Ďakujem za slovo. Vážený pán podpredseda Národnej rady, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, vážená verejnosť, ono čaro nechceného niekedy spôsobí to, že vlastne sa dostaneme pomerne zvláštnym spôsobom k veľmi dôležitej téme. (Ruch v sále a zaznievanie gongu.) Ja si myslím, že spôsob... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)
Laurenčík Milan, podpredseda NR SR
Prepáčte, pán poslanec. Páni poslanci, panie poslankyne, ukľudníme sa v sále, koho nezaujíma téma, môže ísť diskutovať niekde inde, aby sme nerušili pána poslanca.
Nech sa páči, pokračujte.
Mičovský, Ján, poslanec NR SR
105.
Tak spôsob, akým bol predložený tento návrh zákona, ja som sa už včera k tomu hlásil, bol nie celkom typický. Naozaj je to mimoriadne vážna téma a to, že to bolo robené poslaneckým návrhom, nebolo úplne štandardné, aj keď je to úplne, samozrejme, platné. A myslím si, že stojíme nie na konci diskusie v tejto chvíli, ale na začiatku veľmi dôležitej diskusie k veľmi dôležitej oblasti, ktorá je spojená s tým, čo nás všetkých zaujíma, je to otázka lesov, lebo hovoríme o lesoch, hovoríme o zdravom životnom prostredí našej krajiny.
Ja by som hneď v úvode povedal to, čo je zložité a čo sa možno dnes tu opomenulo. Existuje taká Herakleitova, Herakleitósova veta, ktorú môžme prispôsobiť, že, že nemôžme dvakrát vstúpiť do toho istého lesa, všetko sa vyvíja a tá 700-ročná tradícia lesníctva naozaj má vývojovú tendenciu, na ktorej nachádzame veľmi zaujímavé stupne, a ja preskočím tie, ktoré by sa dali popisovať veľmi podrobne, a poviem ten najdôležitejší, ktorý je spojený možno s odpoveďou na otázku, ktorá sa tu tak trocha vznášala vo vzduchu, ale ktorá nebola úplne presne povedaná, a nebolo presne ani na ňu potom, samozrejme, zodpovedané.
V tom vývojovom stupni nachádzame z hľadiska lesníckej profesie, tých 700 rokov po tých holoruboch, prírode blízkom hospodárení vrcholnú ukážku vysokej lesníckej pilotáže, ktorá sa nazýva prírode blízke hospodárenie. Ono to má viacero rôznych vetiev, dalo by sa rozprávať o mozaikovom, viacetážovom alebo výberkovom hospodárskom spôsobe. To teraz zanedbajme a povedzme si to, čo je najdôležitejšie z tohto pohľadu.
Pre tento vrcholný hospodársky prístup, ktorý naozaj napĺňa požiadavky všetkých, každý rozumný ochranár, každý rozumný lesník a verte tomu, že veľa som ich už mal možnosť zaniesť, zašikovať, sprevádzať v takýchto lesoch, povie jednu vec, no ak budete takto hospodáriť, vážení lesníci, my nemáme čo povedať. Proste to je maximálna zhoda.
