Dobrý deň, ďakujem za slovo. Vážený pán podpredseda Národnej rady Slovenskej republiky, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, vážený pán kolega, člen vlády, dovoľte, aby som vystúpil hlavne nie kvôli tomu, aby som rozvinul kapitolu pôdohospodársku do nejakých podrobností, pretože to, čo je napísané vo vládnom programe, na tom, samozrejme, ja osobne a moji kolegovia budeme trvať, ale skôr, aby som urobil to, čo považujem za korektné a...
Dobrý deň, ďakujem za slovo. Vážený pán podpredseda Národnej rady Slovenskej republiky, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, vážený pán kolega, člen vlády, dovoľte, aby som vystúpil hlavne nie kvôli tomu, aby som rozvinul kapitolu pôdohospodársku do nejakých podrobností, pretože to, čo je napísané vo vládnom programe, na tom, samozrejme, ja osobne a moji kolegovia budeme trvať, ale skôr, aby som urobil to, čo považujem za korektné a čo sa mi niekedy v časoch, keď som sedel v opozičných laviciach, nie vždy pozdávalo, že teda nebola možnosť zareagovať. Ja touto, týmto svojím vystúpením hlavne chcem vám ponechať možnosť zareagovať na tie tézy, ktoré sú dané v programovom vyhlásení, s tým, že sa pokúsim na vaše faktické poznámky, pokiaľ nejaké budú, odpovedať priamo na telo, naživo.
Viete, začnem tým, že v živote sú chvíle, keď, keď veci sa učíme, keď ich jednoducho pochopíme, a potom niekedy prichádzajú chvíle, keď veci precítime. Keď využijeme iné ľudské senzory na to, aby sme zistili, že čosi sa deje, čosi možno nie je v poriadku. Ja by som túto úvodnú tézu rozvinul do takých dvoch rovín, jedna je taká kruto politická a druhá už je rýdzo pôdohospodárska. Tá kruto politická je tá, že sme vedeli, vedeli sme to veľmi dobre, že žijeme v krajine, kde veci nie sú v poriadku. Kde nefungujú základné pravidlá slušnosti, práva, spravodlivosti, pravidlá súcitu a pravidlá nádeje, pretože aj tú sme niekedy strácali. A ktovie, ako by to bolo bývalo, keby neprišla chvíľa, keď sme toto svoje poznanie mohli aj precítiť. Tie chvíle precítenia boli možno vtedy, keď zazneli tie osudné výstrely, ktoré navždy zmenili našu krajinu, možno vtedy, keď sme zistili, že existujú nejaké divné aplikácie v telefónoch, ktoré sú dokonca šikovnejšie ako tí najšikovnejší podvodníci a ktoré nám odhalili aj to, čo sme možno nikdy ani nechceli vedieť a počuť.
Hovorili sme často o úpadku a my sme zistili strašnú vec, že ten úpadok je ešte upadnutejší, ako sme si mysleli. To je možno na konto tej politickej pravdy, ktorá nie je pravdou koaličnou ani opozičnou, je to pravda o nás. Všetci sme žili v tejto krajine a možno keď budem veľmi sebakritický a veľmi sa snažiť postaviť nad vec, tak poviem, že všetci sme sa na tej biede možno nejakým spôsobom podieľali. Niekto viac, niekto menej, niekto svojím konaním a niekto len svojím mlčaním a takých bolo vždy veľa, aj keď vieme, že dá sa nájsť veľa slov na ospravedlnenie takéhoto počínania.
Prejdem teraz k tej pôdohospodárskej pravde o poznaní a precitnutí; tá už bude konkrétnejšia a už bude sa týkať priamo kapitoly, ktorú vám predostieram. Som do veľkej časti spoluautorom tých slov, ktoré tam nachádzate a ktoré boli aj predmetom doterajšej diskusie v rozprave. Ste tam často sa vyjadrovali, počúval som, resp. vypočul som si aj zo záznamu niektoré vaše vystúpenia; vážim si všetkých, ktorí zaujali stanovisko k tejto kapitole pôdohospodárskej, teda poľnohospodárskej a lesníckej.
