Vážený pán podpredseda, kolegyne, kolegovia, kolegovia, ktorí spolupracovali na tvorbe tejto našej novely návrh zákona o verejnom obstarávaní, po tej odbornej stránke už povedali, čo je v podstate naším cieľom. Ale čo je asi najväčším problémom pre mnohých poslancov súčasnej vládnej koalície alebo opozície, bude to, že naša novela ide priamo do rozporu s čl. 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ktorý hovorí o tom, že európska legislatíva je nadradená slovenským zákonom. A poviete si, že načo sme to dávali, keď, načo sme to dávali, keď vieme o tomto rozpore. Ale my sme to dávali práve kvôli tomu. Práve kvôli tomu, pretože dnes vďaka tomu, že zákon o verejnom obstarávaní je tvrdo a jednoznačne našitý podmienkam, ktoré nám nadiktoval Brusel, ktoré nám nadiktovala Európska únia, tak výsledky uplatňovania súčasného znenia zákona o verejnom obstarávaní sú pre domácich slovenských, najmä potravinárskych a poľnohospodárskych, producentov vyslovene zdrvujúce. Sú zdrvujúce. Naši miestni aj lokálni, alebo regionálni výrobcovia jednoducho nemajú šancu, nemajú šancu podľa súčasného zákona sa úspešne zapojiť do súťaží rôznych subjektov verejného obstarávania, ktoré sú možno aj niekoľko metrov od nich. A to len preto, lebo Únia veľmi dobre vie, čo robí, a jeden z tých cieľov bruselského diktátu je zničiť regionálne firmy vo všetkých členských štátoch okrem tých, ktoré, samozrejme, majú tú podporu tých správnych politikov.
Je nie celkom dobre predstaviteľné a, žiaľ, v súčasnej Slovenskej republike reálne, teda u nás je to reálne, aj keď v hlave normálneho človeka to nie je ani len predstaviteľné, že súťaž na dodávku napríklad mliečnych výrobkov pre slovenskú školu - pre slovenskú školu - podľa súčasného zákona vyhrá dodávateľ jogurtov niekde z Holandska. Niekde z Holandska. A takých jogurtov, že keď ich necháte dva týždne na slnku stáť, tak sa im nič nestane. A lokálny výrobca mlieka, mliečnych výrobkov možno z toho istého okresu alebo určite z kraja jednoducho sa môže prihlásiť, ale nemá šancu. Nemá šancu. A darmo bude hovoriť niečo o nejakej kvalite. Darmo bude hovoriť o tom, že predsa ten jeho konkrétny slovenský výrobok má tradíciu a skutočne rokmi overenú kvalitu. Zákon to nepozná. Zákon to ani rozoznávať nemôže. A keď v súčasnej podobe zákona to obstarávateľ chce rozoznávať, tak ako povedal kolega Uhrík, hrozí pokuta do výšky 200-tisíc eur. To znamená, dnešný zákon o verejnom obstarávaní, na ktorého dodržiavanie dohliada daňovými poplatníkmi zaplatený Úrad pre verejné obstarávanie, hlavne sleduje jednu jedinú vec, či náhodou niektorý subjekt verejného obstarávania neuprednostnil slovenského výrobcu, slovenského producenta pred otvorenou súťažou s dotovanými zahraničnými výrobcami.
Čiže v podstate slovenskí daňoví poplatníci si zo svojich daní platia úrad, ktorý sleduje, aby slovenské firmy, slovenskí potravinári a poľnohospodári sa nemohli úspešne zapojiť do súťaží, v ktorých sa majú minúť ďalšie slovenské peniaze. Absolútny nonsens! Absolútny nonsens. A potom sa čudujeme, no my ani nie, ale mnohí teda aj vo vláde hlavne sa čudujú, že ako je možné, že toľko peňazí odchádza zo Slovenska. No tak ak nadpolovičnú väčšinu súťaží na potraviny a poľnohospodárske produkty vyhrávajú reťazce, distribútori a zahraniční producenti dotovaní, tak sa potom nečudujme, že tie peniaze odchádzajú. Nečudujme sa.
