Videokanál poslanca

Ďakujme vám za slovo, vážený pán podpredseda.
Ja, samozrejme, ako jeden z podporovateľov a predkladateľov tohto návrhu budem hlasovať za, ale to je nie dôležité. Chcem vás upozorniť v tejto súvislosti alebo teda upriamiť vašu pozornosť s dobrým úmyslom na jednu zaujímavú knihu, ktorá práve teraz je na mojom stolíku a čítam ju. Priznám sa, nemám ju ešte dočítanú, napriek tomu si myslím, že je vhodná vašej pozornosti a práve aj v súvislosti s týmto uznesením. Je to kniha Ľudskosť, pozitívna história ľudstva, pravdepodobne ju mnohí aj poznáte, a mňa osobne prekvapila tým, že veľmi vedecky a veľmi argumentačne dobré podloženie, podáva informáciu o našej histórii ľudstva s prekvapivým záverom, že nám je prirodzené porozumenie, priateľstvo, že napriek mnohým odlišnostiam, ktoré tu boli aj v praveku, aj v dávnej histórii, sme schopní uprednostňovať práve spoluprácu a uznávanie jedného, jeden druhého. Tak si myslím, že v súvislosti s týmto uznesením a v súvislosti s tým, čo je jeho podstatou, že sme napriek odlišnostiam ľudia odkázaní na spoluprácu, že individualizmus je odsúdený na neúspech v podstate, je veľmi dobré, ak teda táto knižka by možno sa ocitla aj vo vašich rukách a možno ešte by ste ju prečítali skôr, ako budeme hlasovať, bolo by to fajn. Som presvedčený, že by zdvihla kvórum podporovateľov tohto návrhu.
Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne za slovo.
Vážená pani poslankyňa, spomenula si práve tú veľkú nerovnováhu, ktorá aj mňa trápila a trápi, teda tá 1,3 miliardy z fondu obnovy na ministerstve životného prostredia, a tá známa veľká nula za môjho ministrovania na ministerstve pôdohospodárstva. Naozaj je to veľká nerovnováha, a teraz bez toho, aby som začal byť veľmi kritický, chcem len povedať, že oceňujem aj tvoj názor, že je tu obrovská šanca, že z tej 1,3 miliardy bude možné naozaj využiť veľkú časť tak, ako aj poznám návrh ministerstva životného prostredia, na tie opatrenia, ktoré vôbec neboli spojené na našom ministerstve pôdohospodárstva s tým, že chceme tam dať tým poľnohospodárom ďalšie a ďalšie peniaze a že oni majú dosť tak či tak z fondov Európskej únie, pretože všetky zámery ministerstva pôdohospodárstva, ktoré boli spojené s fondom obnovy a ktoré boli ocenené tou známou nulou, boli práve zamerané na krajinu. No a tie tak často spomínané, zaznelo to tu stokrát a nech to zaznie aj stoprvýkrát, na všetky tie remízky, na všetky tie opatrenia, ktoré mali prispieť k tomu, aby krajinu, ktorú sme voľakedy spľundrovali, zrovnali a urobili ozaj veľmi neodolnou voči klimatickým zmenám, o ktorých sme vtedy ešte ani len nechyrovali, aby sme ju urobili členitou, odolnou, aby tam pribudli tie aleje, remízky, poldre, jazerá a všetko, čo sme chceli do krajiny dostať, tak do lesnej, ako aj do poľnohospodárskej, a verím, že teda aj na základe tejto diskusie, ktorá sa tak zaujímavo dostala od farmárskych bitúnkov až k tomuto, ale ja to vítam, že prispeje to k tomu, aby aj ministerstvo životného prostredia použilo tie prostriedky týmto spôsobom, pretože je to možné a navyše je to aj veľmi potrebné. Ďakujem.

Ďakujem za slovo.
