Videokanál poslanca

Ďakujem, pán predsedajúci. Tak ako som avizoval v úvodnom slove, dovolím si už teraz v rámci rozpravy povedať viacej k úmyslu predkladaného návrhu zákona, možno dôležité čísla a už teraz vzhľadom na to, že vývoj debaty troška pokročil, možno aj odpovedať na niektoré problémy, ktoré moji predrečníci vo všeobecnej rozprave zhrnuli.
Čiže prvý aspekt, ktorý sa aj predrečníci, a ja to uvádzam vo svojej dôvodovej správe, aj nasledujúcom paragrafovom znení, je, že snažíme sa zmeniť prístup vo financovaní média verejnej služby a ak hovoríme o viaczdrojovom financovaní, a to chcem, aby zaznelo úplne a otvorene, zo štyroch pilieroch financovania pri viaczdrojovom ja navrhujem nateraz tri. Čiže viaczdrojovosť financovania aj po prijatí tohto návrhu zákona v rámci filozofie tohto návrhu zákona nekončí. Pretože myslím si, že vzhľadom na dvadsaťročný vývoj, kedy sme, áno, zaznamenali aj nástup duálneho systému, máme isté slovenské špecifiká, ktoré nás delia úplne od západnej Európy a dokonca nás oddeľujú aj od skúsenosti a vývoja médií verejnej služby od veľmi blízkeho suseda, niektorí im hovoria brat, a to je Česká republika. Máme svoj vlastný príbeh médií verejnej služby, máme svoje vlastné riešenia a môžme v súčasnom stave, kedy za vlády Ivety Radičovej prišlo k návrhu zákona, ktorý spojil dve médiá verejnej služby síce pod veľkou kritikou a šľahaním ohňovými bičmi, ako sa tento návrh zákona hneď vo výmene vládnej garnitúry rozcupuje, zruší. Zaznamenali sme pri prijatí tohto návrhu zákona jednu z mála situácií, kedy sa na ňom doteraz nemenila takmer ani čiarka.
Čiže máme málo návrhov zákonov, ktoré priniesli novú situáciu a zákon o RTVS v spojení rozhlasu a televízie je jedným z takých, ktorý sa novelizoval absolútne minimálne. Čiže akákoľvek kritika z hľadiska nastavenia RTVS-ky a média verejnej služby, ktorý mal dva piliere: prvé, spojiť médiá a druhé, zabezpečiť reálne nezávislé financovanie média verejnej služby, a to aj zrušením koncesionárskeho poplatku bol nastavený. Zmena nastala nie pri zákone o RTVS, ale zmene iba financovania a koncesionársky poplatok, resp. úhrada za službu verejnosti alebo daň za elektrinu alebo elektrickú zástrčku, akokoľvek to budeme volať, bola znovu zavedená.
Čiže ak sa pozrieme na parametre mnou navrhovanej novely, hovorím a zopakujem to ešte raz, aby pán kolega si mohol prípadne, ma neobviňoval z niečoho, čo nebolo, že či ja mám teda ako jeden jediný poslanec ambíciu meniť tak dôležitý zákon. Nad týmto sa zaoberalo vtedajšie ministerstvo financií, prebehol riadny medzirezortný proces a mali sme, a ja aj poviem prečo tá odpoveď, prečo nastala zmena vo financovaní, pretože to išlo v súbehu. My sme totižto do zákona o RTVS, aby sa nám nestali situácie, ako to nechali po sebe riaditelia, ako pán Hreha a pán Nižňanský, že médium verejnej služby Slovenská televízia bola natoľko zadlžená, že reálne hrozila privatizácia, tak sme do zákona RTVS dali zodpovednosť generálneho riaditeľa, že nemôže priniesť médium verejnej služby do straty. A je to zo zákona. Automaticky dôvod na jeho odvolanie.
