Vážená pani podpredsedníčka Národnej rady Slovenskej republiky, vážení páni podpredsedovia Národnej rady, vážený pán podpredseda vlády, vážení členovia vlády, kolegovia, kolegyne, poslanci a poslankyne, vystupujem v Národnej rade Slovenskej republiky po prvýkrát, preto považujem za slušné, aby som sa vám krátko predstavil.
Pochádzam z Hornej Nitry, mám 43 rokov, môj otec celý život pôsobil v energetike, začínal v ENO, čiže v...
Vážená pani podpredsedníčka Národnej rady Slovenskej republiky, vážení páni podpredsedovia Národnej rady, vážený pán podpredseda vlády, vážení členovia vlády, kolegovia, kolegyne, poslanci a poslankyne, vystupujem v Národnej rade Slovenskej republiky po prvýkrát, preto považujem za slušné, aby som sa vám krátko predstavil.
Pochádzam z Hornej Nitry, mám 43 rokov, môj otec celý život pôsobil v energetike, začínal v ENO, čiže v elektrárni Nováky, a celý život mi vštepoval jednu, alebo v mladosti jednu životnú zásadu: Zapamätaj si, keď budeš mať problémy, obráť sa na svoju rodinu. To je tvoja krv, rodina ti pomôže, kamarát sa na teba môže vykašľať.
Keď som bol mladý, tak som bol príliš pyšný na to, aby v prípade nejakých mojich problémov som sa obrátil na rodinu, až neskôr som pochopil, akú mal pravdu, ako som rád, že mi túto vec vštepoval do života. Pretože to platí nielen pre osobné záležitosti, ale aj pre národ a štát. Môžeme tu byť stokrát medzi sebou rozhádaní, napriek tomu máme spolu oveľa viac spoločného ako možno s nejakými priateľmi zo vzdialeného alebo blízkeho zahraničia. Máme spolu stokrát viac spoločného, pretože ako národ aj ako štát sme v tomto zmysle rozšírená rodina.
Mama pôsobila celý život ako profesorka matematiky na gymnáziu Vavrinca Benedikta Nedožerského v Prievidzi, ja som na ňu hrdý, pretože jej žiak získal pre Slovensko 3. miesto v celosvetovej matematickej olympiáde v Spojených štátoch amerických v roku 2000.
Zamladi napriek tomu, že som známy ako posledný križiak, som bol veľký liberál nielen svojím osobným životom, ale aj svojimi politickými názormi. Až postupne som skonzervatívnel. Ak Winston Churchill hovorieval, že kto nemá, kto nie je v dvadsiatke komunista, nemá srdce a kto je komunista ešte v štyridsiatke, nemá rozum, mám taký pocit, že za mojich mladých čias, čiže začiatkom 90. rokov, to možno bolo tak, že kto nebol medzi nami študentami liberál, možno nemal srdce. Po tom všetkom, čo sa vo svete, vo svetovej ekonomike, vo svetovej politike za posledných 20 rokov udialo, tak si dovolím povedať, že možno kto je liberálom ešte dnes, tak nemá rozum. Aspoň tak to vnímam ja.
Chcel by som teraz uviesť príklad, ako sa moje názory vyvíjali, vyvíjali v politickej oblasti. Ako drvivá väčšina kolegov študentov som požiadal o civilnú službu. Modrá knižka už nebola potrebná, pretože dala sa vybaviť civilka, aby som nemusel narukovať. No ale zrazu som si uvedomil, že ja osobne armádu považujem za dobrú vec a že považujem za správne, aby armáda fungovala, aby jednoducho ľudia bránili svoj štát, že je to potrebné. Vtedy sa možno vyvinula istá časť, črta môjho charakteru, ktorú by som nazval schopnosť ísť proti prúdu, ktorú som si ponechal až dodnes. Napriek tomu, že som bol veľkým kritikom vtedajšej Mečiarovej vlády a mohol som si nájsť desiatky dôvodov, prečo práve vtedy do armády nenarukovať, v roku 1997 som dobrovoľne narukoval k výsadkárom, k 5. pluku špeciálneho určenia v Žiline a dodnes som na toto svoje rozhodnutie hrdý. 90 % mojich rovesníkov si vtedy ťukalo na čelo a ešte viac si ťukali na čelo, keď som sa po návrate z vojenčiny verejne snažil obhajovať zachovanie povinnej vojenskej služby.
