Videokanál poslanca

Ďakujem veľmi pekne za slovo. Vážená pani ministerka, vážený pán predsedajúci, kolegyne, kolegovia, táto novela prispôsobuje náš zákon európskej smernici v otázke medzinárodných koprodukcií a s tým problém nie je, ale popritom. ako to už býva do návrhu sa prepašovávajú aj niektoré ďalšie veci, tak aj tu sme svedkami tých povestných prílepkov k zákonu.
V tomto prípade sa zákon dotýka teda nielen Audiovizuálneho fondu, ale aj činnosti Fondu na podporu umenia a Fondu na podporu kultúry národnostných menšín, takže rieši vlastne všetky podporné fondy, upravuje ustanovenia o ich financovaní, hospodárení a podobne, ako aj bolo spomenuté v dôvodovej správe, a nenápadne sa tu napríklad zvyšuje percento rozpočtu použiteľné na réžiu, s čím, ak mám hovoriť za stranu SaS, nemôžeme súhlasiť, keďže sme za štíhly štát, a hovoríme, že treba skôr zvyšovať efektivitu práce, a nie náklady na byrokraciu a podobne.
Podrobnejšie rozoberať navrhované ustanovenia bude možné v druhom čítaní, kde bude na to priestor, ale ja sa chcem zamerať na dve ustanovenia, ktoré ma na tejto novele, na tomto návrhu zaujali.
Prvé je to, že jedným z cieľov zmien zákona je, že sa vymedzujú aj také podporné činnosti Audiovizuálneho fondu a Fondu na podporu umenia, ktoré predstavujú tzv. nefinančnú podporu, ktorou budú môcť byť žiadatelia o dotáciu tiež podporení. Ide predovšetkým o uskutočňovanie prezentačných aktivít, propagačných aktivít, vzdelávacích aktivít, metodicko-poradenskej činnosti alebo sprostredkovateľskej činnosti, takže inými slovami, ak tomu teda ja dobre rozumiem, ak chcete natočiť film, požiadate o dotáciu Audiovizuálny fond, oni vám ju schvália, ale tak, že časť bude vo finančnom a časť bude možno aj v nefinančnom plnení. Takže napríklad, ak dostanete 100-tisíc eur, tak v podstate vo finančnom plnení dostanete 80-tisíc, ale zvyšných 20 tisíc, za tých zvyšných 20-tisíc vám Audiovizuálny fond môže zabezpečiť reklamu, nejakú vzdelávaciu akciu, metodickú činnosť prípadne vám niečo sprostredkuje, vezme váš film na festival, spropaguje ho. Neviem, či tomu dobre rozumiem, ale pri čítaní toho návrhu si to vysvetľujem takto. Okamžite vám pritom napadne, že či Audiovizuálny fond má sám toľko personálu, aby to mohli všetko pre žiadateľov zabezpečovať vlastnými prostriedkami. No to určite nie, ale keďže návrh dáva možnosť čerpať dotácie aj takým žiadateľom o podporu, ktorí sa budú podieľať na koprodukcii tzv. nefinančnou podporou, tak je celkom možné, že tých 20-tisíc Audiovizuálny fond poskytne niekomu, kto pre vás tieto služby zabezpečí. Je to tzv. vecné plnenie alebo nefinančné plnenie, ktoré je podľa môjho názoru vždy ošemetné, a považujem ho za zdroj mimoriadne netransparentného odlivu peňazí a to z jediného jedného dôvodu, že papier znesie všetko. Tá hodnota vecného plnenia môže byť vyčíslená na papieri naozaj všelijako a sme toho koniec koncov svedkami všade, kde sa pozrieme.
Toto vzbudzuje vo mne obrovské podozrenie, že je to opäť ušité na nejaké spriaznené marketingové firmy a o niektorých takých, ktoré pobrali dotácie na štátnych zákazkach od priaznivcov, členov SMER-u a im blízkym osobám a sú napojené aj na Audiovizuálny fond, písal na konci minulého roka aj Ján Kuciak. Písal konkrétne o jednej súkromnej akciovke, s ktorou boli veľké plány, vraj by mala marketingovo zastrešovať filmárov a reprezentovať náš filmový priemysel v zahraničí. Písal o prepojení ľudí za touto firmou na schránkové firmy, o jej protagonistoch, ktorí sa už roky vezú na straníckych a štátnych zákazkach SMER-u, a teda ak by ste si mysleli, že rezort kultúry je od nich oslobodený, tak sa veľmi mýlite.