A prečo to teraz takto spomínam? No aj preto, že sa o tom ešte nehovorilo, aj preto, že sa tu viackrát vyjadril názor, že čo budeme s tými ľuďmi, ktorí odídu z lesov preč, lebo im zobereme prácu robiť. Omyl! Ak to myslíme s lesmi vážne – a my to vážne s nimi myslieť musíme –, tak my pre týchto ľudí máme nieže menej roboty, ale my máme pre nich oveľa viacej práce, pretože lesníci vedia, a, samozrejme, všetci to vedieť podrobne nemusia, že prírode blízke hospodárenia, táto najvyššia lesnícka pilotáž, ktorá určí spôsob práce v lesoch pre celé 21. storočie, vyžaduje väčšiu prácnosť, väčší lesnícky fištrón, väčšiu lesnícku umeleckú činnosť doslova, prácu so svetlom, prácu so stromami a táto práca, prírode blízke hospodárenie jednoznačne vyžaduje to, aby sme do lesov dali viacej prostriedkov, viacej ľudí, viacej umenia. A ak sme teraz schopní sa zhodnúť na tom, a vravím, ochranári aj lesníci, tí múdri sa na tom zhodli. Však napokon prírode blízke hospodárenie je už aj teraz podľa 543 povinnosťou v národných parkoch, tak si teraz urobme ten mostík. No a čo v tých ostatných lesoch? Tam by sme chceli povedať, že stromy v ostatných lesoch mimo národných parkov sú nejakým spôsobom menejcenné? Že oni nedokážu priniesť tie hodnoty, ktoré od lesov očakávame? Nie, ten strom nevie, či rastie v národnom parku, alebo rastie v obyčajnom lese, ale ten strom je pre náš život rovnako dôležitý. A hospodárenie v tomto lese... A to, prosím pekne, vážení kolegovia aj kritici ohľadom dreva, hospodárenie, ktoré prináša komplexnú lesnú produkciu včítane dreva, ktoré sa stáva istým bočným produktom, vôbec sa nemôže ísť po kubíkoch, ale sa ide po tých životodarných funkciách. Tento úžasný spôsob, ktorý, by som si dovolil povedať, že ho môžme nazvať ako perpetuum mobile lesníckej činnosti, je potrebné zakotviť do práce všetkých lesov na Slovensku v tých 2 mil. hektárov. Nerobme tu hranicu medzi národnými parkami a ostatnými lesmi z hľadiska hospodárenia. My predsi musíme mať úctu ku všetkým lesom a musíme sa toho aj takýmto spôsobom uchopiť, zmocniť a robiť.
A preto hovorím, že z tohto pohľadu je veľmi dôležité, aby sme mali jednotnú správu lesov. To, čo tu napokon zaznievalo, ja už neviem, či zľava, či sprava, ale v zásade tá diskusia k tomu smeruje. Oceňujem naozaj všetky tri rady, ktoré sa k tomuto vyjadrovali rôznym spôsobom. Tie nepekné reči, ktoré zazneli, tie slovíčka, ktoré nepatria do úst slušným ľuďom, tie som nepočul, ale v podstate si môžme povedať, že toto je cesta, ktorá nieže by sme po nej mohli ísť, my po nej musíme kráčať. A preto to, čo som včera povedal a čo vzbudilo taký veľký ohlas, resp. aj znepokojenie, že potrebujeme spojiť do jedného rezortu správu lesov, všetkých lesov, má svoju hlbokú logiku. To je vlastne ten vyšší stupeň, ja idem nad rámec návrhu mojich kolegov, tí, tej osemnástky, ktorá sa tak často spomínala dnes, pretože potrebujeme jednoznačne si povedať, že ak tu budeme mať nejaké tri stupienky, tak ten najslabší stupienok je ten, že by sme uplatnili tento návrh, ktorý tu zaznel, ktorý by rozdelil lesy, ktorý by spôsobil obrovské problémy pri delimitácii, pri neštátnych lesoch, a toto by sme všetko teda jednoducho museli povedať, že týmto smerom nepôjdeme. Ten vyšší stupeň je nechať veci tak, ako sú dnes, to je menšie zlo, ale ten najvyšší stupeň, ten je vlastne paradoxne nad tým, spojme do jedného rezortu, nie je v tom, nepozerajme na to, že či je tam dneska pán minister Budaj alebo kto, pozerajme sa, alebo aký je štátny tajomník a skadiaľ pochádza, my sme povinní dovidieť niekde dopredu. My sa musíme pozerať na lesy z hľadiska ich budúcnosti.