Dodnes som presvedčený, že je chyba, že vojenská, základná vojenská služba bola úplne zrušená, pretože verím, že v spoločnosti musí existovať istá rovnováha medzi právami a povinnosťami. Ak je jednotlivec presvedčený, že má iba samé práva a žiadne povinnosti voči spoločnosti a voči štátu, spoločnosť sa postupne rozloží. A obávam sa, že presne toho sme svedkami v dnešnej Európe. Preto oceňujem, že štvrtá kapitola programového vyhlásenia vlády sa venuje téme udržania súdržnosti slovenskej spoločnosti a Slovenska.
Pokúsim sa ďalej hovoriť o svojich názoroch a predstave toho, ako sa to dá urobiť, pretože v programovom vyhlásení vlády sa mi zdá, že to bolo príliš, povedal by som, technicko-ekonomické.
Ako takú poslednú vec o sebe by som chcel povedať, že sa považujem za politického žiaka Jána Čarnogurského a Vladimíra Palka. A myslím si, že v slovenskej politike je málo tak veľkorysých politikov, ako bol Ján Čarnogurský, ktorý dokázal dať priestor neuveriteľne veľa budúcim politikom, predsedom vlády, ministrom, ktorí mali v mnohom odlišný názor ako on, len to vymenujem: Dzurinda, Palko, Lipšic, Pavol Hrušovský, Ján Figeľ, Daniel Lipšic, Richard Rybníček a ja osobne. Chcem teraz Jánovi Čarnogurskému a Vladimírovi Palkovi povedať: Ďakujem vám, že som dostal od vás šancu, a som hrdý, že sa môžem hlásiť k tomu, že som vašim politickým žiakom.
A ešte jedna vec je, ktorú si na nich vážim, oni vždy hovoria to, čo si myslia, a robia to, čo hovoria. Bez ohľadu na to, či je to v tom momente populárne alebo nepopulárne. Toto som sa od nich naučil a chcel by som si to v politike podržať.
Je ešte jedna vec, ktorú si myslím, že by ste mali o mne vedieť. Pod svoje názory sa vždy podpisujem. Keď proti niekomu niečo mám, poviem mu to do očí, neskrývam sa v anonymite internetu, nebojujem ako pirát pod falošnou vlajkou, snažím sa dodržiavať niečo, čo je možno dnes nemoderné, niečo, čo sa dá nazvať aj rytierska česť. Som presvedčený, že aj dodržiavanie niečoho, čo sa dá nazvať rytierska česť, v slovenskej politike je veľmi dôležité.
Vážení členovia vlády, vážené panie poslankyne a páni poslanci, pri rokovaní o programovom vyhlásení vlády sa možno odo mňa očakáva, že vystúpim s plamenným prejavom a nenechám na programovom vyhlásení vlády ani nitku suchú. Alebo ako posledný križiak vytiahnem obojručný meč a budem okolo seba sekať hlava-nehlava. Ale aký by to malo zmysel?
Pán predseda Národnej rady v prejave po svojom zvolení hovoril o tom, čo podľa neho odlišuje civilizované národy od barbarov. Pomenoval to tak, že civilizované národy dokážu v parlamente zložiť zbrane a súťažiť prostredníctvom slova. Ako symbol tohto pán predseda Národnej rady uviedol, že by sme mali používať tri slová: ďakujem, prepáčte a prosím, a vyzval nás, aby sme v záujme ľudí na Slovensku prekonali to, čo nás rozdeľuje, a hľadali to, čo nás spája. Prijímam túto výzvu, pán predseda Národnej rady. Prosím vás, aby ste si vypočuli bez predsudkov, čo chcem povedať.