Môžem túto agentúru aj menovať, vyšla v spomínanom článku Jána Kuciaka, ide o akciovku SONAF, s honosným názvom Slovenská národná filmová agentúra. Spája sa s menami Igor Kováč či Dalibor Vašica, sú to tí istí, ktorí organizovali Ficovu kampaň. Igor Kováč stál aj za oslavami MDŽ strany SMER v športových halách, bol to on, kto priviedol do strany aj Mareka Maďariča, s ktorým boli spolužiaci a ťahali spolu aj kampane SMER-u. Vďaka zákonu z dielne ministra Maďariča, ktorý umožnil dotovať zahraničné filmy natáčané na Slovensku pobrali neskôr aj státisícové dotácie z Audiovizuálneho fondu cez svoju dcérsku firmu Spectral a napríklad projekt Marco Polo. Takže ten systém, že fond nedáva, nedá producentom peniaze, financie, ale nejaké vecné plnenie, sa mi nepáči z viacerých dôvodov. Jednak oberá producentov o prostriedky, ktoré by mohli použiť na film, a navyše ich ešte aj urobia zodpovednými za niečo, čo im bude s najväčšou pravdepodobnosťou vnútené. Mám túto obavu. A myslím si, že takýto inštitút do dotačného systému nepatrí. V druhom čítaní preto pouvažujem nad pozmeňovacím návrhom na jeho zrušenie.
Druhé ustanovenie, ktoré ma zaujalo, je, že sa rade Audiovizuálneho fondu navrhuje nová kompetencia, schvaľovať vnútorný predpis Audiovizuálneho fondu, ktorý bude upravovať postup priznávania štatútu oficiálnej koprodukcie. Dnes rada Audiovizuálneho fondu poveruje riaditeľa rozhodovaním o udelení koprodukčného štatútu a týmto návrhom sa teda táto jeho kompetencia prenáša priamo do vnútorného predpisu Audiovizuálneho fondu.
Toto ustanovenie mi len pripomenulo to, ako sa vlastne interné normy prejavujú v praxi už dnes. Všetky fondy, všetky podporné fondy ich totiž majú a riadia sa nimi s tým, že vytvárajú akúsi uzavretú bublinu, také hermeticky uzavreté prostredie, ja by som to nazvala, že vyvolených a ešte vyvolenejších. Ako ukázala nedávna prax, ktorá vyplávala na povrch aj vo Fonde pre národnostné menšiny, je to taký ten systém „já na bráchu, brácha na mě“. Raz je v komisii hodnotiteľ, ktorý bol nedávno žiadateľom, a, naopak, súčasný žiadateľ je inokedy hodnotiteľom a tá transparentnosť sa zaručuje vraj tak, že počas hodnotenia svojho projektu dotyčný vyjde za dvere, aby neovplyvňoval hodnotiacich kolegov.
Takže táto transparentnosť je otázna, a ak si myslíte, že v iných fondoch je to iné, tak sa opäť mýlite. Ja už niekoľko mesiacov veľmi podrobne skúmam niektoré projekty z Audiovizuálneho fondu a úplne mi uchádza napríklad zmysel niektorých takýchto hodnotiteľských komisií, ktoré pridelia peniaze na projekt, na nejaký film aj napriek, že niektorí členovia hodnotiacej komisie majú úplne negatívny názor na tento projekt a dokonca ho do realizácie vôbec neodporúčajú.
Alebo ako by sme si mali vysvetliť inak, že z celého balíka, ktorý je určený na dotácie z Audiovizuálneho fondu, si takmer polovicu rozdelí len 12 firiem, ktoré v brandži plávajú už od Mečiara a neustále sa opakujú, pričom druhá polovica toho balíka musí vystačiť až pre 475 žiadateľov. Medzi tými vyvolenými sú žiadatelia, ktorí dostanú na svoje filmy aj státisíce a v niektorých prípadoch film ani nenatočia. Ak si dáte tú námahu, tak konateľov tých 12 firiem si vygúglite a zistíte vcelku zaujímavé prepojenia na rôznych kamarátov SMER-u - SD.
Alebo ako je možné, že Audiovizuálny fond umožňuje, a to všetko na základe tých interných predpisov, o ktorých tu hovoríme, financovať dielo po častiach. Producent získa dotáciu napríklad na vývoj filmu, pričom deklaruje, že má nejakých koproducentov, prikladá k tomu celkový rozpočet, ale potom získa ďalšiu dotačnú zmluvu na výrobnú časť, na produkciu, na nakrúcanie filmu, pričom tam uvádza celkom iný rozpočet, iných koproducentov a dokonca sa to prekrýva s prvou zmluvou aj v časovom plnení. A ak tomu náhodou pribudne ešte ďalšia zmluva na postprodukciu, tak ten chaos narastá a na prvý pohľad zo zmlúv naozaj nie je zrejmé, ako sa budú jednotlivé fázy projektu vlastne vyúčtotávať, koľkí koproducenti sa na tom jednom filme vlastne vo finále podieľajú, koľko je celkový rozpočet toho filmu vlastne a podobne. Toto všetko umožňujú interné smernice, podľa ktorých všetky podporné fondy furt fungujú.