Vážený pán predseda, povedali ste niečo o tých jahňatách a vo mne to vyvolalo teraz nejaké spomienky, ktoré naozaj sú hodné možno aj toho, aby som využil tento priestor na poďakovanie. Bol som pred Veľkou nocou pár dní vo funkcii a volal som, keď som zistil teda, že máme taký obrovský problém s jahňatami, nejakých spracovateľov, chovateľov, aj obchodníkov, a hovorím, viete, ja som teraz nejaký Mičovský, som minister a ja by som potreboval, aby ste mi pomohli. A naozaj sa stala taká malá zázračná vec, že tí ľudia, aj keď sme sa ešte v živote nevideli, sme sa dali dohromady a to, čo bolo v roku 2019 realitou, že sa na slovenskom trhu predalo slovom aj písmom 400 kusov jahniat, sa vďaka týmto ľuďom, vďaka tomuto trojuholníku výrobcov, spracovateľov a obchodníkov zmenilo na realitu, ktorá mala tých 8-tisíc kusov vlani a teraz to stúpa tak, že dokonca sme v situácii, že dopyt začína byť väčší ako ponuka. To znamená, že aj tu je práve ten čarovný moment, keď vieme, že tých našich pôdohospodárov a v tomto prípade chovateľov oviec a jahniat musíme podporiť.
Dokonca tí spracovatelia po tých rôznych rokovaniach sú dnes takí féroví, teda niektorí, nebudem menovať, lebo sa to asi nepatrí, ale vyjadrujem vďaku tým konkrétnym, ktorí garantujú našim chovateľom, že keby náhodou z nejakých dôvodov neodobrali kontrahované množstvo jahniat, tak za každý kus mu zaplatia, hoc ho neodoberú. To sú naozaj už kroky, ktoré boli pred dvomi-tromi rokmi úplne neočakávané, alebo teda vylúčené. Takže ďakujem tomuto trojuholníku, že to funguje a samozrejme treba pristúpiť nielen k jahňatám, ale tento spôsob, ktorý vyžaduje možno komunikáciu, dohodu a snahu o spoluprácu ako kľúčové slovo, umožňuje robiť malé zázraky na pôdohospodárskom a chovateľskom trhu.
Ďakujem.

Ďakujem pekne, pán podpredseda. Ďakujem za tie poznámky, faktické. Jednoznačne proces zvýšenia sebestačnosti, potravinovej, našej krásnej krajiny je zdĺhavý a súhlasím s tým, že ho treba urýchliť. Je na to veľa spôsobov. Niektoré veci sa podarili, niektoré, ktoré sa nedaria, o tých sa hovorí voľajako rado a častejšie. Je to súvis rôznych aspektov, ktoré jednoznačne, keďže všetci, aj v sieni zákonnosti sme spojení určite tým, že chceme zdravo jesť, aby sme urobili tie kroky, ktoré jednoznačne vyžaduje táto oblasť, a to urobiť účinne kopu ďalších, nielen legislatívnych, ale aj občianskych záležitostí. Pretože venovať sa slovenskej produkcii môžme každý napríklad v regáloch obchodov, kde máme možnosť podporiť našich producentov už len tým, že si všimne, že je to slovenský výrobok a my si ho kúpime. Je to ten najlepší spôsob, ktorý máme v rukách úplne všetci občania Slovenska. Ďakujem.

Dobrý deň. Ďakujem za slovo, vážený pán podpredseda.
Vážený pán predseda výboru, vážená pani spravodajkyňa, pani poslankyne, páni poslanci, dovolím si zareagovať na tento návrh s tým, že ho vítam. Je to dobrý návrh, ktorý je veľmi stručný a je za ním skrytá pomerne veľmi dôležitá oblasť toho, aby sme naším farmárom ozaj reálne pomohli v činnosti, ktorá je dnes pre nich veľmi zaťažujúca, ak teda sledujeme to, že chceme vyprodukovať vlastné domáce potraviny, kvalitné, tak, aby spĺňali všetky štandardy, tak musíme myslieť na výrobcu tak, aby sme mu jeho život uľahčili.