V súvislosti so vznikom tejto vlády sa často používali slová ako "zlodeji", "zradcovia", "podvodníci". Asi by sme si každý z nás vedeli v tejto sále pod týmito slovami niekoho predstaviť. Ja si kladiem otázku, ako je potom možné, prečo potom ľudia vo voľbách týchto zlodejov, zradcov, podvodníkov volili. Čia je to chyba, slovenského národa? Nie je to aj chyba nás opozície, že sme nedokázali viac ľudí presvedčiť, aby nás volili? A prečo sme ich vlastne nedokázali presvedčiť?
Prečo to hovorím? Pretože verím, že priznanie vlastných slabostí nie je ponižujúce, naopak, verím, že na tomto je postavená naša, sila celej našej civilizácie. Naša civilizácia nevznikla vojensky, dobýjaním, tak ako civilizácia islamská vznikla silou. Naša civilizácia nevznikla preliatím cudzej krvi, naša civilizácia vznikla úplne opačne, obeťou. Zakladateľ našej civilizácie ukázal zdanlivú slabosť a nechal sa pribiť na kríž, prelial vlastnú krv, nie krv svojich oponentov. A urobil to preto, lebo jeho cieľom nebolo poraziť jeho oponentov, jeho cieľom bolo pomôcť ľuďom. Takto vnímam moje pôsobenie v politike, tak ako kresťan, tak aj ako človek.
Pán Danko, pán Bugár, pán Matovič, pán Kotleba, mojím cieľom nie je zvíťaziť nad vami alebo poraziť vás. Som tu nato, aby som urobil niečo pre ľudí, nato som tu.
Verím ako katolík, ako kresťan, že Boh sa stal človekom, aby sme sa naučili jednu najzákladnejšiu vec, čím viac žijeme pre iných, tým viac sme ľuďmi. Ježiš Kristus obetoval pred dvetisíc rokmi v Jeruzaleme svoj život, aby ukázal, čo to znamená byť človekom s veľkým "Č", čo to znamená byť naozaj človekom.
Byť človekom a otrokom je veľký rozdiel. Nie sme niekedy aj my viac otrokmi moci, slávy, možno otrokmi Facebooku? Ako byť naozaj človekom? Ide o to, čomu obetujeme svoj život. Samovražední islamskí atentátnici obetujú svoj život, aby zabili čo najviac ľudí, aby zvíťazil ich kalifát. Je to spôsob, ako sa stať viac ľudskými? V našej civilizácii je to úplne naopak.
Byť kresťanom znamená obetovať svoj život pre iných, pre národ, ako to urobil Štúr, pre bezdomovcov, ako to urobil páter Srholec, alebo pre vlastných rodičov, ktorých treba doopatrovať, ako to robia desaťtisíce ľudí na Slovensku, alebo pre tisíce postihnutých detí, o ktorých sa starajú ich rodičia a obetujú im celý život. Toto sú naši hrdinovia, takto sa u nás získava vstupenka do kráľovstva nebeského. A čo tá vstupenka stojí? Nič, stačí iba žiť nielen pre seba, ale aj pre iných. A ešte jednu vec treba urobiť, prekonať vlastnú pýchu a uznať, že aj ja som slabý a hriešny, lebo je to pravda, aspoň ja taký som, a nie iba všetci tí ostatní.
Keď sa pozerám na svoju dcéru, niekedy ma niečím nahnevá, niekedy ju musím pokarhať, ale teším sa na to, čo z nej vyrastie. Naša civilizácia je založená na tom, že každý z nás v ktorejkoľvek chvíli môže v niečo pekné vyrásť, aj my, čo tu sedíme dnes v tejto sále.
