20.
Takže nebudem začínať od začiatku, takže začnem odtiaľ, kde som skončil.
Milé dámy a páni, toto je podstata, alfa a omega, ostatné kritériá a argumenty sú podružné vrátane toho, že sa má presne určiť koeficient výpočtu štátneho príspevku na médiá verejnej služby. Stále platí "koho chlieb ješ, toho pieseň spievaš". Verejnosť má teraz právo hodnotiť aj kritizovať obsah vysielania, pretože ho sčasti financuje. Teraz nebudem riešiť otázku, či kvalita vysielacej služby zodpovedá predstavám tých, ktorí tú službu platia, ale riešiť dilemy, či je výber správny, správne nastavený. Reagujem tak na argumentáciu navrhovateľa, že stanovený príspevok zo štátneho rozpočtu má údajne odstrániť politický vplyv. Naozaj neviem, ani netuším, pán predkladateľ, aký politický vplyv môže vyplývať z úhrady za služby verejnosťou, resp. zo zmluvy so štátom alebo z minimálneho príjmu z reklamy. Ak takúto skúsenosť ako dlhoročný poslanec a aj člen vládnej koalície vlády Ivety Radičovej máte, mali by ste nás s tým oboznámiť. Inak vnímam vaše tvrdenie len ako bežné klišé a floskulu.
Návrh na radikálnu zmenu systému financovania RTVS mi pripomína porekadlo "z dažďa pod odkvap". Navyše tých vplyvov je totiž viac, nie jeden. Návrh sa na zložitú problematiku vysielania vo verejnom záujme pozerá len jediným okom. V konečnom dôsledku jej povinný príspevok štátu bude pochádzať zo zdrojov verejnosti, len sa od ľudí vyberie nepriamo.
Takže, pán poslanec, ak sledujete získať nejaké politické body tým, že si prevrátite kabát naruby a budete tvrdiť, že je to už iný kabát, tak klamete nielen seba, ale aj zavádzate občanov. Myslím, že ste už dosť skúsený harcovník a ste dlho vo výbore pre kultúru a médiá, aby ste poznali problematiku verejnoprávnych médií.
Po roku 1989 sme prijali transformáciu zo štátnej televízie a rozhlasu na verejnoprávny status vo všetkých oblastiach, počnúc legislatívou, zriadením rady, systémom volieb členov rady, aj generálneho riaditeľa tohto média verejnej služby s rôznymi ďalšími úpravami tak, aby na Slovensku vznikol funkčný model, model duálneho vysielania. Ten priniesol rozmach vysielateľov na základe licencie, čiže súkromných médií, ktoré ovládli nielen reklamný trh, ale aj trh sledovanosti televízií a rozhlasov. Takže návrh, váš návrh vnímam ako narušenie dlho utváraného a ako tak stabilizovaného balansu v systéme duálneho vysielania zo systémového hľadiska, aj z hľadiska financovania, na čo poukážem o chvíľu príkladom z Európskej komisie.
Mám pocit, vážený pán poslanec Viskupič, že zmena financovania je asi vaším koníčkom, lebo v októbri 2015 ste neuspeli s návrhom na zmenu financovania kultúry na Slovensku, kde ste naopak chceli návrhom zákona o Kultúrnom fonde zaviesť viaczdrojové financovanie fondu. Teraz presadzujete centrálne financovanie zo štátneho rozpočtu a navyše naviazané na hrubý domáci produkt - HDP.
Pán poslanec, pri všetkej úcte a rešpekte k našej práci, nemyslíte si, že taká zásadná zmena, dokonca historická a systémová pri financovaní médií verejnej služby je na jedného poslanca a ešte k tomu z opozície priveľké sústo a odvaha? Ja osobne si myslím, že takéto reformné a transformačné zmeny by mali prejsť klasickým legislatívnym procesom, vrátane medzirezortného a odborného pripomienkového konania. Nebojím sa povedať, že váš populistický návrh je v podstate stále ten istý, oprašovaný a recyklovaný. V tejto situácii navyše aj časovo nasadený pre získanie politických bodov, lebo je tu ohlásený zámer ministerstva na úpravu úhrad verejnosti, aj odpor jedného z koaličných partnerov, takže ste takticky využili situáciu. Mám pre vás dobrú radu, skúste reštaurovať, opraviť či prestaviť súčasný systém, skúste vymyslieť niečo nové, pokúste sa namiesto búrania rekonštruovať. Je to možno zložitejšie, nedajú sa pri tom vytĺkať až tak evidentne politické body, ale stálo by to za to, ak už ste tak nabudený na financovanie verejnej služby.
Príkladom inšpirácie posunu a transformácie na vyššiu novú, transparentnú, objektívnu, aj adresnú úroveň v praxi financovania médií verejnej služby je Nemecko. Funguje tam Komisia pre stanovenie finančných potrieb verejnoprávnych organizácií - KEF. V jej koncepcii je určovať konkrétnu výšku koncesionárskych poplatkov. Orgán tvorí 16 expertov na rôzne oblasti - ekonómovia, audítori, vedci a podobne. Ich nomináciu má na starosti 16 regionálnych parlamentov na obdobie piatich rokov.