Dneska situácia je taká, že chovateľ dobytka alebo aj chovateľ zveri na farme má naozaj veľké náklady s prepravou svojich zvierat na vzdialené bitúnky. Musí platiť dopravu, musí platiť prácu toho bitúnku, ktorý mnohokrát je teda zaťažený veľkou administratívou. A sú to veci, ktoré jednoznačne mu sťažujú život. Takže tento návrh, ktorý smeruje k tomu, aby farmár, chovateľ mohol samé svoje zvieratá vychované doma aj poraziť a spracovať, je správny. Samozrejme, vždycky ten diablik je skrytý v detailoch a je veľmi dôležité, aby potom následne vykonávací predpis ministerstva, na ktorý sa tento návrh odvoláva, bol takým veľmi dobre vyváženým na jednej strane s tým, aby zjednodušil administratívne, technické, technologické a hygienické požiadavky na takúto činnosť. A na druhej strane, aby tá hygiena, štandard hygienický a spracovateľský bol zabezpečený. No a vyváženosť bude veľmi dôležitá a verím, že ministerstvo ju nájde, pretože tento návrh si to zaslúži.
Mal som ešte na mysli aj vyhlášku, ktorú, myslím, pán predkladateľ, nie je teda súčasťou tohto legislatívneho návrhu, ale ja som ju mal možnosť vidieť. Bola dobre spracovaná vyhláška, ktorá by mala následne byť pripojená k tomuto návrhu. Je veľmi podrobná. Tam akurát som mal taký maličký pocit, že bude možno otázka, ako zabezpečiť to zabitie zvieraťa tak, aby, myslím, že sa tam hovorí o tom, aby nezvratným spôsobom bol poškodený mozog. Je potrebné, možno by najbližšie k tomu mali poľovníci, otázka je teda, kto to bude vykonávať. Je potrebné možno v zákone o zbraniach a strelive urobiť potom aspoň pod čiarou nejaký doplnok, ktorý bude hovoriť o tom, že takúto činnosť môže v súvislosti s výkonom zamestnania vykonávať osoba, ktorá je na to nejakým spôsobom spôsobilá. Ale to je detail, ktorý sa určite vyrieši, takže ešte raz, oceňujem a verím, že tento návrh prispeje naozaj k tomu tak, ako to predkladateľ pomenoval, k zvýšeniu potravinovej bezpečnosti Slovenska a k zvýšeniu kvality potravín, ktoré máme denne na stole.
Ďakujem. Skončil som.

Ďakujem za slovo, vážený pán predsedajúci.
Andrej, veľmi sympatická kombinácia emócie, faktov aj dôležitého apelu. Apelu na túto stopäťdesiatku, ktorá sedí v sieni zákonnosti a ktorá má pri každom rokovaní vlastne v rukách životy občanov. A v tomto prípade to platí úplne doslova, rozhodujeme o životoch občanov.
Rozhodovanie, keď sú všetky fakty jasné a vlastne niet nejakej pochybnosti, je pomerne jednoduché. Áno, je pravda, tento prípad nie je taký jednoduchý, tie fakty nie sú jasné, jednoznačné a je o čom viesť polemiku, napokon tak, ako nám to ukladá aj naša povinnosť pri zastupovaní občanov. Ale ak sú fakty nejasné, je potrebné dať jednotlivým argumentom svoju váhu.
A, pani poslankyne, páni poslanci, Andrej, tak ako si to pripomenul a za to ti ďakujem, tú váhu keď budeme dávať poctivo, tak na vrchol pyramídy nášho rozhodovania musíme dať to jedno jediné, tam pochybnosť nemôže vzniknúť. Nie bavenie sa o slobode, o miere slobody, o tom, či nejaká vakcína je viac alebo menej preverená. Na vrchol pyramídy musíme položiť ľudský život. Ak to poctivo urobíme, tak v takomto prípade, pri tomto úplne jednoduchom a jednoznačnom zákone, do ktorého sa vnáša tak zbytočne tak veľa emócií, ale v poriadku, patrí to k povinnostiam poslaneckého zboru, ak to urobíme poctivo, tak nemôžme urobiť inakšie bez ohľadu na to, či sme zľava, sprava, ako to, že tento zákon jednoznačne podporíme.
Ďakujem.

Ďakujem vám za slovo, vážený pán podpredseda Národnej rady Slovenskej republiky, využijem zhruba jednu desatinu toho času.