Chcel by som teraz povedať jednu dôležitú vec, keďže navzájom sa tu častujeme, kto je taký, kto je onaký. Všetko dobré, čo naša civilizácia pre ľudí urobila, urobili hriešnici, polepšení hriešnici. Bavili sme sa tu o tom, kto čo ukradol, lenže evanjelista Matúš bol mýtnik a "mýtnik" bolo synonymom pred dvetisíc rokmi pre slovo "zlodej". Hovoríme si tu, že niekto zradil svoje presvedčenie vtedy alebo inokedy, nuž svätý Peter zaprel Krista trikrát iba počas jednej jedinej noci. Ako je možné, že zakladateľ našej civilizácie na takýchto ľuďoch vybudoval civilizáciu, ktorá je tu už dvetisíc rokov?
Dámy a páni, Boh nám dal veľkú dôstojnosť. Možno my medzi sebou vidíme iba zradcov, špekulantov, podvodníkov a možno Boh v nás vidí, medzi nami, nejakého nového svätého zlodeja alebo nového svätého zradcu. Boh nám dal veľkú dôstojnosť a my, ktorí tu sedíme, môžeme tú našu ľudskú dôstojnosť, máme veľkú šancu ju naplniť, pretože všetci, čo tu sedíme, bez ohľadu na to, či ako členovia vlády, alebo poslanci parlamentu, my reálne naozaj môžeme urobiť niečo dobré pre iných.
Svätý Filip Neri, kňaz pred 500 rokmi žijúci v Ríme, ktorý odmietol niekoľkokrát kardinálsky klobúk, ktorý mu pápež opakovane ponúkal, hovorieval pred tými rokmi ľuďom okolo seba toto: "Buďte dobrí, ak môžete". Pýtam sa nás všetkých, vážení členovia vlády, kolegyne poslankyne a kolegovia poslanci, keď sa pozrieme na to volebné obdobie pred nami, musíme byť zlí? Prečo by sme nemohli byť dobrí? Väčšina ľudí od nás očakáva, že sa tu budeme hádať, kradnúť, nadávať si, podvádzať sa, možno to aj budeme robiť, ale musíme to robiť? Nežijeme v ideálnej dobe a nie sme ideálni ľudia, ale ja som si na 100 % istý, že ak budeme chcieť, môžme naozaj urobiť pre ľudí veľa dobrého.
Vraj žijeme v dobe, v ktorej chýbajú politickí lídri. Tam kríza, hentam kríza, taký problém vo svete, v Európe, u nás, spomíname na Štúra, Štefánika, Hodžu, Hlinku, podľa mňa je to omyl. Je to, ako keď mladá žena roky čaká na princa na bielom koni, a vieme, ako takéto príbehy končia, ten princ nepríde. A viete prečo? Pretože ak takýto princ existuje, v skutočnosti ho táto žena už dávno pozná, iba ho nevidí.
Ako môžeme spoznať dobrého vodcu? Podľa mňa má dobrý vodca jednu základnú vlastnosť, jednu základnú schopnosť, nájsť v ľuďoch to najlepšie a pomôcť im to prejaviť. Ja verím, že takíto vodcovia sedia aj medzi nami, to najhoršie, dámy a páni, to najhoršie v nás sme si navzájom už dávno našli. Nemôžeme teraz skúsiť hľadať aj to najlepšie v nás? Ja osobne to budem skúšať, verím, že práve toto – hľadať v sebe navzájom to najlepšie v nás, že to je v záujme tohto štátu.
Dámy a páni, hľadať v sebe to najlepšie v nás, to nie je len otázka osobná alebo ľudská, alebo vzťahová, je to aj vec národa a štátu. Čo je to najlepšie v slovenskom národe, čo môžeme v sebe nájsť, čo je to najlepšie, čo môžeme ponúknuť Európe a svetu? Aby sme to mohli vedieť a urobiť, musíme sa oprieť o niečo, čo má pevný základ, na čom sa dá stavať, čo funguje a čo má nejakú hĺbku, aby to vydržalo v tomto krízovom čase. Čo to môže byť? Iba idea, iba idea alebo spoločná vízia toho, kam chceme ísť a čo chceme dosiahnuť.
