Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, keď sme sa v škole učili o kognitívnej disonancii, priznám sa, že nie úplne som si vedela predstaviť, čo to tak v praxi môže znamenať, ako to môže vyzerať. Teória hovorí, že je to porucha, kedy človek hovorí alebo robí dve rozdielne veci, ktoré si navzájom odporujú alebo sa vylučujú. A skutočne som tomuto termínu, tejto poruche porozumela asi až teraz v posledných dňoch, keď som si uvedomila, nakoľko, do akej miery kognitívna disonancia ovládla nemalú časť našej zahraničnopolitickej diskusie tu na Slovensku. Na jednej strane v otázkach brexitu už mesiace zdôrazňujeme, že prioritou č. 1 pre nás okrem investícií je to, aby naši občania žijúci a pracujúci v Spojenom kráľovstve mali zachované rovnaké práva aj po roku 2020, aké majú doteraz a aké majú aj občania Spojeného kráľovstva. S tým, samozrejme, sa nedá nesúhlasiť.
Pred pár mesiacmi sme na výbore pre európske záležitosti mali rakúskeho veľvyslanca, ktorému výbor prízvukoval, že nesúhlasí s nižšími sociálnymi dávkami alebo prídavkami pre deti, ak chcete, pre naše, pre našich zamestnancov, alebo teda pre ľudí, ktorí, ktorých deti žijú mimo územia Rakúska. A jedným dychom tu už týždne väčšina tých istých ľudí, ktorí majú plné ústa brexitu, plné ústa rakúskych opatrovateliek, odmietajú dokument, ktorý vytvára základ práve pre spoločné štandardy v oblasti aj práce v zahraničí.
Poviete mi, naši občania v Rakúsku a v Spojenom kráľovstve tam predsa žijú, pracujú presne tak isto, ako ich vlastní domáci občania, tak prečo by nemali byť rovnaké, nemali mať rovnaké práva? Áno, súhlasím, a na to vám odpoviem áno, a práve o tomto tento dokument je. Je o legálnej, riadenej migrácii, na ktorú sme, ako nám to o chvíľu bude pravdepodobne prízvukovať aj pán minister práce, ktorý nás bude žiadať o skrátené legislatívne konanie, odkázaní už aj my tu na Slovensku.
Kolegovia, ja viem pochopiť, ak máte k textu globálneho rámca výhrady. Čo však neviem pochopiť, snažím sa, ale skutočne neviem, je, prečo zrazu tak strašne vadí komunikovať naše výhrady partnerom. Ak chceme kritizovať, ak máme výhrady, tak predsa nedáva zmysel odísť od stola. Práve naopak, ak sa v Marrákeši nezúčastníme, globálny rámec bude prijatý a my sa pripravíme o príležitosť predniesť svoj postoj. Toto je štandardné uznesenie OSN, ku ktorému má každý štát príležitosť predniesť tzv. EOP, teda explanation of position, alebo ak chcete po slovensky, vysvetlenie postoja. Urobia tak pravdepodobne Nemci či Holanďania, aby zabezpečili, že ich postoje a výhrady budú súčasťou záverov z konferencie, a výrazne ovplyvnia ich, ako to voláte vy, politický či morálny záväzok. Inými slovami, ísť do Marrákeša a predniesť EOP, explanation of position, je silnejšie vyjadrenie, ako neísť tam vôbec.
My však, ako tu sledujem, ideme dobrovoľne utiecť od stola, a preto, dámy a páni, mi z toho vychádza jediný záver, že táto diskusia už nie je o compacte. Spôsob, akým sa vedie táto debata, už dávno nie je o tom, čo sa v kompakte nachádza alebo nenachádza, k čomu nás zaväzuje alebo nezaväzuje. Táto diskusia je o tom, že politické strany miesto hľadania riešení a vysvetľovania sa vybrali ľahšou cestou naskočenia na nálady toho najhlučnejšieho extrému na sociálnych sieťach. Nerozumejte mi zle, ja chápem a rešpektujem, že občania Slovenskej republiky, občania tohto regiónu majú strach z neznámeho. A ja to vždy vysvetľujem partnerom v zahraničí, najmä keď sa jedná o tému povinných kvót v migrácii. Lenže našou úlohou je zodpovedne vysvetľovať, čo migrácia je, a chrániť občanov len pred jej rizikami, nie zatvárať tu dvere a podliehať pokušeniu priživiť sa na strachu časti populácie z neznámeho. Takto sa zodpovedný politik nespráva.
