, že ešte aj v rámci tohto zákona by bolo vhodné teda doplniť, aj keď určite moje, moje teda pripomienky sú pripomienky, ktoré, si myslím, že v celej filozofii tohto zákona by urobili veľkú roztržku, a preto si myslím, že ponúknem vlastný návrh zákona o sociálnej ekonomike.
Čo mi v zákone chýba. Teda opäť musím povedať, že register sociálnych podnikov nie je právne záväzný. Ja to vysvetlím. Ja si uvedomujem, že teda legislatívne oddelenie si to vysvetľuje takým iným spôsobom, ale je potrebné, aby sa splnil ten účel, čo chceme tým dosiahnuť, aby sme opäť neurobili zo sociálnych podnikov eldorádo, ale skutočne sa využívali pre tých najzraniteľnejších, a teda pre ľudí, ktorých v súčasnosti nad štyri, štyri roky máme nezamestnaných 45-tisíc. To znamená, je potrebné, aby naozaj ten register sociálnych podnikov bol právne záväzný, teda mal svoje extra informácie na web stránke a výročné správy, ku ktorým budem predkladať aj pozmeňujúci návrh, taktiež aby sa robili pravidelné základné správy o teda štvrťročných výkazoch na DPH, keďže vieme, že práve peniaze, ktoré sú účelne viazané na obyvateľstvo, ktoré je zraniteľné, sa mnohokrát niekam strácajú, a môžme to vidieť práve aj u, u..., v našich regiónoch, či už veľkých, veľkých rozdielov medzi regiónmi, a práve preto si myslím, že teda ten štvrťročný výkaz DPH mal byť teda súčasťou tohto návrhu zákona, ak nechceme skutočne, aby sa nám zopakovali problémy tzv. Tomanovej podnikov, kde sme museli vrátiť 11 miliónov. To si myslím, že nie je zapracované. Nevidela som to ani teda v pozmeňujúcich návrhoch zo, zo strany vlády, keďže narušilo by to celý koncept, a, a rozhodli sa ísť inou cestou.
Taktiež podiel zamestnancov. Nesmieme brať podiel zamestnancov 30 %, ale podiel 30 % mzdových nákladov. Ako sme vraveli, potom sú to rôzne čiastkové úväzky, kde si môžme zarátať zdravých ľudí a kmeňových zamestnancov, ktorí v konečnom dôsledku budú čerpať finančné prostriedky zo strany štátu, a opäť zistíme, že nejako nám tých dlhodobo nezamestnaných sa nedarí zamestnať v živote. (Ruch v sále.) Poprosím tichšie! (Rečníčka sa obrátila k predsedníckemu pultu.) Nedá sa tu rozprávať, sa prekrikujem.
Tak chcete, aby sa opozícia zapájala do diskusií, a keď tu človek hovorí vecne, tak každý sa tu rozpráva. Tak chceme niečo robiť pre tých ľudí, alebo nechceme?!
Čo sa týka výhod tohto návrhu zákona, tak benefitom je, že naozaj ide o daňové zvýhodnenie sociálnych podnikov cez nižšiu DPH, čo je podľa mňa cesta práve, ak máte zamestnať človeka, ktorý je znevýhodnený, a taktiež že dostane možnosť vyhradených zákazok práve sociálny podnik. Tu však musím upozorniť, že je to len kvapka v mori, pretože tohto roku sa predpokladá zamestnať týmto nástrojom 600 ľudí, budúci rok 2-tisíc ľudí a v roku 2020 3-tisíc ľudí. A už dnes máme dlhodobo nezamestnaných nad štyri roky 45-tisíc ľudí. To znamená, že ide o skutočne kvapku v mori, ale je potrebné povedať aj bod B, že niečo s tým musíme robiť, pretože tí ľudia sa nám cyklia jednak v nezamestnanosti, jednak v chudobe ako takej.
Tiež chcem povedať, že aby bol register právne záväzný, tak, samozrejme, sú registre, ktoré nie sú právne záväzné, ako je trebárs Obchodný register alebo katastrálny portál, a preto ak chceme vyriešiť, aby bol záväzný, tak mohli sme to urobiť s možnosťou a rozšíriť o § 27. Ale keďže ste to nebrali do úvahy, tak to beriem, že teda pripravím nový návrh zákona, ktorý tieto veci bude riešiť ináč.
Podiel zamestnancov 30 %, to som už vysvetlila. Jednoducho nemôžme pozerať na zamestnancov ako takých, ale na mzdové náklady. Práve mzdové náklady dlhodobo nezamestnaných, aby sa nám nestávalo to, že sa skutočne tam primotajú ľudia, ktorí majú krátené úväzky, a teda vôbec nie sú našou cieľovou skupinou.
