Vážený pán predsedajúci, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, skôr ako začnem hovoriť to, čo mám pripravené, pár slov predkladateľovi a obhajcovi tohoto návrhu zákona.
Pán Mazurek, vy hovoríte zas, že človek nemá byť trestaný za vyslovenie hlúpeho názoru. Tak sa teda vráťme do roku 2015, aj keď ste sa za to ospravedlnili a urobili nejaké kvázi pokánie, tak si povedzme, k čomu vtedy došlo, aký môže mať dôsledok, aké môžu mať dôsledok nejaké slová, ktoré sú vyslovené. Vy svojím blasfemickým revom ste vtedy jednoznačne prispeli k tomu, že tu bol vyprovokovaný útok na štyri moslimské ženy a tri maličké deti. Na základe toho, čo ste vy tam kričali, na ne lietali kamene a keby boli trafili niektorého z tých malých detí, mohlo to mať teda naozaj fatálne následky. A tieto dva javy, medzi tými dvomi javmi neexistuje len nejaká náhodná korelácia, medzi tými existuje jasná príčinná kauzalita. Pretože vy ste niečo kričali, teda boli to akože len slová, ktoré by nemali byť trestné, a na základe toho došlo k nejakému skutku, ktorý mohol fatálne skončiť. Takže treba byť opatrný s takými rečami, že nejaké slová nemôžu mať nejaké fatálne následky.
No a teraz k tomu návrhu zákona. Členovia a dnes už aj bývalí členovia extrémistickej politickej strany, ktorí tvrdia, že nie je extrémistická, navrhujú zrušenie extrémistických trestných činov a priestupkov. Neviem si predstaviť lepší dôkaz o tom, veď sú sami extrémisti. Poďme sa na ich návrh pozrieť detailnejšie.
Vo všeobecnej časti dôvodovej správy uvádzajú, že cieľom predloženého návrhu je zaviesť ochranu úplnej slobody prejavu obyvateľov, vychádzajúcej z čl. 26 Ústavy Slovenskej republiky. Je pravda, že takto deklarovaný cieľ znie o trochu lepšie, ako keby bolo pravdivo uvedené, že cieľom návrhu je podpora extrémizmu a beztrestnosť extrémistov, ktorí sú len predkladateľmi tohoto návrhu.
Len pre úplnosť pripomeniem, že tu Milan Mazurek bol právoplatne odsúdený za spáchanie trestného činu hanobenia národa, rasy a presvedčenia podľa § 423 Trestného zákona za rasistické výroky v rádiu Frontinus. Marian Kotleba bol zatiaľ neprávoplatne odsúdený za spáchanie trestného činu založenia, podpory a propagácie hnutia smerujúceho k potlačeniu základných ľudských práv a slobôd podľa § 421 Trestného zákona za rozdávanie šekov s rasistickou a nacistickou symbolikou. Stanislav Mizík bol trestne stíhaný za spáchanie trestného činu hanobenia národa, rasy a presvedčenia podľa § 423 Trestného zákona a za výrobu extrémistického materiálu podľa § 422a Trestného zákona za šírenie nenávistných výrokov. Trestu unikol, lebo sa nepodarilo preukázať, že ten príspevok uverejnil on sám. Keby bol chlap, tak by sa k tomu prihlásil.
Niet preto divu, že sa páni zamerali práve na tieto trestné činy, ktoré navrhujú zrušiť. Mimochodom, zrejme nie je náhoda, že ten návrh prichádza práve v čase, kedy sa ešte nerozhodlo právoplatne odsúdením Mariana Kotlebu. Ak by totiž tento návrh bol schválený a nadobudol účinnosť ešte pred tým, ako by rozhodol Najvyšší súd, znamenalo by to pre Mariana Kotlebu úplnú beztrestnosť. Dobre počujete, úplnú beztrestnosť. Niet totiž trestného činu bez zákona a retroaktivita v prospech páchateľa je v trestnom práve prípustná.
Vráťme sa ale k odôvodneniu, kde argumentujú ochranou úplnej slobody prejavu. Ide totiž o najtypickejší argument extrémistov, ktorí ale, žiaľ, neraz preberajú aj iní, dokonca tí, ktorí by mali extrémizmus vyšetrovať. Žiadna sloboda nie je úplná, ako mylne tvrdia predkladatelia. Takéto tvrdenie je znakom nepochopenia fungovania demokratického právneho štátu.