Tomáš Garrigue Masaryk hovoril, že štáty zanikajú s ideami, na ktorých vznikli. Aká je idea, na ktorej vznikol náš štát? Lebo ak taká idea existuje, nevieme o nej a nepostrážime si ju, ani si nevšimneme, ako sa postupne rozplynieme v niečom inom.
Do začiatku Veľkej Moravy sme boli iba klany a rody, potom sme vytvorili územný útvar, ktorý sa dokázal ubrániť Frankom, ale tento štátny útvar nebol vnútorne pevný, nemal žiadny jednotiaci základ, žiadnu štátnu ideu. Veľkej Morave hrozilo, že zanikne bez akéhokoľvek odkazu, rovnako ako 200 rokov predtým zanikla Samova ríša. Čo vieme o Samovej ríši okrem toho, že bola? A toto mi pripomína dnešné Slovensko, máme štát, dokážeme prežiť, ale čo je ten pevný jednotiaci základ, na ktorom môžeme postaviť nejakú spoločnú budúcnosť?
V období Veľkej Moravy sme mali veľké šťastie alebo veľkú Božiu priazeň. Vtedy prišli na scénu traja naši otcovia zakladatelia: knieža Rastislav, sv. Cyril a sv. Metod. Rastislav bol akýmsi politickým otcom zakladateľom, sv. Cyril nám priniesol jazyk a kultúru, Metod nám priniesol zákony a spolu dosiahli dve veľké veci. Priniesli k nám civilizáciu a odvtedy sme súčasťou kresťanskej civilizácie a dosiahli naše uznanie Rímom. Odvtedy, či sa nám to páči alebo nepáči, sme súčasťou Západu.
A aká to bola tá idea, ktorá by sa dala sformulovať, ktorú oni vtedy na Slovensko priniesli? Arcibiskup Cyril Vasiľ ju formuloval takto, citujem: "držať sa kresťanského zákona, vychovávať a vzdelávať svoj ľud a zabezpečiť mu takú samostatnosť, aby bola vzorom aj pre iné národy". V tejto vete je podľa mňa všetko.
Držať sa kresťanského zákona, to neznamená, že musíme byť všetci katolíci, evanjelici, gréckokatolíci, pravoslávni, znamená to rešpektovať našu identitu, znamená to rešpektovať, čím sme. My nie sme príslušníci islamskej, ateistickej, liberálnej civilizácie, my tu nemáme na Slovensku ani mešity, ani chrámy bohyne rozumu, ktoré sa stavali vo Francúzsku po Veľkej francúzskej revolúcii, a dokonca ani mauzóleá ateistických politikov. Ale máme tu niečo, čo rešpektoval úplne každý režim, čo sa rekonštruoval za každého režimu, a to boli kostoly, za akéhokoľvek režimu nikto nenechal spadnúť nejaký kostol, ktorý mal hodnotu a zmysel, a všetky tie kostoly sú kresťanské.
Mimochodom, ktoré sviatky sú bez ohľadu na to, či sme katolíci, evanjelici, ateisti, agnostici, ktoré sviatky voláme najkrajšími sviatkami roka? Naše deti sa tešia najviac na ktorý deň roka? A čo vlastne vtedy oslavujeme? No neoslavujeme ani narodeniny Karla Marxa, ani narodeniny Voltaira. A prečo vlastne máme rok 2016? Neviem, či viete, ale po Francúzskej revolúcii zaviedli revolučný osvietenský kalendár, ktorý sa počítal už od roku 1792 a aby bolo všetko iné, tak deň mal desať hodín, každá hodina mala sto minút a každá minúta mala sto sekúnd, vydržali to tri roky, potom to proste ľudia úplne odmietli.
A čo je vlastne symbolom nášho štátu, keď sa bavíme o našej identite? Keď povieme krajina tulipánov, asi si každý vieme predstaviť Holandsko, keď povieme krajina galského kohúta, vieme si predstaviť Francúzsko. A čo je naším symbolom? V stratégiách o presadzovaní Slovenska, značky Slovenska vo svete sme už skúsili zaviesť kamzíka, potom sme mali motýľa, a pritom tu máme niečo, čo si naši fanúšikovia maľujú na majstrovstvách sveta v hokeji na tvár, a to je dvojkríž. Ale čoho symbolom je ten dvojkríž? Ešte aj symbol Slovenska, ktorý nás odlišuje od všetkých ostatných národov, je kresťanský.
