Videokanál poslanca

Vážený pán predsedajúci, vážená pani predkladateľka, vážená snemovňa, nebudem vás dlho zdržovať a chcel by som hneď na úvod vyjadriť potešenie nad tým, že 4 kandidáti nielenže splnili podmienky, ktoré boli na nich kladené, ale že sú to súci kandidáti. Keďže ale stojíme pred rozhodnutím vybrať dvoch z nich, tak budem hovoriť o dôvodoch, pre ktorých sme s kolegom Dostálom navrhli a budeme hlasovať za kandidáta Petra Juščák, a tiež o dôvode, pre ktorý budem hlasovať za kandidátku Janku Šípošovú.
Chcem povedať, že obidvaja títo kandidáti, čím vonkoncom neznižujem kvality tých ďalších dvoch, sú mne osobne známi dlhší čas. Janka Šípošová bola naša parlamentná kolegyňa, poznám ich postoje a myslím si, že svojím zásadným a poctivým postojom, kategorickým odmietnutím oboch totalít, ktoré poznačili Slovensko v 20. storočí, spĺňajú veľmi dobre to, čo očakávam od mojich zástupcov v správnej rade. Sú to proste kandidáti, ktorí nemajú tendenciu ani zľahčovať, ani popierať, ani ospravedlňovať, ani hľadať krivé vysvetlenia, ale ktoré sa k hanebným častiam našich dejín a zodpovedným za tieto hanebné časti stavajú rovnako statočne a prísne ako to duch, ktorý, s ktorým Ján Langoš založil Ústav pamäti národa, vyžaduje. Budem rád, ak si čo najviac z vás, vážení kolegovia, osvojí tento návrh a k tomu predsa len dodávam, že tým vonkoncom neznižujem osobné danosti a kvalitu iných kandidátov.
Ďakujem.

Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Všeobecne, a to náhodou teraz hovorím kolegovi predrečníkovi, si väčšina vystupujúcich proti tomuto návrhu vymyslí problém, ktorý v tom návrhu vonkoncom nie je, ako hovoril Petr Pithart, "slyší trávu růst", a potom hrdinsky s ním desať minút bojuje. Bojuje s degradáciou manželstva. Priznám sa, že nijaký zväzok nikoho na svete moje manželstvo nezdegraduje. Ak je vaše také fragilné, je to možno váš problém, ale mojím teda nehne nič.
Hovoríme o degradácii rodiny. Ja sa pýtam, čím tento návrh umožňujúci OČR-ku, dedenie a nahliadnutie do zdravotnej dokumentácie, komu na svete môže degradovať rodinu? Však to je sprostosť, ktorá búcha dvermi.
Ďalej sa dozviem, že čiastočne sa zavádza týmto manželstvo. No toto je tak zavedené čiastočné manželstvo ako čiastočne zavedené tehotenstvo. Rovnaká blbosť. A keď si pomyslím, čo tu zaznelo, čoho všetkého ste sa dotkli, zvierat, všetkého možného v boji proti niečomu, čo je tu na stole, čo je jasne ohraničené a vymedzené a čo sa nijako netýka osemdesiatich či deväťdesiatich percent toho, o čom ste hovorili.
Keď sme u toho, koho stvoril Boh, tak ja vás ubezpečujem, že stvoril Kotlebu a všetkých homosexuálov na zemeguli, keď sme teda u Boha ako stvoriteľa. Nemyslím si, že homosexuálov stvoril niekto iný, ako stvoril Kotlebu. (Potlesk.)

Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Kolega Mizík, tak najprv jazykové okienko, respektíve okienko cudzích slov. Nie sú to geriatrofili, ale gerontofili. Keďže to už dneska hovoríte druhýkrát, tak si to zapíšte, aby ste boli v budúcnosti na tom predsa len lepšie vybavene.
A potom všeobecne platí, ale aj o vás, že sa tu nediskutuje k tomu, čo je predložené, že sa nediskutuje k tým trom možnostiam, ktoré sa otvárajú touto normou, ale hovorí sa zo zásady o niečom, čo vôbec nie je na papieri a čo vôbec nie je témou dneška. I normálnejší kolegovia poslancovia hovoria rovno o adopcii detí a podobne.
No, ja by som povedal, že keby existovali vtedy parlamenty, tak by zrejme nejaký, by som povedal, svedomití myslitelia na budúcnosť detí čelili vynálezu kolesa, pretože to nepochybne malo za následok autonehody a ich obete. A do Menlo Parku by hodili zápalnú fľašu, pretože somár Edison vynašiel elektriku a tá potom triasla a zabíjala ľudí.
Takže je skutočne ukážkové, ako tu preventívne ochraňujeme niečo, čo vôbec návrh, ktorý je predložený a o ktorom by sme mali hovoriť, nerieši. Ale očividne, každý sa tu vybúri na niečom, čo si nemohol v texte prečítať.

Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Problémom – okrem mnohých iných – takéhoto návrhu je, že vedie deliacu čiaru medzi pracujúcimi. Že vedie deliacu čiaru medzi ľuďmi, ktorí sa podieľajú svojou činnosťou na tvorbe národného produktu, platia dane, ale sú rozdelení do minimálne dvoch kategórií. Nad a pod. Ešte ani iné populistické nápady typu vlaky zadarmo pre študentov nerozhodli, že budú túto výhodu požívať len študenti veľkých fakúlt, napríklad právnických, ale že napríklad študent archeológie bude pod čiarou, lebo ich je málo. Rovnako ešte nikoho nenapadlo pri veľkolepom projekte obedov zadarmo, že sa snáď budú tie obedy dávať zadarmo len deťom v istom počte žiakov v škole a tie ostatné deti môžu ostať hladné. Teda populizmus, ktorý ešte k tomu delí ľudí na kategórie, je ešte horší ako akýkoľvek iný. A musím teda povedať, že ak sa mám zamyslieť nad tým, ako sa môžu cítiť tí, ktorí rovnako poctivo pracujú, ale majú len 48 spolupracovníkov v porovnaní s tými, ktorí ich majú 50 a oni sú tí 51., tak to zakladá ústavnú nerovnosť ešte aj v tejto naprojektovanej hlúposti.