Toto funguje všade rovnako a všetkým, všetkým v umeleckej brandži je úplne jasné, že ide o vysoko netransparentné prostredie, v ktorom sa dlhodobo najlepšie darí iba s tým, tým, ktorí v tom tzv. vedia chodiť, prípadne sa poznajú s tými správnymi ľuďmi. Dovolím si to nazvať termínom kultúrna klika. Od čias mečiarizmu sa ľudia v nej len trochu obmenili.
A aby som nehovorila len tak všeobecne, tak dám jeden konkrétny príklad za všetky a tým je celovečerný film Generál, ktorý mal byť výpravnou snímkou o života Milana Rastislava Štefánika. Mal byť nakrúcaný v rôznych častiach Európy, s bohatou výpravou, režisérskym a hereckým obsadením, a tak ďalej a vzbudil už pomerne veľké očakávania aj vo verejnosti. Podľa všetkého producent filmu už dostal na dotáciách niekoľko stotisíc euro na prípravu, no napriek tomu, že film o takomto čase mal byť už takmer natočený, tak podľa mojich informácií, ktoré mám z dôveryhodných zdrojov, tak nie je z neho nakrútená ešte ani jedna jediná klapka. Pýtam sa preto, ako je možné, že film, ktorý mal byť výkladnou skriňou osláv 100. výročia úmrtia Milana Rastislava Štefánika na budúci rok, bude zrejme pre Slovensko hanbou storočia. Aké vnútorné smernice Audiovizuálneho fondu to umožnili, že film získaval nové a nové zmluvy bez toho, že by boli reálne naplnené tie predchádzajúce? Ako je možné, že dotácie na tento film poberá firma, ktorej konateľ sa preslávil v minulosti produkciou filmu Jánošík, v ktorom sa spreneverilo 80 mil. vtedajších korún, alebo sa ministerskou kontrolou preukázali jeho vážne pochybenia vo vyúčtovaní s tým, že diela, na ktoré pobral dotácie, tentoraz z RTVS, vôbec nevznikli, resp. neboli nikdy premietané a podobne. Na tieto všetky otázky sa aktuálne pýtam cez infozákon aj v Audiovizuálnom fonde. Práve dnes im doručujem tieto otázky a naozaj som veľmi zvedavá, čo mi na ne odpovedia. Takže táto novela zákona o Audiovizuálnom fonde nič podstatné nevylepšuje, ale, naopak, budí podozrenie, že ide opäť o niečo ušité na mieru spriazneným ľuďom.
V strane SaS sme presvedčení, že je potrebné pripraviť celkom nový zákon o Audiovizuálnom fonde, ale aj o ďalších podporných fondoch, ktorý pomôže všetkým aj začínajúcim umelcom a tvorcom konečne žiť a uchádzať sa o dotácie v transparentnom a rovnocennom prostredí. Máme ambíciu pripraviť taký zákon, ktorý neumožní na základe interných predpisov rozdávať kamarátom a spriazneným firmám za priehrštia, kým všetci ostatní musia čakať len na omrvinky. Mnohí už síce pod tlakom protekčného a zdeformovaného prostredia rezignovali, ale verím, že sa nám ešte podarí rozprúdiť o tom cennú odbornú diskusiu.
Čakám na dobu, kedy filmový a vôbec kreatívny priemysel nebude len konzumentom verejných zdrojov, ale práve naopak, skutočným priemyslom, ktorý dokáže nielen spotrebovať, ale aj produkovať ekonomické hodnoty a ostatné spoločenské benefity aj pre našu krajinu tak, ako je to všade vo vyspelom svete.
Ďakujem.

Ďakujem veľmi pekne, Karol, za tvoju iniciatívu. Myslím si, že je v našom kraji veľmi dôležitá a chcem vyjadriť také sklamanie, že vlastne dnes tu v pléne pri tvojom vystúpení nesedel nikto z Trenčianskeho kraja, dokonca ani pán župan, ktorý je zároveň poslancom, ani, povedzme, pani primátorka z Prievidze napriek tomu, že sa tejto problematike, ako deklarujú, veľmi vážne venujú a dokonca sa zúčastňujú iniciatív, ktoré idú z Úradu vlády a ktoré sú zamerané na útlm ťažby, na ktoré by sa mali použiť eurofondy.