A verte tomu, že ak sme schopní dovidieť dopredu, tak nemáme o čom rozmýšľať, takéto spojenie do jedného rezortu, a nech je to rezort životného prostredia, je potrebné, účelné a múdre. Som o tom hlboko presvedčený, a preto dávam ten návrh, ktorý zaznel aj včera, aby sme stiahli tento návrh, lebo spôsobí skoro nerealizovateľné problémy, a poďme sa zhodnúť na tom, že je potrebné spojiť do jedného rezortu životného prostredia všetky lesy, a to môže byť urobené novým zákonom.
A keďže rešpektujem vôľu tej osemnástky a som si vedomý, že som jej súčasťou a musím byť do istej miery aj lojálny, nuž tak poviem, nuž tak to urobme pozmeňovákom, kvalitným pozmeňovákom, lebo ak tento návrh prejde, nuž poďme sa na to pozrieť z hľadiska tohto vyššieho stupňa správy a verte tomu, nebudem tých ľudí menovať, ale ľudí, ktorých si nesmierne vážim, praktických ochranárov, praktických lesníkov, ktorí sa na to pozerajú práve z toho pohľadu dovidenia do budúcnosti, nemajú s takýmto pohľadom žiadny problém.
A existuje ešte niečo ďalej nad tým, ale to nenavrhujem. Pán minister Budaj hovorí, keď sme sa o tom rozprávali, že som idealista, rojko a že to teda nikdy nebude, spojme to do jedného rezortu a povedzme, že to bude ozaj rezort prírodných zdrojov, ktorý bude mať na starosti nielen lesy, ale aj poľnohospodárske pozemky, však aj tam musíme hľadať mieru medzi ochranou a produkciou. Veď polia nie sú len o tom, aby produkovali, tie sú aj na tú ochranu. Takže toto je vec, ktorú by sme možno, keby sme predložili aj občanom, tak by sme vlastne zistili, že jeden celý rezort môžeme ešte ušetriť.
No dalo by sa ešte veľa povedať poznámok na tú diskusiu, bola veľmi bohatá. Ja za ňu ozaj ďakujem. Podľa mňa sa neotvorila Pandorina skrinka, ale otvorila sa veľmi dôležitá diskusia a verím, že budeme v nej pokračovať. Tie niektoré momenty, ktoré tam zaznievali, z hľadiska toho ešte sa vyjadrím za tých pár sekúnd k tomu bezzásahu.
Viete, nemožno povedať, že bezzásah je a priori zlý. Matka príroda vie najlepšie hospodáriť a jej treba nechať nejaké územia, aby sme ju nechali, aby ukázala svoju ozaj dokonalosť, len to nemôže byť všade. Nemôžeme hádzať percentá: 50, 70, 80. My máme v našom vládnom programe aj také vety, že ochranári, lesníci, ekológia, ekonómovia, krajinári prehodnotia chránené územia - všimnite si to, v časti lesníctva je to tak napísané - a dohodnú sa na tom, kde je tá správna miera, lebo hľadanie miery je kľúčové slovo našich životov, a to sa netýka iba lesov. Takže by som poprosil, keby sme čítali vládny program komplexne a všimli si tam aj túto vec a ten príklad, a tým aj skončím, tam... bude stačiť.
Keď pôjdete na tú Muránsku planinu, ako som vám to aj včera odporučil, a pozriete sa tam na jednu lokalitu, kde pod cestou je bezzásah, a je to hustá hora, kde hospodári matka príroda, a nad cestou je prírode blízke hospodárenie, kde je riedkolesie, viete, kde je tá jedna pätina hlucháňov Muránskej planiny, kde sa cíti doma. Tam, kde tí lesníci zasiahli, kde urobili práve pre les to, čo je potrebné, aby našli tú správnu mieru. Ten hlucháň tak často spomínaný až, by som povedal, symbolický vták pre ochranu prírody, nie je v tom bezzásahu, on je v tom zásahu.
Takže hľadajme spoločné prieniky, hľadajme spoluprácu, tá vojna niekoľkodesaťročná naozaj je kontraproduktívna a preradenie všetkých lesov do jedného rezortu bude cestou k zakopaniu tejto vojnovej sekery a k zveľadeniu našich lesov.
Ďakujem pekne.