Vychovávať a vzdelávať svoj ľud neznamená, že máme debatovať o reforme vzdelávacieho systému. Znamená to ukazovať ľuďom vzory, sv. Cyrila, sv. Metoda. Ale aj v 20. storočí sme mali veľa vzorov, ktorí niečo pre našich ľudí môžu znamenať, pre mladých ľudí, či už je to Štefánik, Hlinka, Hodža, Golian, Jukl, Krčméry. Títo ľudia totižto dali našej národnej svojbytnosti – a aj štátnej – nejaký charakter, o ktorý sa možno oprieť.
Ale aj dnes to znamená ukazovať mladým ľuďom vzory. Už nám nemá ísť o prežitie, ale o také vzory, ktoré nás presadzujú a reprezentujú v prvej svetovej lige. Napríklad Peter Sagan a ESET. To je svetová extra trieda. Home made na Slovensku. To sú ľudia, ktorí sa presadili zo Slovenska až na úplný vrchol. Ukazujme takéto vzory. Toto je v záujme štátu. Zabezpečiť nám samostatnosť, tretia časť našej štátnej idey.
Niektorí si v minulosti mysleli, že pre nás je lepšie rozplynúť sa v Československu. To bola idea čechoslovakizmu. Ukázalo sa to ako mylné. Proste väčšina ľudí to nechcela. Niektorí si mysleli za vojny, že sa máme rozplynúť v sovietskom Rusku, ale aj to sa ukázalo ako neživotaschopné. Proste ľudia to nechceli. Dnes si možno niektorí myslia, že sa máme rozplynúť v nejakom európskom superštáte, ale aj to sa ukáže čoskoro ako neživotaschopné.
Dámy a páni, ak chceme dnes rozvíjať sa a rásť, my už nemôžme iba kopírovať iných. Iba kopírovať Washington, Moskvu, Brusel, Berlín podľa toho, kto práve je najsilnejší. Ak by Peter Sagan iba kopíroval ostatných, nikdy by nebol tým, čím je, a tam, kde je.
A ešte jednu vec si myslím, že je strašne dôležité si uvedomiť. My už nie sme politické deti, ktoré treba neustále poučovať, dovzdelávať, priblížiť sa k vyspelým takým krajinám, onakým, my už máme 23 rokov ako štát, my už sme dospelí. Áno, mladí ľudia robia chyby, keď majú 23 rokov, ale sú schopní ísť ďalej a poučiť sa. Riešením nie je, že sa vrátime k nejakej mamičke alebo ockovi, ktorý sa o nás postará, my už musíme stáť na vlastných nohách, robiť vlastné rozhodnutia. Byť vzorom pre ostatné národy. A v čom by sme tak my, také Slovensko, mohli byť vzorom? Chcel by som teraz niečo veľmi dôležité povedať.
Slovensko je stredoeurópskym víťazom 20. storočia. Žiaden stredoeurópsky národ a štát neurobil v 20. storočí taký pokrok, ako urobilo Slovensko. Pomôžem si myšlienkou Jána Čarnogurského. Ak by ste pred sto rokmi urobili satelitnú snímku strednej Európy, vôbec by sme na nej neboli. Nemali by sme ani hranice, nič. Neboli by sme tam. Ak tú snímku urobíte dnes, sme členmi EÚ, NATO, OECD, sme majstrami sveta v hokeji, získali sme zlaté medaily na olympijských hrách a svetových šampionátoch.