Moja sloboda sa končí tam, kde začína sloboda druhého, povedal kedysi John Locke a mnohí ďalší. Alebo ešte inak: Sloboda tvojej päste končí na špičke môjho nosa. Každá sloboda má svoje hranice vrátane slobody prejavu, čomu zodpovedá aj znenie čl. 26 Ústavy Slovenskej republiky, na ktorý sa aj navrhovatelia odvolávajú. Ale v ods. 3 je jasne uvedené, že slobodu prejavu možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti. A práve obmedzenie šírenia extrémizmu je nevyhnutné v demokratickej spoločnosti na ochranu práva a slobôd iných, ale aj bezpečnosti štátu a verejného poriadku. To nie je žiadna totalita, ako sa snažia navrhovatelia podsunúť, ale, naopak, demokracia, v ktorej ide sloboda ruka v ruke so zodpovednosťou a v ktorej sa chránia práva všetkých, nielen vybranej, vyvolenej skupiny obyvateľov.
Aj v Dohovore o ochrane ľudských práv a základných slobôd je v čl. 10 uvedené, že každý má právo na slobodu prejavu, ale aj to, že výkon tejto slobody, pretože zahŕňa povinnosti aj zodpovednosť, môže podliehať podmienkam, obmedzeniam alebo sankciám, ktoré stanovuje zákon a ktoré sú nevyhnutné v demokratickej spoločnosti okrem iného v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, na predchádzanie nepokojom alebo zločinnosti či na ochranu práv iných. Okrem toho je v dohovore v čl. 17 uvedené, že nič v tomto dohovore sa nesmie vykladať ako oprávnenie pre štát, skupinu alebo osobu vykonávať činnosť alebo uskutočniť skutok s cieľom narušiť práva alebo slobody v dohovore zakotvené, alebo na obmedzovanie týchto práv a slobôd vo väčšom rozsahu, než je stanovené v dohovore.
Európsky súd pre ľudské práva taktiež nepovažuje a priori za porušenie dohovoru, ak sú nenávistné prejavy trestané dokonca aj trestom odňatia slobody, a teda ak štát považuje určité prejavy za trestné z hľadiska Trestného práva. Európsky súd pre ľudské práva napríklad uviedol: "Tolerancia a úcta k rovnakej dôstojnosti všetkých ľudských bytostí predstavuje základ demokratickej pluralitnej spoločnosti. Napriek uvedenému môže byť z principiálneho hľadiska nevyhnutné v niektorých demokratických spoločnostiach postihovať alebo dokonca brániť takým formám prejavu, ktoré sú založené na netolerancii, ktoré šíria, podnecujú, podporujú alebo ospravedlňujú nenávisť... za predpokladu, že akékoľvek uložené formálne požiadavky, podmienky, obmedzenia alebo sankcie sú primerané legitímnemu sledovanému cieľu." Ide o prípad Erbakan proti Turecku, rozsudok bol 6. júla 2006, ods. 56.
Trestné stíhanie extrémistických prejavov teda nie je ako také ani v rozpore s ústavou, ani dohovorom, ani judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva.
Niektorí si možno povedia, že ide "len" o slová či symboly. Lenže tieto slová a symboly nie sú nevinné a ich šírenie má svoje reálne dôsledky. Medzi tie najzávažnejšie súvislosti s predmetnými trestnými činmi patrí podnecovanie k nenávisti voči skupinám obyvateľov, ktoré šíritelia považujú z nejakého dôvodu za tých druhých, za nepriateľov, či dokonca menejcenných občanov. Aby k takýmto nenávistným činom nedochádzalo, je nutná prevencia. A tá prevencia spočíva aj v tom, že sa niektoré extrémistické prejavy považujú za trestné činy či tie menej závažné za priestupky a ich páchanie sa trestá.
Mimochodom, uvedená skupina poslancov navrhuje v ďalšom článku (tlač 378) aj zrušenie extrémistických priestupkov, teda požaduje absolútnu beztrestnosť šírenia extrémizmu, čo je absolútne neakceptovateľné.
Navrhovatelia v dôvodovej správe ako vzor uvádzajú Spojené štáty americké, čo je naozaj pomerne zaujímavé a paradoxné, pretože pri každej inej príležitosti považujú práve Spojené štáty priam za triedneho nepriateľa. Ide tak len o ďalší príklad alibizmu. Veď práve v tomto týždni pri príležitosti prijímania bezpečnostnej stratégie sme si vypočuli toho o Spojených štátoch z úst predkladateľov toho naozaj dosť.