Všetci sme vedeli a vieme, že slovo sebestačnosť v potravinách je záležitosť, kde sa ťažko vnášajú pochybnosti. Videli sme aj to nízke percento, ale nablýskané výklady obchodných reťazcov, plné pulty, dostatočne veľké parkoviská, ešte väčšie nákupné košíky, ako sme boli kedysi zvyknutí, to všetko vytvorilo pocit, že, že to poznanie o sebestačnosti je síce pravdivé, ale až tak veľmi sa nás netýka. Až kým neprišla tá chvíľa precitnutia. Ja viem, že povedať, že vďaka pandémii sa stalo niečo dobré, v tejto chvíli by bolo viac ako nerozumné, ale predsi len téza o tom, že kríza umožní nahliadnuť niekedy hlbšie, ako sme zvyknutí, platí aj pre tú strašnú pandémiu, ktorú dnes zažívame a ktorá, dúfame, že čoskoro nahliadneme na jej koniec, aj keď ešte to zďaleka nemôžeme takto povedať.
Čo sme precítili vďaka pandémii? No precítili sme fakt, že sebectvo krajín môže byť veľmi veľké a že krásne slová o spolupráci môžu mať aj svoj koniec, lebo rúška, ktoré sa stali v istej chvíli nedostatkovým tovarom, sme zažili, že zrazu ten import a export nefunguje a že sa môže ľahko stať, že síce je nám ľúto, že druhá krajina nemá dostatočne veľké množstvo rúšok, mrzí nás to, ale je to lepšie, ako keby sme my sami nemali dostatočné množstvo rúšok. A to isté sa môže týkať aj potravín. Potravín, ktoré sa dostali do štandardnej ponuky na tých pultoch veľkých obchodov a ktoré sme si mysleli, že teda navždy ich máme zabezpečené bezproblémovo, ale ktoré nás donútili sa pozrieť sebakriticky na vlastnú produkciu a odhalili nám skutočnosť, že naše sebazásobovanie vo výške tých necelých 40 % naozaj nie je len percento, ale hrozba pre potravinovú bezpečnosť Slovenska.
A práve v tom je to poučenie a tá nádej a v tom je aj tá synergia alebo synchrón s vládnym programom, že je tu článok, ktorý sa domnievam, že nemôže byť predmetom polemiky medzi opozíciou a koalíciou, lebo keď ráno vstaneme, všetci chceme mať, úplne jedno do akého spektra padáme, raňajky, potom aj obed a večera a podľa možnosti, aby to bolo zdravé a kvalitné a chutné, aby bolo toho dosť. A zdalo sa nám, že je to tak naveky, a nemusí byť. A práve vládny program robí v tomto zásadný krok a na ten jediný bod by som vás upozornil, aj keď viem, že tých téz je veľa, o ktorých môžeme diskutovať, ale ja vystupujem z hľadiska pôdohospodárstva v tejto chvíli pred vami s touto jednou zásadnou, že neviem vám povedať to, čo ste sa domáhali tak často, o koľko percent zvýšime niektoré parametre, neviem, o koľko percent nám stúpne naša sebestačnosť potravinová, ale poviem vám iný kontrolný parameter, ktorý vám dávam k dobru a ktorý môže byť predmetom kritiky ešte skôr ako o štyri roky.
Chcem, chceme a urobíme všetko preto, aby naše polia – nie na konci tohto štvorročného obdobia, ale dajbože už na budúci rok – ukázali, že sme schopní vyprodukovať viac, kvalitnejšie, zdravšie a bohatšie. Že naše polia nemusia byť tak orámcované tou žltou farbou, že všetci, ktorí letia ponad Slovensko, hovoria, že veľmi ľahko spoznajú, kedy sú nad územím Slovenska, lebo sú obrovské plochy žltou farbou vyznačené repky, slnečnice; že sú to plodiny, ktoré celkom legitímne na tých poliach rastú, avšak nám nezabezpečujú to hlavné, čo by sme potrebovali bez výnimky, mať k dispozícii dostatok vlastných potravín. Pretože z technických plodín sa dá urobiť možno dobrý biznis a legitímny biznis, biznis, ktorý tu roky fungoval; a ja sa nedivím, že to ľudia, ktorí mali túto možnosť, aj využívali, pretože nemôžme čakať, aby ľudia nevyužívali zákonné možnosti, rámce, ktoré boli nastavené, štátnej pomoci a najmä pomoci Európskej únie, ale o tomto stave našich polí nám práve dnešná doba vypovedá, že musíme to veľmi zásadným spôsobom zmeniť, a preto to aj zmeníme.