Štvrťročné správy, otázkou je, že teda či by sme išli cez účtovné doklady, alebo teda v zákone o účtovníctve. Tam v podstate, ak ste vychádzali z toho, že tak či tak musia dávať k 15. júna účtovné uzávierky, tak preto hovoríme, že štvrťročne, lebo hneď sa môžte dostávať k informáciám, či náhodou práve tie úväzky, krátené úväzky nerobia to, že sa tie peniaze zneužívajú. Čiže ak sa odvolávate na účtovný zákon, hovorím, že je to zlé. Je potrebné, aby to bolo teda štvrťročne.
Celkovo by som navrhovala vstúpiť sociálnou ekonomikou do zákona o verejnom obstarávaní z iného pohľadu, a teda nebudem sa, nebudem sa vyjadrovať k tomu, ako ste to urobili vy. Je to, je to začiatok cesty pre prácu teda s dlhodobo nezamestnanými ľuďmi, ktoré, ktorí potrebujú našu pomoc vonku. Z toho dôvodu, že teda filozoficky stojí tento návrh zákona ináč, ako, ako je to z môjho pohľadu, tak budem dávať len formálny pozmeňujúci a doplňujúci návrh, ktorý vlastne bude hovoriť, že rozširujeme výpočet údajov, ktoré sa do registra sociálnych podnikov zapisujú o, naviac o kontaktné údaje registrovaného sociálneho podniku, ktorými sú e-mailová adresa, telefónne číslo, ako i odkaz na webovú stránku podniku, ak ju má zriadenú, a to z dôvodu informovanosti a efektívnosti.
Taktiež sa registrovanému podniku umožňuje uviesť v registre aj iné údaje, ktoré považuje za dôležité a chce ich teda uviesť, napr. opis jeho činnosti, aby to bolo vlastne dostupné pre cieľovú skupinu, ktorú to zaujíma, alebo teda aj podnikateľov, ktorí chcú takýmto spôsobom pomôcť týmto dlhodobo nezamestnaným. Ak to nie je, samozrejme, v rozpore s osobitnými právnymi predpismi, ako napríklad zákon o ochrane osobných údajov, pričom nejde o povinne zapisovaný údaj.
Prečítam pozmeňujúci a doplňujúci návrh poslankyne Národnej rady Slovenskej republiky Soni Gaborčákovej k vládnemu návrhu zákona o sociálnej ekonomike a sociálnych podnikoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov.
Vládny návrh zákona o sociálnej ekonomike a sociálnych podnikoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov sa mení a dopĺňa takto:
V čl. I § 27 sa ods. 2 dopĺňa písmenami i a j), ktoré znejú:
„i) kontaktné údaje o podniku, najmä telefónne číslo, e-mailová adresa a adresa webového sídla, ak ho má zriadené,
j) iné údaje o podniku na jeho žiadosť, ak to nie je v rozpore s osobitnými predpismi.“
Ďakujem, skončila som.

Ďakujem za slovo. Tak je to číslo 713 z roku 2017. Čo sa týka mojej interpelácie, tak interpelovala som na pána ministra Richtera otázky vo vzťahu k tomu, že boli vykonané, vykonané kontroly denných stacionárov v rámci Slovenska, a keďže dostávame húfne podnety práve nielen k týmto kontrolám, ale aj k tomu, že sú ohrozené denné stacionáre na Slovensku, tak som si dovolila interpelovať pána ministra, čo bolo výsledkom kontroly, ktorú vykonali zamestnanci ministerstva v denných stacionárov, 135 návštev z toho 14 opakovaných, prevažne v Prešovskom a Košickom kraji. V tlačových správach a medializovaných reportážach ministerstvo upozornilo na porušenie zákonných podmienok poskytovania sociálnej služby.
Ja som sa pána ministra pýtala rôznymi otázkami, aby som, aby som teda vyanalyzovala, či teda ministerstvo postupovalo správne vo vyhodnocovaní nedostatkov v denných stacionároch, a jedna z otázok, s ktorou nie som spokojná, ako odpovedali, a kde som našla aj chybu, bola: Aké nedostatky boli považované za závažné nedostatky, ktoré sú dôvodom na výmaz poskytovateľa z registra poskytovateľov sociálnej služby. Ministerstvo mi odpovedalo, že prevažne sa jednalo teda o dôvody pre výmaz poskytovateľa sociálnych služieb z registra z dôvodov, že poskytovateľ sociálnej služby nezačal poskytovať sociálnu službu do šiestich mesiacov odo dňa zápisu do registra poskytovateľov sociálnych služieb. Ale taktiež mi odpovedali, že z hľadiska obsahu poskytovaných odborných, obslužných a ďalších činnosti cieľovej skupiny klientov, ktorým je poskytovaná, ktorým je poskytovaná, nejde podľa zistenia a z neho vyplývajúceho právneho názoru ministerstva o sociálnu službu v dennom stacionári, ale o sociálnu službu v dennom centre. To znamená, máte odborné činnosti a tieto odborné činnosti, by som chcela vedieť, na základe čoho vyhodnotili, ktoré sa poskytujú v tých denných stacionároch, že patria do iného typu sociálnej služby, do bývalého klubu dôchodcov. To znamená, denné centrum plní jednu časť odborných služieb, a teda denný stacionár iný rozsah sociálnych služieb.
