Vážená pani predsedajúca, vážená pani ministerka, kolegyne, kolegovia, ja by som povedala, že nastáva hviezdna chvíľa, lebo po piatich rokoch, čo tento parlament zasadá, tak neviem, koľkokrát sme apelovali na vládu, ktorá bola ešte bez ministerky Žitňanskej, aby sa vytvorila samostatná norma na ochranu obetí trestných činov. Musím konštatovať, že až za tejto vlády sme videli skutočne snahu vec pohnúť, a aj vidíme vlastne výsledok tejto snahy...
Vážená pani predsedajúca, vážená pani ministerka, kolegyne, kolegovia, ja by som povedala, že nastáva hviezdna chvíľa, lebo po piatich rokoch, čo tento parlament zasadá, tak neviem, koľkokrát sme apelovali na vládu, ktorá bola ešte bez ministerky Žitňanskej, aby sa vytvorila samostatná norma na ochranu obetí trestných činov. Musím konštatovať, že až za tejto vlády sme videli skutočne snahu vec pohnúť, a aj vidíme vlastne výsledok tejto snahy konečne po roku a pol, po roku a trištvrte, ako pani ministerka zasadla do kresla, tak reagovala veľmi promptne a zákon máme v parlamente.
V úvode poviem, že veľmi ústretovo prijímame túto normu, normu. Pozitívne ju vnímame. Má niektoré možno špecifiká, ktoré by si zaslúžili ešte dlhšie alebo hutnejšie rozdebatovať, ale každopádne bude, bude, verím, že prijatá, prijatý nejaký základ právny, ktorý sa bude môcť ďalej rozvíjať a ďalej špecifikovať.
Na túto tému sme aj zorganizovali aj množstvo odborných seminárov, konferencií, ktoré naozaj, bolo na nich cítiť, na týchto odborných podujatiach, že snaha nielen politická, ale naozaj vychádzala z reálnych potrieb obetí. Tak ako aj pani ministerka vo svojom úvodnom slove povedala, ochrana obetí je službou, ktorú štát, demokratický štát musí garantovať. S týmto sa veľmi stotožňujem. A len potvrdzujem jej slová, že ak to naozaj berieme, že je to službou, tak verím, že aj tie služby budú konečne mať garantované aj finančné zázemia na to, aby vôbec mohli tieto služby poskytovať. A teda organizácie, že budú mať garantované finančné zázemie na to, aby mohli služby vôbec poskytovať.
Našou snahou od začiatku bolo, aby vznikla samostatná právna norma, ktorá zahŕňa pre obete prístup k službám, financovanie služieb pre obete, vytvorenie teda funkčného systému financovania a poskytovania služieb pre..., a poskytovania služieb pre obete, odškodňovanie obetí a vzdelávanie všetkých, ktorí pomáhajú a pracujú s obeťami. To znamená polícia, prokuratúry, a teda aj tých pomáhajúcich organizácií, ktoré sa budú aktívne podieľať na službách podporujúcich obete.
Téma obetí trestných činov sa nám v podvedomí spája s trestným činom ako takým a verejnosť zaujíma okrem prípadov, keď sa zločin dotkne priamo ich, najmä kvôli fascinácii zločinom, resp. v súvislosti s páchateľmi, ich vypátraním a potrestaním. Asi preto máme celkom slušne rozpracovanú trestnú legislatívu, ktorá však vôbec nemyslí na obete a neberie do úvahy ich práva a potreby. Na túto situáciu reagovali spoločnosti Západnej Európy a Severnej Ameriky a zhruba od polovice 20. storočia budovali služby pre obete, ktoré boli zamerané predovšetkým na to, aby obetiam pomohli prekonať ťažké obdobie po tom, ako sa obeťami stali. Odrazom týchto skutočností bolo prijatie prvých dokumentov a deklarácií OSN, Rady Európy a Európskej únie.
V roku 2001 Európska únia prijala rámcové rozhodnutie o postavení obetí v trestnom konaní. Malo za cieľ podľa možností zmierniť negatívne vplyvy samotného trestného konania a dôrazu na to, že práva obetí majú byť chránené aspoň tak, ako práva páchateľov. Tomuto cieľu napomáhali služby pre obete zriaďované zväčša súkromnými alebo mimovládnymi subjektmi. V roku 2012 bola prijatá dôležitá smernica Európskeho parlamentu a Rady, ktorou sa stanovujú minimálne normy v oblasti práv, podpory a ochrany obetí trestných činov. V tom čase som bola podpredsedníčkou Národnej rady, o príprave smernice som vedela a ihneď po jej schválení som sa zamerala na otázky súvisiace s jej implementáciou. Každoročne som sa okrem iného podieľala na organizovaní konferencií pri príležitosti Európskeho dňa obetí, okolo 22. februára, kde sme otázky obete a osobitne implementácie smernice preberali s renomovanými odborníkmi, zástupcami rezortov, akademickej obce, zástupcami justície, polície a ľuďmi poskytujúcimi pomoc obetiam.