Som veľmi rád, že môžem vlastne na konto tohto návrhu zákona vysloviť len niekoľko poďakovaní. Neviem, teda či viete, koľko máme teda tých hradov, máme ich 99, ktoré sú národnou kultúrnou pamiatkou, a kopu ďalších, ktoré národnou kultúrnou pamiatkou nie sú, v každom prípade tieto hrady predstavujú nesmierne klenoty našej krajiny z hľadiska histórie, osvety, krajinárstva, krajinnej kompozície, turistiky, takže sú to naozaj vzácne monumenty v rôznom stave zachovania, a ja som veľmi vďačný, že môžem na tomto mieste teraz vysloviť poďakovanie všetkým tým množstvám nadšencov, občianskym združeniam, nadáciám, obciam, ale aj VÚC-kam, ktoré sa zapojili do obnovy hradného bohatstva, lebo určite ste to zbadali už, či milujete, alebo nemilujete návštevu hradov. Ja, z tých 99 už mi chýba iba zopár, ale rozhodne sú to hrady, ktoré jednoznačne sú nesmiernou ozdobou a ktoré stoja za to, aby sme tým nadšencom, ktorí už roky rokúce dvíhajú tieto hrady z popola, z tých kríkov, obnovujú ich, dokonca spôsobom, ktorý musia oceniť aj profesionálni pamiatkari, boli z počiatku skeptickí, báli sa, že títo nadšenci to neurobia dobre, a zisťujú odborníci, že to robia viac ako dobre, robia to s úctou k histórii, používajú pôvodné materiály. Takže dovolím si vysloviť z tohto miesta, zo siene zákonnosti, veľké poďakovanie všetkým, ktorí to robia s nadšením na úkor svojho času aj často aj finančných prostriedkov.
Druhé poďakovanie patrí mojim kolegom lesníkom, ktorí sú si vedomí, že hodnoty, ktoré spravujú, majú rôzne podoby a medzi tie hodnoty patria práve aj hrady, ktoré sa skoro vždy vyskytujú na lesných pozemkoch. Je síce pravda, že v stredoveku páni králi si nedali záležať na tom, aby tie hrady zapisovali do katastra, tak mnohokrát nie sú, ale pozemky sú štátu a v podstate tie štátne lesy, lesníci by sa mali o tie hrady z toho titulu pamiatkového zákona aj starať. Nemajú na to kapacity, a preto aj tu musím v mene lesníkov poďakovať, že sa našli ľudia, ktorí tento bohatý arzenál hodnôt stavebných stredovekých Slovenska takto krásne zveľaďujú, zachraňujú.
No a tretie poďakovanie v tejto súvislosti patrí predkladateľom tohto zákona, ktorý už dávno možno sme mali urobiť pre tých nadšencov, ktorý umožní im teraz, aby nemuseli platiť (ruch v sále a zaznievanie gongu) poplatky za prenájom pôdy lesnej, lebo je to naozaj veľká irónia, bol to veľký paradox, že ľudia, ktorí sa starajú o verejné statky, o hrady, a robia to spôsobom viac ako nezištným, museli ešte platiť štátnym lesom poplatky za nájom pôdy, prípadne teda aj tej pôdy, ktorá je v okolí hradov, ktorá slúžila na nejaké to zabezpečenie stavebné.
Vďaka predkladateľom tohto zákona a vďaka teda samotnému zákonu, kde prosím o jeho prijatie, tiež sa pridávam k týmto predkladateľom, sa táto anomália zmení, a tí ľudia, tí nadšenci budú môcť nielen neplatiť, ale budú sa môcť stať aj poberateľmi, alebo žiadateľmi o podporu, či už domácich, alebo európskych zdrojov. Takže je to chvíľa poďakovania, ďakujem, že som to mohol vysloviť.
Skončil som, ďakujem. (Potlesk.)