Chcem sa opýtať, akou metodikou došli k tomu, že poskytujú iný typ sociálnej služby. Lebo to nie je, nie je právny názor, to je odborný názor, a ak na základe toho vymazali nejaký denný stacionár, obávam sa, že to bolo neoprávnené. Takže nepostačuje mi takáto odpoveď.
Ďalšími odpoveďami boli, že teda nedostatky, ktoré sú dôvodom na výmaz z registra poskytovateľov sociálnej služby, bolo aj, že nie je podľa zistenia a z neho vyplývajúceho právneho názoru ministerstva plnená požiadavka bezbariérovosti zariadenia denného stacionára. Ministerstvo práce nie je oprávnené kontrolovať bezbariérovosť. To je oprávnené Úrad verejného zdravotníctva, to znamená, ľudovo povedané, hygiena. Čiže ministerstvo práce nemôže udať ako závažný dôvod pre výmaz denného stacionára dôvod, ktorý kontroluje úrad pre, Úrad verejného zdravotníctva, to znamená hygiena.
Taktiež udal, že na poskytovanie sociálnej služby v dennom stacionári nie sú podľa zistenia a z neho vyplývajúceho právneho názoru ministerstva vytvorené hygienické podmienky. Na to ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny nemá oprávnenie, aby hodnotilo hygienické pomery. Opäť to musí hodnotiť Úrad verejného zdravotníctva na základe konkrétnej vyhlášky, ktorá stanovuje, za akých podmienok má poskytovateľ ambulantnej služby prevádzkovať denný stacionár alebo inú ambulantnú službu. To znamená, na základe aj týchto zistení, ktoré udalo ministerstvo ako nedostatky a vážne nedostatky, prečo vymazali denné stacionáre, teda im neposkytli finančné prostriedky, alebo teda to bolo dôvodom na výmaz z registra poskytovateľov sociálnych služieb, mám za to, že nie sú to dôvody, ktoré môže ministerstvo za seba povedať, že sú dôvodmi na výmaz z registra alebo že si neplnia teda povinnosť, pretože môže to povedať Úrad verejného zdravotníctva minimálne v dvoch prípadoch a v jedného, v jednom prípade, ktorý som hovorila, ako, ako vlastne stanovili to, že odborné služby patria do skupiny denného centra a nie do služby denného stacionára. Metodiku by som si poprosila, ako teda zisťovali tieto dôvody. Na základe toho ukončili financovanie v 49 stacionárov u 34 poskytovateľov sociálnej služby.
Takže chcem povedať, aby sme si neplietli hrušky s jablkami, aby sme zatvárali zariadenia, áno, aj nekvalitné zariadenie na základe kompetencií, ktoré nám prináležia, a nie zatvárali zariadenia na základe oprávnení, ktoré má Úrad verejného zdravotníctva a nie ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny.
Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem za pripomienky. Možno súhlasiť s tým, že som z pohľadu hospodárstva nerozoberala túto problematiku pre krátkosť času, ale každopádne chcem povedať, že skutočne jedna fabrika v Prešove by poriešila spádovú oblasť Poprad, Kežmarok, Stará Ľubovňa, Vranov nad Topľou, Košice-okolie, to znamená, že tá investícia, ak by bola aj dvojnásobná, myslím si, že by nám stála za to, pretože by sme získali opäť minimálne remeselníkov domov, ktorí v minulosti boli vzdelaní aj v oblasti strojárenskej výroby. To znamená, že ak mám hovoriť za hospodárstvo a za stimuly, ja som úplne zhrozená z toho, že opäť stimuly išli na západ krajiny a my teraz musíme riešiť tieto príspevky za mobilitu, a pritom ľudia nám odchádzajú do zahraničia. Je mi z toho smutno a verím, že niečo s tým spravíme.
Ďakujem.

