Videokanál poslanca

Ďakujem za slovo, pán podpredseda Národnej rady. Takže odľahlosť bola posledným argumentom, ktorý som zmienil v tejto súvislosti.
Otázka národného parku. No tak to som vlastne už povedal v tej úvodnej reči, je to jediný národný park, ktorý má túto hodnotu. A vlastne nepovedal som jednu dôležitú vec. Tento Národný park Poloniny sa po tomto kroku, keď horská služba záchranná stadiaľ odíde, sa stane jediným národným parkom, v ktorom nebude stanica Horskej záchrannej služby, avšak s výnimkou, to musím povedať, Slovenského krasu. To zase poznáme Slovenský kras, vieme, že tam naozaj na tých rovinách a náhorných planinách, tam tá Horská záchranná služba naozaj až taký význam by nemala, ani tam nikdy nebola. Takže ďalšia rarita, jediný horský národný park, ktorému odnímeme túto možnosť.
A poďme rýchlejšie ďalej na to. Schengenská hranica. Keď som sa s ľuďmi rozprával, množstvo akcií, nie pri záchrane života, ale pri záchrane územnej celistvosti alebo teda nenarušení integrity Slovenskej republiky, tí ľudia spolupracujú veľmi úzko s mobilnou zásahovou jednotkou, ktorá operuje na tých 98 km vôbec, po celej dĺžke ukrajinsko-slovenskej hranice, ale, samozrejme, operuje len v tom rozsahu medzi Kremencom a, ak sa nemýlim, niekde po Havešovú zachádza, proste tam, kde je národný park. Takže opäť dôležitý aspekt. To sú ľudia, ktorí to poznajú a vedia spolupracovať s políciou.
UNESCO. Tiež som už povedal, tak UNESCO môžem tiež preskočiť. Pôjdem už ozaj rýchlejšie.
Trojhraničie. To je ďalšia rarita tohto územia. Spájajú sa nám tam tri štáty – Slovensko, Poľsko a Ukrajina. Zatiaľ teda vieme, že ukrajinskí pohraničiari si to strážia, veľa ľudí tadiaľ neprechádza, ale stane sa, no ale najmä z Poľska to je úplne bežné, že treba zachraňovať aj zablúdilých Poliakov. Takže opäť Slovensko ako štát, ktorý sa vie postarať v takomto exponovanom území, raritnom a obsadenom prírodnými rezerváciami aj z poľskej strany, aj z ukrajinskej strany, zabezpečiť bezpečnosť návštevníkov, ktorí sa medzi Poľskom a Slovenskom vďaka schengenu pohybujú bez akejkoľvek kontroly, chvalabohu.
Domáca kooperácia. Tak tu bola už debata o tom, že vlastne oni prejdú, nieže budeme šetriť, ale nám prejdú pod hasičský záchranný zbor. Nuž, oni s tými hasičmi spolupracujú podľa mojich informácií veľmi účinne aj doteraz. A nie s tým, že by teda bolo treba až tak veľmi hasiť, lebo v tých bukových lesoch, našťastie, požiare nie sú, nevyskytujú sa alebo nie sú teda tak časté. Ale naozaj vedia spolupracovať vždy tam, kde hasiči vykonávajú svoju službu, lebo vieme, že hasiči nie sú len tí, ktorí hasia požiare, ale ktorí aj pomáhajú pri nehodách, pri záchrankách. A práve tu títo štyria chlapi sú veľmi často tam, keď na jednom konci tejto zakarpatskej republiky je nejaká akcia a sú tam práve hasiči a ono sa stane v tej chvíli ako na potvoru, že máme haváriu aj na opačnej strane, vedia pomôcť aj práve hasičom. Čo ďalej, vedia pomôcť rýchlej zdravotnej službe. Opäť je to, naozaj to treba poznať ten kút Slovenska, veľmi časté, že tá sanitka alebo tie sanitky nedokážu obsiahnuť všetky tie život zachraňujúce úkony, a títo chlapi to vedia urobiť, zachraňujú tie životy. To neni v tej štatistike horskej služby, to nie je v horách, to je možno v doline. Upozorňujem ešte raz, zdôrazním, to sú ľudia, ktorí tam žijú, ktorí to tam poznajú a sú tam jednoducho doma natoľko, že vedia veľmi jasne posúdiť situáciu oveľa lepšie, ako keď niekto príde zo 45 km vzdialenej Sniny alebo z 209 km vzdialeného Slovenského raja.