Ďakujem za slovo. Ja sa obrátim v tejto chvíli povedzme na tých lesných robotníkov na LP Ulič. Možno si budete pamätať na to, že z tejto lavice pred viacerými rokmi som teda tých 300-tisíc nezmyselného odvodu do štátneho rozpočtu zastavil, keď pán minister Kažimír, aj keď potichu, uznal, že takto lynčovať tento nádherný a zároveň chudobný kút Slovenska je neprimerané, a verte, že aj teraz týmto návrhom, ktorý som povedal včera a dnes zopakoval, že treba nám vložiť do správy lesov prírode blízke hospodárenie pod jedným rezortom, je návrh, ktorý vám robotu nezoberie, ale ktorý vám prácu zmysluplnú pre lesy ešte prinesie. Takže budem veľmi rád, ak predsi len tú politiku dáme bokom a zhodneme sa na tom, že riešenie, aby sme teraz rozťali toto dieťa na dvoje, národné parky jedným a lesníkom, tým zlým, aby si rúbali tie ostatné lesy, je naozaj nie najšťastnejší.
Oveľa lepšie riešenie je to spojiť, nech sa to už volá akokoľvek, a pod tým spojením bude musieť zaznieť ako základná symfónia práce v lese práve to prírode blízke hospodárenie, to, ktoré pomôže lesom z hľadiska ich komplexnej produkcie od dreva až po kyslík, po pôdu, po vodu a ktoré pomôže aj tým ľuďom, že budeme musieť zvýšiť našu výkonnosť v tomto lesnom prostredí, a to bude tá najlepšia cesta, ja to hovorím ako lesník, nie ako politik. Ja som napokon lesník, ktorý sa iba na chvíľočku stal politikom, aj to nie bohvieakým, a verte tomu, že toto je pre mňa vec osobného rozhodnutia.
A nejde o Mičovského, ide o to množstvo ľudí, ktoré pribúda na tejto scéne, ktorí rozumejú tomu, že je to cesta, a, chvalabohu, na tejto ceste sa stretávajú s podaním ruky lesníci a ochranári, tak nebráňme v tejto ceste, povedzme si, že máme nástroj, ktorý to umožní, a ja som veľmi rád, že o tom teraz rozprávame, a verím, že pokračovanie tohto zákona prinesie veľmi zaujímavú, dôležitú diskusiu aj na Bôriku, aj v kinosále... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem za slovo. Vážený pán podpredseda Národnej rady, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, vážená verejnosť, ono čaro nechceného niekedy spôsobí to, že vlastne sa dostaneme pomerne zvláštnym spôsobom k veľmi dôležitej téme. (Ruch v sále a zaznievanie gongu.) Ja si myslím, že spôsob... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Laurenčík Milan, podpredseda NR SR
Prepáčte, pán poslanec. Páni poslanci, panie poslankyne, ukľudníme sa v sále, koho nezaujíma téma, môže ísť diskutovať niekde inde, aby sme nerušili pána poslanca.
Nech sa páči, pokračujte.

Mičovský, Ján, poslanec NR SR
105.
Tak spôsob, akým bol predložený tento návrh zákona, ja som sa už včera k tomu hlásil, bol nie celkom typický. Naozaj je to mimoriadne vážna téma a to, že to bolo robené poslaneckým návrhom, nebolo úplne štandardné, aj keď je to úplne, samozrejme, platné. A myslím si, že stojíme nie na konci diskusie v tejto chvíli, ale na začiatku veľmi dôležitej diskusie k veľmi dôležitej oblasti, ktorá je spojená s tým, čo nás všetkých zaujíma, je to otázka lesov, lebo hovoríme o lesoch, hovoríme o zdravom životnom prostredí našej krajiny.
Ja by som hneď v úvode povedal to, čo je zložité a čo sa možno dnes tu opomenulo. Existuje taká Herakleitova, Herakleitósova veta, ktorú môžme prispôsobiť, že, že nemôžme dvakrát vstúpiť do toho istého lesa, všetko sa vyvíja a tá 700-ročná tradícia lesníctva naozaj má vývojovú tendenciu, na ktorej nachádzame veľmi zaujímavé stupne, a ja preskočím tie, ktoré by sa dali popisovať veľmi podrobne, a poviem ten najdôležitejší, ktorý je spojený možno s odpoveďou na otázku, ktorá sa tu tak trocha vznášala vo vzduchu, ale ktorá nebola úplne presne povedaná, a nebolo presne ani na ňu potom, samozrejme, zodpovedané.