Ďakujem za slovo. Tak dnes už bolo dosť povedané, ale chcem sa predsa len vrátiť, aby sme si všetci uvedomili, o čo vlastne s tou mobilitou na Slovensku ide. V podstate mobilita na Slovensku súvisí s tým, že sme koncentrovali priemysel na západ krajiny. V súčasnosti vlastne potrebujeme dostať ľudí či už z východu, alebo zo stredu Slovenska na západ krajiny z dôvodu automobiliek. S tým súvisia aj vlastne nižšie mzdy na východnom Slovensku a juhu stredu Slovenka. Preto nikdy nedokážeme vyrovnať prirodzene mzdy na východe Slovenska tak ako na západe, pretože je tu veľmi silný priemysel a tobôž automobilový, ktorý dokáže vybičovať tie mzdy do iných výšok ako na východe alebo teda juhu stredného Slovenska. Preto chcem dať do pozornosti, aby sme si uvedomili, že minimálna mzda je len jeden z prostriedkov, ako riešiť odchod ľudí z východu Slovenska, pretože to nám nevyrovná mzdy, pretože celý priemysel máme na západe krajiny.
Čo sa týka mobility ako takej, tak v posledných dňoch bol zverejnený prieskum, ktorý hovorí o tom, že nezamestnaní sú čoraz menej ochotní presúvať sa za prácou. To musíme brať ako fakt, s ktorým budeme robiť my politici a na základe toho by sme mali vlastne ponúkať aj legislatívu alebo, aby korešpondovala s tým, čo sa nachádza vonku. Ochota cestovať za prácou sa koncom minulého roka znížila o päť percentuálnych bodov, to jest na 56,7 percenta. Ľudia odchádzajú za prácou, chcú maximálne dochádzať za tou prácou maximálne jednu hodinu denne, a teda chceli by do toho investovať len 50 eur mesačne. Musíme si to uvedomovať ako politici, že toto ľudia maximálne sú ochotní investovať do mobility. Musíme si zvážiť, aké prostriedky my im ponúkame a či je to vyrovnané s tým, čo ľudia žiadajú. V opačnom prípade naozaj nastane to, čo aj nastáva na východnom Slovensku, že radšej odchádzajú do Viedne.
Najvýraznejšie sú ochotní cestovať mladí ľudia do 24 rokov, pretože nie sú zakorenení v rámci regiónu. Všeobecne platí, že čím vyšší vek, tak tým sa ochota cestovať za prácou znižuje. Aj tam vidím problém, že aktívna sociálna politika je postavená pre ľudí zamestnať sa nad 50 rokov len na eurofondoch, to znamená, aj to by sme mali zohľadňovať ako neskôr, keď títo ľudia nechcú nám cestovať za prácou alebo teda nevládzu, alebo nie sú ochotní. Na druhej strane eurofondy budú končiť, to sú zase ďalšie veci, ktoré musíme zohľadňovať v legislatíve do budúcnosti. Ukazuje sa, že ochota odísť za prácou inde je nižšia v prípade žien než mužov a menej sa chcú presúvať teda starší ľudia ako mladší ľudia. Tu sa potvrdzuje to, že východné Slovensko sa nám vyľudňuje, a teda musím potvrdiť aj slová kolegov z východného Slovenska, ktorí naozaj hovoria pravdu, že v podstate ak sa chceme stretávať so svojimi spolužiakmi, tak už ani nemáme s kým.
Ženy sú navyknuté zostávať doma a byť nablízku rodine. Práca na týždňovky bola na Slovensku vždy skôr doménou mužov a na tom sa postupom času veľa nemení. To znamená, ani ženy nám nebudú výrazne odchádzať na západ krajiny, a teda tiež nebude pre nich atraktívny príspevok na mobilitu.
Ak ideme hovoriť konkrétne o prostriedku sťahovania sa za prácou, tak na to, aby človek mohol požiadať o príspevok, musí dokonca predložiť pracovnú zmluvu a zároveň sa kvôli práci presťahovať aspoň 70 kilometrov. Meníme to na 50, ale v podstate akože je ten istý problém, čo sa týka genézy toho, ako ľudia rozmýšľajú, že ani to nebude stačiť na to, aby sme týchto ľudí motivovali. Dokonca nielen presťahovať sa, ale aj zmeniť trvalý pobyt. Samozrejme, to však nie je všetko. Na dotáciu bude mať nárok len človek, ktorý bol predtým evidovaný na úrade práce a to najmenej tri mesiace. Príspevok tak nezíska človek, ktorý už prácu má a len si zmení trvalé bydlisko, to je podstatné. Ak vieme, že taká je skutočnosť a ľudia nám nechcú odísť za prácou, ale máme ľudí, ktorí sú napríklad ochotní zmeniť pracovné miesto a preobsadiť ho iným, do koncepcie mobility na Slovensku nám nezapadajú ľudia, ktorí už pracujú, len ľudia nezamestnaní. To je opäť, ak chceme vlastne robiť s koncepciou mobility, musíme hovoriť aj o tom, či do kategórie ľudí nebudú spadať aj ľudia, ktorí sú ochotní zmeniť prácu a dochádzať, ale už teraz majú nejakú prácu. Do budúcnosti je potrebné zaoberať sa aj touto problematikou.
