Ďakujem veľmi pekne za slovo.
Vážené dámy, vážení páni, nebudem sa vyjadrovať k úplne všetkým návrhom zákonov, vybrala som si len niektoré. Konkrétne začnem povinným preškoľovaním vodičov. Toto je ďalší z príkladov nezmyselných povinností, ktorou štát núti podnikateľov kupovať si služby od iných firiem, pričom tieto služby im nič neprinášajú. Na jednej strane sú teda firmy, ktoré sa snažia vytvárať hodnoty, snažia sa podnikať,...
Ďakujem veľmi pekne za slovo.
Vážené dámy, vážení páni, nebudem sa vyjadrovať k úplne všetkým návrhom zákonov, vybrala som si len niektoré. Konkrétne začnem povinným preškoľovaním vodičov. Toto je ďalší z príkladov nezmyselných povinností, ktorou štát núti podnikateľov kupovať si služby od iných firiem, pričom tieto služby im nič neprinášajú. Na jednej strane sú teda firmy, ktoré sa snažia vytvárať hodnoty, snažia sa podnikať, snažia sa nájsť ľuďom prácu, snažia sa nájsť projekty, zabezpečiť, aby mali peniaze každý mesiac na výplaty, a na druhej strane si títo musia kupovať služby, ktoré nič neprinášajú, len preto, lebo im to štát nariadil. Opäť štátom garantovaný, zjavne vylobovaný skvelý biznis.
Ako som už spomínala pri predchádzajúcich návrhoch opatrení na zníženie finančnej a administratívnej záťaže, my sme sa snažili zmapovať všetky takto zbytočne zaťažujúce finančné povinnosti alebo teda povinnosti, ktoré si vyžadujú finančnú náročnosť, spísali sme ich do nášho ekonomického reformného programu Agenda 2020 a pred voľbami sme chodili po Slovensku a sľubovali sme našim voličom, že v prípade, že od nich dostaneme mandát, spravíme všetko pre to, aby sa nám podarilo aspoň niektoré z nich presadiť. Čo čert nechcel, vyskytli sme sa v opozícii, a teda máme limitované možnosti na to presadiť všetko, čo sme občanom sľubovali, ale predsa len máme nádej, že aspoň niektoré veci sa nám presadiť podarí. A chcem veriť, že toto je jedna z nich, pretože ide o opatrenie, ktoré nikomu neuškodí, nemá vplyv na verejné financie, naopak, skôr je možné predpokladať, že by malo pozitívny vplyv, pretože túto povinnosť majú aj štátne inštitúcie, preškoľovať svojich zamestnancov, ktorí v súvislosti s výkonom svojej práce využívajú autá a musia byť preškoľovaní.
Chcem len veľmi krátko upozorniť na absurdnosť tejto povinnosti. Ak ja 20 rokov jazdím osobným autom denne, mám povinnosť mať vodičské oprávnenie zvané vodičský preukaz. Ak toto mám, mám plné oprávnenie využívať auto, chodiť po cestách, riadiť sa pravidlami cestnej premávky, akonáhle sa zamestnám a budem ja tá istá osoba s tým istým vodičským oprávnením využívať firemné služobné auto, už mi toto oprávnenie, vodičský preukaz, nestačí, už musím spĺňať ďalšiu podmienku a tým je toto pravidelné preškoľovanie vodičov. Myslím si, že je to vysoko nefér, myslím si, že to nenesie v sebe žiadnu logiku, a myslím si, že toto naozaj je povinnosť, ktorá by mala byť z nášho právneho poriadku odstránená.
Ja by som chcela veriť, že aspoň strana SIEŤ, keď už ostatní nám nezahlasujú za toto opatrenie, tak strana SIEŤ sa rovnako zaväzovala, že zruší povinné preškoľovanie vodičov, a zaviazala sa k tomu, že tak spraví prvých 100 dní vlády. Tak ako aj pri pracovnej zdravotnej službe, tak ani v tomto konkrétnom prípade vláda ani poslanci strany SIEŤ neprišli s takouto iniciatívou, preto chcem veriť, že aspoň obsahovo nechajú šancu tomuto návrhu na zmenu a že podporia ten náš.
Chcem preto poprosiť ctené plénum o podporu tohto návrhu a skúsme spoločne dokázať podnikateľom, že sme to naozaj mysleli vážne, keď sme im rozprávali, že vidíme a vnímame ich problémy, že vidíme a vnímame ich finančnú záťaž a že naozaj, skutočne, reálne chceme pomôcť.
Môžem vás, kolegovia, poprosiť, nechcem byť malicherná, ale naozaj ma to trošku, trošku ma to vyrušuje. Ďakujem.
Čiže opakujem, skúsme, prosím, ctené plénum, ukázať, že sme to mysleli vážne, že im naozaj rozumieme, že to neboli len predvolebné sľuby, ale že chceme naozaj spraviť niečo pre nich, aby sme im finančne, ich odľahčili od takejto finančnej záťaže, ktorú úplne bezdôvodne majú.