Otázka informácií. Ak tu hovoríme o návštevnosti z celého sveta, UNESCO, v prírodnom svetovom dedičstve, tak veľmi často sa ľudia radi zastavia, sami to viete, keď ste niekde vo svete, práve na takomto mieste po informácie, ktoré môžu dostať z prvej ruky od ľudí, že aký je schodný terén. Ono zase pozor, nie sú to zase až také malé kopčeky. Však áno, Kremenec 1221, tak ako sú jednoducho výšky, ktoré sú nie síce tatranské, ale ktoré sú rozhodne v zimnom období alebo v období nepohody veľmi náročné na pešiu chôdzu a už o zime ani nehovoriac, snehu tam býva záľaha. Takže aj tie informácie...
No a pozrime sa aj na taký aspekt, ktorý možno sem nepatrí, ale ja by som ho predsi len zdôraznil – sociálny. Už Mňačko kedysi napísal, to si pamätajte, tú štúdiu jeho, "tam, kde končia prašné cesty". Ladislav Mňačko blahej pamäti. Už vtedy hovoril, že to je kút, ktorý je proste zabudnutý Bohom aj ľuďmi, aj štátom, a ono to do istej miery platí dodnes.
Tí štyria ľudia tam vlastne majú svoje uplatnenie vo svojom rodnom kúte. Kúte, kde sa pracovné ponuky vôbec nehrnú a neponúkajú. Ideme ich poslať do Sniny. No, pôjdu, prečo nie? Len aj ten aspekt možno tej sociálnej starostlivosti o tých ľudí, alebo ako to nazvať, by sme mohli. Je to naozaj dolina, ktorá, stále jej patrí, žiaľbohu, ten titul do istej miery, nechcem to v žiadnom prípade nejak dehonestovať, je to hladová dolina. Je to dolina bez pracovných príležitostí.
Štátna ochrana prírody. Viete, koľkokrát tí ľudia pomáhajú pri stavaní lavičiek, smeroviek, pri rôznych aktivitách, kde doslova pracujú so štátnou ochranou prírody. Sami hovoria, že je to úplne bežné. Ja naozaj nemám štatistiku, že koľkokrát čo tam urobili, ale tá spolupráca je tesná.
Takže ten počet zachránených životov, ako som v úvode začal, tak aj skončím, nie je vysoký, ale myslím si, že o takom niečom by sme tu ani vôbec nemali uvažovať, nieto ešte nahlas hovoriť, že sme málo ľudí zachránili, tak potom radšej tých ľudí stadiaľ zoberme preč.
A viete, ten moment, že ak to už niekto takto domyslel, lebo už sme pri druhom čítaní, tak potom dávam takú otázku, vážení predkladatelia, ako je to možné, že pred niekoľkými hodinami, keď som rozprával s tými chlapmi, aj rozprával som aj s pánom riaditeľom Biskupičom z celoslovenskej záchrannej služby, ako je možné, že títo chlapi v tom zboji, čo tam roky vykonávajú túto službu, vôbec nevedeli o tom, že im niekto ponúka aj nejaké riešenie. Oni mi povedali: Neveríme už nikomu. Ďakujeme, pán Mičovský, netušili sme, že sa nás ešte niekto zastane. Lebo oni ma o to ozaj neprosili. A teraz zrazu počúvam, keď už začal byť okolo toho rozruch, novinári začali telefonovať, že veď my ich ideme dať s tým, že vôbec nebudeme šetriť peniaze, oni dostanú tie isté platy, všetko je v poriadku, len my ich teraz vyškolíme, že budú lepší hasiči, lebo oni na tie ľadopády a vysoké štíty tam nelezú, takže nebudeme ich školiť na horolezeckú vysokohorskú techniku, ale budeme ich školiť na hasičskú techniku.
Prosím vás pekne, čo to je za nezmysel? Ľudia, ktorí to vedia, chcú a ktorých treba školiť, ale všetkých nás treba školiť, lebo nikto nie je dostatočne múdry, tých ideme poslať do Sniny, aby sa doučili hasičskú techniku v kraji, kde požiare veľmi nie sú, a už nebudeme od nich chcieť, aby pracovali s nejakými vysokohorskými pomôckami, s nejakými mačkami v zime, s nejakým lanom, s nejakými saňami, s nejakými, ja neviem, ďalšími prvkami.