Ale museli sme povedať aj B. A B znamenalo, že ak má reálny manažér zodpovedať za rozpočtové pravidlá média alebo inštitúcie RTVS, tak potrebuje mať predvídateľné parametre tvorby rozpočtu a rozpočet, ktorý sa bude tvoriť na základe konkrétneho percenta na HDP, sa predvídať dá. Ale ako sa dá predvídať rozpočet, keď zmluva so štátom sa de facto dohaduje ad hoc každý rok? Príde k rokovaniu, k dohadovaciemu konaniu medzi ministerstvom kultúry a, alebo financií a kultúry a RTVS, či to bude 28 miliónov eur, či to bude 30 miliónov eur. V tej diskusii aj pána predsedu výboru aj kolegu, ktorý pôsobí vo funkcii spravodajcu, zaznel podľa mňa ten jeden z najfalošnejších argumentov, a to je, ako keby médium verejnej služby dnes nebolo financované zo štátneho rozpočtu. A zopakujem to teda piatykrát, je a dokonca to tvorí tretinu. Hovoríme o štátnej telke už teraz alebo nehovoríme? Máme neštandardný mechanizmus? Máme. Prvý neštandardný mechanizmus je, že naša úhrada za služby verejnosti je daň, nie je to koncesionársky poplatok. Aký je rozdiel medzi daňou a koncesionárskym poplatkom? Koncesionársky poplatok tam, kde funguje, je daný za istý typ služby zavesený na nejaký typ prijímača, kde tú službu odoberám alebo neodoberám. Čiže mám televíziu, mám rozhlas, mám signál, platím licenciu, koncesiu za využívanie. My máme daň, pretože vyberáme od domácností a podnikateľov sumu, ktorá sa neviaže k službe sprostredkovávania obsahu RTVS ale k dodávaniu elektrickej energie. Ak to teda budeme volať poplatkom, nehovoríme správne. Terminologicky je to daň a jedna z najnesociálnejších a najnespravodlivejších, lebo nie je viazaná k príjmu rodiny alebo domácnosti, ale v absolútnej sume je stanovená v zákone.
Toto je, myslím, že tu spomínala kolegyňa Kiššová aj kolegyňa Kaščáková, je najnesociálnejší výber dane, aký existuje, lebo domácnosť s príjmom 400, 500 eur platí rovnakú absolútnu sumu, ako aj domácnosť s 3 000, 5 000 eurovým príjmom. Je to nespravodlivé, spôsobuje to to, že tento typ dane bol vyhlásený za najväčšiu, tretiu najväčšiu administratívnu hlúposť a v rámci toho ešte je nehorázna vec, že zdaňujeme podnikateľov od množstva zamestnancov, pretože majú peniaze. Ale filozofia tohto typu zdaňovania je jednoducho chorá. Pretože ak mám teda vychádzať z platby licencie za sprostredkovávanie obsahu, tak nemôžem zaväzovať podnikateľa, že čím on má viacej zamestnancov a každý ten zamestnanec inak býva už v domácnosti a už raz tú daň platí, tak ju bude platiť ešte aj podnikateľ. Ak to teda by sme chceli narovnať, tak na túto dobu si myslím, aby sme riaditeľa, generálneho riaditeľa RTVS nedržali v rámci rozpočtových pravidiel tak, ako je súčasné financovanie nastavené nad každoročnou možnou svojvôľou ministerstva financií a kultúry, že tretina jeho rozpočtu nie je nijakým spôsobom zákonne viazaná. Je to iba dohadovacie konanie medzi rezortom a RTVS. A odviazali mu ruky a reálne odpolitizovali a zbavili tohoto finančného príjmu, tak môžme urobiť jediný jeden krok, a to je určiť presnú sumu v závislosti na HDP, s akou môže generálny riaditeľ na ďalší rok, dva, tri počítať. Nie je to také zložité a môžeme rozprávať krížom-krážom nad rôznymi porovnaniami, toto je tá najväčšia podstata.
Zopakujem ju ešte raz a naposledy. Súčasná RTVS je z tretiny svojho rozpočtu financovaná, zhruba z tretiny financovaná zo štátu. Ak budeme hovoriť, že nateraz, aby sme zabezpečili základnú bázu zhruba tých 100 až 117 miliónov eur zo štátneho rozpočtu, nerobíme nárast o tých 117 miliónov, pretože už v súčasnom stave tých 30 do RTVS ide. Jediné, čo spravíme, vyrovnáme a transparentne určíme, že s touto sumou musí štátny rozpočet z môjho pohľadu, aj som sa to snažil vsunúť, by musel naraz rezortné peniaze do ministerstva kultúry a odtiaľ by boli poukázané na financovanie RTVS.
