Videokanál poslanca

Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Ja tento návrh vítam. Pre bratislavské staromestské zastupiteľstvo nebude takýto návrh ničím inovatívnym. Ale je smutné, že ešte existujú lokality, kde toto nefunguje a kde dokonca, ako počujeme, je dokonca odpor proti zavedeniu niečoho, čo považujeme už roky rokúce, a som v tom zastupiteľstve vyše desiatky rokov, za niečo, čo patrí k veci. Samozrejme, je vec nečítania predlohy, že by sa po každom bode teraz rozbehla polhodinová rozprava s občanmi. Tak to nie je koncipované, pani poslankyňa, prečítajte si, o čom hovorí tento návrh zákona, potom si môžete ten príspevok odpustiť. Ale chcem tým len povedať, že ten občan, ktorý pracuje veľmi často a živí sa prácou, nemôže sedieť na zastupiteľstve a strácať tam celý deň, lebo zastupiteľstvo trvá bežne sedem, osem, vo veľkom bratislavskom i dva dni. Ale ten občan presne vie, že v čase čé, ktorý sa dá určiť 15, 16, 16.30 bude mať k dispozícii svoje tri minúty a nevidím v tom nič zlého. Je to vlastne taká malá úlitba tomu občanovi, ktorého zastupujeme. A nikto nečaká, že podľa jeho príspevku sa na fľaku zmení všeobecne záväzné nariadenie. Ale bude môcť povedať niečo, o čom si myslí, že by to poslanci mali vedieť a perspektívne zvážiť. V tomto zmysle je ten návrh dobrý a nepodporiť ho a udržiavať status quo, že občania zakaždým musia hlasovať, sa mi zdá smiešne a aj nie na mieste. Lebo ešte raz hovorím, tí občania môžu prísť na vopred určenú hodinu, ale nemôžu tam v zásade tráviť celý deň sedením a čakaním.

Ďakujem pekne, pán predseda. Ak som predtým hovoril o takom ľudskom zevlounství, tak som o tom hovoril ako o ľudskej vlastnosti. Sme takí. Keď sa stane autonehoda na ceste, tak okoloidúce autá brzdia, lebo ich zaujíma krvavá historka. Takí sme asi, väčšinovo. Ale chcem povedať, že medicína, samozrejme, pamätá i v úplných demokraciách možnosť napríklad anatomických ústavov nadobudnúť pozoruhodné, a teraz to neberme doslova za zlé, exempláre, ktoré obohacujú poznanie a zbierky. Veľmi často boli objektmi takéhoto niečoho zaživa ľudia, ktorí vedome korektne po vyplatení sumy predali zaživa svoje tele po budúcej smrti Anatomickému ústavu.
Pamätníci v Bratislave, už len takí starší ako ja, a to som bol len chlapček, pamätajú pred Fakultnou nemocnicou predavača novín, ktorý mal veľký mohutný hydrocefalus. Bol sám maličký a pamätal som ho ako od hliníkových drobných mincí šedivými rukami predával lekárom okoloidúcim noviny pri vchode do nemocnice. Keď som potom dorástol a stal som sa medikom, tak jeho telo, resp. kostru som stretol v Anatomickom ústave Lekárskej fakulty. Áno, on sa zrejme v istom štádiu vekovom rozhodol predať svoje telo pre potreby medicíny a vedy. Samozrejme, to nebola žiadna komercia, teda to je úplne iná vec.
Ale ako povedal správne kolega Dostál, v tej druhej časti začína tá hrúza, že sa ľudia vraždia a že ten majiteľ, ktorý predvádza tento barnumský cirkus, má potvrdenie z oddelenia polície ako predmet dokumentujúci pôvod tela a to je silná káva... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem pekne, pán predseda. Autorom predlohy treba povedať, a ku cti slúži, že robia prácu za štátnu legislatívu, pretože absolútnou normou je, ak sa štát k niečomu zaviaže v podobe dohody, ktorá má platnosť a ktorú podpísal bez výhrad, je jeho psou povinnosťou pretaviť ju čo najskôr, a nie o 19 rokov nepretaviť do vlastnej legislatívy. V tomto smere vďaka. A tak ako hovoril kolega Dostál, Čína dlhé roky zaujíma popredné, ak nie úplne prvé miesto v rebríčku počtu popráv. Problémom ale je to, že počty transplantátov, ktoré sa z Číny pohybujú alebo ktoré sa v Číne transplantujú, tí ľudia tam aj chodia vykonať si tú transplantáciu, vysoko prevyšujú dokonca i tieto čísla, to znamená, že je celkom reálna možnosť, že dochádza k výseku ľudí na orgány. Na to JUDr. Mataz upozorňuje opakovane, ja sám som mu na ostatnom stretnutí pripomenul jeho vlastné slová, ktoré si on na rozdiel odo mňa nepamätal, ktoré tu predniesol pri predchádzajúcej návšteve.