Nechcem v žiadnom prípade vyjadriť tu nejakú takú zlosť alebo nejakú... Parlament je o tom, že bojujeme za svoje názory. Ja tých pár podpisov, veľmi ďakujem tým ôsmim ľuďom, ktorí to podpísali. Možno by som získal ešte aj ďalšie podpisy na tento pozmeňovák, ale nemalo by to význam, lebo on by zrejme neprešiel pri hlasovaní. Ale nie všetky veci sú ukončené jedným hlasovaním. Ja pevne verím, že keď navštívite tento nádherný kút, ktorí ste tam ešte neboli, tak pochopíte, že Horská záchranná služba do Polonín patrí. Patrí do svetového prírodného dedičstva UNESCO, patrí do doliny, ktorá je hladová a z ktorej sa rozhodla táto vláda aj vďaka národným parkom a ich akémusi oslobodeniu, výraz, s ktorým ja veľmi som nie stotožnený, ale takto sme si to tu zaužívali, dať nový život, život v podobe návštevnosti. Pevne verím, že tí ľudia neodídu tak ďaleko, aby sa do svojej záchrannej stanici v obci Zboj, druhej najvzdialenejšej obci na Slovensku, na východe, raz sa sem vrátili.
Ďakujem predkladateľom, ďakujem tým chlapom a ďakujem aj občanom, ktorí sa zoznámia s týmto nádherným kútom, ktorý naozaj je obrovskou, obrovským bohatstvom Slovenska.
Ďakujem, skončil som.

Dobrý večer. Ďakujem pekne za slovo, vážený pán predsedajúci.
Vážená pani predkladateľka, spravodajkyňa, kolegyne, kolegovia, občania, možno na úvod otázka, akú má cenu jeden ľudský život? Tak štatisticky keď zobereme, v podstate vedeli by sme sa dopracovať možno aj k nejakému číslu, čo je veľmi nedôstojné v prípade ľudského života a ak teda by sme si predstavili na mieste tej štatistickej veličiny toho jedného človeka, ktorý zahynul v horách, niekoho konkrétneho alebo dokonca seba, tak tá hodnota je nevyčísliteľná. Takže štatistiky v tomto zmysle, koľko ľudí sme zachránili, odporujú zásade humanity, zásade logickej správy štátu; každý život, keď ho vieme zachrániť, a tu v tejto sieni zákonnosti sme o tom rozprávali v rôznych súvislostiach už neraz, má cenu, ktorá sa nedá zaplatiť, a je veľmi dôležité, aby sme možno tento postulát uplatňovali úplne vždy a všade, pretože hodnota ľudského života presahuje akékoľvek iné hodnoty.
Bukovské vrchy, neviem, koľkí páni poslanci, panie poslankyne navštívili tento naozaj zabudnutý cíp Slovenska, túto slovenskú exotiku, túto Zakarcabskú republiku, ako to nazývajú domáci. Tí, ktorí to tam trocha poznajú, vedia, že keď prejdeme sedlo Karcaba, ocitneme sa v úplne inom svete, svete, kde už všetky rieky tečú na Ukrajinu, v svete, kde sa veľmi ťažko dá prísť jedinou prístupovou cestou, ktorá je ešte viac zložitá o to, že obchádza Starinskú priehradu. Proste je to iný svet z hľadiska prírody, iný svet z hľadiska dostupnosti, iný svet z hľadiska možno aj tých úžasných ľudí, ktorí tam ešte žijú, lebo tam žije už veľmi málo ľudí, v tých obciach deviatich alebo ôsmich naozaj je už torzo, ktoré len predstavuje tú niekdajšiu slávu. Ale verme, že práve táto štatistika patrí minulosti, pretože vieme, že v tomto území, v tomto nádhernom území máme záujem zmeniť tento svet k tomu, aby sme ho pozdvihli na úplne inú, vyššiu úroveň prežívania domácich obyvateľov a návštevy ľudí zo sveta, pretože hovoríme o Národnom parku Poloniny.
Slovensko má deväť národných parkov. Pamätáme sa na, vlani takto v decembri, na veľmi zaujímavé debaty, keď sme presadili, že národné parky budú spravované osobitne rezortom životného prostredia. Ja som bol jediný poslanec, ktorý bol proti, a vďaka tomu to prešlo. To sú tie parlamentné paradoxy, ale ja som dodržal vlastne slovo a vlastne mi je len ľúto, že neprešli všetky lesy pod tento rezort, ale verím, že to je otázka času. Ale v tejto chvíli hovoríme o Horskej záchrannej službe a hovoríme o Národnom parku Poloniny, ktorý je jediným národným parkom, lebo tie Bukovské vrchy, o ktorých hovoríme, že tam rušíme Horskú záchrannú službu, to sú vlastne Národný park Poloniny, je to jediný národný park na Slovensku z tých deviatich, ktorý patrí do najvyššieho stupňa svetovej ochrany, ktorú vyjadruje UNESCO pridelením štatútu svetového prírodného dedičstva.
