Vážený pán predseda, vážená snemovňa, téma, s ktorou prichádzame, nie je nepochybne na doskách tejto snemovni ničím novým.
Hneď z úvodu môžem odmietnuť tvrdenie, že uznanie historického momentu v dejinách slovenského národa nie je dezintegrujúcim faktorom v spoločnosti. Všetko to, čo tu zaznievalo doteraz z úst vládnucej koalície od, počínajúc nedemokratičnosťou Československej republiky pre ostatných okrem Čechov, a o všetkých tých...
Vážený pán predseda, vážená snemovňa, téma, s ktorou prichádzame, nie je nepochybne na doskách tejto snemovni ničím novým.
Hneď z úvodu môžem odmietnuť tvrdenie, že uznanie historického momentu v dejinách slovenského národa nie je dezintegrujúcim faktorom v spoločnosti. Všetko to, čo tu zaznievalo doteraz z úst vládnucej koalície od, počínajúc nedemokratičnosťou Československej republiky pre ostatných okrem Čechov, a o všetkých tých dôvodoch, pre ktoré nemá byť 28. október štátnym sviatkom, k tomu teda asi toľko.
Teraz tu máme na stole nedôstojný návrh dokonca nedôstojný i z hľadiska toho 30. októbra, urobiť ho jednorazovým štátnym sviatkom. Myslím, že jednorazový štátny sviatok je unikát, nenapadá ma nijaká civilizovaná krajina, ktorá by mala jednorazový štátny sviatok.
No, k tomu samotnému Martinu. Obvyklá námietka proti 28. októbru je tá, že 30. októbra sa zástupcovia slovenského národa rozhodli, že sa budú v budúcnosti hľadieť, spolu s Čechmi podieľať na budovaní spoločného štátu. Aby sa mohol vôbec niekto rozhodnúť, že sa na niečom bude podieľať a budovať to, musí to najprv existovať. A to, že Československá republika nevznikla 30. októbra, ale 28. októbra je proste danosť. Ak sa teda k niečomu chceme prihlásiť, nemôžme sa prihlásiť k niečomu neexistentnému, a ak to existuje, tak sa prihlasujeme k tomu, čo existuje, čo sa v Martine, nevediacom o 28. októbri v Prahe, aj stalo.
Obľúbeným argumentom v prospech dominancie Martinskej deklarácie je to, že v Prahe neboli Slováci. Samozrejme, opomína sa Dr. Vavro Šrobár, ktorý bol veľmi významným predstaviteľom slovenskej, by som povedal, politickej scény tých časov, rádovo významnejší ako drvivá väčšina účastníkov Martinskej deklarácie, ale napriek tomu odmietam váženie hodnoty účastníkov. V Martine boli statoční slovenskí vlastenci, ktorí, ale to musím podčiarknuť, ak niekto tvrdí, že Šrobár v Prahe nereprezentoval Slovákov, tak musím povedať, že nikto v Martine nereprezentoval Slovákov. Nikto z účastníkov Martinskej deklarácie vrátane môjho pradeda Jána Krivoša nebol nikým zvolený, nikým poverený, proste tam išiel. Išli tam tí, ktorí boli spádovo, a to poviem celkom férovo, železnične blízky k Vrútkam. To znamená, že keď sa pozriete na trvalé bydlisko účastníkov Martinskej deklarácie, je vám zrejmé, že tam boli tí ľudia, ktorí sa o veci dozvedeli a ktorí boli v stave sadnúť na akýsi dopravný prostriedok (vlak), ČSAD ani SAD neexistovalo a doviesť sa do Vrútok a do Martina. To bolo hlavné kritérium výberu. Takže reči o zástupcoch Slovákov sú nonsens. Môj pradedo zastupoval svoju ženu a svojich osem detí iba ak, ale neviem, či mal od nich poverenie. To znamená, že nikto tam nikoho nezastupoval, ale boli to slušní slovenskí patrioti a to bola vzácnosť v tých časoch, pretože slovenských uvedomelých patriotov bolo toľko, že by si ich na pár rebrinákov naložil. Prišli a ukázali naplnenie svojho dovtedy stále v nich žijúceho postoja. Takže toľko k reprezentatívnosti martinského zhromaždenia v dvorane Tatra banky a toľko k tomu, kto tam koho zastupoval.
