Ďakujem. Musí priznať, že z hľadiska témy udeľovania štátnych cien alebo štátnych vyznamenaní som bol veľmi zvedavý, ako táto téma dopadne. Bol som veľmi zvedavý, pretože na výbore som, kultúrnom výbore som vyjadril isté pochybnosti, že nerobíme dobre, nerobíme dobre z titulu toho, že už prvý gombík nebol o jednu dierku zle zapnutý, ale rovno o všetky. Pretože ak toto plénum má ambíciu, legislatívnu ambíciu zaviesť nejaký spôsob udeľovania ceny, kde hovoríme o poli cti, o poli odmeny a chceme vysielať nejaký signál do spoločnosti, toto predpokladá nejakú základnú dohodu. Ale my sme svedkami politického zápasu. Politického zápasu, kto udelí lepšiu cenu a kto si môže alebo nemôže dovoliť s ňou udeliť aj nejaký finančný obnos.
Vážení páni a dámy, okrem toho, že laureáti nových cien, každý jeden si bude pamätať tento typ debaty, tento typ zápasu, sme alebo toto plénum si vzalo dve historické mená - Alexander Dubček a Jozef Miloslav Hurban. Myslím si, že ich historický odkaz si nezaslúži to, aby sme v pléne parlamentu predvádzali politický zápas za, na jednej strane za vládu a za parlament a na druhej strane za prezidentskú kanceláriu alebo naopak.
Kedy, sa pýtam, kedy sa máme zjednotiť, ak nie vtedy, keď hovoríme o honore cti a odmeňovaní, nemali by sme náhodou zo spoločnosti nájsť tie osobnosti, ktoré si bez akejkoľvek polemiky zaslúžia štátne ceny alebo štátne vyznamenania? Nemali by sme náhodou tu pred tým, ako takýto proces rozbehneme, sa dohodnúť, že mohli by sme udeľovať vyznamenania s tým, že neexistuje žiadny protivietor, že tu nebude platiť koalícia a opozícia, že tu nebude platiť to, kde pri mnohých politikárčeniach sa dostávame napriek tomu, že do spoločnosti zasejeme zhodu a bude všetkým jasné, prečo a načo bola udelená cena, ešte aj pri tejto téme jednoducho ide o hlúpe hádky.
To, čo spomína prezident, do bodky som sa pýtal aj na výbore. Nie sme náhodou mimo ústavného rámca? Štátne vyznamenania alebo štátne ceny, nechcem používať, mne sa nepáči moc tá metafora, osobne ju pririekam, o kačkách, spropagoval ju kolega Erik Tomáš, ale myslím si, že na základe právnej argumentácie tu existuje dôvodná pochybnosť alebo dôvodné podozrenie, že sme mimo ústavný rámec. Pri udeľovaní cien nie sú dôležitejšie témy, pri ktorých si naozaj potrebujeme osvojiť nejaký typ argumentácie a baviť sa o najlepšom možnom riešení tu v pléne parlamentu, ale osobne adresujem proste výzvu všetkým kompetentným, prestaňme sa hádať o tom, akým spôsobom sú udeľované štátne ceny.
Devalvácia udeľovania cien štátom nie je téma nová, vždy tu bola debata, ten, kto vyberal ceny alebo osobnosti, ktoré vyberal, čí to náhodou nerobí politicky účelovo a je jedno, akého sme mali prezidenta, niekto súhlasil, niekto nesúhlasil, ale aspoň sme mali základné základy, bázu, že to robí teda hlava štátu a tí, ktorí spochybňovali, alebo tí, ktorí drukovali, jednoducho nemali protiargument, rozhodla hlava štátu, v januári boli štátne ceny udelené a tak ako rozhodla hlava štátu, tak to šlo.
Dnes sme zaviedli, že budeme mať Ficovu a Dankovu cenu. Myslíte si, skutočne si myslíte, že niekto tie ceny bude ľudovo alebo v spoločnosti nazývať inak ako Ficova a Dankova cena? Ja osobne si myslím, že nie, že sme ublížili tomu, že tento štát, Slovenská republika, dokáže si všimnúť dôležitých, šikovných ľudí, ktorí buď pracujú, alebo priniesli nejaký význam pre demokraciu alebo právny systém, a že títo ľudia mali byť ocenení so všetkou štátnou vážnosťou. Nepozerajme sa, kto je doteraz na tých ústavných postoch, nepozerajme sa na Kisku, na Fica ani na Danka. Dohodnime sa a povedzme, že prvý občan do budúcna, prvý občan má toto právo a opýtajme sa ľudí, tak ako sa ich pýtame, kto tým prvým občanom bude. Rozhodnú voliči a či sa nám to páči, alebo nie, tak tento úrad, najvyšší ústavný úrad bude mať túto jedinú právomoc.
To, že sme to rozpustili do Národnej rady, na vládu a na prezidenta, nerobíme dobre, devalvujeme, devalvujeme úroveň štátnej ceny a tým devalvujeme aj význam štátu, Slovenskej republiky. Obávam sa, že takéto činy by sme si mali odpustiť, pretože, a zapakujem to, mohla nastať téma, boli to iniciátori z hľadiska, alebo z radov poslancov, že by sa všetko, čo má právne vzdelanie alebo nejaký kultúrny cit, alebo spoločenský z prezidentskej kancelárie, z Úradu vlády, možno aj z ministerstva kultúry, keďže to gestoruje kultúrny výbor, a aj z pléna Národnej rady alebo z nejakej delegácie, alebo z vedenia Národnej rady, jednoducho sadli a dohodli sa na tom, akým spôsobom bude zmenený zákon o vyznamenaniach. Či tam teda budú pustené všetky tri inštitúcie a národu by sme predali dohodu, dohodu, že v Slovenskej republike sa najvyšší ústavní činitelia vedia dohodnúť, vedia dohodnúť na dobrej veci a tá vec znamená, že nájdeme medzi sebou ľudí, ktorí sú hodní vysokých štátnych cien. Urobili sme zle, pretože nie tí ľudia, ktorí budú odmeňovaní, ale my sami tu na základe hádok a na základe toho, čo aj píše pán prezident, že sme mimo, podľa jeho názoru, ústavného rámca a že túto právomoc jednoducho by sme nemali dávať iným ústavným inštitúciám, sme takpovediac obišli a vydali zlý signál.
Dúfam, že táto téma do budúcna bude uzavretá takým spôsobom, že táto bazálna spoločenská a dôležitá otázka bude vyriešená spôsobom, že máme hlavu štátu, máme prvého občana republiky a má on mať právomoc, či to bude ktokoľvek, právomoc udeľovať vysoké štátne ceny či vyznamenania. Hranie sa so slovíčkami v tomto prípade nemá čo robiť.
Preto aj z hľadiska pochybnosti nad ústavným rámcom si dovolím stotožniť sa s výhradami prezidenta a umožniť tomuto procesu to, čo žiadam do budúcna, a to je dohoda na tom, akým spôsobom Slovenská republika bude šikovných, možno aj chrabrých, nebojím sa toho slova, občanov, ktorí nás významne presahujú, odmeňovať. Myslím si, že tá zhoda v rámci politického spektra aj tu v pléne Národnej rady, tak ako s vládou a prezidentom, je jednoducho pre Slovensko potrebná. Tento signál vydajme, vieme sa dohodnúť, tento signál nech vydá Národná rada Slovenskej republiky prijatím zákona, pretože takýto signál očakáva aj verejnosť.
Ďakujem za pozornosť.