KEF stanovuje rozpočty, ktoré nemôžu verejnoprávne televízie a rozhlas prekročiť. Ich výška je určená na základe analýz finančných požiadaviek s ohľadom na efektivitu a náklady spojené s poslaním verejnoprávnych vysielateľov, avšak bez ovplyvňovania slobody rozhodovania ohľadom výberu programov.
Teraz iba vidím, ako okrem populizmu ešte aj váš návrh rozdeľuje spoločnosť. Už len tým, že verejnosti aj nám predhadzujete údaje vytrhnuté z kontextu, že, citujem vás z dôvodovej správy: "Slovenská republika je krajinou, v ktorej štát platí za obsah verejnoprávnych médií veľmi málo v porovnaní s inými krajinami sveta.". Som zvedavý, či túto istú vetu a argument, len adresovanú na občanov, rovnako použijete a poviete, že na Slovensku koncesionári v porovnaní s inými krajinami Európskej únie platia, citujem vás: "veľmi málo". Myslím, že sa tomu vyhnete, lebo to nezapadá do vášho politického scenára mútiť vodu na povrchu a zbierať populistickú smotanu.
Na druhej strane súhlasím, že Slovensko sa nemôže porovnávať v bohatstve a výkonnosti ekonomiky s najvyspelejšími ekonomikami, ani slovenskí občania nemajú také priemerné platy ako napríklad Nemci alebo Francúzi či Dáni, aby mohli platiť. Napríklad pri porovnaniach sa ukazuje, že Slovensko je s mesačnými nákladmi na obyvateľa na úrovni 1,5 eura približne na polovici priemeru Európskej únie 3,14, ale pri porovnaní slovenských platov s priemerom na západe sú rozdiely 2 až 4-násobne vyššie.
1. V Európe, to zdôrazňujem, lebo vy ste nám ušli až do USA, kde de facto verejnoprávne médiá ani nepoznajú, v podobe európskej existuje len sieť a tiež do Japonska, ale celý tento systém stojí na viacerých nohách a vy si účelovo vyberiete iba jednu časť – zdroje zo štátu. Pritom navrhovateľ ako skúsený poslanec vie, že vo viaczdrojovom systéme sa nachádza nielen priamy príspevok štátu, ale aj tzv. koncesionárske poplatky, príjmy z reklamy, z vlastnej komerčnej činnosti a tieto zdroje majú v rôznych štátoch rôzne pomery, takže niekde vyskočí pozitívne financovanie cez štátny rozpočet, niekde sú to koncesie, inde vsadili na reklamu a keď citujem BBC, tak viete, že tam majú obrovské zdroje z príjmov z vlastnej tvorby a jej predaja.
2. Keď sa pozrieme na tabuľku mixu zdrojov verejnoprávnych médií z roku 2015, ktorú uverejnila európska vysielacia únia, tak zistíme, že prevažný podiel vo výške podielu aj v počte krajín predstavujúcich tzv. koncesionárske poplatky alebo úhrady verejnosti, v zahraničí nazývané Public Funds – verejné fondy, druhý s najčastejším a najväčším podielom v mixe financovania tvoria voľné licencie nasledované reklamou a inými komerčnými aktivitami.
Tu je, prosím, ukážka mapy, ale tú teraz nebudem ukazovať, lebo to nebudete aj tak vidieť, kde sú označované krajiny s prevažujúcim financovaním z verejných zdrojov a tiež vám ukážem tabuľku, ale to keď bude chcieť niekto osobne.
Sumárne, v 15 štátoch prevažujú verejné zdroje - koncesie, napríklad Portugalsko, Francúzsko, Írsko, Británia, Švajčiarsko, Nemecko, Rakúsko, Dánsko, Nórsko, Švédsko, Rumunsko, Česká republika, Slovensko a Slovinsko. Deväť štátov prevažne financuje svoje médiá verejnej služby z verejných fondov. Napríklad Španielsko, Belgicko, Holandsko, Pobaltské krajiny, Maďarsko, Bulharsko a len v jednom štáte na Malte prevažuje reklama.