A preto vám ponúkam veľmi jednoduchý kontrolný pohľad, že už na budúci rok by mali byť políčka, polia fragmentované, že sa postaráme o to, aby veľké lány nemohli byť veľkými lánami, aby mali maximálne 30 hektárov, aby sme do tých polí vnášali veľmi dôležité remízy, biopásy, vetrolamy, možno aby sme tam niekde zatočili aj potôčikom, aby sme mali jasné aleje, cesty, aby proste tie polia začali vypadať tak, že sú to nie priemyselné lány, ale že sú to vľúdne lány, v ktorých pestujú producenti tie potraviny, ktoré naša zem, naša zemepisná šírka, naše klimatické a pôdne pomery umožňujú pestovať. Lebo to tu zaznelo niekoľkokrát a dávam to strašné číslo na vedomie, na naše maličké Slovensko prúdi denne 700 kamiónov s potravinami, ktoré si vieme dopestovať sami. A to je memento, ktoré ak by v tejto chvíli ktokoľvek, akákoľvek vláda, ktorá predstupuje pred vás a pred občanov tohto štátu, nezobrala do úvahy, že sa tu musí zásadným spôsobom niečo zmeniť, tak by dokonala alebo by sa priblížila k dokonaniu zločinu na vlastnom štáte.
My jednoducho toto nemôžme nezmeniť. Nemôžme sa o to nepokúsiť a nástroj, aby sme sa o to pokúsili, nebude samospasiteľný, máte pravdu, nikdy nebude toľko peňazí, koľko je potrebných, vždy sú potreby vyššie ako, ako možnosti, ale náš vládny program je garantom toho, že všetky možnosti, ktoré sú, využijeme naozaj na to, aby sme našim domácim producentom, či už ich budeme nazývať malí, strední, rodinní alebo začínajúci, aby sme im umožnili využiť tú najväčšiu hodnotu, ktorú naša krajina má a ktorú spravuje ministerstvo pôdohospodárstva a rozvoja vidieka, a to je vlastnú zem. Pretože ak nevieme vyrábať kvalitné televízory, nuž ich vozme z Japonska, ale vyrábať si vlastné produkty je určite prvým prikázaním. Voziť cibule, cesnaky, papriky a všetko možné, čo si vieme dopestovať, z ďalekých krajín, je nezmysel.
Ja nebojujem proti voľnému trhu, nech vozia, nech konkurujú, ale urobíme všetko preto, aby naši producenti, tí, ktorí nestratili vzťah k pôde, alebo tí, ktorých dokážeme k tomuto vzťahu ešte prinavrátiť, aby využili. A ja verím, že tá šanca je tu veľká, lebo však vidíte, obrovsky stúpol teraz záujem o záhradky, zrazu už nehovoríme o tom, že chceme byť kdesi na pobreží pri moriach a mať tam nejaký rezort a mať tam all inclusive a mať tam všetko len tak "šťuk", zrazu nám začínajú byť dobré záhradky. Necítite, že je v tom silné posolstvo? Ja áno a tých múdrych ľudí, ktorí sa vracajú k múdrosti našich starých otcov, ktorí mali v tej chalúpke drevenej aj jamku so zemiakmi, aj s kapustou, aj slanina tam bola kdesi zavesená a prežili by nie taký mesiac, dva, tri, ale možno aj rok, aby sme sa k tejto múdrosti vrátili. Samozrejme, nie s motykou a s nejakým, nejakou krošňou na chrbte, ale s moderným hospodárstvom, ktoré vieme podporiť tými stovkami miliónov eur, ktoré nám tá štedrá Európska únia dáva, len musíme urobiť všetko preto, aby sme sa tou štedrou Európskou úniou nehanbili, lebo to, čo sa deje aj v týchto chvíľach, to, čo sme zistili o stave nášho využívania týchto prostriedkov, o tom, koľko prehnitých, zlých postupov sa vložilo do narábaní s prostriedkami Európskej únie; ja naozaj v tejto chvíli vám neviem povedať, ako obstojíme, lebo obávam sa, že môžme zažiť nielen veľkú hanbu, ale aj veľké reštrikcie. Pevne verím, že to vysvetlíme a najmä, že dokážeme garantovať, že sa to už nebude opakovať, že naši farmári nebudú musieť používať tú strašnú vetu, že ak chceli peniaze mať, tak najprv museli niečo dať.
