Nuž, nevyšlo, pán poslanec Podmanický, možno nabudúce skúste.
Ja by som sa vrátil k debate o novele ústavy, ktorú máme práve na programe v druhom čítaní, a chcel by som zareagovať najmä na pána podpredsedu Národnej rady Blanára, čo sa týka, čo sa týka verejnej voľby aj na niektorých iných predrečníkov, samozrejme.
Pán podpredseda Blanár nás obvinil, že sme verejnú voľbu zaviedli účelovo. Je pravda, že sa o verejnej voľbe začalo hovoriť v súvislosti s voľbou generálneho prokurátora pred desiatimi rokmi, keď hrozilo, že Dobroslav Trnka bude znovuzvolený, ako sa o to usiloval SMER - sociálna demokracia. Ale to bol, to nebol, nebol dôvod, to bola, to bol vlastne motív začatia tej, začatia tej debaty a odvtedy existujú, existujú názory, ktoré verejnú voľbu démonizujú a tvrdia, že jediná legitímna a jediná demokratická, jediná ústavná voľba je tajná a verejná voľba je tu, je tu od diabla.
Ja som už poukázal na to, že nasledujúcich osem rokov vládol SMER. Najprv štyri roky sám, potom štyri roky, štyri roky ako najväčšia koaličná strana a ustanovenie rokovacieho poriadku, ktoré nastavuje voľbu ako verejnú s tým, že tajná je iba v prípade, keď tak stanovuje ústava alebo v prípade, že tak na návrh skupiny najmenej 15 poslancov rozhodne Národná rada, nechal v platnosti. Tak keď je tá, tá verejná voľba taká zlá, tak ja naozaj nerozumiem, prečo SMER, ktorý sa zaklína tajnou voľbou, nezmenil toto ustanovenie, ustanovenie v ústave. V zákone o rokovacom poriadku.
SMER sa, aby som mu nekrivdil, pokúsil toto ustanovenie zmeniť, a síce podaním na Ústavný súd ešte v roku 2011. Skupina poslancov za SMER, podobne aj prvý námestník generálneho prokurátora pán Tichý, namietali protiústavnosť novely zákona o rokovacom poriadku, v ktorom sa takto zadefinoval vzťah verejnej a tajnej voľby. No a čuduj sa svete, Ústavný súd povedal, že verejná voľba je v poriadku. Že verejná voľba nie je v rozpore s ústavou. Že to ustanovenie zákona o rokovacom poriadku nepovažuje za protiústavné.
A odvtedy, áno, smeráci často využívali túto možnosť, aby, aby navrhli, navrhli tajnú voľbu. Nie všetky voľby boli tajné. O niektorých sa normálne hlasuje aj v parlamente a hlasovalo sa aj za smeráckych čias stláčaním, stláčaním tlačítok. Nie, nie, nie vzadu na hlasovacích lístkoch. Ale aby sa mohlo hlasovať tajne, tak to predpokladá, že skupina 15 poslancov pred začiatkom rokovania o príslušnom bode programu navrhne, aby voľba bola tajná.
Toto z nejakého pre mňa záhadného dôvodu poslanci SMER-u, HLAS-u, ktorí tu dookola hovoria o tajnej voľbe, zabudli urobiť. Čo je také zvláštne vzhľadom na to, aká dôležitá je podľa nich, podľa nich tajná voľba a len proste zabudli, že to musia navrhnúť a že to musia navrhnúť nie pred hlasovaním, ale pred začiatkom rokovania o tom bode. No a teraz sa musí pán podpredseda Národnej rady doprosovať pani ministerku, pani ministerke, aby otvorila rozpravu a aby im umožnila napraviť, napraviť tú chybu, ktorú, ktorú urobili. Predpokladám, že to pani ministerka neurobí a nebude, nebude im vychádzať v ústrety. Keď, keď je to pre nich také dôležité, mali to, mali to navrhnúť pred tým, ako sa začalo rokovať o tom príslušnom bode.
Je to, je to, samozrejme, že legitímna debata. Ja nespochybňujem, že niekomu sa môže zdať lepšia tajná voľba, ale určite to nie je v polohe, že jedna z nich je v súlade s ústavou, druhá nie je v súlade s ústavou, jedna je demokratická, druhá nie je demokratická.