Píšu, že tamojší model sa osvedčil a samoregulačný efekt spoločnosti vytlačil všetky pochybné alebo nenávistné skupiny obyvateľstva na úplný okraj spoločnosti. Paradoxne bol tento návrh predložený Národnej rade len deň po tom, kedy v USA vtrhli Trumpovi priaznivci do budovy Kapitolu a skončilo sa to okrem iného stratou siedmich životov. Aj toto je totiž dôsledok "len" šírenia slov. Len pripomeniem, že poslanec Európskeho parlamentu Milan Uhrík tieto udalosti, ktoré sa odohrali v Kapitole, pochválil a tým, ktorí tam vnikli, v podstate vyjadril podporu.
Ďalším negatívnym príkladom toho, čo môže spôsobiť, čo môžu spôsobiť slová, je prípad Jaromíra Baldu, ktorý sa stal prvým odsúdeným v Českej republike za teroristický útok. V lete 2017 totiž zoťal dva stromy, ktoré padli na železničnú trať a len vďaka duchaprítomnosti vlakvedúceho či strojvodiča nedošlo k nejakým obetiam na životoch. Snažil sa to nafingovať ako dielo moslimov, aby z nich ľudia mali strach. Jeho čin bol dôsledkom politiky SPD, strany SPD Tomio Okamuru, ktorá šírila nenávisť aj voči tejto skupine ľudí. A všetci, ktorí máme pamäť, si dobre pamätáme, že práve voči týmto skupinám ľudí u nás šírili a šíria nenávisť práve predkladatelia tohto návrhu novely zákona. Aj v tomto príklade je vidno, aké reálne dôsledky môže mať šírenie nenávisti hoci "len" verbálne. Aj holokaust a genocída Tutsiov, jedného milióna Tutsiov v Rwande začali slovami.
Na záver sa chcem vyjadriť všeobecne že k extrémizmu a k jeho vzťahu k slobode prejavu. Extrémizmus je v súčasnosti obrovským spoločenským problémom, ktorý naberá na sile, a to nielen na Slovensku. V Európe sa množia extrémistické útoky. Ak nebudeme extrémizmus potláčať už v jeho zárodku, môže prerásť do násilných činov. Situáciu zhoršuje v posledných rokoch rozmach internetu a sociálnych sietí. Extrémizmus sa u nás dostal, žiaľ, aj do zákonodarného zboru a výsledkom toho je aj tento legislatívny návrh.
Znepokojuje ma v tejto súvislosti aj akékoľvek zľahčovanie extrémizmu či oslabovanie štruktúr, ktoré sa majú venovať jeho vyšetrovaniu. S takýmito krokmi zásadne nesúhlasím. Naopak, domnievam sa, že boj proti extrémizmu by mal byť v Slovenskej republike prioritou a mala by sa mu venovať zvýšená pozornosť. Ak by sa tak dialo už skôr, myslím, že by sme na tom neboli až tak zle, ako sme na tom v súčasnosti. Extrémizmus je veľkou hrozbou pre demokraciu, aj keď sa niektorí extrémisti snažia svoje aktivity vydávať, naopak, za boj za demokraciu, čo považujem obzvlášť za odporné.
Ctím si slobodu vrátane slobody slova, nie som však zástancom bezbrehej slobody slova, najmä ak som väčšinu života prežil počas vlády režimu, ktorý slobodu slova všemožne obmedzoval a potieral. Ale ani naša ústava, ani Európsky dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ani Európsky súd pre ľudské práva nepovažujú slobodu prejavu za bezbrehú.
Nestotožňujem sa ani s argumentom, že extrémistov nemáme stíhať, lebo z nich urobíme martýrov. Prax dokazuje opak. Trestné stíhanie je veľmi efektívne na elimináciu extrémizmu. Ak aj nejakého martýra vyprodukuje, jeho gloriola martýra dlho nevydrží.
Je na nás, aby sme určili, kde budú hranice slobody prejavu, je však našou povinnosťou chrániť demokraciu pred tými, ktorí ju zneužívajú a snažia sa o jej oslabenie či odstránenie. Práve preto som za zachovanie extrémistických trestných činov a priestupkov, za zachovanie špecializácie orgánov činných v trestnom konaní na ich vyšetrovanie a vôbec za limitovanie slobody prejavu tam, kde je to nevyhnutné na ochranu práv iných a zachovanie demokracie.
Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)