Ďakujem pekne. No toto je také typické hodnotenie generálov po boji. My si nepripomíname oslavou vzniku toho štátu všetko to, čo potom nasledovalo ďalších 70 rokov. To znamená, my ten štát nemôžme a jeho vznik hodnotiť so všeckým každý zo svojej pozície, toto sa mi tam nepáčilo, toto. To je asi tak, ani keby sme odmietli Cyrila a Metoda, lebo s nimi prišla viera, ktorá potom upaľovala ľudí, takže to sú vlastne úplní trotli, čo to sem dovliekli, lebo potom sme pálili oponentov. Ako zobuďme sa! Nebuďme po boji generálmi a nevsúvajme statočným ľuďom z 28. októbra i z 30. októbra to, čo založili, lebo to bolo dobré v konečnom dôsledku pod aspektom všetkých možno vecí, čo sa nám na tom nepáčili. Takže asi tak ako s tým Cyrilom je to aj s tou republikou, a Metodom.
Viete, pán kolega marxistický historik Hrnko, ja nie som historik, to je pravda, v tom máte forhond, ale v histórii 20. storočia a Československa sa venujem pomerne dlho. Ináč keď sme už u toho vznikla Republika Československá, nie Československá republika, keď sme u toho, ten prvý názov bola Republika Československá. Možno trošku archaické ale tak sa to volalo, keď sme už pri poučovaniach. A keď sme u toho Jurigu, O. K., Juriga teda bol na mieste zo 115 alebo 20, ešte máte nejakého ďalšieho, lebo Hlinka na mieste nebol podľa tejto vašej teórie váženia závažnosti a reprezentatívnosti. Poslanec Uhorského parlamentu je zvolený. Hlinka nebol zvolený, odmietneme ho, len Juriga platil? To znamená, toto argumentovanie jedným, troma, piatimi zo 115 je úplne smiešne. Ani Masaryk nebol zvolený alebo bol... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Vážený pán predseda, vážená snemovňa, téma, s ktorou prichádzame, nie je nepochybne na doskách tejto snemovni ničím novým.
Hneď z úvodu môžem odmietnuť tvrdenie, že uznanie historického momentu v dejinách slovenského národa nie je dezintegrujúcim faktorom v spoločnosti. Všetko to, čo tu zaznievalo doteraz z úst vládnucej koalície od, počínajúc nedemokratičnosťou Československej republiky pre ostatných okrem Čechov, a o všetkých tých dôvodoch, pre ktoré nemá byť 28. október štátnym sviatkom, k tomu teda asi toľko.
Teraz tu máme na stole nedôstojný návrh dokonca nedôstojný i z hľadiska toho 30. októbra, urobiť ho jednorazovým štátnym sviatkom. Myslím, že jednorazový štátny sviatok je unikát, nenapadá ma nijaká civilizovaná krajina, ktorá by mala jednorazový štátny sviatok.
No, k tomu samotnému Martinu. Obvyklá námietka proti 28. októbru je tá, že 30. októbra sa zástupcovia slovenského národa rozhodli, že sa budú v budúcnosti hľadieť, spolu s Čechmi podieľať na budovaní spoločného štátu. Aby sa mohol vôbec niekto rozhodnúť, že sa na niečom bude podieľať a budovať to, musí to najprv existovať. A to, že Československá republika nevznikla 30. októbra, ale 28. októbra je proste danosť. Ak sa teda k niečomu chceme prihlásiť, nemôžme sa prihlásiť k niečomu neexistentnému, a ak to existuje, tak sa prihlasujeme k tomu, čo existuje, čo sa v Martine, nevediacom o 28. októbri v Prahe, aj stalo.
Obľúbeným argumentom v prospech dominancie Martinskej deklarácie je to, že v Prahe neboli Slováci. Samozrejme, opomína sa Dr. Vavro Šrobár, ktorý bol veľmi významným predstaviteľom slovenskej, by som povedal, politickej scény tých časov, rádovo významnejší ako drvivá väčšina účastníkov Martinskej deklarácie, ale napriek tomu odmietam váženie hodnoty účastníkov. V Martine boli statoční slovenskí vlastenci, ktorí, ale to musím podčiarknuť, ak niekto tvrdí, že Šrobár v Prahe nereprezentoval Slovákov, tak musím povedať, že nikto v Martine nereprezentoval Slovákov. Nikto z účastníkov Martinskej deklarácie vrátane môjho pradeda Jána Krivoša nebol nikým zvolený, nikým poverený, proste tam išiel. Išli tam tí, ktorí boli spádovo, a to poviem celkom férovo, železnične blízky k Vrútkam. To znamená, že keď sa pozriete na trvalé bydlisko účastníkov Martinskej deklarácie, je vám zrejmé, že tam boli tí ľudia, ktorí sa o veci dozvedeli a ktorí boli v stave sadnúť na akýsi dopravný prostriedok (vlak), ČSAD ani SAD neexistovalo a doviesť sa do Vrútok a do Martina. To bolo hlavné kritérium výberu. Takže reči o zástupcoch Slovákov sú nonsens. Môj pradedo zastupoval svoju ženu a svojich osem detí iba ak, ale neviem, či mal od nich poverenie. To znamená, že nikto tam nikoho nezastupoval, ale boli to slušní slovenskí patrioti a to bola vzácnosť v tých časoch, pretože slovenských uvedomelých patriotov bolo toľko, že by si ich na pár rebrinákov naložil. Prišli a ukázali naplnenie svojho dovtedy stále v nich žijúceho postoja. Takže toľko k reprezentatívnosti martinského zhromaždenia v dvorane Tatra banky a toľko k tomu, kto tam koho zastupoval.