Človek je tvor zvedavý a Češi majú na to krásne slovo zevlounství, my máme Čumila. Máme tendenciu, proste pozerať sa na rôzne atrakcie, na človeka so sloňou tvárou, viď. Anthony Perkins vo svojej jednej prvej veľkej roli, na príliš chlpaté ženy, na všetko možné, to sa vždy ujímalo ekonomicky, ale vraždiť ľudí a využívať potom ich orgány a telá, tak ako sa to pravdepodobne deje v tomto prípade, je za všetkou hranicou povolenej zvedavosti a zevlounstva a je veľmi dobré, že sa tomu ide týmto urobiť, dúfam, prietrž.

Ďakujem, pán predseda. No, tak som čakal až do posledného rečníka v rozprave, či sa nedajbože nájde niekto z predkladateľov, ktorý k tomu, za čím by mali hrdo stáť a za čo by mali bojovať, vystúpia. Poctivo si to tu odsedel kolega spravodajca, ale skutočne je mimo bežné chápanie, aby ak niečo predložím a som presvedčený o správnosti toho, čo predložím, aby som nepovedal slova na podporu toho, čo predložím. Z toho vyplýva bez konšpiračných teórií, aké bábky sú tí, ktorí sú podpísaní teraz pod tým zákonom.
Edit Pfundtner svoj podpis stiahla, kolega Kresák, ak ma pamäť neklame, za ten zákon nehlasoval a je to také vysvedčenie, ako som už povedal, istej trápnosti. Normálne by sa dalo očakávať, že presvedčenie ma povedie k zápasu o vec. Ak ale nemám nijaké presvedčenie a som len "kejval", ako hovorili českí bratia o tých, ktorí prikyvovali, a nepokladám za povinnosť sa ani zúčastniť rozpravy o mojom opus magnum, životnom diele, tak si vystavujem svedectvo sebe, tak ako si ho vystavia všetci, ktorí budú za tento paškvil hlasovať. A ako je, chvalabohu, napriek stavu pamäti národa isté, dejiny si tých hlasujúcich zapamätajú. A už nikdy na tomto, čo predvedú, nič nezmenia.

Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Ďakujem kolegovi Klusovi.
Len tak s úsmevom konštatujem, že keď ja predkladám nejaký návrh zákona, tak som pri boji o jeho osud, nech už akokoľvek viem, že potrvá dvadsať sekúnd lámanie jeho osudu, prítomný v sále. Je zvlášť príznačné, aká bola počas tejto rozpravy účasť hrdých predkladateľov, odborníkov na právo a Ústav pamäti národa. Priam symptomatická a trošku trapná.

Vážený pán predsedajúci, vážená snemovňa, keďže už v debate o tejto nehoráznej novele zaznelo všetko, niet takmer čo dodať, napriek tomu si dovolím využiť niekoľko minút na to, aby som pripomenul, že napriek názoru, ktorý tu pred chvíľou zaznel, že či toto potrebujú občania, tak ja – nerobiac si ilúzie o stave pamäti národa a občanov – si myslím, že funkčný Ústav pamäti národa potrebujú. Samozrejme, vždy budú i ľudia, ako pán učiteľ Mizík, ktorým slušná pamäť národa bude vadiť.