V tom vývojovom stupni nachádzame z hľadiska lesníckej profesie, tých 700 rokov po tých holoruboch, prírode blízkom hospodárení vrcholnú ukážku vysokej lesníckej pilotáže, ktorá sa nazýva prírode blízke hospodárenie. Ono to má viacero rôznych vetiev, dalo by sa rozprávať o mozaikovom, viacetážovom alebo výberkovom hospodárskom spôsobe. To teraz zanedbajme a povedzme si to, čo je najdôležitejšie z tohto pohľadu.
Pre tento vrcholný hospodársky prístup, ktorý naozaj napĺňa požiadavky všetkých, každý rozumný ochranár, každý rozumný lesník a verte tomu, že veľa som ich už mal možnosť zaniesť, zašikovať, sprevádzať v takýchto lesoch, povie jednu vec, no ak budete takto hospodáriť, vážení lesníci, my nemáme čo povedať. Proste to je maximálna zhoda.
A prečo to teraz takto spomínam? No aj preto, že sa o tom ešte nehovorilo, aj preto, že sa tu viackrát vyjadril názor, že čo budeme s tými ľuďmi, ktorí odídu z lesov preč, lebo im zobereme prácu robiť. Omyl! Ak to myslíme s lesmi vážne – a my to vážne s nimi myslieť musíme –, tak my pre týchto ľudí máme nieže menej roboty, ale my máme pre nich oveľa viacej práce, pretože lesníci vedia, a, samozrejme, všetci to vedieť podrobne nemusia, že prírode blízke hospodárenia, táto najvyššia lesnícka pilotáž, ktorá určí spôsob práce v lesoch pre celé 21. storočie, vyžaduje väčšiu prácnosť, väčší lesnícky fištrón, väčšiu lesnícku umeleckú činnosť doslova, prácu so svetlom, prácu so stromami a táto práca, prírode blízke hospodárenie jednoznačne vyžaduje to, aby sme do lesov dali viacej prostriedkov, viacej ľudí, viacej umenia. A ak sme teraz schopní sa zhodnúť na tom, a vravím, ochranári aj lesníci, tí múdri sa na tom zhodli. Však napokon prírode blízke hospodárenie je už aj teraz podľa 543 povinnosťou v národných parkoch, tak si teraz urobme ten mostík. No a čo v tých ostatných lesoch? Tam by sme chceli povedať, že stromy v ostatných lesoch mimo národných parkov sú nejakým spôsobom menejcenné? Že oni nedokážu priniesť tie hodnoty, ktoré od lesov očakávame? Nie, ten strom nevie, či rastie v národnom parku, alebo rastie v obyčajnom lese, ale ten strom je pre náš život rovnako dôležitý. A hospodárenie v tomto lese... A to, prosím pekne, vážení kolegovia aj kritici ohľadom dreva, hospodárenie, ktoré prináša komplexnú lesnú produkciu včítane dreva, ktoré sa stáva istým bočným produktom, vôbec sa nemôže ísť po kubíkoch, ale sa ide po tých životodarných funkciách. Tento úžasný spôsob, ktorý, by som si dovolil povedať, že ho môžme nazvať ako perpetuum mobile lesníckej činnosti, je potrebné zakotviť do práce všetkých lesov na Slovensku v tých 2 mil. hektárov. Nerobme tu hranicu medzi národnými parkami a ostatnými lesmi z hľadiska hospodárenia. My predsi musíme mať úctu ku všetkým lesom a musíme sa toho aj takýmto spôsobom uchopiť, zmocniť a robiť.
