Vážený pán predsedajúci, vážený pán minister, vážený pán spravodajca, milí kolegovia, ja budem skôr pokračovať v tom duchu, ktorý nastolil kolega Suchánek, a budem na to, čo sa dnes prerokúva, hľadieť z pozitívneho hľadiska.
Keď by som vyabstrahoval z toho dve veci, z toho, čo tu dnes zaznelo, jedna vec je zákonná norma predložená, druhá vec je pozmeňovací návrh kolegu Suchánka a jeho spolupodporovateľov, musím povedať, že obidve z tých vecí sú pozitívne. Na úvod predosielam k návrhu kolegu Suchánka, ktorý hovorí o akomsi odmenení, uznaní strieborných Janského darcov, čiže som v konfliktne záujmov, keď zaň budem hlasovať, pretože mám 49 darovaní, to znamená asi 9 nad zlatú Janského plaketu, ale považujem to za dobré a správne rozhodnutie. A dovolím si ho dať do kontrastu s niečím iným, čo tiež tento návrh nepochybne dôvodne sa snaží regulovať.
Na jednej strane tu máme skupinu ľudí, ktorí dobrovoľne, už bez toho, aby mali deň voľna, ako to bolo za socializmu, keď som začínal ako darca krve, robia niečo, čo je, presne vzaté, nenahraditeľné, lebo vyrábame dnes všetko. Na festivale moderného tanca sme videli nádherne tancujúceho robota, ale krv ešte vyrobiť nevieme. Dokonca ani krvné doštičky a mnohé iné veci, ktoré zachraňujú život chorým ľuďom. Máme tu teda nie veľkú, ale, chvalabohu, ešte existujúcu množinu darcov krve. Potom tu máme pomerne veľkú množinu konzumentov, ktorí môžu dôjsť k úrazu, potrebujú ťažkú operáciu a potrebujú litre krve. V istej chvíli svojho života sú odkázaní za tú menšinu, ktorá im tú krv darovala, pričom oni sami vychádzajú z toho, čo sa rozmáha posledných 20 rokov nie u nás, ale v celom bohatom a civilizovanom svete, z nárokovej spoločnosti. Oni majú nárok na svoju vzácnu krvnú Rh negatívnu skupinu, lebo majú nárok. Ale nikdy predtým ich nenapadlo, že aj iní mali nárok, ktorí by uvítali ich krv. Takže v tomto zmysle je svet rozdelený na tých, ktorí nemali v živote žiaden dôvod neísť darovať krv, a napriek tomu tak nikdy neurobili, a na tých druhých, ktorí tak urobili.
A teraz sa dostanem k inej kategórii nárokových občanov. Pohotovosť. Čestne sa priznávam, že v dôsledku vôle ľudu, ktorá ma pred rokmi stihla naraz v jednom období zvoliť do mestského zastupiteľstva, stal som sa vicestarostom Starého Mesta a súbežne som bol poslancom parlamentu, ma doviedla k rozhodnutiu celkom pochopiteľnému a zdôvodniteľnému, že som skončil s lekárskou praxou. Mohli by ste si teraz povedať, no a čo tento tu teraz bude hovoriť o pohotovostných službách?
No, mám doma moju milovanú manželku, ktorá mnoho nocí v roku i napríklad tú pozajtrajšiu bude tráviť v pohotovostnej službe na Kožnej klinike Fakultnej nemocnice alebo Univerzitnej nemocnice v Bratislave, tak ako som tam slúžieval desaťročia aj ja. A divili by sme sa, ako v tomto nereglementovanom, respektíve, a teraz to poviem celkom natvrdo, zakašlanými dvoma eurami, reglementovanom systéme sa môže stať nasledovná epizóda:
23.40 - na dvere kliniky sa zvoní, prichádzajú štyria páni v dobrej nálade, nikto si nedrží črevá v hrsti, sú štyria a ťažko povedať, kto je chorý. Keď sa veselo usadia na lavicu, tak sa moja manželka ako službukonajúca spýta, kto z vás je chorý. Jeden z veselých pánov vstane a povie: "Ja." Keď sa mu začne v ambulancii venovať, ukáže sa, že pán má ekzematizovanú interdigitálnu mykózu, medziprstnú, nesprávne povedané plieseň. Hubové ochorenie, ktoré nie je pliesňou, ale mykózou, ale dobre, ktoré si možno pestuje mesiace, možno roky. Presne to nevidíš na tom náleze a do toho sa mu dostal možno zo zaparenia, možno z nejakého kontaktu ekzém. Tento človek si to chová mesiace. Ale bol natoľko úprimný, že keď sa ho moja žena spýtala: "A prosím vás, prečo s tým prichádzate v sobotu o 23.40", tak sa dozvedela radostnú správu o kultúrnom živote slovenského národa, že sa páni, všetka česť, majú vkus, zúčastnili predstavenia Radošinského naivného divadla, potom navštívili pohostinské zariadenie, ktoré ich teda nie opilo, ale predsa len im dodalo odvahu a vôľu, a potom ida (pozn. red.: správne "idúc") okolo starej štátnej nemocnice, zabrúsili na kožnú kliniku.