Neviem, čo všetko sa zmení a čo všetko dokážeme, ja len chcem uistiť za seba a za mojich kolegov a predovšetkým za seba, aby som, lebo každý musíme ručiť sám za seba aj každý z vás, aj každý z členov vlády, že pokiaľ budeme mať na to vplyv, je vylúčené, aby sa akékoľvek euro rozkotúľalo do nejakých korupčných vrecúšok. A tým by som možno ešte doplnil; a potom prejdem chvíľku k lesníctvu a nechám priestor na vaše otázky, na vaše faktické poznámky; ako to urobiť? No tým, že naša legislatíva, európska legislatíva umožní a umožňuje presmerovať pomerne značné množstvo z tých stoviek miliónov pre tých farmárov, ktorí sú hodní nádeje, že sa pustia do tohto biznisu, do toho samozásobovania a, samozrejme, nejde len o rastlinnú výrobu, ale rovnakou mierou o živočíšnu, ktorá rovnako trpí a je poddimenzovaná. Že ak dokážeme presmerovať tie piliere, tie možnosti, ktoré tam sú medzi prvým a druhým, aj v rámci prvého, nebudem vás zaťažovať tou schémou, sám som sa ju len toť nedávno poriadne musel naučiť a nie som si ešte istý, či by som obstál, keď budem mať možnosť prvýkrát rokovať v Bruseli, či všetky tie nuansy ovládam, ale možno povinnosťou ministra nie je byť najmúdrejší, ale obklopiť sa múdrymi ľuďmi a mne sa to našťastie pomaličky tam darí. Tak aby sme teda tie všetky schémy využili na to, aby sme tie peniaze presmerovali tam, kde podporíme nie plochu, ale produkciu. A nie produkciu obyčajnú, ale produkciu kvalitnú, produkciu zdravú, ktorú sa nebudeme báť dať na stôl aj našim deťom, aj sami sebe.
Tie možnosti sú tam veľké. Len doteraz bolo zvykom urobiť to, čo teda končí, to hovorím otvorene, už nepoužijem to slovo, na ktoré sa hnevajú niektorí veľkí farmári, aby som ich tak nezaradil do tej skupiny tej šľachty, ale určite príde k zastropovaniu, určite urobíme to, čo niektorí ste sa obávali, že čo sa stane, keď, keď zrazu tí mnohotisíchektároví nebudú mať na každý hektár to, čo mali doteraz. No neviem, čo sa stane, len viem, že doteraz žili dobré časy, férovo dobré, podľa zákonov dostali veľké podpory. A dneska je čas, aby ukázali aj trocha samostatnosti, aby ukázali, že keď to zastropujeme vo výške 150-tisíc na majetok jeden, tak že vedia z toho prežiť, lebo roky hojnosti im umožnili sa naučiť, poučiť a vedieť, ako múdro hospodáriť, ako pridať ďalšiu hodnotu, že nie len vysiať možno tú repku, prebehnúť to nejakou chémiou, mnohokrát veľmi možno aj s bolestnými dôsledkami; to nechcem teraz hovoriť o tých vplyvoch na krajinu, lebo to sa na to pozreme, to vás uisťujem, veľmi podrobne, čo sa týka chémie. A aby teda títo ľudia ukázali; nebudeme bojovať proti veľkým, my budeme podporovať malých a tí veľkí už nedostanú to, na čo boli zvyknutí. To je téza, za ktorou si budem stáť, a verím, že to pochopia jedni aj druhí, pretože my chceme, potrebujeme a veríme, že sa naučíme správne využívať fondy tak, aby krajina produkovala nie maximum, ale optimum toho, čo je možné a čo od nej chceme, aby sebestačnosť stúpala, aby ste sa mohli z lietadla pozrieť na krajinu, ktorá už nebude žltá a ktorá bude mať dostatok vlastnej produkcie, kde oviec nebude ani nie polovica z tých, čo voľakedy bola, kde bude mať dostatok včelstva, kde bude dostatok chmeľníc.