Ako červená niť sa osudmi prípravy prijatia a teraz pokusu o kastráciu tohto zákona tiahne súboj ľudí, ktorí chcú zachovať pamäť národa, a tých druhých. Keď tento zákon prešiel Národnou radou v roku 2002, tak sa proti nemu postavil prezident republiky, bývalý krajský tajomník Komunistickej strany Slovenska Rudolf Schuster. Bol to, a člen ústredného výboru z tohto titulu, samozrejme. A celkom prirodzene sa proti nemu postavil, pretože bolo akosi v protirečení kontrolovanie a sťažovanie prístupu na levočskú púť a potom neskoršie padanie na kolená v chrámoch božích. Lebo toto všetko robila tá istá osoba. A tak zvetoval zákon o vzniku Ústavu pamäti národa primerane svojmu osobnému postoju.
Potom ten zákon prešiel prelomením veta prezidenta Schustera a tí, ktorí ho prelomili, zostali navždy zaznamenaní nielen v historických análoch parlamentu, ale aj v análoch Ústavu pamäti národa. Sú tam zaznamenaní rovnako aj tí, ktorí prelomenie veta nepodporili. I o tých je ten zoznam hlasujúcich svedectvom.
Teraz tu máme iný zákon, ktorý chce smerovať pamäť národa, máme opäť predkladateľov, ktorí skutočne, a to nie je hádam nejaká konšpirácia, nie sú z tých, ktorí celé noci nespali, aby nepredložili túto novelu. Nemyslím si to ani o kolegyni Janíkovej, ani o kolegyni Šimkovičovej, nemyslím si, že toto bola ich nosná starosť. Ale ako to tu zaznelo, nepochybne sú takí v tomto zastupiteľskom zbore, ktorí si prajú, aby ten zákon a ten ústav fungoval – a teraz to poviem slovami Vladimíra Mečiara – inak a lepšie.
Teraz na rozdiel od jeho predchodcov máme prezidenta, ktorý nie je Rudolfom Schusterom ani Ivanom Gašparovičom. A na rozdiel od toho prezidenta, ktorý bránil vzniku tohto zákona, tento bráni tento zákon. Vďakabohu! Bráni ho racionálnymi argumentmi, ktoré tu opakovane zazneli a o ktorých sa nebudem šíriť. Ani ako prodekan, ani ako prorektor univerzity som nikdy neprišiel na veľkolepú myšlienku, že takýto kolos a takú dôležitú inštitúciu má riadiť kolektívny orgán. Už som povedal ten príklad, že ani pri zákroku na otvorenom mozgu, na otvorenej lebke neradí grémium zúčastnených hlavnému operatérovi, ako má viesť rez.
Toto, čo sa deje, presne ako povedal kolega Dostál, bol najprv neuveriteľne bulovský a trapný pokus, nie ani slama z čižiem, hnoj na topánkach, v prechodných ustanoveniach zlikvidovať občana Krajňáka. Ako takýto suterén sa už ozaj dá hodnotiť len v pásme Mečiarových amnestií. Chvalabohu, právnička Edit Pfundtner za prvé cúvla spod tejto hanby a za druhé pozmeňovacím návrhom tento hnoj odstránila. Pravdupovediac, možnože hrudy hnoja sú preč, ale tá stopa tam je, tie topánky sa nelesknú.
Chcem teda povedať, že tak ako si dejiny zapamätali tých, ktorí hlasovali za vznik toho zákona, a tých, čo zaň nehlasovali, tak si budú pamätať i tých, ktorí teraz budú hlasovať na jeho začiatku konca. Ja neustále verím, že raz sa nájde v krajine taká vôľa občanov, ktorá sem zvolí zostavu, ktorá zruší, ak ešte nejakí budú žiť, výsluhové dôchodky eštebákov a ktorá aspoň mierne pomôže ich obetiam. Tento stav tu teraz už roky nemáme. A verím takisto, že príde deň, aj keď to možno nebude na sté výročie, že si spomenieme, kde sme prvýkrát vykročili k demokracii, a že zákon o Ústave pamäti národa nám pripomína to, kedy, ako sme z tej cesty zišli, čo sme pri tom povyvádzali a čoho sa máme v budúcnosti vystríhať.