A porovnajme si teraz ostatných sto rokov našich susedných národov. Maďari pred sto rokmi? Regionálna veľmoc. Maďari dnes: tretinové územie, tretinový počet obyvateľov. Rakúšania pred sto rokmi: európska veľmoc, silný hráč v prvej svetovej vojne. A Rakúšania dnes? Desatina územia, desatina obyvateľov. Česi pred sto rokmi? Regionálna veľmoc. 1945 mínus Podkarpatská Rus, 1993 mínus Slovensko. Hráč na úrovni Slovenska.
Nerozumiem tomu, kde sa v nás neustále berie ten komplex menejcennosti, ktorý nás núti niektorých sa v médiách navzájom sebabičovať, akí sme my nevyspelí, ako sa musíme poučiť, ako jednoducho sa musíme dovzdelávať a implementovať sem neviem odkiaľ odvšadiaľ jaké normy a všetko možné správania sa, lebo proste na to nemáme sami. Ktorý iný národ okrem Poliakov dokázal v druhej svetovej vojne dva mesiace vzdorovať Wehrmachtu v tyle nepriateľa? Nikto. Nikto. Na celom svete. Okrem nás. Ktorý iný národ obsadený Červenou armádou po druhej svetovej vojne napriek tomu dokázal vo voľbách odmietnuť komunizmus? Nikto. Okrem nás. Okrem Slovenska.
My sme pred sto rokmi začínali nie z nuly, ale z mínusu a napriek tomu je pre Slovensko tých posledných sto rokov obdobím neustáleho vzostupu, vplyvu, ekonomického vplyvu a životnej úrovne vzdelanosti všetkých občanov Slovenska. My tu nie sme žiadni niktoši a babráci, naši dedovia, otcovia aj my, my sme niečo už ukázali a aj dokázali. Myslím si, že nehanbiť sa za seba, byť hrdí na to, čo sme dokázali, a byť hrdí na náš národ a štát, to je v záujme tohto štátu.
Ešte jednu vec, veľmi dôležitú vec by som chcel povedať. Ako je to možné, že napriek všetkým geopolitickým otrasom, ktoré sme v 20. storočí zažili, sme neustále a kontinuálne ekonomicky a politicky rástli? Ako je to možné? Človek, ktorý sa narodil v 20. storočí a prežil 80 rokov, sa mohol narodiť v monarchii, potom žil v demokracii, žil vo vojnovej republike, potom chvíľu v demokracii, potom v komunizme, potom zase v demokracii; žil v Rakúsku-Uhorsku, vo federácii, ako je možné, že sme kontinuálne napriek všetkým týmto zmenám režimov rástli?
Myslím si, že je to vďaka jednej veľmi dôležitej črte nášho národného charakteru, o ktorej si myslím, že by sme si ju mali držať a rešpektovať ju. Formulujem ju takto: V ťažkých časoch sa chránime navzájom pred mocnými zvonku. Nie je to vôbec samozrejmosť v okolitých národoch. Napríklad bratia Česi sa navzájom vešali za protektorátu, v 50. rokoch takisto a používali svoju spoluprácu s Nemcami alebo s Rusmi na vybavenie si účtov so svojimi domácimi politickými oponentami. My sme sa predsa len správali inak. Povstalci chránili za Povstania ľudákov, aby ich nezastrelili partizáni ruskí. A zase opačne, ľudáci chránili povstaleckých vojakov, aby ich nezastrelilo gestapo, keď ich potom chytilo. Aj po sovietskej okupácii v šesťdesiatom ôsmom sme sa nevešali a nestrieľali tak, ako to robili Maďari po okupácii z päťdesiateho šiesteho. Aj po roku ´89 sme Husáka a Biľaka nezastrelili ako Rumuni Ceausesca.
Prečo sme my Slováci dokázali ako jediní poraziť ten komunizmus v štyridsiatom šiestom? Pretože sa dokázali umiernení ľudáci a umiernení demokrati, liberáli dohodnúť. A prečo sa dokázali dohodnúť? Lebo sa dva roky predtým v Povstaní nevešali navzájom na kandelábre. Preto sa dokázali dohodnúť.
