Ďakujem za slovo, pani predsedajúca. Vážená snemovňa, jazykové zákony a dramatické vnímanie je typické pre také zvratové momenty v dejinách národov. Treba povedať, že pamätné udalosti okolo vylamovania dvier starej Národnej rady na vtedy Októbrovom, dnes Župnom námestí boli spojené s hlásaním tézy „Po slovensky bez výnimky!“ matičného zákona. No, chvalabohu, búrka v pohári, ak nechcem povedať niečo o horšej nádobe, sa upokojila, prijali sa...
Ďakujem za slovo, pani predsedajúca. Vážená snemovňa, jazykové zákony a dramatické vnímanie je typické pre také zvratové momenty v dejinách národov. Treba povedať, že pamätné udalosti okolo vylamovania dvier starej Národnej rady na vtedy Októbrovom, dnes Župnom námestí boli spojené s hlásaním tézy „Po slovensky bez výnimky!“ matičného zákona. No, chvalabohu, búrka v pohári, ak nechcem povedať niečo o horšej nádobe, sa upokojila, prijali sa aké-také normy, aj keď existovali ministri, ktorí vytrhávali nadpisy, resp. oznamovacie tabule na začiatku obcí. Ale aj to sa postupne upokojilo, a zatiaľ čo v tých vypätých fázach sa diskutovalo o nehoráznosti vôbec titulkových filmov a všetko malo byť v ľubozvučnej slovenčine, nakoniec i z tohto sme sa vysomárili.
Ako hovorí Ondro Dostál, pôvodne to mal byť Lex Spejbl a je z toho Lex Hurvínek. No keď sa zamyslíme nad týmito dvoma postavami, tak on ten Spejbl, presne vzaté, je ten taký starý, ufrflaný, dogmatický a ten Hurvínek, niekedy máme celkom oprávnene pocit je celkom bystrý a podpichovačný, ktorý si zo svojho taťulda robí tak trochu srandu. Aj keď vyznieva sem-tam ako hlúpy, celkom jasne tušíme, že hlúpy nie je. A ak my predkladáme opakovane tento zákon, tak si myslíme, že hlúpymi by sme nemali ostať ani my.
Tá skutočnosť, že tu ešte stále máme pravidlo o tom, že, presne vzaté, by Spejbl, Hurvínek i Mánička mali byť dabovaní, je celkom reálne anachronizmom. Slávime sté výročie vzniku nášho spoločného štátu a celých tých sto rokov dalo Slovákom paradoxne istý náskok, ktorý sa, chvalabohu, i teraz nezhoršuje, neznižuje, a ak niekto môže ľutovať, tak sú tu naši bratia za riekou Moravou, že vzhľadom na rozsah a dosah českej kultúry a českého jazyka na nás je situácia chápania jazyka najbližšieho a najbratskejšieho z bratských národov pre Slovákov na lepšej úrovni ako vice versa. A je dobré, že je to tak v tom zmysle, že sa tým pre nás stále udržuje to, čomu hovoril Ján Amos Komenský janua linguarum aperta - brána jazykov otvorená. Nevidím vonkoncom nič zlého na tom, aby dieťa, ktoré, samozrejme, povedzme si otvorene, ak ho rodič nezaženie, dokáže čumieť hodiny do Cartoon Networks a do všeličoho iného, počulo okrem iných vecí napríklad i sem-tam český jazyk. Detská duša, ucho i myseľ je vnímavá a nie je preňho rozhodne, neviem si to predstaviť, že by to pre normálne, bystré dieťa mohol byť problém, že sem-tam počuje reč, ktorá je jeho rodnej reči, s ktorou hovorí s mamou, otcom, bratmi a setrami a deťmi na ulici akýmsi problémom.