Musím povedať, že 20 euro by bola minimálna sadzba, aby sa s takýmto pacientom dal lekár do rozhovoru. Takto to totižto prebieha. Lebo nároková spoločnosť si myslí, že o 23.40 si môžme rok či dva zanedbané haxne nechať liečiť. Sa divím, že nikto nechodil 23.40 napríklad na pozemkový úrad, nechať si urobiť výpis alebo záznam. Alebo na pasové oddelenie vystaviť si pas. Prečo nie o 23.40?
Takže tu sa dostávame k nárokovej spoločnosti a k tomu, a to ja dodávam, a nie ako bývalý kandidát na prezidenta, ale ako človek, ktorý ctí ústavnú rovnosť. Pýtam sa vás, obyvateľ chalúpky na Oremovom laze má akú možnosť ísť o 23.40 kamsi nárokovo ukázať svoje medziprstia dolných končatín? Žiadnu. Môže vyraziť 100 km na východ alebo 100 na západ a potom to možno po cestách nájde.
Chcem teda povedať, že reglementovať a dať do poriadku pohotovostné služby, kam si ľudia chodia riešiť to, na čo normálne kašlú a čo sa rozhodnú, keď ich panská vôľa a nárokovosť rozhodne o tom, že teraz sa mi to hodí, lebo idem okolo, je veľmi dobrý krok. Je veľmi dobrý krok a skúsenosť učí jednak o frekvencii využívania popolnočných služieb, ale zároveň iná skúsenosť učí, s čím sú v stave nárokoví občania prísť v pohotovostnej službe k lekárovi. Pričom zo svojej podstaty je takáto služba pre život a zdravie zachraňujúce výkony. Ale je celkom reálne v súčasnom stave predstaviteľné, že niekto príde o polnoci s alopéciou, to je rednutie vlasového porastu, tiež dermatologická diagnóza, lebo si večer pred spaním vyčesal sedem vlasov. To znamená, tieto veci treba reglementovať.
Tak ako treba reglementovať zneužívania rýchlej zdravotnej pomoci, ktorá rozváža nezriedka ľudí, ktorých by sa dalo hnať peši tam aj nazad. A títo ľudia ešte majú tú drzosť vypýtať si od službukonajúceho lekára, aby im objednal sanitku na spiatočnú cestu, čo je skutočne mimo všetky pochopy. A v tom istom čase, lebo ani sanitiek nie sú tisíce, ju možno niekto seriózne potrebuje. Ale, samozrejme, až do momentu, keby tento zneužívateľ neprišiel vo chvíli, keď jeho matka bude zomierať, lebo nestihne prísť ďalšia sanitka, lebo on si v nej vozí svoju smiešnu diagnózu, tak potom by mu možno, aj to nie isto, došlo.
Toto, čo som hovoril, nevyzerá veľmi populárne. A je to tak niekedy naším osudom hovoriť aj nedobré veci, ale myslím si, že akýkoľvek férový naplánovaný, hoc aj 7 848 slov obnášajúci text, ktorý akúsi vec ponúka zo zvráteného stavu a posúva ju o kúsok lepšie alebo o väčší kus lepšie, je dobrým rozhodnutím.
Preto za seba môžem povedať, že takýto návrh podporím. A rovnako podporím návrh kolegu Suchánka a spol. k tomu, aby sme tým, ktorí nezneužívali, ale ktorí pomáhali, dali aj my isté ocenenie, aby sme tým, ktorí zneužívajú, hodili aspoň aké-také polená pod nohy.
Ďakujem.