Takže to, čo hovorím, nie je vyhrážanie. Je tiež možné, že ja tu už nebudem, čo nie je nič než veľmi pravdepodobné, ale verím, že tu budú iní, ktorí vrátia veci na miesto, kde majú byť, ktorí budú podporovať Ústav pamäti národa, ktorý nevydáva pamäti Karola Sidora alebo ktorého historici sa neorientujú týmto smerom, pričom podotýkam ešte raz, že pamäti Karola Sidora sú nepochybne, zaručene zaujímavé čítanie. On sám bol zaujímavý človek. Ale pripusťme, že ani český Ústav pre výskum totalitných režimov nevydáva pamäti Lubomíra Štrougala, i keď to bol z tej biľakovskej bandy blbov jeden človek, ktorému to myslelo a pálilo. A je takisto možno pre mnohých zaujímavé prečítať si, keby boli objektívne, pamäti generála Lorenca, pretože i to bol bystrý človek. Ale nevydávajú ich inštitúcie zamerané na zločiny režimov, ktorý reprezentovali. Teda Gaukov inštitút nepochybne nevydáva pamäti Alberta Speera. A keby bol Rudolf Hess nejaké napísal, tiež ich asi nebude mať v edičnom pláne.
Inými slovami, Ústav pamäti národa nemá byť hniezdom obhajcov totalitného hnedého slovenského štátu a červeného komunistického Československa. A som hlboko presvedčený, že príde deň, keď Ústav pamäti národa sa vráti k svojmu prameňu, vráti sa k Jánovi Langošovi a k jeho duchu tohto ústavu. Reštitúcia pravidiel hry fungovania Ústavu pamäti národa bude dôležitou úlohou napriek tomu, že sú tu ale takí, ktorí si myslia, že toto sa občanov netýka.
Občanov sa možno zdanlivo fungovanie tohto ústavu netýka, ale bude sa ich raz týkať prípadný návrat ktorejkoľvek totality. A ak tu zaznie na adresu Eriky Jurinovej či Ondreja Dostála arogantná sprostosť, ak tu hovorí marxistický historik o tom, že ona hovorí "voloviny", pričom jeho právna kvalifikácia je presne taká ako moja, dermatovenerológa, obidvaja sme rovnakí právnici, akurát ja mu nenadávam a nemyslím si, že z titulu čohokoľvek nemôže na pôde parlamentu zaznieť názor. A verím, že raz sa zdravý rozum vráti. Ďakujem prezidentovi, pretože on ho ukázal.

Ďakujem pekne, pán predsedajúci.
No, ten Ústav pamäti národa, tak ako ho založil zákonom Ján Langoš a ako ho viedol, ukázal, aká je jeho úloha. A je samozrejmé, že žijeme v krajine, kde sa prezentujú iné sily, sily teda, ktorým vadia archívy Štátnej bezpečnosti, ktorým vadia informácie o arizáciách a zločinoch hnedej totality. Pamätám sa, ako sme tu nedávno, koncom predchádzajúceho volebného obdobia, rozoberali zákon o odškodnení, respektíve o znížení výsluhových dôchodkov eštebákov. Táto krajina má zvolený zastupiteľský orgán, ktorým nevadia tieto dôchodky. A táto krajina očividne má dostatok poslancov na to, aby mrzačili Ústav pamäti národa.
Ja som si ctil rozhodnutie Edit Pfundtner, ktorým pozmeňovacím návrhom mierne zlepšila tú hrúzu, ktorá bola predložená, ale stotožňujem sa s názorom kolegyne Jurinovej, že je to skutočne pilátskym umytím si rúk, pretože to, čo zostalo, je rovnako zlé. A keď už odhliadneme od všetkého ďalšieho, znova sa pýtam kolegov predkladateľov a tých, čo za to budú hlasovať: Viete si predstaviť inštitúciu riadenú deviatimi hlavami? Viete si predstaviť Národnú radu, ktorú riadi grémium? Viete si predstaviť akýkoľvek iný orgán, v ktorom by ste vy chceli fungovať, aby nebol ovládaný štatutárom v zmysle bežných pravidiel hry, ale deviatimi, siedmimi či jedenástimi hlasujúcimi? Skúste si predstaviť, že toto by ste chceli aj pre niekoho iného ako pre ÚPN.