Tajná voľba je dôležitá pri voličoch, ktorí volia svojich zástupcov, ale nie pri tých zvolených zástupcoch. Tí zvolení zástupcovia sa majú zodpovedať svojim voličom a ich voliči majú právo vedieť, ako hlasujú aj v personálnych veciach.
Bola tu, bolo tu spomínané to indikatívne hlasovanie. Tak ja môžem ubezpečiť tiež všetkých, podobne ako to povedal pán poslanec Osuský, že ja budem kandidáta na generálneho prokurátora voliť na základe svojho presvedčenia v súlade so svojím najlepším vedomím a svedomím a nie na základe výsledkov indikatívneho hlasovania. Ako argument sa tu používa vydieratelnosť alebo vďačnosť zvoleného funkcionára. Ja teda neviem. Ja nepácham trestnú činnosť ani sa nechystám v blízkej budúcnosti páchať trestnú činnosť, tak ja neviem, akým spôsobom by mňa mohlo ohroziť, keby za generálneho prokurátora bol zvolený kandidát, ktorý o mne vie, že som hlasoval proti nemu, ktorý o mne vie, že som s ním mal, s ním mal problém, že som, že som povedzme mu kládol nepríjemné otázky na verejnom vypočutí. Neobávam sa toho. Netešil by som sa tomu, keby bol zvolený taký kandidát, ale nevnímal by som to ako ohrozenie, ohrozenie mňa a nerozumiem, z čoho vyplýva, že to niekto iný vníma ako svoje potenciálne ohrozenie.
Rovnako tak vďačnosť, ktorá sa tu spomína, že, že tomu poslancovi, ktorý zahlasoval za konkrétneho funkcionára, bude ten verejný funkcionár vďačný. Bude mu nejako vychádzať nadštandardne v ústrety. Samozrejme, je to, je to potom, potom aj skontrolovateľné na rozdiel od tajnej voľby, či dostáva dotyčný poslanec, alebo bývalý poslanec nejaké výhody, alebo naopak, či je nejako šikanovaný. Ale je to smiešne, ak toto tvrdia predstavitelia SMER-u, lebo oni dobre vedia, že tí zvolení funkcionári skoro vždy vedia, kto ich volil. A nie je dôležité, kto ich volil menovite, ale ktoré strany ich volili. Takže keď sa chcú nejako zavďačiť, no tak sa zavďačia. Zavďačia sa tým stranám, a to si aj tak vedia z tých počtov veľmi jednoducho odčítať.
Ale pokojne, pokojne pokračujme, tá debata o tajnej voľbe a verejnej je, je zaujímavá, a teda môžme dookola aj jedni, aj druhí opakovať svoje argumenty pri voľbe generálneho prokurátora. Ani nebudeme hlasovať o tom, či bude tajné alebo teda kolegovia zo SMER-u a HLAS-u, ktorí to tiež žiadali, to zabudli navrhnúť v termíne, v ktorom to mali navrhnúť.
Druhá vec, ku ktorej by som sa chcel vyjadriť, je tá nepreskúmateľnosť súladu ústavných zákonov s ústavou, ktorá je tiež predmetom ostrej kritiky. No a treba povedať, že nič také ako právomoc Ústavného súdu skúmať súlad ústavných zákonov s ústavou, sa v ústave nenachádza. Je to právomoc, ktorú nezverila Ústavnému súdu ústava. Je to právomoc, ktorú si Ústavný súd vyvodil alebo prisvojil. Ako tu už spomenula pani ministerka, prisvojil si to pri veľmi nešťastnej príležitosti. Pri zjavnom excese, keď materiálne jadro, ktoré nie je v našej ústave explicitne zadefinované, čo nemusí byť zásadný a neprekonateľný problém, vyvodil práve v kauze sudcovských previerok. V kauze, v ktorej časť ústavných sudcov na sklonku svojho funkčného obdobia mala aj konflikt záujmov, keďže sa vracali do sudcovského talára a vyvodil si existenciu materiálneho jadra tam, kde to materiálne jadro podľa môjho názoru vôbec neexistovalo.