Všade, kde som zatiaľ nahliadol, všade máme možnosti rozvoja nie nekonečné, lebo určite správne dostanem otázku a za čo to bude? No bude to za tie stovky miliónov z tej Európskej únie, aj keď aj tam sú zdroje obmedzené a i tam budeme musieť priznať, že budeme musieť byť úsporní, tobôž keď vieme, do akej doby vstupujeme. Ale to už je umenie možného, použiť prostriedky tak, aby sme ich použil najmúdrejšie, ako sa dá.
Dovoľte ešte niekoľko slov k lesníctvu. Tu je základná téza veľmi jednoznačná a tu by som možno sa obmedzil len na to najdôležitejšie. Aj lesníctvo musí prejsť, tak ako poľnohospodárstvo, zásadným prerodom. Ten prerod sa volá veľmi jednoducho, je to veta alebo pojem, ktorý používam už roky, ktorý bol možno voľakedy taký trocha smiešny a nie celkom hodnoverný, ale je to pojem, ktorému verí čím ďalej, tým viac mojich kolegov lesníkov a ja nepochybujem o tom, že tento pojem sa nestáva tézou programového vyhlásenia vlády 2020 – 2024, ale sa stáva tézou základnej stratégie tohto štátu k svojmu lesnému bohatstvu pre celé 21. storočie. A to je prírode blízke hospodárenie, ktoré je naozaj takým zázračným perpetuum mobile, lebo je ekologické, ekonomické v širokom časovom rozsahu, je estetické, je sociálne, je stabilizačné. Jednoducho, tento malý zázrak funguje a my musíme prestaviť vnútorné mechanizmy tak, aby sme tento malý zázrak podporili. Jednak podporili prerod myslenia aj mnohých mojich kolegov lesníkov, ktorí možno neverili, že sa to dostane v takomto rozsahu do vládneho programu, no a potom aby sme aj premenili prerod celej spoločnosti, že tí lesníci naozaj nemôžu žiť z predaja dreva, lebo nech by ste tam postavili kohokoľvek, keď mu poviete, uživ sa, tak to môže byť vždy cesta do pekla.
My musíme jednoducho vedieť, že lesy naozaj nie sú bankou pre štátny rozpočet, aby dodávali dane a odvody zo štátneho rozpočtu, lesy sú poisťovňou pre zdravie tejto krajiny. A vy všetci viete, čo máte niečo poistené, že do poisťovne sa musí pravidelne platiť, a tak je to aj s lesmi. A platiť nie preto, aby bohatli lesníci, aby mali väčšie autá alebo väčšie platy, ale aby každé euro, ktoré vyprodukujú, nie drevoprodukčné funkcie, ale ekologické funkcie, aby sa do lesa vrátili a tým aby naša krajina bola naozaj nielen z hľadiska percent taká lesnatá, je tu najvyššie percento lesnatosti v Európe, ale aby reálne bola to krajina zdravá a aby produkovala tie hodnoty, ktoré všetci, keď ideme do lesov, užívame. Možno sa nám zdá, že sú všetky automatické a zadarmo, verte tomu, že tak tomu nie je. Tie obrovské funkcie lesa, vodou začínajúc a končiac možno psychohygienou, nie sú zadarmo, treba ich majstrovsky pripravovať, pracovať na ne, vedieť namiešať mix tých produktov, vedieť sa o to starať, lebo Slovensko malo šťastie na múdrych panovníkov, tie lesy sa nám zachovali v oveľa lepšom stave, ako mnohé krajiny ich na svete majú zachované... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)
Šeliga, Juraj, podpredseda NR SR
Pán minister, môžem vás poprosiť, aby ste dokončili myšlienku, lebo v zmysle rokovacieho poriadku váš čas je obmedzený na 30 minút.
Mičovský, Ján, minister pôdohospodárstva a rozvoja vidieka SR
Aha, pardon. Dobre, takže v tejto chvíli, naozaj ja sa ospravedlňujem, že, že som sa možno trocha pustil do tej srdcovej témy. Nech sa páči. Toľko moje vystúpenie k tomu, aby ste mohli zareagovať. Som ochotný vypočuť nielen vaše faktické poznámky, samozrejme, ale som ochotný o každom bode nášho programu rokovať, obhajovať ho a snažiť sa o to, aby sa stal životaschopnou súčasťou Slovenskej republiky.
Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)
Skryt prepis