Prečo mohol prebehnúť rok 1989 nekrvavo? Jeden z mojich predrečníkov, predrečníčok o tom hovoril. No pretože sa predtým komunisti, liberáli a katolíci na Slovensku navzájom nevešali na kandelábre. Preto môžu aj takéto veľké zmeny dejín u nás prebehnúť nekrvavo.
Dámy a páni, na Slovensku existovali za posledných sto rokov iba tri politické prúdy. Katolíci, liberáli a komunisti. Z ničoho iného iba z tohto sa varila slovenská politika za posledných sto rokov. Podľa mňa máme iba jednu rozumnú možnosť, aj keď spolu hlboko nesúhlasíme – a verte mi, že ja s pánom poslancom Poliačikom alebo pánom poslancom Blahom veľmi hlboko nesúhlasím alebo s pánom poslancom Kotlebom veľmi hlboko nesúhlasím. Ale buď sa budeme nejakým spôsobom rešpektovať a budeme súťažiť tým, čo povedal pán predseda Danko, slovom, alebo bude zle. V strednej Európe vždy budú geopolitické zmeny. Vždy tu budú problémy, vždy tu budú krízy.
Pán poslanec Poliačik, teraz by som vám chcel povedať niečo osobne. Len aby ste vedeli. Ak by tých moslimov, ktorých v Európe vítate, začalo byť zrazu priveľa a išli by vás ako liberála lynčovať, ja sa nebudem kukať a hovoriť vám, však som ti to hovoril. Budem vás brániť, pretože aj vy napriek tomu, že s vami nesúhlasím, aj vy ste pre mňa súčasť Slovenska.
Pán poslanec Blaha, ak náhodou Američania obsadia strednú Európu, tak sa nebudem kukať, ako vás posielajú na Sibír, ale budem vás brániť, pretože aj vy ste pre mňa súčasť Slovenska. Pán poslanec Šebej, ak náhodou Rusi obsadia strednú Európu, tak sa nebudem kukať ako, pardon, opačne, pána poslanca Šebeja na Sibír a pána poslanca Blahu na Guantánamo. (Smiech v sále.) Nebudem sa, nebudem sa na to pozerať a tešiť sa z toho, že ste sa mýlili, pretože pokiaľ sa navzájom, pokiaľ si budeme za pomoci tých mocných, ktorí tu v strednej Európe vždy budú, vybavovať účty medzi sebou, nikdy sa nikam nedostaneme.
Ale pýtam sa, ak sa na Slovensko ďalej bude šíriť gender ideológia alebo juvenilná justícia a ďalšie veci, bude niekto brániť aj nás slovenských katolíkov, ak budeme chcieť verejne hovoriť o svojej viere, ak budeme chcieť v nej vychovávať svoje deti a politicky presadzovať to, čomu veríme, to, čo sa vám pravdepodobne páčiť nebude? Budete vtedy brániť aj vy nás slovenských katolíkov?
Dámy a páni, ako päťmiliónový národ nemáme dosť elít na rozdávanie a už tobôž nie na vešanie. Ale vďaka tomu, že sme sa tu navzájom nevešali na kandelábroch, naše politické elity sa mohli na svojich chybách aj poučiť. Môžeme skorigovať vlastné myslenie, nebyť voči sebe iba radikálni. Vďaka tomu sme ako národ a štát nielen prežili, ale v 20. storočí a za posledných sto rokov sme sa neustále posúvali ďalej. Verím, že chrániť sa navzájom pred tlakmi zvonku, to je v záujme tohto štátu.
Vážení členovia vlády, vážené panie poslankyne a páni poslanci. My Slováci už nie sme politické malé deti, ktoré treba neustále poučovať a vychovávať. Ako štát už sme plnoletí a dospelí. Ale súčasne sme stále mladí a dynamickí. Ešte máme veľa, veľa životnej energie, a preto si myslím, že práve teraz nastáva nám čas, teraz je ten čas, kedy môžme ukázať Európe to najlepšie, čo v nás je. V tom nech nám Pán Boh pomáha.
Ďakujem. (Potlesk.)
Skryt prepis