Pamätám sa na jedného parlamentného kolegu, ktorý bol čistý Slovák, vyrastajúci v Komárne. A tak som sa ho spýtal, kde došiel vlastne k maďarčine, keď chodil do slovenskej triedy. On mi povedal, že „pri fodbale na ulici“. No, samozrejme, vtedy deti trávili veľa času v kolektíve na ulici a na dvore a podobne a vonkoncom to nepoznačilo jeho vyjadrovanie v slovenčine ani nič podobné, ale prirodzene ho obohatilo o ďalší jazyk, ktorý dostal do svojho jazykového portfólia. Chcem teda povedať, že odhliadnuc od – a teraz neviem, či smutného, alebo radostného faktu –, že sa bystrí slovenskí študenti masovo dostávajú na štúdiá na české vysoké školy, kde musia, aby sa tam dostali, poraziť tých domácich uchádzačov, ktorí stoja proti nim na prijímacích skúškach, a tieto tisíce bystrých Slovákov od Masarykovej univerzity v Brne cez olomouckú Palackého až po Karlovu alma mater našej Univerzity Komenského, sú, dá sa povedať, ako príjemnou, príjemným kúpeľom omývaný bežne, bežne českým jazykom. Teraz je situácia taká a to je tiež paradox, že po úprave zákonnej už dnes je možné prijímať rozprávky, detské vysielania alebo detské programy v českom jazyku, pokiaľ nie sú vysielané tým, čo kontrolujú príslušné štruktúry ako vysielanie. Teda dévedéčka, kazety, čokoľvek už, chvalabohu, nie sú reglementované nevyhnutnosťou dabovania. Ale ostal ostrovček časov minulých presne v tento oblasti. Pri tom, že čo všetko sa dneska dá nájsť na internete a tak ďalej a tak ďalej, sa, samozrejme, podiel televízie ako hlavného zdroja bude perspektívne zmenšovať. Napriek tomu je tento anachronizmus, keď tú istú rozprávku môže celkom v súlade so zákonom kúpiť rodič dieťaťu na nosiči alebo na akomkoľvek inom zdroji, a je to v poriadku, ale keď tú istú rozprávku by vysielala niektorá z televízií alebo prípadne rozhlasov, rozhlasových staníc, tak sa porušuje zákon, ak nie je dabovaná, iste uznáte, že je smiešna situácia. Takže vzhľadom na to, že sa domnievame, že je dobré, aby sme nevnímali alebo nedržali pri živote zákony, ktoré, o ktorých zdravý rozum si hovorí, že sú nezmyselné, tak sa domnievam, že novelu, ktorú prijímame a ktorá je veľmi jednoduchá, stručná, je v súlade s Ústavou, nebude stáť daňového poplatníka ani korunu a vráti vec do rozumnej polohy už i v tom poslednom úseku, kde ešte nejaký anachronizmus zostal, za niečo, čo je hodné podpory celým plénom, pretože opäť, sotva sa niekto môže domnievať, že to, že nebudeme, preboha, tak ako, chvalabohu, netlmočíme feldkuráta Katza v podaní Miloša Kopeckého pre dospelých do dabovanej slovenčiny z Haškovej češtiny, takže nebudeme Spejbla, Hurvínka a Máničku dabovať a pripraviť ich tak o čaro toho, čo robí tieto už desaťročia a desaťročia žijúce figúry jednoducho jedným zo symbolov toho, čo obohacuje svet našich detí tak ako mnohé iné, by som povedal, kultúrno-vzdelávacie položky, ktoré život prináša. Ja sa celkom čestne priznám, že som vyrástol na rozdiel od mnohých v mojej generácii na verneovkách. Ja som nebol veľký ctiteľ Karla Maya. Samozrejme, všetky filmy sme videli, ale žil som s verneovkami. A edícia Státního nakladatelství dětské literatury Podivuhodné cesty proste vychádzala v češtine. Tri štvrtiny mojej knižnice je českých kníh a nemyslím si, že by to bolo od samého počiatku od detského veku. Pamätám sa, ako mi strýko čítal ako päťročnému Staré povsti české Aloise Jiráska, že by ma to pripravilo o bohatosť slovnej zásoby alebo schopnosti sformulovať myšlienky či vety v rodnej reči, a preto som hlboko presvedčený, že dokonca i keď sme mali Kremienka a Chocholúšika, že Křemílek a Vochomůrka nebude znamenať ťažké poškodenie duševného vývoja mladej generácie.
Preto budem rád, keď tento návrh podporíte, a ak nie, bude to podobne ako s tým psom, ktorý nie je vec, len istý obraz toho, čo sme.
Skryt prepis
