Vážený pán podpredseda, vážené dámy poslankyne, páni poslanci, pozorne som počúvala vystúpenia v rozprave, rovnako aj mediálne vystúpenia opozičných poslancov. Vo vystúpeniach sa dokola opakovalo, že ide o náhubkový zákon, bič na poslancov. Počúvali sme o tom, že poslanec nebude mať čas prečítať svoj pozmeňujúci návrh, ak bude obsažný, bude sa musieť ponáhľať, a preto môže urobiť chybu a keďže sa to musí prečítať presne, aj týmto spôsobom bude opozícia umlčaná. Včera to bolo akcentované aj na tlačovej konferencii opozície k rokovaciemu poriadku.
Nepoužijem slovo, že tu ide o klamstvo, pretože zas budem obvinená, že je to neslušné, tak použijem slovo, že je to nepravda. Toto je termín, ktorý sa používa v logických diskusiách. A poviem to preto, teda dokumentujem to prečítaním priamo § 30 z návrhu zákona o rokovacom poriadku. "Určenie dĺžky rečníckeho času. Dĺžka rečníckeho času v rozprave je najviac 20 minút, ak ide o člena povereného poslaneckým klubom, dĺžka rečníckeho času v rozprave je najviac 30 minút, ak tento zákon neustanovuje inak alebo ak Národná rada bez rozpravy nerozhodne o predĺžení rečníckeho času. Do dĺžky rečníckeho času sa nezapočítava čas prednesu písomne vyhotoveného pozmeňujúceho alebo doplňujúceho návrhu."
Dámy poslankyne, páni poslanci, vidíte jasne dokumentačne, je to priamo v zákone, máme ho pred sebou, teda ak ste si ho pozreli, že to, čo bolo aj včera prezentované, je nepravda. Takže aká je skutočná pravda? Aký je návrh zákona? 20 minút písomne, mimo rokovacieho poriadku. Tento fakt som inak veľakrát pripomínala vo faktických poznámkach už pri prvom čítaní. Alebo buď sa, buď poslanci návrh zákona dôsledne nečítali, alebo účelovo zavádzali a skôr platí to druhé. Za každú cenu sa opozícia snaží prezentovať, ako sa jej ubližuje, a neštíti sa k tomu použiť aj takéto nepravdy. Čiže 20 minút a podľa pozmeňujúceho návrhu to bude ešte plus 10 minút ústne, pretože sa ozaj môže stať, že v rozprave bude poslanec niečím inšpirovaný a bude chcieť ešte doplniť svoje vystúpenie.
Ja som už predtým hovorila, že podľa môjho názoru, podľa môjho osobného názoru – a dlhé roky pôsobím, prednášam – návrh dĺžky vystúpenia je plne postačujúci a poslanec dokáže predniesť ucelenú predstavu svojho názoru ku konkrétnemu zákonu. Samozrejme, platí to vtedy, ak poslanec sa vyjadruje ad rem, teda k veci, a nie ad personam, teda osobne, a väčšinou to býva snahou zosmiešniť protivníka. Sú jednotlivci, ktorých vystúpenia sú 99 % ad personam, tým ozaj tento čas stačiť nebude. Ale je cieľom efektívneho rokovania v pléne, aby sa tu prezentovali osobné averzie a urážky často idúce do hrubých vulgarizmov? Pre upútanie pozornosti médií a následne aj verejnosti to danému poslancovi pomáha. Veď aj zlá reklama je reklama. Ale ako to pomôže občanovi? Kvôli tomuto sme členmi zákonodarného zboru?
Bolo spomenuté, že tento návrh zákona o rokovacom poriadku zabraňuje odbornej debate, hĺbkovej diskusii. Týmto sa dostanem k druhej téme, ktorú viacerí opoziční poslanci spomínali, a tou je veľmi populistické vyjadrenie, že poslanci rokujú 80 – 90 dní do roka a teraz to bude ešte menej.
Vážení, veď veľmi dobre vieme, že práca poslanca nie je iba rokovanie v pléne, väčšiu časť práce poslanca, ak sa ozaj tomu venuje zodpovedne, tak je práca v teréne a práca vo výboroch. Každý z nás je členom minimálne jedného výboru, viacerí z nás sú členmi dvoch výborov. A práve pôda výborov by mala byť miestom, kde sa vedie odborná diskusia. Veď výbory sú združené podľa záujmu jednotlivých poslancov, podľa toho, v čom sú experti. Vo výboroch však môžu vystúpiť aj tí poslanci, ktorí nie sú členom daného výboru, môžu vstúpiť do rokovania, ak ich téma zaujíma a cítia sa v tejto téme odborníci, chcú sa k nej vyjadriť. Diskusia vo výboroch nie je obmedzená, môžme niekoľko dní sa vyjadrovať k určitej téme. Často sa na rokovaniach výboru zúčastňujú priamo aj odborníci z praxe a osobne som nezažila situáciu, žeby im nebol daný priestor sa vyjadriť. Môže byť teda lepší priestor na odbornú debatu, hĺbkovú diskusiu, z ktorej môžu vzniknúť pozmeňujúce návrhy?
Ja som vo faktickej spomínala, že v Európe máme aj príklady, kedy sa v pléne vôbec nerokuje takým štýlom, ako rokujeme my, ako rokuje inak väčšina európskych parlamentov. Bolo mi povedané, že čo si vymýšľam, že také niečo predsa neexistuje v Európe, mám to prísť osobne vysvetliť. No necítim potrebu ísť za niekým do lavice a hovoriť o tom, myslím si, že treba mať určitú vnútornú pokoru a keď o tom počujem, tak si to pozrieť. Ak si pozriete fungovanie švédskeho parlamentu, tak ten je týmto známy. Švédsky riksdag skutočne má hlavne prácu vo výboroch. Výbory majú veľký význam a silné postavenie, každá jedna vec musí ísť do výboru a tam sa prijmú všetky návrhy, o ktorých sa potom v pléne hlasuje. Jasné, že sa nehlasuje ťuk, ťuk, ako mi to bolo povedané, že si to takto predstavujem, je to veľmi odborné hlasovanie. Poslanci majú všetko odborne cez spravodajcu, cez správu prezentované, je tam aj účastník vlády, ktorý do toho môže vstúpiť. Čiže poslanci rokujú a hlasujú so znalosťou veci. Samozrejme, je to vec kultúry, kultúrnych tradícií, funguje to tam dlhé, dlhé roky.
Takéto niečo u nás, myslím si, nebolo by vhodné, ale ja som týmto chcela iba dokumentovať, že práca poslanca nie je len sedenie v pléne. Ono tie výbory sú veľakrát opomínané z toho dôvodu, že tam nie je toľko médií, a práve jedinci, ktorí sa potrebujú prezentovať najmä pred médiami, kričia na poplach, že tuná nebude priestor na hĺbkovú diskusiu. Ale ten priestor tu je a aj zostal zachovaný. Ešte raz, práca vo výboroch absolútne neobmedzená. Môžme si takisto hovoriť, o čom chceme, aj tam platí na naše výroky imunita.
Veľmi pekne vám ďakujem za pozornosť.
