Ďakujem za slovo, pán predsedajúci. Vážený pán predkladateľ, vážená pani spravodajkyňa, vážená snemovňa, začať by som mohol klasickým citátom: "Ceterum autem censeo...", že Mečiarove amnestie treba zrušiť. Mám pocit, že keď som mal prvýkrát možnosť zaujať k nim politické stanovisko, mal som ešte ryšavú bradu. Medzitým som obelel, roky nás nebolo dosť. Roky nás bolo primálo a žili sme už takmer zmierení s vedomím, že v tejto krajine sa nikdy nenájde taká parlamentná zostava, ktorá by dokázala túto hanebnú, hanebnú záležitosť uloženú v základoch stavby slovenskej štátnosti zrušiť. Tento zhnitý trám tam mal zrejme ostať na večnosť. V tomto zmysle chcem hneď na úvod oceniť desaťtisíce občanov Slovenskej republiky, ktoré sa postavili za zrušenie tejto starej hanebnosti a ktorí si rovnako ako my, ktorých nás nikdy nebolo dosť, uvedomujú, že štát nemôže mať v základoch zabudovanú takúto hanebnosť.
V reakcii na vystúpenie Erika Tomáša som povedal, že je úplne mylné domnievať sa, že obrátenie Saula alebo Šavla, Roberta Fica na Pavla, bolo spôsobené hlbokou zmenou jeho právneho názoru. Nie, nie, nie. Podčiarkujem, že to bola vôľa tých desaťtisícov občanov pretavená do straníckych píplmetrov, ktoré povedali, že je čas prehodiť plachtu. A tak tu stojíme pred koaličným návrhom a uznesením k nemu patriacim s tým, že sa hlásim k tomu, že som patril k tej sedmičke poslancov SaS a spolu so Zsoltom Simonom sme nesúhlasili s touto zvolenou cestou. Dôvody, prečo sme s tým nesúhlasili, odozneli z úst nás opakovane a nebudem ich ďalej opakovať.
Pravda je, že keď sa nám za tento postoj dostalo zriedkavej pochvaly v mienkotvornom týždenníku, tak na diskusii na Facebooku sa pýtal jeden z účastníkov tejto diskusie, čo urobíte, ak sa ukáže, že koaličná cesta viedla k úspechu. Bolo to povedané trošku ako výčitka možno, že my sme za ňu nehlasovali. Nuž ja hovorím, budem strašne rád, ako som tam napísal, ak sa ukáže, že to bola dobrá cesta. A zároveň musím povedať, že ma nenapadne spýtať sa v prípade, že to skončí tak, ako očakávame, žiaľ, my. To znamená, že to nebola tá najlepšia cesta a že existovali lepšie cesty. Pýtať sa tých, ktorí túto cestu svojím hlasom zvolili, či a čo si o tom myslia, tak ako sa pýtal ten diskutér mňa alebo tých, čo sme takto hlasovali, pretože si o viacerých z nich myslím, že túto cestu volili s čistým srdcom a s úmyslom veci prospieť. Nenapadlo by ma teda hádzať kameňom po nich, aj keď táto cesta k cieľu nepovedie. Budem proste veľmi rád, ak sa nenaplní to, čo nás, a teraz, či to bola DS, Demokratická strana, alebo Občianska konzervatívna strana a veru aj Sloboda a Solidarita, čo nás tak sprevádza politickým životom, a síce to, že sa veľmi často, žiaľ, pre túto krajinu, napĺňali naše negatívne prognózy po určitých rozhodnutiach. Keď sa stalo to, že sme mohli s pokojným svedomím povedať tým iným: "My sme vám to hovorili." Áno, toto nikdy človeka nepoteší. Keď má pravdu, ak takzvane kuvikal a potom sa ukázalo, že to nebolo kuvikanie, ale že to bol dobrý odhad situácie. Nechcem, aby sa teraz naplnilo to, že si budem môcť po ixtý raz v živote povedať: "My sme vám to hovorili." A tým vám myslím vás, milí kolegovia, ktorí ste, ako som povedal, v dobrom úmysle hlasovali za koaličný návrh. Ale prosím, prijaté, odhlasované. Ako sa vraví: "Roma locuta, causa finita."
No tento parlament nie je Rímom a kauza ešte neskončila. Uvidíme, aký bude jej koniec. Ale želám si zo srdca, aby bol dobrý, a želám si to napriek tomu, že som za zvolenú cestu nehlasoval a nejak mi to v mojom politickom živote pripomína moment, keď – a to málokoho, presne ako hovorí Ondro Dostál, poteší –, keď vlastne vyjde, že si nemal pravdu a že tí druhí mali pravdu. Ale v tomto prípade to bude radosťou podobne, a teraz sa k tomu vrátim, ako keď som mal tú česť potriasť ruku na inauguračnej recepcii novozvolenému prezidentovi republiky Andrejovi Kiskovi, tak som mu povedal ako jeho kedysi protikandidát, že ma nikdy v živote nepotešilo víťazstvo môjho protikandidáta tak, ako jeho víťazstvo. A takto je to aj s týmto návrhom. Veľmi ma poteší, ak povedie k dobrému cieľu. A nepoteší ma, ak budeme mať pravdu my, ktorí sme vám to hovorili.
Pokiaľ ide o pozmeňovací návrh, ktorý predložil kolega Dostál, nedá sa než zopakovať to, čo som už povedal vo faktickej poznámke, že, a čo veľmi dobre podčiarkol peknou alegóriou Eugen Jurzyca, keď hovorí o súsoší, o súsoší hanebného draka, ktorému sa pod nohami motá havinko. Naši neonacistickí kolegovia hovoria o odkrývaní privatizačných zlodejín, ktoré sa skrývajú pod túto záležitosť, ktorá je vymedzená milosťou prezidenta Kováča. Neviem, či treba zopakovať, že sa jedná o vnútrofiremný spor. Na rozdiel od stovák udalostí za ostatných 23 či -4 rokov, ktoré stáli spoločnosť, občanov a štát majetok, peniaze i vieru v budúcnosť, od zlodejín, ktoré sa odohrávali pod štátnou egidou a ktoré nikto nikdy nesankcionoval, ba sa o to ani takmer nepokúsil, dávame teraz na misku váh so štátnym zločinom vnútrofiremnú kauzu, ktorá nestála daňového poplatníka zrejme ani zlomený groš, čo neznamená, že sa trestné činy nemajú riešiť. Ale toto súsošie je na smiech. Pretože ak tu zaznievalo a Slovensko je krajina, kde diskusia o tejto veci, a to nie je nič radostné, nie je po štvrťstoročí uzavretá, že jedno je narušením jadra ústavy, jadra slušnosti, tak druhé je lapália v porovnaní s tým.
A musím teda povedať, že ako som naznačil v svojej faktickej poznámke, že keď sa tu rodinne privatizoval majetok do nenávratna, podotýkam, že som nikdy nebol odporcom privatizácie, naopak, domnievam sa a naďalej na tom trvám, že štát nie je dobrý vlastník. Nespomínam si... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)