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci. No, pozoruhodný historický odkaz, ktorý dokonca i v totalite, ako ilustruje cena Klementa Gottwalda, štátna cena, mohla byť udeľovaná po súhlase prezidentom a prvým tajomníkom ÚV KSČ Novotným, nedalo sa to bez jeho súhlasu. A to, prosím, hovoríme o totalite, keď rodná strana hádam mohla robiť všecko, ale aspoň zachovala dekórum.
Tvorcovia slovenskej ústavy, nech si už o nich myslíme čokoľvek, očividne aspoň toto zachovali. Samozrejme, totalita umožňovala udeľovať i neštátne ceny. Sám som ako mladý lekár hrával a beznádejne prehrával turnaj o Pohár ROH Fakultnej nemocnice, keď proti mne nastúpilo silné mužstvo neurológie s Traubnerom v bráne a Varsikom a Penerom v útoku. Pener je dodnes lekárom národného mužstva futbalového, boli do dobrí futbalisti, lepší ako my dermatológovia. Ale okej, nenapadlo ROH nazvať to štátnou cenou. Potom, samozrejme, prišla sloboda a začali sa oprávnene udeľovať Divadelné dosky a tiež to nikto nenazval štátnou cenou, hoci je to vážna kultúra, veľmi dôležitá vec, ale sú to dosky.
A keďže sa časy posunuli, za našej mladosti to tak možné nebolo, ale existujú skutočne význačné ocenenia udeľované veľmi demokraticky priamym hlasovaním prítomných, sa napríklad, ak sa nepletiem, udeľovali kdesi na nádvorí internátu v Mlynskej doline významné ocenenie Miss mokré tričko. Samozrejme, i to je namieste a ozaj to bolo demokraticky prijaté hlasujúcimi, ale opäť nikoho nenapadlo nazvať to štátnou cenu. Pretože akokoľvek napadáte kolegu Dostála, je to limitované ústavou... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem obidvom kolegom za ich vystúpenie. Áno, mne už vtedy, keď boli zavedené 2 eurá, bolo jasné, že existujú prípady, kde aj tie 2 eurá im treba vrátiť, pretože sú dôvodne na tej klinike. Ak privezie nevesta starú mamu s 40-kou teplotou, červeným predkolením, triaškou a lymfangoitídou na stehne, tak má erysipel jak bič a treba s ňou rýchle niečo robiť a 2 eurá vziať je nehoráznosť. Ale za blbca, ktorý ti príde ukázať interdigitálnu mykózu, je 20 euro, hovorím, takmer málo, aby som sa s ním zahadzoval.
A pokiaľ ide o tú druhú tému. Nuž, áno, ako hovorím, i tie výhody, ktoré napríklad mesto Bratislava poskytovalo darcom krvi a v podobe električeniek sa potom načas zrušili, neviem, ako je to teraz, ja som si pre istotu električenku kúpil. Ale chcem teda povedať, že, áno, žijeme v spoločnosti, ktorá čím ďalej viacej skladá na bedrá akéhosi štátu, na ktorý stále nadáva, podotýkam, a zároveň je čím ďalej menej ochotná niečo robiť. A, samozrejme, existujú ľudia, ktorí prídu k doktorovi s niečím, čo by nás nebolo napadlo. Napríklad v čase letnej sezóny a rybačiek a pobytov pri rybníkoch a vodách a jazerách prídu ľudia pohryzení od komárov a prídu s tým na pohotovosť. Nuž, ja som vodák, plával som dole Dunajom, idete denne 60 km na stojatej vode Železných vrát, komáre vás žerú. Ste zožratí celkom riadne večer, keď prídete a tam ešte potom vás čakajú ďalšie, ale predstava, že pôjdem na pohotovosť, lebo ma pohrýzlo 12 komárov, tak je na pomedzí psychiatrie.

Vážený pán predsedajúci, vážený pán minister, vážený pán spravodajca, milí kolegovia, ja budem skôr pokračovať v tom duchu, ktorý nastolil kolega Suchánek, a budem na to, čo sa dnes prerokúva, hľadieť z pozitívneho hľadiska.