Ani generál Štefánik, ktorého bol vznik republiky korunováciou jeho životného diela, o Martine nevedel a celkom spokojne bol aj bez toho. Ani Štefan Osuský, ktorého zásluha o vznik Československa je najmenej taká ako drvivej väčšiny martinských deklarantov, o Martine nevedel. Československá republika proste nevznikla Martinskou deklaráciou. Márne to budeme rôznym spôsobom bógnovať okolo tejto záležitosti. Boli to statoční ľudia a patrí im česť. Aj rozhodne Martinská deklarácia ako pamätný deň je absolútne na mieste dejín Slovenskej republiky.
Zvláštne je tiež také to, tá úvaha o tom, že to sme my vtedy tam. Viete, poviem trošku iný príklad. Nacizmus bol porazený v Deň víťazstva, vo Victory Day, keď padol Berlín a 2. svetová vojna v Európe skončila. Svätia to všetci v deň víťazstva. Nesvätia to vtedy, keď bolo oslobodené ich rodné mesto alebo ich dedina, alebo ich hlavné mesto, alebo posledná dedina v ich štáte, keď už tam neboli nacisti. Európa prijala Victory Day, my tiež hádam nebudeme svätiť Deň víťazstva nad fašizmom, keď bola oslobodená prvá obec v oblasti Dukly a len keď bola oslobodená posledná obec za Kútmi. Tak hádam sme sa zjednotili na nejakom dni, keď sa to stalo, a takisto je absolútne iluzórne nezjednotiť sa na dni, keď vznikla Československá republika. A hádky o tom, koho zastupoval Šrobár, koho Hlinka, koho ten alebo onen, sú smiešne, lebo odpoveď je nikto nikoho, len seba a svoju slušnú vlasteneckú vôľu.
Takže keď už odhliadnem od nápadu nedôstojne svätiť vznik štátu, a teraz môžme dojsť do diskusie o tom, pre koho bol demokratický, ako hovorí kolega Hrnko, pre menšiny nebol. V tom prípade asi by sme mali pochopiť Konrada Henleina, pretože nepochybne chceli Sudetskí Nemci z našej nedemokracie Heim ins Reich do demokracie nacistického Nemecka. Nepochybne v tom prípade musíme uznať oprávnenosť viedenskej arbitráže, pretože jednoducho Maďari v Košiciach, Nitre, Fiľakove, Rimavskej Sobote chceli naspäť do Uhorska. Zrejme sme boli málo demokratickí a Mníchov i Viedenská arbitráž boli vlastne bojom za demokraciu, pretože sme sa nedemokraticky chovali. Ja si nemyslím, že Československá republika sa dá len v jednom riadku spomenúť s demokratičnosťou hitlerovského Nemecka, a pripusťme, i hortyovského Maďarska.
Takže ak hovorí historik o nedemokratičnosti Československej republiky, tak to bolo 20 rokov, keď tu smeli existovať politické strany, keď sa sformovala slovenská inteligencia, keď tých inteligentov, ktorí boli slovenskí patrioti, už nebolo za tri rebrináky, ale bolo ich podstatne viac. Keď vstali karvaši a iní, ktorí v ’918. na každom rohu nestáli. To znamená, že tá nedemokratická republika umožnila to, a to treba povedať, že odhliadnuť od tútorstva Adolfa Hitlera slovenský štát ukázal okrem hanebností, ktorých sa dopustil, i to, že tam vyrástla vrstva vzdelancov, ekonómov a ľudí schopných riadiť krajinu. Proste chcem hovoriť o Karvašovi, Zaťkovi, o vysokoškolských profesoroch na mojej alma mater. Tí všetci vyrástli v tej nedemokratickej republike, ktorá skončila tak, že profesorov, ktorí tú univerzitu zakladali, sme vyhnali pod sloganom Česi peši do Prahy. No, tak to je taký smutný historický nevďak. Ale nič to nemení na tom, že už vtedy tu bol vychovaný profesor Čársky, významný nástupca profesora Kostlivého, že tu bol profesor Vršanský, ktorý ešte mňa učil biológii, a že všecko toto vzniklo v tej nedemokracii, ktorá vznikla 28. októbra. Samozrejme... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Danko, Andrej, predseda NR SR
Pán poslanec, musím vás upozorniť...