Ak sa zvolí v druhom čítaní iný mechanizmus, som k tomu naklonený. Myslím si, že toto je z hľadiska transferu finančných prostriedkov detail.
Idea však ohľadom tohoto celkom detailom nie je. My máme ministra kultúry, ktorý opakovane pri prvom mandáte 2006 - 2010 alebo 2012 - 2016 hovoril, že jeho hlavnou ambíciou je získať viacej finančných zdrojov do rezortu kultúry. Veľmi sa mu to nepodarilo, na konci roku 2016, keď mal, keď sme sa stretli aj v televíznych reláciách a niekedy sám rozprával o tom, že táto ambícia sa mu veľmi nepodarila naplniť. Nezískal viac finančných prostriedkov. Možnože to bolo kvôli tomu, že boli iné priority, možnože rezort kultúry ako rezort, ktorý je najväčšia popoluška zo všetkých rezortov, nemal dostatočný výtlak spoločnosti na to, aby sa to podarilo, a možnože to bolo preto, že neexistoval reálne pomenovateľný zámer a jasný cieľ, na čo by tie finančné prostriedky mali byť použité.
Ale tu ho máme. Ak sa všetci zhodneme, až na výnimky, že médium verejnej služby je nenahraditeľný nástroj v slovenskej verejnosti a potrebujeme jeho spravodlivé, transparentné, dopredu predvídateľné financovanie bez toho, aby prichádzalo k dohadovacím konaniam každý rok medzi ministrom a RTVS-kou, tak si teda povedzme, že v rezorte kultúry by sa tento balík mal objaviť a mal by sa tam objaviť v závislosti od presne určeného percenta voči HDP. Opäť zopakujem, nie je to také zložité a vyššiu mieru transparentnosti z hľadiska financovania zo štátneho rozpočtu mať ani nemôžeme.
Preto ak teda hovoríme o idei návrhu zákona tak, ako hovoril predseda výboru Jarjabek, že hovoríme o A a je legitímne sa o tom baviť a povedzme teda aj B, ktoré končil slovami: "kto platí, rozhoduje", tak povedzme teda aj to C, pretože v súčasnom stave platí štát, platia zadávatelia reklamy, RTVS-ka prenajíma nejaké priestory a živí sa aj vlastnou činnosťou a platia ľudia poplatok za elektrickú energiu. Čiže ak dnes z tretiny rozhoduje o financovaní RTVS štát a keď platí to, čo hovoril pán poslanec Jarjabek: "kto platí, rozhoduje", máme si teda myslieť my, ako opoziční poslanci, že z tretiny o RTVS rozhodujú politici? Toto som si mal zobrať z toho, že chcem vlastným návrhom zákona, aby ľudia, ktorí odvádzajú dane do štátneho rozpočtu, cez štátny rozpočet financovali televíziu a či pán Marček alebo pán Jarjabek hovoril, že toto sú iný typ peňazí a preto nebude priama väzba na RTVS, lebo keď od nich vypýtame sólo daň, tak bude lepšia? Ja si myslím, že tí ľudia, čo odvádzajú dane a odvody do štátneho rozpočtu a rozpočtov verejných financií, majú k týmto peniazom rovnaký vzťah a keď budú vedieť, že z týchto peňazí je platená RTVS-ka, tak k nej budú mať vzťah úplne rovnaký, ako to, či teraz tých 4,6 eura platia alebo nie.
Alebo teda zmeníme uhol pohľadu a budeme hovoriť, že keďže štát dnes financuje z tretiny RTVS-ku a kto platí, rozhoduje, tak dnes teda z jednej tretiny pri publicistických reláciách, z jednej tretiny pri spravodajstve, z jednej tretiny pri akomkoľvek programe RTVS rozhoduje nejaký politik? Osobne si myslím, že za posledné obdobie tomu tak nie je. Tak sa tu neklamme navzájom, pretože ak si pozrieme vzrastanie miery dôveryhodnosti, pretože sme prijali dobrý zákon o RTVS, pretože, a my sme boli jedni z tých, náš klub OĽANO aj za minulého obdobia, kedy sme sa reálne zamýšľali, to obvinenie ohľadom protiústavnosti a voľby predsedu Miku, toho generálneho riaditeľa Miku, neboli celkom naše slová, i keď sme boli vtedy v opozícii, chceli sme vyššiu profesionalizáciu televízie, chceli sme reálne riadenie a chceli sme sa, áno, nebaviť donekonečna alebo nerozprávať donekonečna o tom, kto aký dlh v RTVS-ke alebo v STV-čke spôsobí a kto kedy to bude sanovať privatizáciou a môžme sa baviť o programe. Ale toto je vývoj spoločný.