Ja som podala žiadosť o teda informácie na ústredie práce a pýtala som sa, aký počet ľudí využívalo príspevok na podporu mobility za prácou. A teda odpovedali mi, že v rámci uvedeného príspevku bolo od jeho zavedenia, teda od roku 2006 podporených 1 598 osôb. To znamená, že to všetko, čo deklaroval výskum alebo prieskum teda, tak hovorí o tom, že naši ľudia sú skutočne málo motivovaní k mobilite, a teda malá časť ľudí je ochotná dochádzať za prácou a toto nie je ten nosný prostriedok, ktorý nám vyrieši problém voľných pracovných miest na Slovensku.
Taktiež som sa pýtala, či sleduje ústredie práce príspevok na podporu mobility a či mal zároveň vplyv na zmenu trvalého pobytu uchádzača o zamestnanie. Odpoveďou bolo, príspevok na podporu mobility za prácou sa poskytuje v prípade zmeny prechodného aj trvalého pohybu. Uvedenú skutočnosť ústredie práce nesleduje a nevyhodnocuje. Je v dispozícii žiadateľa zvoliť si zmenu prechodného alebo trvalého pobytu pred podaním žiadosti o poskytnutie príspevku. To je ďalšia vec, kedy nesledujeme vzájomnú logistiku vecí, či sa nám darí riešiť to, čo v našej krajine vyriešiť chceme. Ak by sme sledovali jednotlivé indikátory, ktoré súvisia jedna s druhým, tak by sme pochopili, že opäť siahame po nástrojoch, ktoré nemajú veľkú efektivitu.
Zmeny majú stáť približne 2,86 mil. eur v budúcom roku a financované budú z Operačného programu Ľudské zdroje. Spolufinancovanie zo štátneho rozpočtu má dosiahnuť 428 893 eur. Opätovne sa mi vidí, že ako keby sme chceli len vyčerpať peniaze z eurofondov, ale nesledujeme konkrétny účel toho, či to našej krajine naozaj pomôže, alebo pomôže v tom, čo chceme, aby pomohlo našej krajine.
A ešte chcem upozorniť na také tri dôležité veci, a to je, práve súvisí s cudzincami a s ich výkonom práce na území Slovenskej republiky. Opäť som na základe žiadosti o informácie sa dopytovala, koľko týchto ľudí vlastne skutočne pracuje, lebo narábame s rôznymi číslami. A teda k 31. decembru to bolo 49 478 osôb. To znamená, ide o takmer identický počet osôb, ktorých máme dlhodobo nezamestnaných nad štyri roky a sú v evidencii úradov práce, čiže ide takmer o identický počet. Taktiež chcem upozorniť na jednu skutočnosť, že prijímame v rámci sociálneho piliera a sociálnych práv na medzinárodnej úrovni rôzne smernice a dohovory, ktoré budú mať vplyv aj na to, ak prijmeme takéhoto človeka, tak môže sa prihlásiť do doplnkového dôchodkového poistenia, a teda môže poberať aj štátne sociálne dávky, ako to je teda s našimi občanmi v Rakúsku a kde teraz vlastne veľká diskusia je o tom, či teda nebudú pozastavené práve prídavky pre deti, ktorých rodičia pracujú v Rakúsku. Je to jedna vec, kde dnes z tých 49 478 päťstotridsaťštyri tých cudzincov už poberá konkrétne prídavok na dieťa. Do budúcnosti musíme rátať aj s tým, aj s doplnkovým dôchodkovým poistením, ktorý štát naozaj stojí dosť peňazí, aby teda udržal dôchodkový systém.
Po b, nájomné bývanie sa predražuje na západe krajiny z toho titulu a tiež slovenskí podnikatelia nedokážu preplatiť automobilky, a tak chýba pracovná sila našim slovenským podnikateľom a nemôžu si brať ďalšie zákazky, hoci by teda záujem o tieto zákazky bol. Z toho dôvodu, že som si aj zisťovala, že či teda vidíme súvislosti v tom, čo prijímame, chcem upozorniť na to, že skutočne musíme si vždy dopredu rozmyslieť, aké kroky, aké nástroje použijeme k tomu, aby sme vyriešili to, čo naozaj naša krajina potrebuje vyriešiť. A momentálne si myslím, že nič tým nepoškodíme, ale výrazne si nepomôžeme.
Ďakujem za pozornosť.