V tejto súvislosti je pre mňa zaujímavé napríklad to, že, alebo treba povedať, že Trenčiansky samosprávny kraj napriek tomu, že teda už hovoríme takmer všetci o nutnosti útlmu ťažby, ide stále nejakou svojou cestou, ako keby sa nič nechumelilo, proste na zastupiteľstvo, ktoré mali v apríli, predložili zmeny územného plánu, ktoré normálne rátali s otvorením dvanásteho ťažobného poľa. Našťastie, sa teda neschválilo VZN-ko, ktoré by potvrdilo právoplatnosť tohoto nariadenia, takže príde mi to, že na jednej strane proste ešte nie je ukončená ani EIA, preto to ťažobné pole, pričom už aj EIA pracuje z variantov, že ťažba sa nerozšíri. Vieme, že sa tam teda dejú rôzne petície občanov, ktorí sú proti tejto ťažbe, potom sú antipetície za túto ťažbu, ktoré, ako vieme, teda prebiehajú pod nátlakom, ako ukazovala aj tvoja posledná tlačovka, pod nátlakom Hornonitrianskych baní. Takže mám pocit, že sa tu rozchádzajú také slová so skutkami. A keby sme schválili tento návrh, tak by sme iba dokázali, že máme úprimný záujem tú ťažbu naozaj utlmiť a to dvanáste ťažobné pole neotvoriť. Takže ja sa len obávam, že sa to nestane, pretože, ako vravím, záujem prítomných z Trenčianskeho kraja to nenasvedčuje.

Ďakujem veľmi pekne. Vážený pán predsedajúci, vážený pán predseda vlády, členovia vlády, kolegyne, kolegovia, chcem začať pekne od začiatku, a to týmto. Rokujeme tu o dôvere vláde a pozrite sa na jej členov. S námahou sa tu striedajú, sedia tu síce, ale sú si vedomí toho, že to tu stačí len tak nejako pretrpieť ako nejakú povinnú jazdu a ide sa ďalej.
Aj programové vyhlásenie vlády považujú len za takú povinnú jazdu, takú technickú záležitosť, ako povedal pán najnovší premiér aj v televízii, aby sa mohlo ísť čo najrýchlejšie ďalej. Tých ľudí na námestiach by si najradšej tiež nevšímali, boli by možno najradšej, keby vôbec neexistovali. Hlas námestia ich ruší a voliči sú im vlastne nepríjemní ako také otravné muchy. Ak by nebola v hre vražda, možno by nás snáď presvedčili, že na námestiach sa vlastne nič také podstatné nedeje. Lenže skutok sa stal.
Príliš sa nám zažrala už až pod kožu táto politika mečiarovského a ficovského typu. Nie je to služba pre ľudí, ale je to služba v prospech záujmov konkrétnych osôb, mafiánov rôzneho druhu, ktorí občas pošlú výstrahu či už v podobe vraždy nepohodlného svedka, ako bol Róbert Remiáš, v podobe bitky a zastrašovania bezbranného dievčaťa, ako bola Hedviga Malinová, a najnovšie aj v podobe usmrtenia nepohodlného novinára Jána Kuciaka a jeho priateľky. Keď si uvedomíme, čo sa na Slovensku za posledné desaťročia vlastne deje, mrazí nás z toho, je to ako novodobý mor. Kým v stredoveku ľudia umierali telesne, dnes vymierajú duchovne. Víťazí mamona a morálka a svedomie sú na dne. Pravda sa ale našťastie nedá umlčať ako taká otravná mucha. Ľudia na námestiach nám to ukazujú jasne. Žiadne oprášené zdrapy papiera už nechcú. Nechcú ani žiadnu oprášenú vládu. Jediným slušným riešením voči tomuto hlasu by boli predčasné voľby, ale to by aspoň zopár poslancov z vládnej koalície muselo mať charakter.
Tak ak sa tu už teda hráme na to, že máme debatovať o nejakom akože programe, využijem túto príležitosť a dotknem sa pre zmenu kultúry a som rada, že služba na mieste predkladateľa pripadla práve novej ministerke kultúry. Pretože je to oblasť, ktorej sa tu nevenuje prakticky žiadna pozornosť, a je to oblasť, ktorú si čoraz pozornejšie všímam. A čím viac si tento rezort všímam, tým viac dochádzam k presvedčeniu, že je to jeden z kľúčových rezortov na odlievanie peňazí našim ľudom, a nie malých.