To znamená, nemá to parametre ani ministra Krajcera, ani ministra Maďariča, dokázali sme sa dohodnúť a máme dnes možnosť sa baviť o programe. Preto mi tu jeden obrovský falošný tón - a ten som hovoril v úvodnom slove - znie, a to je, že niekto má ambíciu stranícky ovládnuť RTVS-ku. Počuli sme to viacerí v rádiu Expres a ja by som bol rád, keby niekto toto vysvetlil. Pretože návrat do doby stranícky ovládaného, nie štátom, strašia, že keď zavesíme alebo urobíme rozpočet na štátnych zdrojoch alebo zo zdrojov zo štátneho rozpočtu, tak odstránime nezávislosť média.
A tu je politik, ktorý v priamom prenose v komerčnom rádiu povie, že ak bude patriť televízia, Slovenská televízia a rozhlas do pôsobnosti strany SNS, tak vtedy on ponúkne nejaké riešenie. Ako z môjho pohľadu je to obrovský zdvihnutý prst a možnože pán predseda Danko v tomto prípade povedal viac, ako chcel, ale majme toto na mysli a majme sa napozore, pretože stranícke ovládanie médií verejnej služby je problém. Nieže ľudia, ktorí odvádzajú peniaze do rozpočtu, vyžadujú, aby sme zabezpečili my to, aby toto médium mohlo byť z tohto rozpočtu financované a budú mať rovnaký vzťah k tej telke, budú očakávať rovnaké výkony, rovnakú slobodu, rovnaký prístup k spravodajstvu, vôbec tých 4,6 eura z môjho pohľadu nebuduje iný vzťah k tej telke, pretože si myslím, že je to neoprávnená daň a skôr to vyvoláva otázky v ľuďoch, ktorí ani nemajú televízor, ktorí dokonca nechytia signál z terestriálu, neplatia si žiadny iný typ káblovej služby alebo satelitnej, napriek tomu platia 4,6 eura, pretože majú doma elektrinu. Toto neobhájime nikde. Toto je proste z môjho pohľadu hlúposť, alebo ten byrokratický nezmysel, ktorý verejnosť cíti.
Bolo tu spomínané referendum, v tom referende sa milión občanov, ktorí môžu voliť, čiže nad 18 rokov, rozhodlo, že - a to nie je malá sila, milión ľudí volí máloktorý stranícky subjekt, ktorý je tu - pri tejto konkrétnej otázke vyslovili jednoznačný názor v roku 2011, že chcú tento typ poplatku zrušiť a my, a na nás politikoch je zabezpečiť, aby médium verejnej služby malo reálne financovanie a nezavádzajme sa tak troška falošnými argumentami, ako keby sme iným typom viaczdrojového financovania vytvárali z média verejnej služby médium štátne, tak to nie je.
Ja som si pre potreby pléna pripravil, niečo málo som zapracoval do dôvodovej správy a pán spravodajca veľmi účelovo vytrhol, dokonca sa venoval Amerike. V Amerike, tam, pán poslanec, slúži na to, že tam nie sú takmer médiá verejnej služby, preto tam je uvádzané, že síce existujú verejné výdavky na tento typ služby, ale tvoria per capita iba štyri doláre na hlavu. U nás na Slovensku tvoria 20 dolárov, je tam, keďže je to celosvetový, celosvetové porovnanie, používam menu dolár.
