Ďakujem veľmi pekne, pán predseda. Dovoľte, aby som zareagoval na rozpravu, ktorá, ktorú sme si práve vypočuli, ktorá trvala, no, zhruba 3,5 hodiny. Ďakujem veľmi pekne za túto rozpravu, lebo naozaj táto rozprava nás presvedčila o jednej jedinej veci, že ak si niekto po tejto rozprave myslí, že ten mediálny priestor je naozaj úplne v poriadku a že na ňom netreba nič vylepšovať, ako tuná niektorí predrečníci povedali, a teda ktorí sa ako stotožňujú s týmto mediálnym priestorom legislatívne upraveným tak, ako je, no tak táto rozprava len dokázala jednu jedinú vec, že to nie je pravda.
Viete, hovorilo sa tu veľmi veľa o politikoch a o novinároch. Medzi politikmi a novinármi by malo platiť nejaké ozbrojené prímerie, ktoré tuná bolo kedysi, ale sa naštrbilo. A naštrbilo sa možno vďaka politikom, možno vďaka novinárom, proste sa naštrbilo. Dnes to prostredie nie je korektné a nie je korektné ani z toho dôvodu, že v podstate má, nemá rovnaké pravidlá hry.
Viete, keď prichytí novinár politika pri lži, má to kde napísať. Keď prichytí politik novinára pri lži, často sa nemá kde sťažovať, ako to tu povedal pán podpredseda Hrnčiar. Ten príbeh je naozaj nesmierne smutný aj z hľadiska ľudského a môže si o tom ktokoľvek myslieť, čo chce, preto lebo ja si myslím, že to je naozaj nesmierne smutný príbeh. Preto lebo ten sa netýka len Hrnčiara, ten sa týka nejakej celej jeho rodiny. Ten sa týka nejakých detí, ten sa týka nejakých rodičov, ten sa týka nejakých príbuzných, ktoré majú. Nemajú všetky tie informácie, ktoré má kolega Hrnčiar, a jednoducho tie informácie nemal kde podať. Ako ste si všimli, povedal, že ich prvýkrát môže prezentovať takýmto spôsobom. Proste ten mediálny priestor nie je v poriadku.
Keby sme išli do podrobností, tak by sme si vlastne museli uvedomiť jednu vec a naznačil to kolega Budaj. My riešime malú časť z tej veľkej problematiky okolo mediálneho priestoru, hlavne teda v printových médiách, ktorá tuná je. Ten mediálny priestor nie je korektný ani v rámci médií, preto lebo jednoducho sú iné pravidlá hry v printovom priestore a iné pravidlá hry v elektronickom priestore. Kým v elektronickom priestore existujú regulátory, je to škaredé slovo, ale existujú, a sú to dve rady napríklad, Rada RTVS a na druhej strane retransmisijná rada, to je tá bývalá licenčná rada, ktoré majú absolútnu akceptáciu spoločnosti, majú svoju autoritu, sú rešpektované vysielateľmi, sú rešpektované občanmi. Sú proste orgány, ktoré majú svoju regulatívnosť autoritatívne potvrdenú. No v tom printovom priestore toto neexistuje a dokonca to ide tak ďaleko, že v printovom priestore keď uverejníte isté veci, tak v tom elektronickom priestore by ste za to dostali mastnú pokutu.
Aby som bol konkrétny, hovorme napríklad o erotickej reklame, ktorú, ja neviem, denníky v piatok na svojej predposlednej strane uverejnia, to je to zavolej, zavolej, hej, a teda také tie milé veci. Keby niečo takéhoto sa udialo v elektronických médiách, zasadali by obidve rady a vysielatelia by dostali mastné, niekoľkotisícové pokuty. Ten priestor mediálny nemá rovnaké pravidlá hry. My tu dnes riešime len istú časť tohto celého a v druhom čítaní určite budú rôzne pozmeňujúce návrhy a v rámci tých pozmeňujúcich, ak teda sa tento návrh dostane do druhého čítania, teda aby som nepredbiehal, a v rámci tých, v rámci tých rôznych návrhov určite alebo rozšírime, alebo zúžime túto predkladanú novelu.
Ďalšia vec, no, verejní činitelia. Veľa sa toho tuná opäť porozprávalo aj z takej, aj z onakej strany, aj teda profesne, aj menej profesne. Ale uvedomte si jednu vec, že keď hovoríte o poslancoch. Každý z poslancov má nejaké preferenčné hlasy, 5, 50, 500, 5000 atď., atď., a tak ďalej. Tí poslanci zastupujú ako verejní činitelia nejakých občanov, ktorí ich volili, ktorí im dali svoju dôveru a prezentujú ich hlas v prenesenom slova zmysle. Vlastne títo občania sú diskriminovaní preto, lebo verejný činiteľ, v tomto prípade poslanec nemá právo na opravu ako každý iný občan. Nemá právo. No s týmto treba niečo, s touto diskrimináciou treba asi niečo spraviť. A toto je ten pokus riešiť skutočne len tie najbežnejšie veci, ktoré v tomto priestore existujú.
Ďalšia vec, no zamyslime sa nad tým, že či by všetky tieto problémy v rámci tlačového zákona nevyriešila tá tzv. tlačová rada. Kolega Budaj čosi naznačil. My sme pred niekoľkými rokmi zhodou okolností s kolegom Budajom predkladali návrh tlačového zákona, kde bola aj tlačová rada. A zaujímavé je, že tá tlačová rada dostala sa do druhého čítania. Neboli voči nej nejaké, neboli voči nej nejaké, nejaké ataky. Problém tlačovej rady, pokiaľ sa dostane na stôl, je len jeden jediný. Dohodnúť sa všeobecne na všeobecne platných pravidlách pre tých ľudí, ktorí by v tej tlačovej rade mali byť. Toto je to najdôležitejšie z toho všetkého, ale v tej chvíli by sme sa tuná vôbec nemuseli baviť ani o práve na odpoveď, ani na práve na opravu, oprava opravy a podobné záležitosti, o ktorých tuná, na ktorých tuná nikdy nebude zhoda. Vždy budú rôzne názory na, aj, aj v oblasti novinárov vždy budú rôzne názory, čo teda je na opravu vhodné a čo nie. Oni v konečnom dôsledku rozhodujú o tom, či áno alebo nie, a vy keď s tým nesúhlasíte, môžete sa v tomto prípade obrátiť na súd a možno o tri, o štyri roky sa k niečomu dopracujete a ten súd povie, áno, mali ste pravdu, alebo nemali ste pravdu, ale to je už dávno neaktuálne.
Čiže berte to takto. Hovorím, v dobrom úmysle predkladaný tento návrh novely zákona a ja som presvedčený, že pokiaľ sa dostane do druhého čítania tento návrh, tak v tom druhom čítaní bude tá debata ešte zaujímavejšia a bez tých, samozrejme, dúfam, hoci tomu sa samozrejme nedá vyhnúť u niektorých poslancov, bez tých tzv. malých alebo veľkých politických podrazov. No na to už sme si zvykli, pochopiteľne, ale nevadí. To ide s tým, všetko.
Ja sa veľmi teším, keď k tomu príde, že sa budeme o tomto návrhu zákona baviť v druhom čítaní už s konkrétnymi zmenami, ktoré budeme musieť zdôvodňovať, a myslím, že tá debata bude ešte zaujímavejšia, ako bola dnes.
Ďakujem za pozornosť.