Pre vysvetlenie by sme museli siahnuť hlbšie do histórie, a preto si dovolím taký krátky exkurz do minulosti. Po revolúcii v ´89. a takej prvej hrubej čiare po komunistoch sa umelci nadýchli, zistili, že môžu konečne slobodne tvoriť, ale nebolo za čo, a tak začali vznikať prvé grantové schémy ministerstva kultúry, Fond Pro Slovakia napríklad, a prvé skupinky úspešných žiadateľov. Nastúpil Mečiar so svojimi ministrami Slobodníkom, Hudecom a objavili sa prvé megatunely. Zásadná bola hlavne privatizácia Štúdia Koliba a prvých 140 mil. korún, ktoré stopila zo sveta skupina okolo pánov Glváča, Flašíka a Stráňavu na filmové projekty Jánošík a Pribina. Pán Flašík, to je ten pán, ktorý robil Mečiarovi kampaň, je to ten pán, ktorý dal budovu oproti prezidentskému palácu, na budovu namontovať hodiny odrátavajúce čas prezidentovi Kováčovi. Je to ten pán, o ktorom Fico, šéf strany SMER, hovorí na nahrávke s hlasom podobným Ficovi, že ho nesmie držať v šachu, poviem to slušne, on použil iný výraz, pretože on sám zarobil 75 mil. vlastnou hlavou. Na tej istej nahrávke hovorí pán Fico aj o tom, že musí vzniknúť nejaká paralelná finančná štruktúra na financovanie strany SMER. A práve tieto paralelné finančné štruktúry, to je ten novodobý mor.
V ´98. roku sa vo volebnej kampani SDKÚ síce hovorilo o potrebe vyšetriť a potrestať páchateľov, prípadne zrušiť privatizáciu, mečiarovskú privatizáciu Koliby. Pod vedením ministra Kňažka sa však ale nič také nestalo. Ktovie prečo? Možno preto, lebo vtedajší riaditeľ odboru kontroly na ministerstve kultúry, ktorý sa pustil do takejto kontroly, skončil s ťažkými zraneniami po tom, čo ho niekto brutálne zbil na ulici, na čo následne rezignoval, odišiel do dôchodku a následne nato zomrel. Bola to len náhoda?
Dosť na to, že aj vďaka tejto udalosti k sľúbenému ráznemu upratovaniu na ministerstve nedošlo. Minister namiesto toho podpísal prakticky identickú zmluvu na ďalšieho Jánošíka, ako jeho predchodca Hudec, v hodnote 60 mil. korún. Tentoraz ale s iným človekom, doktorom Rudolfom Biermannom. Pričom prisľúbených mu bolo ešte zhruba raz toľko v ďalšom období. Nejaké podhubie - paralelné finančné štruktúry niekde v pozadí teda zrejme neustále pracovali. Nasledoval minister Chmel, ktorý ďalší dodatok na film Jánošík už odmietol podpísať, a tak sa po filme Jánošík po producentovi Biermannovi, ale hlavne po dovtedy už minutých miliónoch na Slovensku zľahla zem. Zostalo po nich niekoľko desiatok podvedených filmárov, ktorí nikdy neuvideli honoráre za svoju prácu a ktorí si to v niekoľkých prípadoch odniesli aj s ťažkými zdravotnými následkami. Tá schéma nevyplatených faktúr pre subdodávateľov je veľmi podobná s budúcim Váhostavom. Ako cez kopirák.
Toto zvláštne turbulentné a divoké mečiarovské a postmečiarovské obdobie už vtedy plazivo prešpikovávalo krajinu najrôznejšími našimi ľuďmi ako rakovina. Vieme o tom všetci, hovorí o tom spis Gorila, len na to rýchlo zabúdame, pretože to prekrývajú nové a nové kauzy. Pripomínam to tu iba preto, aby sme nezabudli, že súčasná mafia prisatá na štát má nielen priestorové, ale aj časové rozmery a dlhé roky kvasiace podhubie. A tiež chcem ilustrovať, že práve z tohto podhubia vznikla aj súčasná garnitúra.
Ale ak mám zostať pri kultúre, v tomto podhubí, konkrétne v štátnej inštitúcii STV, už čakal aj vtedajší dramaturg STV a budúci minister kultúry Maďarič na svoju príležitosť aj so svojimi priateľmi Glváčom, Flašíkom, Stráňavom. Tými istými, ktorí sa tak dobre uplatnili už za Mečiara, ale aj všetkého schopnými novými kádrami. Napríklad režisérom Igorom Kováčom, ktorého meno sa vynára v rôznych medializovaných kauzách aj dnes. Ono z STV, resp. dnes RTVS, vôbec do dnešného dňa vyrážajú do externého prostredia rôzne, všetkého schopné kádre, ktoré majú prístup k peniazom z daní občanov. Tým externé prostredie dlhodobo deformujú a ono s tým musí dlhé roky žiť.
Pán Maďarič z tohto podhubia vyrašil v roku 2002, kedy sa stal vedúcim tlačového, mediálneho oddelenia vznikajúcej Ficovej strany SMER – SD a de facto jej hlavným ideológom. Na zabezpečenie nerušeného toku štátnych peňazí tam, kam bolo potrebné, vznikla agentúra REDHOUSE, neskôr UPTOWN PRODUCTION na čele so spomínaným Igorom Kováčom, ktorý sa okolo štátnych zákaziek motá doteraz, a treba povedať, že mimoriadne úspešne. Je to človek, ktorý si rozhodne nežije zle, a ľudia z brandže o ňom veľmi dobre vedia. Je to veľmi výrazná šedá eminencia v kultúre, ktorá v tom, skrátka, vie chodiť a ktorej meno sa radšej iba šepká.