Keď by som vyabstrahoval z toho dve veci, z toho, čo tu dnes zaznelo, jedna vec je zákonná norma predložená, druhá vec je pozmeňovací návrh kolegu Suchánka a jeho spolupodporovateľov, musím povedať, že obidve z tých vecí sú pozitívne. Na úvod predosielam k návrhu kolegu Suchánka, ktorý hovorí o akomsi odmenení, uznaní strieborných Janského darcov, čiže som v konfliktne záujmov, keď zaň budem hlasovať, pretože mám 49 darovaní, to znamená asi 9 nad zlatú Janského plaketu, ale považujem to za dobré a správne rozhodnutie. A dovolím si ho dať do kontrastu s niečím iným, čo tiež tento návrh nepochybne dôvodne sa snaží regulovať.
Na jednej strane tu máme skupinu ľudí, ktorí dobrovoľne, už bez toho, aby mali deň voľna, ako to bolo za socializmu, keď som začínal ako darca krve, robia niečo, čo je, presne vzaté, nenahraditeľné, lebo vyrábame dnes všetko. Na festivale moderného tanca sme videli nádherne tancujúceho robota, ale krv ešte vyrobiť nevieme. Dokonca ani krvné doštičky a mnohé iné veci, ktoré zachraňujú život chorým ľuďom. Máme tu teda nie veľkú, ale, chvalabohu, ešte existujúcu množinu darcov krve. Potom tu máme pomerne veľkú množinu konzumentov, ktorí môžu dôjsť k úrazu, potrebujú ťažkú operáciu a potrebujú litre krve. V istej chvíli svojho života sú odkázaní za tú menšinu, ktorá im tú krv darovala, pričom oni sami vychádzajú z toho, čo sa rozmáha posledných 20 rokov nie u nás, ale v celom bohatom a civilizovanom svete, z nárokovej spoločnosti. Oni majú nárok na svoju vzácnu krvnú Rh negatívnu skupinu, lebo majú nárok. Ale nikdy predtým ich nenapadlo, že aj iní mali nárok, ktorí by uvítali ich krv. Takže v tomto zmysle je svet rozdelený na tých, ktorí nemali v živote žiaden dôvod neísť darovať krv, a napriek tomu tak nikdy neurobili, a na tých druhých, ktorí tak urobili.
A teraz sa dostanem k inej kategórii nárokových občanov. Pohotovosť. Čestne sa priznávam, že v dôsledku vôle ľudu, ktorá ma pred rokmi stihla naraz v jednom období zvoliť do mestského zastupiteľstva, stal som sa vicestarostom Starého Mesta a súbežne som bol poslancom parlamentu, ma doviedla k rozhodnutiu celkom pochopiteľnému a zdôvodniteľnému, že som skončil s lekárskou praxou. Mohli by ste si teraz povedať, no a čo tento tu teraz bude hovoriť o pohotovostných službách?
No, mám doma moju milovanú manželku, ktorá mnoho nocí v roku i napríklad tú pozajtrajšiu bude tráviť v pohotovostnej službe na Kožnej klinike Fakultnej nemocnice alebo Univerzitnej nemocnice v Bratislave, tak ako som tam slúžieval desaťročia aj ja. A divili by sme sa, ako v tomto nereglementovanom, respektíve, a teraz to poviem celkom natvrdo, zakašlanými dvoma eurami, reglementovanom systéme sa môže stať nasledovná epizóda:
23.40 - na dvere kliniky sa zvoní, prichádzajú štyria páni v dobrej nálade, nikto si nedrží črevá v hrsti, sú štyria a ťažko povedať, kto je chorý. Keď sa veselo usadia na lavicu, tak sa moja manželka ako službukonajúca spýta, kto z vás je chorý. Jeden z veselých pánov vstane a povie: "Ja." Keď sa mu začne v ambulancii venovať, ukáže sa, že pán má ekzematizovanú interdigitálnu mykózu, medziprstnú, nesprávne povedané plieseň. Hubové ochorenie, ktoré nie je pliesňou, ale mykózou, ale dobre, ktoré si možno pestuje mesiace, možno roky. Presne to nevidíš na tom náleze a do toho sa mu dostal možno zo zaparenia, možno z nejakého kontaktu ekzém. Tento človek si to chová mesiace. Ale bol natoľko úprimný, že keď sa ho moja žena spýtala: "A prosím vás, prečo s tým prichádzate v sobotu o 23.40", tak sa dozvedela radostnú správu o kultúrnom živote slovenského národa, že sa páni, všetka česť, majú vkus, zúčastnili predstavenia Radošinského naivného divadla, potom navštívili pohostinské zariadenie, ktoré ich teda nie opilo, ale predsa len im dodalo odvahu a vôľu, a potom ida (pozn. red.: správne "idúc") okolo starej štátnej nemocnice, zabrúsili na kožnú kliniku.