Dobrý deň, pán minister, kolegovia, kolegyne, dovolím si vystúpiť za hnutie OĽANO k zákonu predkladanému o sociálnej ekonomike. Prvé otázky médií k tomuto návrhu zákona vyvolávali taký, hocijaké rozporuplné otázky a či teda nebudú pokračovať sociálne podniky pani Tomanovej, kde sme museli vlastne na základe kontroly Bruselu vrátiť jedenásť, nie vrátiť, ale teda nám nebolo preplatené 11 miliónov.
Napriek tomu si myslím, že ide o štandardný nástroj, a teda aj keď sa v minulosti pochybilo a bolo to naozaj eldorádo, tak nechcem, aby sa tento nástroj zdegradoval na nejaké zlodejiny z minulých období, lebo je to štandardný nástroj aj v iných krajinách; o ktorý, o počtoch sa vlastne opieral aj pán minister; v rámci Európskej únie. Čiže nerobíme nič, čo je nejakým spôsobom nekalé a možno musíme prinavrátiť dôveru. A ja chcem veriť, že túto dôveru teda prinavrátime v rámci komplexného zákona o sociálnej ekonomike.
Výhodou toho, že teda sa to predkladá ako zákon o sociálnej ekonomike, je v tom, že sa zavádza daňové zvýhodnenie sociálnych podnikov cez nižšiu dépeháčku, to znamená 10 % na tovary a služby, čo je veľmi dobrý nástroj aj do budúcnosti, aby získavali teda zákazky práve tieto typy.
Ďalšou výhodou je možnosť vyhradených zákazok pre sociálne podniky, lebo ťažko konkurujú pri cieľovej skupine tej, ktorú zamestnávajú oproti bežným podnikom. Hoci aj to je namietané z určitého ekonomického spektra, ale ak to viažeme vlastne pracovnou zmluvou na určité roky, tak si myslím, že vlastne trošku istým spôsobom negujeme to, čo teda sa vyčíta práve tej pozitívnej diskriminácii.
Ďalšou výhodou je, že bude takým bonusom, ak nájdu človeku miesto na otvorenom trhu práce. Vždy je lepšie, keď ten človek pracuje na voľnom trhu práce ako v uzavretom priestore a nadobudne teda zručnosti a celkovo tú atmosféru zamestnávania v bežnom pracovnom kolektíve.
Určite je ďalšou výhodou, že udržíme alebo obnovíme pracovné návyky ľudí, ktorí ich stratili. Musím naozaj povedať, že aj teda za ministrovania alebo teda pontifikátu pána ministra 120-tisíc ľudí sme mali teda dlhodobo nezamestnaných, ktorí, kde je fakt, že stratili už pracovné návyky, a to si posúvame vlastne do ďalších rokov a o to viac je ten problém hlbší a je komplikovanejší.
Čo sa týka možno takých výhrad, tak určite je potrebné zachovať transparentnosť. Ja budem hovoriť o tom, čo by sme považovali za transparentné do budúcnosti, aby sa neopakovali problémy tzv. Tomanovej podnikov. Taktiež pán minister hovoril síce o udržaní po skončení dotácií, ale osobne si myslím, že ten nástroj, ktorý povedal, pomôže vlastne udržať len dotácie z tej časti, čo teraz ministerstvo bude dotovať práve tento model. Ale to, čo získavame alebo dávame z európskych peňazí, s tým bude problém.
Tiež musíme veľmi dávať pozor na oprávnenosť nákladov a čím viac informácií o tom bude zverejnené a dostupné aj počas roka v kratších intervaloch, tým vlastne ubezpečíme aj teda verejnosť, že sa pre tých dlhodobo nezamestnaných robia naozaj efektívne kroky a do budúcnosti ich nebude mať opätovne na úradoch práce.
Tento návrh zákona predpokladá zamestnať v tomto roku 600 ľudí, v budúcom roku 2-tisíc ľudí a v roku 2020 3-tisíc ľudí. Avšak musíme povedať aj druhú vec, že máme 87-tisíc Slovákov, ktorí sú v evidencii viac ako jeden rok a z toho polovica je tam viac ako štyri roky, čiže 43-tisíc ľudí. Ak sa pozrieme na váhu, koľko prinesie tento model a koľko ľudí potrebujeme v rámci systému vyriešiť, musíme si povedať čestne, že je to len kvapka v mori, hoci veľmi potrebná práve pre dnešnú dobu tým, že tí ľudia skutočne stratili tie pracovné návyky.