Ako som povedala v piatok vo faktickej poznámke, pokiaľ by ste napríklad pátrali, kto je za Agentúrou Evka a predraženou propagáciou slovenského predsedníctva v Európskej únii na ministerstve zahraničných vecí alebo kto je za organizáciou osláv MDŽ v športových halách po celom Slovensku a ďalšími a ďalšími projektmi z Úradu vlády, alebo kto je napríklad za tunelovaním Audiovizuálneho fondu cez zahraničné koprodukcie, vždy skončíte v UPTOWN PRODUCTION. Čiže vo výsledku u pánov Maďariča, Fica a Kaliňáka.
Minister Maďarič za svojho pôsobenia na ministerstve nechal tieto aktivity kvasiť. Prikryl ich hrubou pokrievkou a na pozadí si realizoval vlastné ďalšie projekty, ako napríklad digitalizácia národného kultúrneho dedičstva, tentoraz už v mnohých miliónoch, v stovkách miliónov eur. Na tvári ho po celý čas kryla maska kultúrne rozhľadeného, empatického a obľúbeného umelca. Dokonalé mimikry, pomocou ktorých dokáže oklamať telom množstvo ľudí aj z umeleckej brandže možno aj dnes.
Mohla by som pokračovať, ale nechcem, pretože ľudia to už nechcú počúvať. Majú toho plné zuby. Tých káuz je toľko a zlievajú sa do tak veľkého obludného vreca, že už všetkých ťažia až tak, že slušní ľudia sa zbavujú aj poslednej nádeje. Chcela som to povedať iba preto, aby som dala na pravú mieru, že práve cez kultúru vedú silné vlásočnice na zhnitý koreň korupcie, na ktorý tu moji predrečníci nespočetnekrát poukázali, a že práve tu viac ako v iných sektoroch bude veľmi potrebné upratovať a vetrať.
A preto je veľkou otázkou, či ste práve vy, pani nová ministerka kultúry, tou správnou osobou pripravenou posvietiť si na rezort, do ktorého vstupujete, a či vôbec tušíte, do čoho vlastne idete. To, že vám niekto vyčíta slabú znalosť umeleckého prostredia, je to najmenej podstatné, z toho si ťažkú hlavu nerobte. Minister kultúry nemá čo určovať umelecké trendy, ale musí to byť v prvom rade manažér verejných peňazí, ktorých rozdeľovanie sa musí diať transparentne, hospodárne a efektívne, tak ako v každom inom rezorte. Bodka. Je pravda, že zaviesť takéto pravidlá práve v rezorte kultúry je obzvlášť ťažké, lebo tu máme do činenia s veľmi špecifickým, zložitým a uzavretým umeleckým prostredím. Okrem zdravého úsudku sa tu treba vysporiadať aj s emóciami rôznych nositeľov kultúry, ktorí aj keď si často hovoria nezávislí, tak sú často vo svojom živobytí závislí výlučne na verejných zdrojoch. A treba sa tu vysporiadať aj so záujmami producentov externého prostredia, ktorí sú už roky dokola de facto stále tí istí a darí sa im budiť dojem, že sú práve oni tými absolútnymi a nespochybniteľnými príjemcami najrôznejších dotácií, grantov a iných benefitov. Ako napríklad vecného plnenia zo zmlúv s RTVS. Nechcem teraz zachádzať do podrobností, ale všetci bývalí riaditelia RTVS, resp. STV, ako aj bývalý minister a zainteresovaní, ktorí ma teraz náhodou počúvajú, určite vedia, o čom hovorím, a myslím si, že čoskoro to zistíte aj vy, pani ministerka.
Nemyslím si však, že je vo vašich silách na tom niečo zmeniť, a to najmä preto, lebo v záujme staronovej vlády nie je s touto chobotnicou bojovať, pretože ľudia na ňu napojení sú jej súčasťou. Všetci tí Stráňavovia, Kováčovia, ale aj Jankovské, Krajmerovia, Bödörovci, Brhelovci, Širokí a ďalší v pozadí ťahajú beztrestne za nitky stále a držia spolu ako kliešte. Obávam sa, že vy ako terč posmeškov alebo nejakých petícií, pani Laššáková, ste v tejto mašinérii úplne, ale úplne nepodstatná. Ľudia nechcú dokola počúvať o nových a nových kauzách, chcú počuť, ako sa dá z toho dostať von. Chcú počuť riešenia.