Ďalej som sa chcela veľmi v skratke vyjadriť k stravným lístkom. Opäť, chcem len upozorniť a zdôrazniť to, čo nám v minulosti bolo vyčítané. Týmto návrhom zákona nechceme zrušiť povinnosť prispievať na stravné od zamestnávateľa. Týmto návrhom na zmenu chceme docieliť to, aby nebolo štátom predpísané, zákonom predpísané, že to musí byť buď teplé jedlo, alebo stravné lístky. My chceme povedať to, že súhlasíme a plne akceptujeme povinnosť zamestnávateľov prispievať zamestnancom na stravné, ale poďme sa baviť o tej forme a či tá súčasná zákonom predpísaná forma je tá jediná správna. My tvrdíme nie, nie je tá jediná správna, tvrdíme, že formou peňazí, konkrétnych peňazí, je tá voľba správnejšia, je to flexibilnejšie, je to výhodnejšie pre obidve strany, ako pre zamestnávateľa, tak aj pre zamestnanca.
Skúsim povedať len zopár príkladov, prečo si to myslíme, že tá forma nechať tú voľnosť a necháme, nech sa zamestnanec so zamestnávateľom dohodne, či to chce tak alebo tak, prečo si myslíme, že je to správne. V prvom rade je to teda voľnosť v stravovaní. Máme za to, že by sme nemali nútiť alebo nejakým spôsobom ovplyvňovať to, v ktorom stravovacom zariadení sa zamestnanci stravujú. Nie v každých stravovacích zariadeniach berú tie všetky stravné lístky a už len týmto my predselektovávame, kde sa tí naši zamestnanci majú stravovať. Toto nie je správne. Máme zamestnancov s rôznym režimom stravovania, a teraz špeciálne myslím tým možno nejaké zdravotné veci, zdravotné limity, máme celiatikov, máme vegetariánov, máme proste ľudí, ktorí si chcú pripravovať jedlo sami, nechcú proste reštauračnú stravu, takíto ľudia, si myslím, takýmto ľuďom, si myslím, je fér nechať tú možnosť zabezpečiť si to vo vlastnej réžii a nech si za peniaze, ktoré dostanú, kúpia to, čo oni uznajú za vhodné.
Ďalej, čo vidím ako veľkú nevýhodu pri stravných lístkoch, stravné lístky sú akýsi cenný papier, ktoré majú svoju expiráciu. Opäť nevýhoda voči príspevku na stravovanie v peniazoch, pretože peniaze, ak nemyslím teraz nejaké extrémy výmeny peňazí a podobne, tak v bežnom živote proste peniaze svoju expiráciu nemajú, alebo keď teda pripustíme možnosť, že majú, určite je ďaleko vyššia ako v prípade stravných lístkov. Častokrát sa môže stať, že zamestnanec zabudne nejaké stravné lístky si niekde v nejakom kabáte, taške, vrecku, peňaženke a podobne a o tri mesiace zistí, že už nie sú platné, na konci roka zistí, že už nie sú platné a môžu mu tieto stravné lístky prepadnúť. Prečo? Prečo by mu mali prepadnúť? Je to hodnota, ktorú má dostať, a opäť výhoda stravný lístok – peniaze, pri peniazoch sa mu toto nestane.
Stravné lístky predražujú stravu, pretože sa z nich napríklad nevydáva. Vy keď si chcete kúpiť nejaké jedlo za stravné lístky, nevydajú vám z nich, tak potom dokupovávate kadečo, potom tam ešte nejaké centy necháte, pretože to neviete proste napasovať tak, ako nominálna hodnota stravných lístkov hovorí, to znamená predražuje sa nákup. Toto rovnako nie je správne.
Skúsim ešte zareagovať na taký častý argument, ktorý používajú či už odborári, alebo posledne aj pán minister Richter, že úlohou štátu je zabezpečiť, aby si ľudia za tie stravné lístky kúpili teplú stravu, pretože oni keby to dostali v peniazoch, určite by si tú teplú stravu nekúpili. No, dámy a páni, ja neviem, že či už naozaj ideme z ľudí robiť nesvojprávne bytosti, ktoré nevedia, necítia pocit hladu, nevedia, že sa majú stravovať. Ja si mimoriadne vážim, minimálne teda v prípade zamestnaných ľudí nemám tento strach a túto obavu, že by títo ľudia nemali v sebe až taký pud sebazáchovy, že by jednoducho sa vyhladovali a zomreli, keby nedostali stravné lístky.