Je pravda, že podobným spôsobom rozhodli, rozhodli a vyvodili si túto právomoc aj iné Ústavné súdy nielen na Slovensku. Treba ale povedať, že nie takýmto zvláštnym a spochybniteľným spôsobom. A opäť podobne ako pri verejnej a tajnej voľbe a dokonca viacej tu považujem debatu o tom, či Ústavný súd má mať právomoc preskúmavať ústavné zákony za úplne legitímnu. A nemyslím si, že sme na jej konci, sme na jej začiatku.
Ide o to, že kde má byť ten bod nula, kde sa tá debata začne. Či má byť ten bod nula to, ako je naformulovaná Ústava Slovenskej republiky, ktorá nepredpokladá, že by Ústavný súd mal takúto právomoc alebo sa má začať v momente, keď si ju Ústavný súd sám prisvojil veľmi nešťastným rozhodnutím. Ja som presvedčený, že tým bodom nula má byť aktuálne znenie ústavy. Áno, poďme sa baviť o tom, ako ho zmeníme, ale ak teraz schválime tú úpravu, že ústavný, Ústavný súd nebude môcť preskúmavať súlad ústavných zákonov s ústavou, tak tým iba potvrdíme aktuálne znenie ústavy, ktoré Ústavný súd vo svojom už spomínanom nešťastnom rozhodnutí nerešpektoval.
A je to aj debata o tom, že či Ústavný súd je nad parlamentom alebo, alebo pod parlamentom, kto má koho rešpektovať, ale mne sa aj táto debata zdá, zdá pomerne, pomerne jasná. Lebo Ústavný súd, samozrejme, že má právo kontrolovať všetky rozhodnutia parlamentu ako zákonodarnej moci a kontrolovať ich súlad s ústavou. To je mimo akúkoľvek diskusiu. Ale v súčasnom ústavnom systéme nie je Ústavný súd nad parlamentom ako ústavnodarnou mocou, pretože aj samotná existencia Ústavného súdu aj všetky jeho právomoci vyplývajú z rozhodnutia ustanov... ústavodarcu, ktorým bola schválená Ústava Slovenskej republiky.
A, samozrejme, že ústavodarca, myslím si, že ústavodarca je ten, ktorý by mal o tom rozhodnúť, či zverí Ústavnému súdu právomoc preskúmavať aj nejaké ústavné zákony alebo ich súlad s materiálnym jadrom, či nejakým spôsobom zadefinuje materiálne jadro aj explicitne v ústave a či dokonca umožní preskúmavanie aj zmien určitých častí ústavy. Môže takúto právomoc Ústavnému súdu zveriť alebo teoreticky môže rešpektovať, pretože si Ústavný súd takúto právomoc vyvodil, ale rozhodne to nie je žiadna povinnosť ústavodarcu a ústavodarca je ten, ktorý má o tom rozhodnúť. Nie Ústavný súd.
A tie argumenty, ktoré sa proti tomu používajú, sú úplne prehnané, či už prichádzajú od čerstvo objaveného obhajcu liberálnej demokracie a obdivovateľa komunistických režimov pána poslanca Blahu, alebo teda kandidáta zvoleného, poslanca zvoleného na kandidátke fašistickej strany, alebo samotných poslancov fašistickej strany, tie argumenty sú falošné. Ak by tu raz komunisti alebo fašisti, nacisti alebo nejaká ich kombinácia mali ústavnú väčšinu, tak je úplne jedno, či v ústave bude napísané, že Ústavný súd má právomoc preskúmavať súlad ústavných zákonov s ústavou alebo tam bude napísané, že nemá právomoc preskúmavať súlad ústavných zákonov s ústavou, alebo by tam na túto tému nebolo napísané vôbec nič. Ak by sa raz komunisti alebo nacisti dostali k moci, obávam sa, že ani by nemuseli mať ústavnú väčšinu, aby systém liberálnej demokracie a systém právneho štátu totálne deštruovali a zničili.
Takže bavme sa o tom, diskutujme o tom, ja čakám vecnú debatu, ale za vecnú debatu nepovažujem uvádzanie prehnaných príkladov poslancami inklinujúcimi ku komunizmu alebo k fašizmu.
Ďakujem. (Potlesk.)