Ale potom nanajvýš falošne vyznieva každá jedna veta o tom, že chceme znižovať regionálne rozdiely, že chceme podporiť domácu výrobu a domácu spotrebu a že chceme, aby obyvatelia mali právo na kvalitné potraviny, pretože to už aj štandardne politici priznávajú, že to, čo sem vozí Európska únia, je jednoducho humus a hnus. A to teraz nehovorím o emigrantoch.
Takže je naozaj najvyšší čas. A teraz to nie je o politike, ale o tom, že ak chceme, aby sa aj tie zvyšky tých výrobcov, ktorí ešte prežili dodnes, aby sa nezrútili a jednoducho neboli pohltení tým, že si na vlastnom domácom trhu poriadne nemôžu uplatniť svoje výrobky, aby sme prestali byť servilní voči bruselskému diktátu, žiaľ, zakotvenému aj v čl. 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, a snažili sa pozerať na vec, v tomto prípade na verejné obstarávanie, očami, že čo môžme spraviť, nie čo sa nedá urobiť.
Lebo táto naša novela je naozaj len taká maličkosť, ktorá však môže veľmi pomôcť. Ktorá môže veľmi pomôcť dať ľuďom nádej, že štát má záujem o tých, ktorí tu chcú ostať, ktorí stadeto nechcú utiecť a ktorí tu chcú vyrábať a produkovať a ponúkať ľuďom skutočnú kvalitu. Skutočnú kvalitu.
Ako ja mám, ako ja ako subjekt verejného obstarávania z pozície Banskobystrického samosprávneho kraja mám pri súčasnom nastavení zákona vysvetliť deťom v škole v Detve, napríklad, že nemôžu mať mlieko a jogurty z Hriňovskej mliekarne, pretože súťaž do ich školskej jedálne vyhral distribútor z Poľska? Ako im to chcete vysvetliť? Ako im to chcete vysvetliť, keď tie deti vedia, že je to tam kvalita. Keď tie deti vedia, že mnohí ich rodičia tam robia. Ale musia dostať nejaký polochemický jogurt. To sa nedá pochopiť. To sa nedá vysvetliť.
A ja si myslím, že o tom je tá práca poslancov Národnej rady, že máme počúvať problémy ľudí, máme komunikovať s ľuďmi, čo ich trápi, a máme sa snažiť nájsť riešenie na tieto problémy.
Čiže naším riešením na problémy s verejným obstarávaním slovenských produktov je predkladaná novela zákona o verejnom obstarávaní a som presvedčený, že každý, kto má v sebe ešte kúsok toho slovenského a nemá to slovenské srdce vymenené za modro-žltý nejaký, modro-žltý fľak, ktorý sa doňho preniesol z tej okupačnej handry, tak musí chápať, že, že naozaj je o päť minút dvanásť, čo sa týka podpory, podpory tohto segmentu na Slovensku, a že táto zákonná úprava je len prvý krôčik z mozaiky toho, aby Slovensko sa opäť v hospodárskej oblasti postavilo na vlastné nohy. Na vlastné nohy. Pretože tie krivé európske nohy v 2020 skončia a potom čo? Potom čo? Potom budeme plakať nad tým, mali sme niekedy dobrú mliekareň, mali sme niekedy syráreň, mali sme aj pekáreň a dnes máme čo? Dnes máme okupačné handry zavesené na každom stĺpe a nič viac.
Takže je to na vás všetkých a verím, že mnohí z vás máte z regiónov podobné spätné väzby ako my a že by to mohol byť prvý taký signál, že Slovensko sa chce z toho diktátu Európskej únie vymaniť. Nie kvôli tomu, aby my sme boli vysmiati, ale kvôli tomu, aby sme pomohli obyvateľom Slovenskej republiky, slovenským výrobcom a hlavne slovenským spotrebiteľom a v tomto prípade aj deťom v tých školách a dôchodcom v domovoch sociálnych služieb.
Ďakujem pekne.