No vy ste spomínali, pán poslanec Marček, niektoré ďalšie štáty a keďže ja obhajujem financovanie média verejnej služby z finančných zdrojov, tak som si dovolil vo vlastnej dôvodovke hovoriť o tom, koľko platia štáty ako Nemecko, Británia, Francúzsko z verejných zdrojov, Česká republika. Česká republika má viaczdrojové financovanie. Ja si tú debatu veľmi dobre pamätám, keď chceli zaviesť, zvýšiť koncesionársky poplatok, zaviesť valorizačný mechanizmus, ale zároveň Česká republika platí per capita z 10 miliónového štátu z verejných zdrojov podľa dostupného zdroja 39 eur zo štátneho rozpočtu na hlavu. Čiže je ich raz toľko ako nás a z verejných zdrojov, nie z koncesionárskych poplatkov, platia dvakrát toľko, čo my.
Argumentácia, že my vieme ustáť financovanie média verejnej služby, ak sa dostaneme na úroveň Českej republiky a môžeme rovno zrušiť celý nezmyselný zástrčkový zákon, je tá argumentácia, ktorú ja hovorím. Dobehnime per capita, stále to bude polovica. Čiže na jednu hlavu dobehnime Čechy a dokážeme médium verejnej služby financovať zo štátneho rozpočtu. A potom, keď prídeme s reálnymi dobrými programami dvoch full formátových kanálov a keďže ste si dali do programového vyhlásenia vlády, že príde tretí, ja vás prosím, nech to nie je full formátový, ohlasuje to generálny riaditeľ, ale povedzte mi z EBU, ktorý štát si dokáže zobrať tento typ záväzku pri násobne väčších rozpočtoch, že bude ponúkať tri full formátové programy. Ak, tak poďme do monotypu, ja som hovoril aj na výbore, aj ďalej, som veľký obhajca monotypového programu, takzvaného volám ho detský program, ktorý by obnovil detskú tvorbu a keďže platíme z dôvodu podľa mňa nekompetencie bývalých manažmentov na základe tajnej zmluvy s Tarkonom štyri kanály. Tak sa môžeme baviť aj o nejakom type prebratého europrogramu, ktorý by mohol stáť relatívne málo finančných prostriedkov a mali by sme dva monotypy.
Áno, veľmi rád by som sa s pánom predsedom výboru rozprával o programe a tak, ako, ak to zacitujem, že 24-krát spomína, že už sa debata dostala nie o zotrvaní médií verejnej služby, nie o tom, kto a kedy sprivatizuje a v akom dlhu televízia je. Áno, ja si pamätám tie debaty na výbore, keď toto bol obsah, pretože sme mali 50 a viacmiliónové dlhy STV-čky a reálne hrozil jej zánik. Toho sme sa zbavili a podľa mňa v kontinuite a v dohode jednej a druhej vlády a máme možnosť sa baviť o programe, len keďže už to spomíname 24-krát, už sa o tom bavíme príliš dlho.
To, že nemáme reálne publicistické žánre, to že, zachytil som aj debatu o tom, akým spôsobom je stavané spravodajstvo, že slečna, ktorú tu aj stretávame, ktorá pôsobí v médiách ôsmy rok, je už de facto seniorsky žurnalista a je tam teda málo skúseností a podobne, sú z môjho pohľadu tie pozitívne signály, že existuje reálny záujem mladých ľudí, spravodajstvo sa zlepšuje, ale, a už príliš dlho hovoríme o tom, že kedy vzniknú relácie, ktoré môžeme volať publicistické a veľmi radi sa na ne dívame, napríklad na rakúskych ORF, kde majú takisto telerozhlas alebo českých, alebo iných typoch programov. Lebo tu bola dlho debata o jednom formáte, vznikol druhý, čiže hovorím o Lampe a Večere s Havranom, ale myslím si, že tento typ programu by mal byť zastúpený omnoho širšie, nielen tieto dva, ale publicistické relácie. Od média verejnej služby občania jednoducho čakajú, kde akýkoľvek typ svetonázoru, akýkoľvek typ pohľadu na veci verejné, kde by sa mohol akademický svet vyjadriť, kde by naozaj reálne prišlo k stretu nejakých názorových a hľadali sa riešenia, toto jednoducho nikdy komerčný svet neprinesie, prinesie to médium verejnej služby, ale u nás to absentuje.