Ani generál Štefánik, ktorého bol vznik republiky korunováciou jeho životného diela, o Martine nevedel a celkom spokojne bol aj bez toho. Ani Štefan Osuský, ktorého zásluha o vznik Československa je najmenej taká ako drvivej väčšiny martinských deklarantov, o Martine nevedel. Československá republika proste nevznikla Martinskou deklaráciou. Márne to budeme rôznym spôsobom bógnovať okolo tejto záležitosti. Boli to statoční ľudia a patrí im česť. Aj rozhodne Martinská deklarácia ako pamätný deň je absolútne na mieste dejín Slovenskej republiky.
Zvláštne je tiež také to, tá úvaha o tom, že to sme my vtedy tam. Viete, poviem trošku iný príklad. Nacizmus bol porazený v Deň víťazstva, vo Victory Day, keď padol Berlín a 2. svetová vojna v Európe skončila. Svätia to všetci v deň víťazstva. Nesvätia to vtedy, keď bolo oslobodené ich rodné mesto alebo ich dedina, alebo ich hlavné mesto, alebo posledná dedina v ich štáte, keď už tam neboli nacisti. Európa prijala Victory Day, my tiež hádam nebudeme svätiť Deň víťazstva nad fašizmom, keď bola oslobodená prvá obec v oblasti Dukly a len keď bola oslobodená posledná obec za Kútmi. Tak hádam sme sa zjednotili na nejakom dni, keď sa to stalo, a takisto je absolútne iluzórne nezjednotiť sa na dni, keď vznikla Československá republika. A hádky o tom, koho zastupoval Šrobár, koho Hlinka, koho ten alebo onen, sú smiešne, lebo odpoveď je nikto nikoho, len seba a svoju slušnú vlasteneckú vôľu.
Takže keď už odhliadnem od nápadu nedôstojne svätiť vznik štátu, a teraz môžme dojsť do diskusie o tom, pre koho bol demokratický, ako hovorí kolega Hrnko, pre menšiny nebol. V tom prípade asi by sme mali pochopiť Konrada Henleina, pretože nepochybne chceli Sudetskí Nemci z našej nedemokracie Heim ins Reich do demokracie nacistického Nemecka. Nepochybne v tom prípade musíme uznať oprávnenosť viedenskej arbitráže, pretože jednoducho Maďari v Košiciach, Nitre, Fiľakove, Rimavskej Sobote chceli naspäť do Uhorska. Zrejme sme boli málo demokratickí a Mníchov i Viedenská arbitráž boli vlastne bojom za demokraciu, pretože sme sa nedemokraticky chovali. Ja si nemyslím, že Československá republika sa dá len v jednom riadku spomenúť s demokratičnosťou hitlerovského Nemecka, a pripusťme, i hortyovského Maďarska.
Takže ak hovorí historik o nedemokratičnosti Československej republiky, tak to bolo 20 rokov, keď tu smeli existovať politické strany, keď sa sformovala slovenská inteligencia, keď tých inteligentov, ktorí boli slovenskí patrioti, už nebolo za tri rebrináky, ale bolo ich podstatne viac. Keď vstali karvaši a iní, ktorí v ’918. na každom rohu nestáli. To znamená, že tá nedemokratická republika umožnila to, a to treba povedať, že odhliadnuť od tútorstva Adolfa Hitlera slovenský štát ukázal okrem hanebností, ktorých sa dopustil, i to, že tam vyrástla vrstva vzdelancov, ekonómov a ľudí schopných riadiť krajinu. Proste chcem hovoriť o Karvašovi, Zaťkovi, o vysokoškolských profesoroch na mojej alma mater. Tí všetci vyrástli v tej nedemokratickej republike, ktorá skončila tak, že profesorov, ktorí tú univerzitu zakladali, sme vyhnali pod sloganom Česi peši do Prahy. No, tak to je taký smutný historický nevďak. Ale nič to nemení na tom, že už vtedy tu bol vychovaný profesor Čársky, významný nástupca profesora Kostlivého, že tu bol profesor Vršanský, ktorý ešte mňa učil biológii, a že všecko toto vzniklo v tej nedemokracii, ktorá vznikla 28. októbra. Samozrejme... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)
Danko, Andrej, predseda NR SR
Pán poslanec, musím vás upozorniť...
Osuský, Peter, poslanec NR SR
Áno, ďakujem. Je zrejmé, aký bude osud tohto pozmeňovacieho návrhu, ale čokoľvek na jeho adresu poviete, nebude to proste pravda.
Ďakujem.
Skryt prepis