V strane SaS máme riešenia, ktoré tieto nitky pretnú aj v kultúre. Tento rezort viac ako ostatné potrebuje hĺbkový a poctivý nielen formálny, ale hlavne obsahový audit vo všetkých organizáciách v pôsobnosti ministerstva kultúry. Som si istá, že mnohé persóny, možno aj celé organizácie ministerstva kultúry budú po takejto kontrole ťažko preukazovať svoju opodstatnenosť. Som si istá, že budú ťažko preukazovať svoju opodstatnenosť aj mnohé položky v rozpočte jednak priamo na ministerstve, jednak v podriadených organizáciách, ale najmä v RTVS. Špeciálne sa treba pozrieť na to, či RTVS naozaj potrebuje 1 400 zamestnancov a 120 mil. na svoj chod. Žiadny z doterajších riaditeľov, ale najmä minister Maďarič, toto nikdy nepreveril. Nesúhlasím s tým, že peňazí na kultúru je málo. Je ich dosť až na to, že podstatná časť už dlhé roky odteká ľuďom, ktorí v tom vedia chodiť. A to nielen cez RTVS, ale aj Audiovizuálny fond a iné inštitúcie.
Základ, ktorý očakávam od ministra kultúry a ktorý, samozrejme, nikde v programovom vyhlásení nenájdeme, je jednoduchý: uťať tieto praktiky a nestať sa ich spolupáchateľom. To by bolo naozaj nové. Lenže vo vláde kontinuity nič také nie je možné.
Pani Laššákovej mi je preto ľudsky ľúto, lebo ako politický káder zo zálohy podľa mňa absolútne netuší, kam ju to jej politickí súpútnici vlastne nastrčili. Podstata tkvie niekde hlboko, široko až ďaleko v podhubí, ktoré som spomínala na začiatku môjho príspevku.
A preto z týchto dôvodov nemám ani najmenší dôvod hlasovať za dôveru tejto vláde.
Ďakujem.

Ďakujem pekne. No, bezpochyby nič z toho nespočetného množstva korupčných káuz, ktoré tu boli aj dnes spomenuté a ktoré dlhodobo otriasajú našou spoločnosťou, nás nemôžu nechať chladnými, a preto rozumiem aj emotívne zafarbeným prejavom Igora Matoviča. Ale dovolím si nesúhlasiť s ním v jednom bode, resp. trošku ho skorigovať, a to v bode, v ktorom pochválil pána Maďariča, či už za jeho odchod z vlády, alebo aj jeho samotné pôsobenie v úlohe ministra kultúry. Nesmieme totiž zabúdať, že pán Maďarič po neúspešnej kampani pre HZDS v ´98. roku nastúpil ako hlavný ideológ vznikajúcej Ficovej strany SMER - SD a spoluzodpovedá za jej politiku, v ktorej bol jej aktívnym tvorcom. A na zaručene nerušeného toku verejných zdrojov tam, kam bolo treba, vznikla vtedy alebo v blízkom čase agentúra REDHOUSE, dnes UPTOWN PRODUCTION, na čele s istým aj v médiách dosť často spomínaným Igorom Kováčom. A pokiaľ by ste pátrali, kto je napríklad za Agentúrou Evka na ministerstve zahraničných vecí, za propagáciou slovenského predsedníctva v Európskej únii alebo sviatkov MDŽ v halách po celom Slovensku a ďalších projektov v hodnote stá miliónov eur tečúcich z Úradu vlády alebo kto je za tunelovaním Audiovizuálneho fondu cez zahraničné koprodukcie, tak vždy skončíte v UPTOWN PRODUCTION, čiže vo výsledku u pána Maďariča, Fica a aj Kaliňáka.
Takže z tohoto pohľadu by som naozaj nerobila pri hodnotení bývalej, či de facto súčasnej len oprášenej vlády žiadne výnimky.

Ďakujem veľmi pekne. Informácie kolegyne Zemanovej o životnom prostredí na Hornej Nitre, o zvýšenom počte onkologických ochorení, o znečistených riekach, pôde, ovzduší, ohrozených prameňoch liečivej vody ako dôsledok ťažobnej činnosti, to nie je strašenie, ale vychádzajú z poznania faktov, ktoré sú naozaj alarmujúce, a ja považujem za trestuhodné, že sa tým nikto z kompetentných doteraz nezaoberal, že si dlhé roky iba zatvárali oči, či už je to premiér, príslušní ministri alebo župan, zástupcovia samospráv a podobne. Pripomína mi to takú potemkinovskú dedinu, kde nám stačí, ak sú veci pekné iba na povrchu, ak sa o ne len akože staráme, ale pritom vo vnútri nám pekne hnijú.