Obrovský význam to má, pretože ľudia, keď rozmýšľajú, či na Novom Zélande, či niekde v Patagónii, alebo v Amerike, že čo idú si pozreť, keď idú do nejakej krajiny, tak obyčajne to robia tak, že si ťuknú, že aké tam máme svetové dedičstvo a kultúrne a prírodné, to sú obyčajne tie miesta, ktoré stojí za to navštíviť. No a ja som veľmi rád, že v súvislosti práve s tým, že národné parky odišli pod rezort životného prostredia, tak aj pán minister Budaj to deklaroval neraz, a ja oceňujem to aj z tejto tribúny, práve do Polonín bolo menovite povedané, že idú prúdiť milióny eur. Ak sa nemýlim, bola reč o 15 miliónoch na to, aby sme podporili mäkký turizmus, aby sme teda možno znížili ťažbové zásahy, aj keď o tých nechcem rozprávať, že sa môžu znížiť úplne, pretože to je zase úplne iná téma, ale aby sme v podstate do tohto nádherného kraja, ktorý je klenotnicou flóry aj fauny, vniesli návštevnosť, ktorá nepoškodí tento kraj, ale ktorá tu tento kraj dokáže oceniť na svetovej scéne.
No a teraz poďme už k tej podstate. Ak máme takýto nesmierny klenot, ktorý je výnimkou aj medzi deviatimi národnými parkami, ak máme tam štyroch chlapov, ktorí sa tam narodili, ktorí poznajú každý potok, každú dolinu, každý kopček, každú prírodnú rezerváciu, nielen tú známu Stužicu, ale aj nádherný Rožok, Havešovú, Jarabú skalu a ďalšie, kto ste mali tú možnosť tam nahliadnuť, tak určite sa so mnou stotožníte, že sa jedná na slovenské pomery o niečo nádherné, tak každý, kto tam príde, aj keď tam nemáme tatranské štíty, tak určite ocení, keď práve v takomto významnom území, najvýznamnejšom území na Slovensku z hľadiska národných parkov, bude mať aj akúsi zábezpeku v podobe tých štyroch chlapov, ktorí ovládajú ten kraj natoľko, že vedia aj o polnoci, aj na Vianoce, aj cez leto, aj ráno, aj večer zasiahnuť a zachraňovať zdravie a ľudské životy.
Áno, vypočuli sme tu od pani predkladateľky pred chvíľočkou štatistiku. Tá štatistika, ja jej verím, aj keď mne povedali, keď som sa o to zaujímal, ľudia z tejto stanice v Zboji, že majú priemerne 15 zásahov ročne, ale tiež to neni nejaké veľké číslo. Len dávam do pozornosti práve v tejto súvislosti tú obrovskú hodnotu tých ľudí, ktorí možno nebudú potrebovať zásah, ale ktorí vedia, že prichádzajú z celého sveta do tohto klenotného územia a majú istotu, že sú tam ľudia, ktorí bdejú a profesionálne zabezpečujú ich životy, ich ochranu v prípade núdze. Pocit, že mám v aute airbag, neni na zahodenie, aj keď mnohí z nás možno v živote ho nevyužijú, respektíve nebudú v situácii, v ktorej by airbag buchol, ale napadlo by nás z toho vymontovať airbagy von? Kto si dá vymontovať airbag, lebo si povie, však ja som ešte nenabúral? Nezmysel hovorím, ale keď si zoberete v súvislosti s tým, čo sa tu hovorí o tomto území, no tak my ideme odbúrať airbag.
Ja vám teraz prednesiem jedenásť argumentov, ktoré som si spísal len tak letmo, aby som vedel povedať, že nie je to dobré riešenie. Keď som sa zoznámil s týmto problémom a z vlastnej iniciatívy, nehodnotím to ako nejaký lokálpatriot, ktorý žije už 30 rokov na východe, hoci som Zvolenčan. Naozaj nikto ma nežiadal o nejaký lobing a ani neuznávam, aby poslanci Národnej rady bojovali za svoje regióny, my bojujeme za Slovensko. Nemá nikto z nás právo hovoriť, že ja som z Humenného, a preto v Humennom bude to a tamto. A kto to robí, tak nekoná v súlade so svojím mandátom.