Za jeden rok, ja som porovnávala apríl 2016 až apríl 2017, bolo vyradených 45-tisíc dlhodobo nezamestnaných. Otázkou je, že či si našli prácu. Ak si naozaj našli prácu, tak potom funguje náš trh práce veľmi dobre a aj bez teda sociálnych podnikov, ak máme taký drajv a dokážeme týchto ľudí zamestnať aj bez toho takto jednoducho, ako keby sme nemuseli ani mať. To znamená, že treba sa pozrieť, či teda majú prácu, vyanalyzovať si, akým spôsobom nám odišli z úradov práce, a naliať si čistého vína, koľko alebo percentuálne koľko z nich má pracovný pomer, a teda či je to na plný úväzok, či sú schopní na plný úväzok pracovať, aby sme vedeli sa zariadiť do budúcnosti, ako nastaviť sociálne podniky a ďalšie prostriedky, ktorými budeme riešiť dlhodobo nezamestnaných.
Za hnutie môžem, za hnutie OĽANO môžem povedať, že pripravujeme ucelenú koncepciu pre riešenie dlhodobej nezamestnanosti, tzv. zavedenie inkluzívneho trhu. Teda bude spočívať na takých troch pilieroch: dostať pracovné miesta do regiónov práve u nízkokvalifikovanej pracovnej sily, kde teda by sme nechali viac podielových daní a viazali práve na cieľovú skupinu dlhodobo nezamestnaných, aby si každá obec vlastne zvážila, čo v tej obci potrebuje robiť, a aby teda nebola závislá od toho, či niekoho pozná alebo nepozná, ale vlastné dane si použije na to, aby pracovala na jednej strane s dlhodobo nezamestnanými, na druhej strane aby teda urobila v tej obci alebo meste to, čo potrebuje, aby sme to neriešili len v budúcnosti cez európske fondy, lebo aj tie budú síce ešte prebiehať, ale oveľa v menšej miere.
Potom je to každopádne dať ľuďom kvalifikáciu, aby si našli prácu. Obávam sa, že aj v tom je potrebné urobiť poriadok, pretože kvalifikácie nastavené cez REPAS vyvolávajú rôzne otázniky, čo sa týka do kvality, ale aj do smerovania, čo potrebuje trh práce. Takže každopádne urobiť reformu v tejto oblasti ako druhý bod.
A v tretej vygenerovať pracovné miesta pre ľudí s nízkou kvalifikáciou a taktiež zaviesť a pripraviť balík opatrení pre tzv. pracovné miesta s nízkou pridanou hodnotou hlavne v regiónoch, ktoré patria medzi menej rozvinuté. Toto všetko tlačí a je veľmi prepojené aj teda s kumulovaním dlhodobej nezamestnanosti, a to bude potrebné riešiť cez nástroje, ktoré hnutie pripravuje.
Poskytne táto koncepcia základné pravidlá na zapojenie dlhodobo nezamestnaných do práce, určí povinnosti verejných inštitúcií vytvárať zákazky na tieto práce a s tým súvisiace vlastne bude, že je potrebné dobudovať cesty. Čiže bude to taký prepojený celok, akým spôsobom a kde chceme riešiť a tam ako nastaviť vlastne cestnú dopravu, čiže pôjde to medzirezortovo. A tiež pravidlá pre nájomné bývanie na niekoľko rokov, vychádzať z mentality Slovákov, ako sú nastavení. Určite bude súčasťou tejto koncepcie aj celoživotné vzdelávanie, ktoré sa v našej krajine teda stráca.
Aby som teda zhrnula možno, čo mi v zákone chýba, predstavila som, že aby sme sa nejako neštítili toho, že teraz to predkladá SMER a to musí byť niečo zlé. Tak chcem veriť a budem aj teda pripomienkovať veci, ktoré mi v zákone chýbajú, aby sa chyby minulosti nezopakovali. Treba povedať, že naozaj je to štandardný nástroj. A teda ja som povedala, ako by sme to v celej koncepcii, teda budeme riešiť v rámci hnutia, ale každopádne neodmietam v žiadnom prípade filozofiu tohto zákonu a naozaj je vidno a potvrdzujem to, že teda som človek z praxe a ja vidím, keď sa zákony robia aj za účasti odborníkov. Aj pri tomto zákone musím povedať, že teda cítiť, že nerobili to ľudia od stola, ale že čosi majú za sebou.
Čo mi v zákone chýba, tak je register sociálnych podnikov, nech má, nech je právne záväzný. Pomôže to ako starostom, tak aj nezamestnaným. Jednoducho, nech ten register musí byť a nech nie je len na dobrovoľnej báze. Tiež by som rozšírila ten register o extra informácie a tú webovú stránku, tá tiež veľmi v dnešnej dobe dokáže aj verejnosti povedať, že či teda ide o transparentný nejaký podnik alebo zase tam niečo nesedí. A určite by som tam dala štandardné nástroje ako výročné správy, ktoré sú povinné pre všetky subjekty, ktoré poberajú príspevok zo strany štátu. To znamená opäť, ak by bolo na webovej stránke, vieme si tie výročné správy pozrieť, vieme pozrieť genézu toho sociálneho podniku, aké má, aký má personálny rámec, aké výdavky na to máme. Čiže toto by som určite tam dala kvôli tomu jednému bodu, a to teda transparentnosti.