Keď som v rámci svojej kampane chodila po regióne Horná Nitra, tak som si všímala témy životného prostredia, ktoré naozaj ľudia vnímali ako taký boľavý vred, všetci tam tušia, že ich región je chorý, vidia to, veď tam žijú, ale pri svojej každodennej drine vôbec ani netušia, ani nemajú čas zaujímať sa, že čo je v pozadí zamestnávania baníkov a všetkoho, všetkých týchto dôsledkov. Kým rôzni politici tam chodia ich opíjať sľubmi, tak my skôr hovoríme veci, ktoré bolia, ale myslím si, že bez poznania pravdy nie je možné uzdravenie.
A ak si dnes aj vďaka našim upozorneniam konečne vážnosť situácie uvedomuje aj vláda, župan a ďalší a začínajú sa konečne aktivizovať aj pri získavaní eurofondov na obnovu regiónu, tak nás to muší, musí tešiť, len otázka je, že či potom všetkom, čo tu doteraz v krajine predvádzali, sú zrovna títo ľudia schopní vytvoriť z Hornej Nitry úspešný príbeh. Ja sa obávam, že veľmi nie a že aj tieto peniaze skončia v nejakých alobaloch, ale dúfam, že to opäť nebude raz premárnený čas. To si Horná Nitra naozaj nezaslúži.
Ďakujem.

Ďakujem Karol, že si opäť veľmi dobre zhrnul, ako sa pod rúškom verejného hospodárskeho záujmu my všetci z našich vreciek skladáme a de facto dotujeme Elektráreň Nováky, čím sa nepriamo podieľame na umelom udržovaní ťažby uhlia súkromnou spoločnosťou, ktoré sa tu spaľuje. Vláda nám totižto všetkým veľmi umne a nenápadne dlhú dobu vyťahuje z vrecák stovky miliónov eur cez ceny energií, ktoré každý mesiac platíme, a nebyť teba, ktorý si nám tento systém tvorby ceny rozkryl, tak platíme aj ďalej a Robert Fico s helmou na hlave by sa mohol pred baníkmi aj naďalej tváriť ako ich spasiteľ, ale vďaka našim aktivitám v tomto regióne už dnes hádam aj baníci vedia, že to tak nie je. Fico z našich peňazí podporuje ich zamestnávateľa, súkromnú firmu, ale peniaze možno ani vôbec nejdú baníkom, ale do rúk súkromných osôb zabalené v nechvalne známom alobale, v známej alobalovej kauze.
Je veľmi fajn, že vláda sa dnes začína búchať do pŕs, ako ide zachraňovať región Hornej Nitry z eurofondov, ukázali to aj na spomínanom pondelkovom stretnutí v Trenčíne. A ja som veľmi rada, že táto téma sa konečne vďaka tomu, že SaS túto tému otvorila, rieši, že si ju vláda prisvojila, my upozorňujeme veľmi dlho na to, že už včera bolo neskoro rozmýšľať nad záchranou tohto regiónu a že populistické reči na to jednoducho nestačia. Teraz tu máme šancu získať eurofondy, tie sú ako vždy, vieme, veľkým lákadlom, tak som veľmi, veľmi zvedavá, ako budú použité a akou metódou a la SMER sa budú v regióne rozdeľovať. Ale ja o úprimnosti snáh pomôcť tomuto regiónu uverím naozaj až vtedy, keď sa zruší tento verejný hospodársky záujem a tieto nezmyselné dotácie a keď sa útlm ťažby naozaj bude pripravovať tak, ako sa má, a región sa bude transformovať aj z európskych peňazí tak, ako sa má.
Ďakujem.

Ďakujem pekne za faktické pripomienky. Len na niektoré zareagujem v rýchlosti vzhľadom na krátkosť času.
Pán Číž, hovorili ste mi, že som mala socialistický prejav. No, keď hovorím o kvalite života, tak neviem, čo je na tom socialistické. Každý chceme mať lepšiu kvalitu života a každý k nej ale dospievame nejakými inými prostriedkami. Vaša vláda sociálnych istôt už preukázala za tie roky, čo vládne, aké sú výsledky v praxi. A ak sa bojíte o nejaké naše opatrenia, to je aj odpoveď pánovi Tomášovi, že nemáme, neprinášame riešenia, len kritizujeme, no prinášame. Strana SaS má program a keď bude vo vláde, tak vie okamžite prevziať moc a správu tejto krajiny tak, aby tie výsledky boli viditeľné. (Reakcia z pléna.)
Dobre, takže, pán Tomáš, inak vaše vystúpenie je veľmi slabé, vy ste si asi dali záväzok, že pri každom jednom vašom vystúpení budete dookola opakovať, ako znižujete nezamestnanosť, okej. Ja som hovorila o tom, že znižovanie nezamestnanosti nemá byť jediné kritérium, ale asi ste ma nepočúvali.
A, pán Mihál, ďakujem za vaše pripomienky, nedá sa než súhlasiť so všetkým, čo si povedal.
Ďakujem.