Som presvedčená, že ak chceme byť aj naďalej demokratickým spoločenstvom, musíme vedieť uniesť bremeno debaty a argumentácie v akejkoľvek ťažkej a nepopulárnej téme. Chcem veriť, že sme toho schopní, chcem veriť, že toto nemá byť prvým krokom k nástupu demokracie karpatského typu podľa vzoru Orbána či Mečiara, kde sa kapitulovalo na hľadanie riešení, kde stačí strašiť a nájsť za všetko zodpovedného vinníka, či už doma, alebo ešte lepšie v zahraničí. Z krátkodobého hľadiska sa tomu možno dá rozumieť, napokon aj tu u nás na Slovensku nás čakajú voľby, prezidentské, do Európskeho parlamentu a každý hlas je dobrý, všakže. Lenže v širšom pohľade je to zvlášť nebezpečné, najmä preto, že takáto politika zvyšovania hystérie, navodzovania rôznych kultúrnych vojen pomôže v konečnom dôsledku len konšpirátorom a extrémistom. V rétorike okolo globálneho compactu, bohužiaľ, mám niekedy problém rozlíšiť podľa slov povedaných, či práve prehovoril poslanec koalície, demokratickej opozície alebo člen Ľudovej strany Naše Slovensko.
Milí kolegovia tak z koalície, ako aj z demokratickej opozície, zastavme, prosím vás, túto nezmyselnú hystériu. Skúsme sa poctivo pozrieť aj na potreby Slovenska, na potreby Európy a širšieho sveta, nielen na svoje vlastné krátkodobé ciele, lebo potom keď príde skutočný problém, ho nebudeme vedieť vyriešiť.
Ešte niekoľko rokov dozadu bolo pomaly nadávkou slovné spojenie zahraničný kapitál. Ja som síce bola ešte dieťa, ale pamätám si pánov, ktorí v televízii opakovali heslo cudzie nechceme, svoje si nedáme. Ak by sa vtedy neboli našli odvážni politici, ktorí išli proti verejnej mienke, išli proti strachu občanov z cudzieho, zahraničného kapitálu, vyšli do ulíc, do terénu a vysvetľovali, čo zahraničný kapitál je, čo zahraničný kapitál nie je, aké prináša pozitíva, aké sú jeho riziká, tak by sme tu dnes mali pravdepodobne oveľa vyššiu nezamestnanosť, pravdepodobne by sme bojovali s chudobou, o stabilnom raste HDP by sme mohli len snívať. A tobôž o vyrovnanom rozpočte, ktorý budeme o chvíľu v Národnej rade prerokovávať.
Dnes ako politici máme možnosť postaviť sa čelom k ďalšiemu nepopulárnemu a zložitému problému. Naším príspevkom by podľa môjho názoru malo byť práve také odvážne vysvetľovanie, diskusia, hľadanie riešení pre všetky aspekty migrácie ako javu, ktorý sa nás týka bez ohľadu na to, či chceme, alebo nie, javu, pred ktorým dvere jednoducho nezavrieš.
Viete, najsmutnejším momentom minulotýždňového zasadnutia zahraničného výboru pre mňa bolo, keď sa na záver prihlásili o slovo kotlebovci a povedali, že už vlastne obsahovo ani nemajú veľmi čo dopĺňať, pretože všetko, čo chceli povedať, už povedali kolegovia z SaS, SNS a zo SMER-u. Ja sa len modlím, aby výsledkom tejto nastupujúcej populistickej politiky neboli len usmievajúci sa extrémisti, ktorí budú spokojne konštatovať, že sme všetku prácu odviedli za nich.
Ďakujem pekne.