Ďalej nech sa robia pravidelné základné správy, to znamená, ak niekto poberá nejakú dotáciu, musí rátať s tým, že musí to byť transparentné, a preto štvrťročný výkaz na DPH a rozdelenie mzdových výkladov na kmeňových zamestnancov a tých cieľových, čiže v našom prípade dlhodobo nezamestnaných, nech je teda dostupný, nech sa to kontroluje nie o rok, o dva, o tri, keď sa prevalí niečo, ale nech je to priebežné a nech si vieme odkontrolovať veci, ktoré s tým súvisia.
Tretiu vec, nemal by podľa mňa byť podiel 30 % zamestnancov, ale 30 % mzdových nákladov na cieľovú skupinu, pretože môže ísť aj o takzvané polovičné úväzky, materské, keď nerobia tí ľudia a toto by sa vlastne nemalo rátať do tej dotácie. Vieme, že problém bol aj s chránenými dielňami práve v tejto problematike. Čiže určite by som predchádzala tomu v takomto prípade, jednak ak je ten sociálny podnik transparentný, nemá čo zakrývať, ak mu naozaj ide o vec a ide o dlhodobo nezamestnaných, nemá problém s tým, aby to naozaj išlo na 30 % mzdových nákladov na cieľovú skupinu. To znamená dlhodobo nezamestnaných, aby sme predišli problémom, ako boli pri chránených dielňach.
Také možno väčšie pripomienky, ale tieto viac-menej súvisia s tou celou koncepciou, ktorá teraz sa len sčasti dotkla inklúzie trhu, a to je, že obstarávateľ by mal mať právo povedať, koľko percent zákazky musí ísť na mzdy cieľovej skupiny. Mnohokrát keď pracujeme v neštátnych subjektoch, tak vieme, že jednoducho ľudia chcú dávať na konkrétnu vec. Aj ten obstarávateľ by teda mal mať možnosť povedať, koľko percent tej zákazky má ísť na mzdu, lebo vie, že vlastne bude zamestnaný ten človek, ktorý potrebuje pomocnú ruku. Taktiež nech povie, či chce, aby ich zamestnal, aby ich zamestnal, alebo mu stačí subdodávka sociálneho podniku. To je tiež potom vždy namietané, že teda či naozaj to nerobia zdraví ľudia a nerobia to v konečnom dôsledku tí dlhodobo nezamestnaní, aby tie zručnosti vlastne boli tam obnovené alebo udržateľné na určitej úrovni. Čiže ja si myslím, že aj to je vec do budúcnosti, ktorú bude potrebné riešiť.
Nech sa porušenia verejného obstarávania ustanovia rovnaké pravidlá. To znamená, aj sankcie a subdodávky nech sa rátajú až teda po zaplatení, lebo aj chránené dielne majú s tým problém, že ony teda vyrobia, ale v podstate nemajú zaplatené za tú vyrobenú činnosť... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Bugár, Béla, podpredseda NR SR
Pani poslankyňa, chcem sa opýtať. (Reakcia rečníčky.) No nech sa páči, tak potom môžte dokončiť, samozrejme.

Gaborčáková, Soňa, poslankyňa NR SR
Ešte aby tam bola niť tých pripomienok, ktoré hovorím akože do celej koncepcie neskôr, ako sa má krajina pripraviť na to. To by malo vlastne zjednodušiť aj verejné obstarávanie pre obyčajného starostu z malej dediny, a teda bolo by to pre neho len jedno číslo.
Takže ja možno ešte by som len potom len rozvíjala veci, takže v podstate sme v prvom čítaní, je priestor v druhom čítaní. Uvidím, ako sa jednotlivé veci budú zapracovávať vzhľadom na to, že teda riešime zatiaľ čiastkový, čiastkovú vec a cez jeden prostriedok. Ale verím, že teda všetkým nám ide o to, aby sa nekumulovala dlhodobo nezamestnanosť, aby peniaze nášho štátu smerovali adresne a k ľuďom, ktorí to potrebujú.
Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem za slovo.
Tak téma, ktorej sa venuješ, sa stala v rozprave tvojou poslednou. Chcem ti poďakovať za tvoju prácu v parlamente a verím, že svoje skúsenosti zužitkuješ aj v praxi pre ľudí, ktorí to určite budú potrebovať. Ďakujem ti.