Ale pripustím, že pán Richter chce týmto povedať, že tým, že dostanú stravný lístok, tak sa budú zdravo stravovať. No a ja sa chcem spýtať teda pána Richtera, kde pán Richter berie tú istotu, že keď zamestnanec dostane stravný lístok, že si za to skutočne kúpi zdravú stravu. Kde má tú istotu, že si za to nekúpi desať horaliek a rovnako mu bude chýbať tá teplá, zdravá strava, o ktorej tu hovoríme. No nemá tú istotu. Nemá, pomenujme to, prosím, pravým menom. Toto je jednoducho vylobovaný biznis pre určitú skupinu ľudí, pre emitentov stravných lístkov, ktorí štedro žijú z poplatkov, ktoré za tieto stravné lístky majú.
Dotknem sa ešte jedného z opatrení, a to je zjednotenie zvýhodnenia za prácu vo sviatok a v nedeľu. Opäť sme boli podrobení kritike odborárov, ktorí sa teda vehementne zastávali zamestnancov a tvrdili, že jediným cieľom tohto návrhu na zmenu zákona je, že chceme znížiť mzdy ľuďom a chceme poškodiť ľudí. No tak, dámy a páni, ako už Jozef Mihál povedal, 15 sviatkov dnes zvýhodňovaných 50-percentným príplatkom sa zníži na 25. V prípade pätnástich ide o zníženie na 25 %, ale v prípade 52 nedieľ ide znovu na 25-percentné zvýhodnenie. Tak, prosím vás pekne, jednoduchá matematika základnej školy vás nemôže pripustiť k tvrdeniu, že ide o znevýhodnenie alebo o zníženie odmeny pre zamestnancov.
Na záver by som chcela povedať ešte jednu vec, vo všeobecnosti, pretože to je asi to, kde narážame s vládnou koalíciou, a síce že kto má byť viacej ochraňovaný, či zamestnanec, alebo zamestnávateľ. A my tvrdíme jednu vec: Vzťahy medzi zamestnancami a zamestnávateľmi majú byť vyrovnané, ani jeden z nich nemá ťahať za kratší koniec a Zákonník práce nemá nevyvážene ochraňovať len jednu stranu a druhú len nevyvážene neustále niečím zaťažovať, či už finančnou, alebo administratívnou záťažou, alebo kadejakými povinnosťami, ktoré vytvárajú do budúcna tak obrovské záväzky, ktoré si nevedia predstaviť títo zamestnávatelia, či ich dokážu naplniť. A výsledok týchto nezmyselných, častokrát mimoriadne zaťažujúcich povinností je taký, že buď sa zamestnávatelia, hlavne teda tí menší a strední, snažia obísť akýmkoľvek spôsobom, obísť pracovný pomer, zamestnávajú buď načierno, alebo robia, tlačia ľudí do dohody, alebo zamestnávajú živnostníkov, jednoducho z celej sily sa snažia vyhnúť pracovnému pomeru, pretože pre nich predstavuje také obrovské riziko do budúcna a také záväzky, že nevedia, či ich dlhodobo dokážu jednoducho zabezpečiť. A toto nemá byť cieľom Zákonníka práce.
Cieľom predsa Zákonníka práce má byť naozaj vyvážene upravovať vzťahy medzi zamestnancami a zamestnávateľmi, majú mať také podmienky, ktoré budú motivovať k zamestnávaniu. Nie také, ktoré budú odstrašovať od zamestnávania a budú doslova nášľapnými mínami pre podnikateľa, že čo sa udeje za rok, aké všetky povinnosti ja budem musieť splniť, keď náhodou prídem o projekt, prídem o kľúčového zákazníka alebo jednoducho sa niečo stane a budem musieť piatich ľudí prepustiť a keď to náhodou spravím nie zákonným spôsobom, nie z pohľadu obsahu, ale povedzme z pohľadu formy, tak bude také odstupné platiť a také náhrady, že jednoducho bude môcť zavrieť to podnikanie a bude musieť zrušiť všetky ostatné pracovné miesta. Toto predsa nemá byť cieľom Zákonníka práce.
Cieľom Zákonníka práce má, a nielen Zákonníka práce, celkovo nastavenie podnikateľského prostredia má motivovať k práci. Má motivovať k vytváraniu hodnôt. A k tomuto sa, prosím, skúsme prihlásiť všetci, čo tu sme, lebo budeme obhajovať a ochraňovať zamestnancov a nech to znie akokoľvek šľachetne, akokoľvek dobre a pozitívne a neviem ešte ako, ušľachtilo, tak jednoducho my tých ľudí v konečnom dôsledku ochránime od práce. Skúsme sa cez povinnosti vo vzťahu k zamestnancom pozerať na to aj očami tých dnes nezamestnaných zamestnancov, aby mali možnosť sa zamestnať, pretože im niekto bude motivovaný vytvoriť pracovné miesto.
Na záver chcem požiadať teda ctené plénum, aby aspoň takto vyselektované návrhy na zmeny podporili, a verím tomu, že sa nad tým minimálne zamyslia. Ďakujem.
Skryt prepis