Osuský, Peter, poslanec NR SR
Áno, ďakujem. Je zrejmé, aký bude osud tohto pozmeňovacieho návrhu, ale čokoľvek na jeho adresu poviete, nebude to proste pravda.
Ďakujem.

Ďakujem pekne. Ďakujem pekne, drobná epizóda z predvčerajšej komisie školskej na mestskej časti Bratislava - Staré Mesto. O mzdových podmienkach kucháriek v školách sa iste širšie vie, alebo aj nevie. V súvislosti s tým chcem povedať, že SaS iste nie je strana, ktorá by bola nadšená bezhlavým dvíhaním minimálnej mzdy, ale zvlášť nefér je, ak ju určujeme, by som povedal, súkromným podnikom a sami tak nečiníme. Neviem si predstaviť, možnože v Bratislave v Starom Meste ten záujem nebude taký, ale keď človek počúva o obedoch zadarmo, tak okrem toho, že nie sú zadarmo, lebo nikdy žiaden obed nie je zadarmo, ako hovorí stará múdrosť, je teraz zrejme na Slovensku a nepochybne i v Starom Meste otázka, kto ich bude variť. Neviem si predstaviť pri dnešnej situácii, keď chýbajú kuchárky, kam sa pozriete na školy, že by sme dokázali, ak by bol záujem, pokryť to, čo sľubujeme. To znamená, každé dieťa sa príde naobedovať. Bolo by pozoruhodné vidieť, ako sa to bude za danej situácie riešiť.
My tento návrh zákona podporujeme, ale bude vždy pri rozhodnutiach treba myslieť na to, aké do dôsledkov tie rozhodnutia prinesú plody.

Ďakujem, pán predsedajúci, rád by som opravil svoje hlasovanie o tlači 1000, hlasovanie č. 183. Mylne som hlasoval "za", prosím, hlasovať "proti".

Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Samozrejme, že každý človek so zdravým rozumom a s aspoň štipkou vďaky voči obetavým náhradným rodičom podporí presne to, čo bolo teraz predložené. Hovorím to i preto, že presne takúto novelu zákona sme pred krátkym časom v tomto parlamente predložili aj my. Jednoducho tzv. kočíkovné si minimálne tak, ak nie oveľa viac, zaslúžia tí rodičia, ktorí snímu z bedier štátu starostlivosť o nového človeka, keď už tí biologickí rodičia túto starostlivosť na bedrá štátu zložili.
Mám síce obavu, že štandardná koaličná tuposť pri odmietaní čohokoľvek, čo pochádza z opozície, prevalcuje aj, tak ako to bolo v našom prípade toť nedávno, tento dobrý návrh. Ale je to len svedectvo toho, aký je rozdiel medzi tým, čo deklarujeme hubou a čo môžme pre dobrú vec urobiť.

Vážená snemovňa, perspektívne nás čaká ďalšie hlasovanie o tomto návrhu zákona. Nemyslím si, ako sa tak pozerám, že by sme nahliadli to, čo podľa nás je jasné. A nechcem povedať, že to bude hanbou tejto snemovne, ale každý si píše svoje postoje a každý akýmsi spôsobom vstupuje i do dejín a do histórie. Niekto by povedal, zemiaky lacnejšie nebudú, nebudú, aj keby sme tento návrh prijali. Ale to, čo som za tie roky v tejto snemovni s takýmito totožnými alebo veľmi podobnými návrhmi zákona zažil, je len obraz toho, akí sme. A teraz nehádžem kameňom, lebo snemovňa je najdokonalejší obraz svojho občianstva. Každá skupina občanov má na tejto skupinovej fotografii svoje pixely. A akokoľvek občania nemajú radi parlament, zabúdajú na elementárnu pravdu, že je ich najvernejším obrazom. A ak ich najvernejší obraz nepovažuje vznik Československej republiky a tým pádom slobodného Slovenska za rovný 1. máju, 8. máju, 1. septembru, tak je to len výpoveď o tom, akí sme.