Takže objektívna pravda je taká, že v rámci krajín združených v EBU - Európska vysielacia únia - existuje niekoľko tradičných modelov, pričom najčastejšie ide o kumulované alebo viaczdrojové financovanie verejnej služby. Únia európskych vysielateľov EBU, ktorá združuje verejnoprávne médiá v Európe sa opakovane vyjadruje v prospech zmiešaného modelu financovania, veľmi razantne to bolo po reforme vo Francúzsku, kde v roku 2009 odstrihli médiá verejnej služby od reklamy úplne, čo je ďalší extrém, ktorého by sme sa mali vyvarovať a cítiť tam lobing komerčných televízií. Citujem zdroj z EBU: „Úplné zbavenie sa reklamy nie je riešením.“
Chcem upozorniť, že do problematiky financovania médií verejnej služby v poslednej dobe vstupuje intenzívne aj Brusel, ktorý stráži hospodársku súťaž a z doterajších postojov a vyjadrení mám za to, že úplné financovanie zo štátneho rozpočtu by bolo pre Európsku komisiu problémom. Opieram sa aj o postoj eurokomisárky Neelie Kroes, ktorá bola predčasom zodpovedná za hospodársku súťaž a ktorá otvorila v roku 2008 verejné konzultácie o revízii financovania štátnych televíznych vysielateľov. Odznelo presvedčenie, že súčasný systém obsahuje veľa nedostatkov, ktoré prispievajú, citujem: "k nadmernému financovaniu", čo údajne pre verejné zdroje predstavuje väčšie bremeno, než aké je naozaj nevyhnutné. Komisii prekážalo, ak verejnoprávna televízia pod tlakom súkromných zdrojov vysiela niečo, čo nie je v obsahovej línii, aká sa od nej očakáva. Takýto stav mal podľa eurokomisárky Kroes mať za následok porušovanie hospodárskej súťaže. Práve balans v hospodárskej súťaži medzi verejnoprávnymi a súkromnými vysielateľmi je tou horúcou plochou a váš návrh, pán poslanec, by totálne naklonil váhy balansu v prospech štátnych zdrojov. Vo väčšine krajín v Európe sú štátne vysielania financované prostredníctvom kombinácie reklamy a verejných prostriedkov, a to buď poplatok alebo priamo od vlády.
Je pravda, že sú posuny vo financovaní z koncesií, ktoré niektoré štáty zrušili, ale hlavným dôvodom bola nízka vymožiteľnosť spojená so slabou platobnou disciplínou koncesionárov. Ale namiesto populistického presunu z koncesií na štát, kde treba vykrývať výpadok tak či tak z verejných fondov, tu máme aj novú alternatívu fínskeho modelu cez nový druh dane nesúcej meno verejnoprávnej inštitúcie – Yle daň. Tá sa platí ako podiel 0,68 % z celkových a kapitálových príjmov osôb. Neplatí sa však pri úrovni menšej ako 51 eur a maximálna úroveň je vo výške 143 eur. Zmenila sa tak aj podstata financovania a finančné zaťaženie bolo presunuté z domácností na jednotlivcov, ale je z hľadiska príjmov a sociálneho statusu spravodlivejšie a adresnejšie.
Čiastka pre Yle z daňového fondu je pritom definovaná mimo štátneho rozpočtu, aby bola zachovaná väčšia nezávislosť od vlády, to pripomínam na margo vašej argumentácie o politickej nezávislosti. Medzitým už fínska vláda navrhla transfer fondu do štátneho rozpočtu, ale ozvala sa EBU s tým, že je potencionálne útokom na nezávislosť financovania Yle.
Milé dámy, vážení páni, musel som vám aj predkladateľovi predostrieť objektívny rámec financovania médií verejnej služby, aby sme si uvedomili, o čom budeme rokovať a aké sú skúsenosti a trendy v zahraničí.
Na záver môjho vystúpenia sa vrátim ešte k Slovensku. To malo až do zmeny v obmedzení reklamného času pomerne vyvážené viaczdrojové financovanie a aj dnes vláda alebo štát cez ministerstvo kultúry prispieva cez zmluvu so štátom o obsahoch, cieľoch a zabezpečení služieb verejnosti v oblasti televízneho a rozhlasového vysielania na chod médií verejnej služby samostatným príspevkom. V roku 2015 to bolo súhrnne 30 miliónov, z toho na rozhlasovú zložku 3,3 mil. a na televízne vysielanie 20,7 mil. eur. K tomu 5 mil. eur na techniku a technológie, napríklad na spravodajskú techniku vyše 1,5 mil. a rovnako 1,5 mil. eur na štúdiovú techniku.
Takže, vážený pán navrhovateľ, vidíte, že už dnes z vami kalkulovanej sumy na minimálnej úrovni 100 mil. štát prispieva samostatnou čiastkou z rozpočtu tretinou príjmov. Zdá sa mi, že mierite na líšku, ale triafate Marišku, pretože tak ako v októbri 2015 vyšla správa, že financovanie kultúry sa nemení, aj na jeseň tohto roku vyjde podobná správa, financovanie RTVS sa nemení.
Milé dámy a páni, vzhľadom na tieto vecné a systémové nedostatky a pochybnosti, ktoré som predniesol vo svojom príspevku, navrhujem, aby Národná rada Slovenskej republiky podľa § 73 ods. 3 písm. b) nedoporučila predmetný návrh zákona prerokovať v druhom čítaní.
Ďakujem za vašu pozornosť.