A preto hovorím, že z tohto pohľadu je veľmi dôležité, aby sme mali jednotnú správu lesov. To, čo tu napokon zaznievalo, ja už neviem, či zľava, či sprava, ale v zásade tá diskusia k tomu smeruje. Oceňujem naozaj všetky tri rady, ktoré sa k tomuto vyjadrovali rôznym spôsobom. Tie nepekné reči, ktoré zazneli, tie slovíčka, ktoré nepatria do úst slušným ľuďom, tie som nepočul, ale v podstate si môžme povedať, že toto je cesta, ktorá nieže by sme po nej mohli ísť, my po nej musíme kráčať. A preto to, čo som včera povedal a čo vzbudilo taký veľký ohlas, resp. aj znepokojenie, že potrebujeme spojiť do jedného rezortu správu lesov, všetkých lesov, má svoju hlbokú logiku. To je vlastne ten vyšší stupeň, ja idem nad rámec návrhu mojich kolegov, tí, tej osemnástky, ktorá sa tak často spomínala dnes, pretože potrebujeme jednoznačne si povedať, že ak tu budeme mať nejaké tri stupienky, tak ten najslabší stupienok je ten, že by sme uplatnili tento návrh, ktorý tu zaznel, ktorý by rozdelil lesy, ktorý by spôsobil obrovské problémy pri delimitácii, pri neštátnych lesoch, a toto by sme všetko teda jednoducho museli povedať, že týmto smerom nepôjdeme. Ten vyšší stupeň je nechať veci tak, ako sú dnes, to je menšie zlo, ale ten najvyšší stupeň, ten je vlastne paradoxne nad tým, spojme do jedného rezortu, nie je v tom, nepozerajme na to, že či je tam dneska pán minister Budaj alebo kto, pozerajme sa, alebo aký je štátny tajomník a skadiaľ pochádza, my sme povinní dovidieť niekde dopredu. My sa musíme pozerať na lesy z hľadiska ich budúcnosti.
A verte tomu, že ak sme schopní dovidieť dopredu, tak nemáme o čom rozmýšľať, takéto spojenie do jedného rezortu, a nech je to rezort životného prostredia, je potrebné, účelné a múdre. Som o tom hlboko presvedčený, a preto dávam ten návrh, ktorý zaznel aj včera, aby sme stiahli tento návrh, lebo spôsobí skoro nerealizovateľné problémy, a poďme sa zhodnúť na tom, že je potrebné spojiť do jedného rezortu životného prostredia všetky lesy, a to môže byť urobené novým zákonom.
A keďže rešpektujem vôľu tej osemnástky a som si vedomý, že som jej súčasťou a musím byť do istej miery aj lojálny, nuž tak poviem, nuž tak to urobme pozmeňovákom, kvalitným pozmeňovákom, lebo ak tento návrh prejde, nuž poďme sa na to pozrieť z hľadiska tohto vyššieho stupňa správy a verte tomu, nebudem tých ľudí menovať, ale ľudí, ktorých si nesmierne vážim, praktických ochranárov, praktických lesníkov, ktorí sa na to pozerajú práve z toho pohľadu dovidenia do budúcnosti, nemajú s takýmto pohľadom žiadny problém.
A existuje ešte niečo ďalej nad tým, ale to nenavrhujem. Pán minister Budaj hovorí, keď sme sa o tom rozprávali, že som idealista, rojko a že to teda nikdy nebude, spojme to do jedného rezortu a povedzme, že to bude ozaj rezort prírodných zdrojov, ktorý bude mať na starosti nielen lesy, ale aj poľnohospodárske pozemky, však aj tam musíme hľadať mieru medzi ochranou a produkciou. Veď polia nie sú len o tom, aby produkovali, tie sú aj na tú ochranu. Takže toto je vec, ktorú by sme možno, keby sme predložili aj občanom, tak by sme vlastne zistili, že jeden celý rezort môžeme ešte ušetriť.
No dalo by sa ešte veľa povedať poznámok na tú diskusiu, bola veľmi bohatá. Ja za ňu ozaj ďakujem. Podľa mňa sa neotvorila Pandorina skrinka, ale otvorila sa veľmi dôležitá diskusia a verím, že budeme v nej pokračovať. Tie niektoré momenty, ktoré tam zaznievali, z hľadiska toho ešte sa vyjadrím za tých pár sekúnd k tomu bezzásahu.