Čiže ak vystávame skutočne dobré financovanie a predvídateľné, vypracujeme typ programu, ktorý vieme pred verejnosťou obhájiť a dnes teda zrušíme koncesionársky poplatok, tak v nejakom horizonte by sme mohli otvoriť znova debatu o jeho znovuzavedení. Ale dnes je tá situácia taká, že jednoznačne veľká časť verejnosti odmieta koncesionársky poplatok, má výhradu k programu, má výhradu k politickému zasahovaniu a podobne. Druhá, druhý argument je, že cez zmluvu so štátom existuje reálne predpolie ovplyvňovať televíziu cez agresívny finančný nástroj a z môjho pohľadu aj diabolskú zmluvu so štátom, a preto si myslím, že to, čo navrhujem, je riešením situácie. Riešením situácie na nasledujúce, možno dekádu na to, aby sme pred verejnosťou médium verejnej služby obhájili a jeho pôsobenie takisto.
Chcel som, aj ako som avizoval, zareagovať na niektoré, niektoré som zahrnul v tomto vstupe, na niektoré podľa mňa trošička, pán poslanec, pán spravodajca, nehnevajte sa, trošička ste sa viac venovali mne ako predkladateľovi a nie, nemusí vás trápiť miera populizmu, ja s tým neprichádzam, nemusí, neprichádzam kvôli tomu, že sa, a ďaleko skôr som to predložil, než sa začal pán Danko hádať s pánom Maďaričom, ak mi toto chcete vyčítať. Toto totižto do môjho typu rozpráv, ja si ad homine útoky nikdy nedovolím a nech vás netrápi to, či ja prichádzam alebo neprichádzam s populistickým, nie nerobím to. A nemyslím si, že akákoľvek kultúrna téma nejakým veľkým spôsobom zrušuje verejnú mienku do tej miery, že by ste ma z toho mohli kedykoľvek obviniť.
Ale napriek tomu, že chcel by som sa vyjadriť možno k dvom veciam, ktoré sa mi zdali ako-tak odborné a jedna vec, ak ste spomínali to Fínsko, tak skúste teda na plné ústa povedať slovenskej verejnosti, že vy ste za zvýšenie koncesionárskeho poplatku, dokonca ste spomínali, že vy by ste si vedeli predstaviť na príklade Fínska novú daň. To tu ešte teda v rámci tejto debaty nebolo a skúste to teda obhájiť pred verejnosťou, či by ste na to získali mandát, pretože ja som získal mandát na základe toho, čo som mal vo volebnom programe a vo volebnom programe sme zrušenie koncesionárskych poplatkov jednoducho mali a je nás tu viac. Čiže vy, ak ste mali zavedenie po príklade Fínska novej dane, tak hľadajte na to podporu, neutekajte z vlastného poslaneckého klubu a potom, ak získate 76 poslancov, tak rozprávajte, kto je a kto nie je populista a čo robil v septembri minulého roka.
Áno, a tým sa priznávam, ja chcem iný typ financovania kultúry, chcem viac zdrojov do kultúry, chcem transparentné prerozdeľovanie zdrojov do kultúry a chcem viaczdrojové. Hovorím opakovane o zjednotení napríklad kultúrnych fondov, tu vidím pána poslanca Mihála, keď sme o tomto rozprávali, že manažmenty troch kultúrnych fondov míňajú takmer toľko isto, ako prerozdeľujú do kultúrnej obce. Toto je a keď vy sa tešíte, že toto neprešlo, tak si to obhajujte pred verejnosťou. Ja si svoj postoj obhájim, že chcem zmenu financovania kultúry, aby viac peňazí skončilo u tvorivých ľudí a nie v manažmentoch jednotlivých kultúrnych fondov, ktorých z môjho pohľadu máme veľa. Ak vás teší, že niekomu neprechádzajú návrhy zákonov, ktoré prichádzajú z opozície, mne je to iba ľudsky ľúto.
Pretože myslím si, tak ako avizoval pán poslanec Jarjabek, že táto téma sa naozaj veľmi skoro do parlamentu vráti, myslím si, že tak ako som sa venoval či paragrafovanému zneniu alebo dôvodom, bude to veľmi blízka kópia a mne sa to, pán poslanec Marček, nestalo prvýkrát. Čiže áno, máme niekoľko návrhov zákonov, ktoré nemohli prejsť iba kvôli tomu, že som ich predkladal ja a potom ich vládna moc chytila, skopírovala a predložila ich sem znova. Toto je moja skúsenosť a nikdy ma to netešilo. Mne totižto, ak je tu reálne predpolie a reálna argumentačná sila, vždy vadí, že niekto sa díva na akúkoľvek poslankyňu, akéhokoľvek poslanca viac, odkiaľ je, a nie na to, čo reálne predkladá.