Práve služby pre obete boli oblasťou, ktorá fungovala len vďaka osobnému nasadeniu a entuziazmu odborníkov a dobrovoľníkov. Bez systémovej podpory však takéto služby nemohli byť dostatočne rozvinuté, pripravené prijať všetkých, ktoré ich potrebujú. Smernica prijatá od roku 2012 ukladala členským štátom povinnosť ju implementovať do konca novembra 2015. Od začiatku sme ponúkali vtedajšiemu ministrovi spravodlivosti spoluprácu a dúfali sme v pružnejší postup, než akého sme sa dostali. Minister síce vtedy rozhodol o zriadení pracovnej skupiny na prípravu samostatného zákona, bolo to však už veľmi blízko pred koncom volebného obdobia. Pracovať sa začalo neskoro a práce neboli dostatočne intenzívne na to, aby mohol byť pôvodný zámer splnený. Ministerstvo spravodlivosti napokon predložilo do parlamentu zákon o anabolických látkach, počujete dobre, zákon o anabolických látkach, ktorým sa nepriamo novelizoval Trestný poriadok, do ktorého boli zaradené niektoré ustanovenia týkajúce sa postavenia obetí v trestnom konaní. Toto bolo prezentované ako čiastočná implementácia smernice. Treba povedať, že toto riešenie bolo naozaj veľmi nedostatočné a neriešiace potrebné veci. Až, ako som už spomenula, pani ministerka Žitňanská sa ujala tejto úlohy s plnou vážnosťou a zodpovednosťou. Oživila činnosť pracovnej skupiny a predložila návrh zákona o obetiach, ktorý máme dnes v prvom čítaní.
Slovenská republika síce dnes mešká s implementáciou smernice o dva roky, trúfam si však povedať, že dnes predložený zákon predstavuje maximum možného, a preto jeho prijatie plne podporujem a zároveň aj celý klub. Nechcem tým povedať, že zákon je dokonalý. To ale nie je nikdy nič. Niektoré veci sa budeme snažiť vylepšiť aj pozmeňujúcimi návrhmi, pričom budeme komunikovať s ministerstvom tak, aby prípadné návrhy boli zmysluplné a realizovateľné.
Týka sa to napríklad definície a charakteristík služieb pre obete. Keďže nám záleží na tom, aby boli nastavené realisticky a prístupné naozaj každému, kto ich potrebuje. Považujem za nesprávne, že v texte zákona absentuje práve termín a definícia služieb pre obete, čo nie je pojem totožný s pojmom pomoci obetiam. Pritom služby obetiam sú kategóriou, ktorá je zaužívaná viac ako 50 rokov. A jednou z priorít tohto zákona malo byť práve zabezpečenie existencie služieb a zjednodušenie prístupu k nim.
Odškodňovanie je riešené síce len preklopením zákona o odškodňovaní obetí násilných trestných činov, čo berieme ako nedostatočné, ale verím, že aj na tomto sa bude ďalej pracovať. Keby sme išli do podrobností, tak samotný zákon o odškodňovaní by si už tiež zaslúžil novelizáciu. Ešte veľa roboty nás, resp. tých, ktorí budú zodpovední za uvedenie zákona do zmysluplného života, bude čakať po prijatí tejto prepotrebnej normy. Rozhodne nechcem, aby sme schválili pekný zákon, ktorý sa bude dobre čítať, zdokladujeme ním splnenú povinnosť implementácie, ale reálne nepomôže ľuďom.
Viem, že o toto isté ide aj pani ministerke Žitňanskej. Takže ešte raz jej chcem poďakovať za energiu, ktorú venovala príprave tohto zákona, a dúfam v ďalšiu aktívnu spoluprácu práve aj na zlepšení tohto zákona.
Na záver by som, alebo v úplnom závere by som si iba dovolila tiež pripomenúť, že prvýkrát sa dostala do slovenskej legislatívy definícia obetí ako taká. Alebo to slovo obeť, že sa zadefinovala a priamo odznieva v zákone, čo považujem za veľký, aj toto jedno, že sa tam dostalo toto slovo, považujem za veľmi dôležité. A rovnako zadefinovanie, konkrétne zadefinovanie práv obetí. Som veľmi rada, že odteraz sa už v našom právnom poriadku bude okrem ochrany tých, ktorí spôsobili niekomu zlo, dbať oveľa viac aj na ochranu tých, ktorí boli práve tým dlhým konaním postihnutí, teda obetiam.
Ďakujem veľmi pekne.
Skryt prepis