Viete, nemožno povedať, že bezzásah je a priori zlý. Matka príroda vie najlepšie hospodáriť a jej treba nechať nejaké územia, aby sme ju nechali, aby ukázala svoju ozaj dokonalosť, len to nemôže byť všade. Nemôžeme hádzať percentá: 50, 70, 80. My máme v našom vládnom programe aj také vety, že ochranári, lesníci, ekológia, ekonómovia, krajinári prehodnotia chránené územia - všimnite si to, v časti lesníctva je to tak napísané - a dohodnú sa na tom, kde je tá správna miera, lebo hľadanie miery je kľúčové slovo našich životov, a to sa netýka iba lesov. Takže by som poprosil, keby sme čítali vládny program komplexne a všimli si tam aj túto vec a ten príklad, a tým aj skončím, tam... bude stačiť.
Keď pôjdete na tú Muránsku planinu, ako som vám to aj včera odporučil, a pozriete sa tam na jednu lokalitu, kde pod cestou je bezzásah, a je to hustá hora, kde hospodári matka príroda, a nad cestou je prírode blízke hospodárenie, kde je riedkolesie, viete, kde je tá jedna pätina hlucháňov Muránskej planiny, kde sa cíti doma. Tam, kde tí lesníci zasiahli, kde urobili práve pre les to, čo je potrebné, aby našli tú správnu mieru. Ten hlucháň tak často spomínaný až, by som povedal, symbolický vták pre ochranu prírody, nie je v tom bezzásahu, on je v tom zásahu.
Takže hľadajme spoločné prieniky, hľadajme spoluprácu, tá vojna niekoľkodesaťročná naozaj je kontraproduktívna a preradenie všetkých lesov do jedného rezortu bude cestou k zakopaniu tejto vojnovej sekery a k zveľadeniu našich lesov.
Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne. Myslím, že pán exprezident Klaus by povedal, že tu došlo k hlubokému nedorozumění. Rozhodne tu nikto nehovorí o tom, že po prechode pod rezort životného prostredia sa v lesoch prestane hospodáriť. V lesoch sa musí hospodáriť. Hospodáriť sa musí aj v národných parkoch. Jediné miesto, kde sa nehospodári, sú rezervácie, tam súhlasím, tam musíme nechať hospodáriť matku prírodu. Všade inde aj v trojkách, aj dvojkách, aj v jednotkách sa hospodári. Takže po tejto stránke niet žiadna pochybnosť.
Ale to, že lesy nemajú byť hodnotené cez ekonomické výsledky, lebo, žiaľ, to je do iste miery tragédia lesníctva, že iba kubíky dreva sa stále k dnešnému dňu platia lesníkom za ich prácu. Za ich prácu sa musia platiť iné hodnoty, práve tie vodozádržné, pôdoochranné, vzduchočištiace, psychohygienicke a všetky ďalšie, ako som už spomínal, na ktoré máme množstvo rôznych metodík, ako ich oceniť. Múdri lesníci to už v minulosti urobili. To sa musí platiť.
A prechod pod rezort životného prostredia, tento rezort vlastne bude nútený v tom dobrom slova zmysle začať reálne o tom nie rozprávať, ale oceňovať nie kubíky dreva, ale kubíky zdravej krajiny. Tú potrebujú dosiahnuť.
Takže dovoľte, aby som všetkým, ktorí sa domnievajú, že lesníctvo má byť hlavne ekonomickým rezortom, povedal, že nedovidia za najbližšiu zákrutu vývoja nášho sveta. Lesy tu nebudú nič iné ako najzákladnejšia bariéra proti klimatickým zmenám, ktoré sú už tu, ktoré nás budú ničiť čím ďalej tým viacej a o ktoré sa musíme starať. A to teda aj s odkazom na tých predkov všetkých lesníckych, ktorí dokázali v minulosti lesy zachrániť a ktorých lesníci musia byť dôstojným pokračovateľom.
A som presvedčený, že v rezorte životného prostredia, prosím pekne, aby ste to neprejudikovali, že kto je tam a kto nie je tam, aby sme ich dokázali takýmto spôsobom naozaj posunúť do tej vyššej úrovni, do úrovni životodarných produktov, ktoré všetci potrebujeme.
Ďakujem.