Musím povedať, že 20 euro by bola minimálna sadzba, aby sa s takýmto pacientom dal lekár do rozhovoru. Takto to totižto prebieha. Lebo nároková spoločnosť si myslí, že o 23.40 si môžme rok či dva zanedbané haxne nechať liečiť. Sa divím, že nikto nechodil 23.40 napríklad na pozemkový úrad, nechať si urobiť výpis alebo záznam. Alebo na pasové oddelenie vystaviť si pas. Prečo nie o 23.40?
Takže tu sa dostávame k nárokovej spoločnosti a k tomu, a to ja dodávam, a nie ako bývalý kandidát na prezidenta, ale ako človek, ktorý ctí ústavnú rovnosť. Pýtam sa vás, obyvateľ chalúpky na Oremovom laze má akú možnosť ísť o 23.40 kamsi nárokovo ukázať svoje medziprstia dolných končatín? Žiadnu. Môže vyraziť 100 km na východ alebo 100 na západ a potom to možno po cestách nájde.
Chcem teda povedať, že reglementovať a dať do poriadku pohotovostné služby, kam si ľudia chodia riešiť to, na čo normálne kašlú a čo sa rozhodnú, keď ich panská vôľa a nárokovosť rozhodne o tom, že teraz sa mi to hodí, lebo idem okolo, je veľmi dobrý krok. Je veľmi dobrý krok a skúsenosť učí jednak o frekvencii využívania popolnočných služieb, ale zároveň iná skúsenosť učí, s čím sú v stave nárokoví občania prísť v pohotovostnej službe k lekárovi. Pričom zo svojej podstaty je takáto služba pre život a zdravie zachraňujúce výkony. Ale je celkom reálne v súčasnom stave predstaviteľné, že niekto príde o polnoci s alopéciou, to je rednutie vlasového porastu, tiež dermatologická diagnóza, lebo si večer pred spaním vyčesal sedem vlasov. To znamená, tieto veci treba reglementovať.
Tak ako treba reglementovať zneužívania rýchlej zdravotnej pomoci, ktorá rozváža nezriedka ľudí, ktorých by sa dalo hnať peši tam aj nazad. A títo ľudia ešte majú tú drzosť vypýtať si od službukonajúceho lekára, aby im objednal sanitku na spiatočnú cestu, čo je skutočne mimo všetky pochopy. A v tom istom čase, lebo ani sanitiek nie sú tisíce, ju možno niekto seriózne potrebuje. Ale, samozrejme, až do momentu, keby tento zneužívateľ neprišiel vo chvíli, keď jeho matka bude zomierať, lebo nestihne prísť ďalšia sanitka, lebo on si v nej vozí svoju smiešnu diagnózu, tak potom by mu možno, aj to nie isto, došlo.
Toto, čo som hovoril, nevyzerá veľmi populárne. A je to tak niekedy naším osudom hovoriť aj nedobré veci, ale myslím si, že akýkoľvek férový naplánovaný, hoc aj 7 848 slov obnášajúci text, ktorý akúsi vec ponúka zo zvráteného stavu a posúva ju o kúsok lepšie alebo o väčší kus lepšie, je dobrým rozhodnutím.
Preto za seba môžem povedať, že takýto návrh podporím. A rovnako podporím návrh kolegu Suchánka a spol. k tomu, aby sme tým, ktorí nezneužívali, ale ktorí pomáhali, dali aj my isté ocenenie, aby sme tým, ktorí zneužívajú, hodili aspoň aké-také polená pod nohy.
Ďakujem.