Čiže ak by ste sa, ak máte v programe napísané, že chcete kvôli médiám verejnej služby zaviesť novú daň, kľudne vás budem počúvať a budem proti tomu vystupovať. Ak to tam nemáte, tak ste si v rámci toho, čo teraz čítate, dovolili slovenskej verejnosti oznámiť, že áno, podľa fínskeho modelu zavedieme nový typ dane. Ja som proti tomuto a chcem túto daň, ktorá je podľa mňa nesociálna, vyberaná v absolútnej sume, postihuje rodiny a domácnosti s malými príjmami rovnako, ako tých s väčšími, jednoducho zrušiť a ponúkol som reálny model.
Ponúkol som niekoľko čísel, ja ich teraz pri závere svojho vystúpenia možno zopakujem, aby pre plasticitu, bol by som rád, keby som to vedel premietnuť, lebo zasa je to tabuľka. Čiže budem hovoriť o verejných výdavkoch na obyvateľa v USA na financovanie médií verejnej služby, ako podporný argument, že nerobíme nič, keďže v momentálnom stave dávame 20 dolárov na hlavu, nerobíme nič extra. A nebudem hovoriť o USA, kde funguje, v roku 2009 to, myslím, bolo, boli 4 doláre, lebo v európskych krajinách sú to napríklad Belgicko 75 dolárov, Veľká Británia 91 dolárov, Fínsko 99, Dánsko 131, Nemecko 131, Nórsko 134, čiže v priemere v rámci Európy sa z verejných zdrojov financujú médiá verejnej služby sumou 65 dolárov na hlavu, my sme 20. Ak by sme zaviedli tento typ financovania, ktorý navrhujeme, dostaneme sa zhruba do 56 až 59, zostaneme pod priemerom, ale môžeme zrušiť koncesionársky poplatok, ako ho dnes poznáme. Neboli by sme neštandardní, boli by sme z hľadiska financovania médií verejnej služby úplne takpovediac tesne podpriemerní a mohli by sme otvoriť debatu, že čo od média verejnej služby očakávame nanovo a či po zrušení koncesionárskeho poplatku bude niekedy vôľa vo verejnosti, ak niekto si to dá do volebného programu, zavedenie tohto typu financovania médií verejnej služby.
Kým toto nenastane, tak ideme v rozpore s našimi volebnými programami, alebo idete, ja som to teda nenašiel, ale nemusím nájsť úplne všetko, tak ak to tam máte za stranu, ktorú ste kandidovali, tak sa nechám poučiť. Ja spolu so stranou SaS sme mali zrušenie koncesionárskeho poplatku a ja som tento legislatívny zámer ohlasoval dávno predtým, než vystúpil pán Hrnko a následne pán Danko proti ministrovi kultúry Maďaričovi.
Dúfam, že z hľadiska poznámok som spomenul všetko a uvidím, akým spôsobom sa tohoto uchopí plénum, pretože veľmi, a týmto aj chcem inak poďakovať pánovi predsedovi, ktorý tu už nie je, podobne ako pani poslankyňa Laššáková, že vystúpil k tomuto legislatívnemu zámeru, nebýva to často, ale nepočul som stanoviská iných koaličných strán a keďže sa môžme baviť o číslach alebo nejakej reálnej politickej sile, z môjho pohľadu, ak by strana SNS zahlasovala s opozíciou, koncesionárske poplatky vie zrušiť. Čiže ak bude pán predseda parlamentu hovoriť o jeho sne zrušenia koncesionárskych poplatkov a idei, ktorú teraz v prvom čítaní robíme a chce na to hľadať politickú silu, súčasné plénum parlamentu disponuje touto politickou silou na to, aby sme koncesionárske poplatky jednoducho zrušili a nepotrebuje k tomu ani poslanecký klub SMER-u.
Ďakujem za pozornosť.