Tak prvá taká informácia, ktorá mi prišla, keď som sa o to začal zaujímať už pri prvom čítaní, že ideme šetriť peniaze. Keď som si dal zistiť, že koľko to teda minú tí ľudia, tam tá stanica má mesačný nájom 150 eur za tú starú budovu, nejaké staré autá, platy, no vyškrabali sa pomaličky na stotisíc ročne. Nie je to málo, nechcem to podceniť, ale ak ideme do tohto územia dať 15 miliónov na to, aby sme zvýšili mäkký turizmus, aby sme ľudí pritiahli z celého sveta – a tých 15 miliónov je dobre investovaných, ja za ne ďakujem – len sa spytujem, čo to je za úspora tých stotisíc oproti 15 miliónom, že povieme, no ale tie peniaze, to je tam priveľmi zbytočné, tam máme len 15 zásahov do roka. Nesúhlasím s touto štatistikou a okrem toho si myslím, že naozaj tá štatistika možno neni úplne vyčerpávajúca. A ja vám tu teraz si dovolím, mám to aj spísané, aby som niečo nezabudol, povedať, že aké sú tie argumenty, pre ktoré by som si dovolil poprosiť, aby sme zvážili tento krok v tomto exponovanom – ale nie z hľadiska náročnosti terénu, ale z hľadiska prírodných krás – území Slovenska.
Takže prvý argument je to finančné protirečenie 100-tisíc a 15 miliónov. Tu správne investujeme a tu nesprávne šetríme.
Druhý argument, ktorý dávam do pozornosti, je odľahlosť tohto územia. Aj v rámci Slovenska je to mimoriadne odľahlé územie, pretože ak sa pozreme na horské služby, na ich stanice, všetko je – veľmi logicky – grupované tam, kde sú horstvá najviac exponované, kde sú najvyššie a najhustejšie, na strednom Slovensku. Ak by sme zobrali vzdialenosť medzi Novou Sedlicou, najvýchodnejšou obcou na Slovensku, ktorá je vstupnou bránou do Polonín, a povedzme najbližším národným parkom, kde máme horskú službu, ktorým je Slovenský raj, tak keď sa pozreme na navigáciu, tak nám to hodí, že potrebujeme 2 hodiny 26 minút, nie, pardon, 3 hodiny 26 minút po tých krivých cestách, alias 209 kilometrov musíme uraziť. Nuž, už len kvôli tomuto, tejto hodnote odľahlosti, kvôli tejto charakteristike by už sme si mohli uznať, že je dobré, keď tam budeme mať špecialistov, ktorí dokážu pomôcť v potrebnom rozsahu.
Mám iba desať minút? (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Pčolinský, Peter, podpredseda NR SR
Máte 20 minút, ale o štyri minúty je 19.00 h. Čiže buď do devätnástej skončíte rozpravu a ukončíme bod, alebo potom pokračujeme zajtra.

Mičovský, Ján, poslanec NR SR
Poprosím, ja by som pokračoval ráno. A využijem to, čo sme rozprávali aj v rámci klubu OĽANO. No ja, teraz je klub OĽANO, ja si dovolím tam niektoré argumenty predniesť aj tie ostatné. Možno dokonca je to aj dobré, že to je dobre takto zrežírované vyšším princípom, že možno ten pozmeňovák možno napokon aj dáme. Pani predkladateľka, nedáme, lebo... dobre, nedáme. Dobre, nedáme, ale tu treba bojovať za dobré veci, aj keď niekedy je to možno, osem podpisov tam je. Ja ďakujem tým, ôsmi oľaňáci, čo mi to podpísali. A možno, sa smeješ, možno by si aj ty podpísal, keď som bol za vami s argumentami, ale nemusíš. Toto neni žiadne lobovanie za podpisy, toto je len snaha ukázať na nesmierne cenné územie a na úspory na nesprávnom mieste.
Pre túto chvíľu som skončil, ďakujem.

Dobré popoludnie.
Vážená poslanecká snemovňa, vážení členovia vlády Slovenskej republiky, vážení občania, je taká náhoda, že asi pred 6 dňami uplynulo rovných 100 rokov, odkedy Howard Carter urobil asi najslávnejší archeologický objav v histórii ľudstva dobre známeho Tutanchamona, 4. novembra 1922 objavil a keď nahliadli do tej komory, asi tretej v poradí, tak vtedy zaznela tá veta, ktorá sa často cituje v historických análoch, že vidím úžasné veci. Oni tam boli ozaj úžasné, však asi mnohí ste mali možnosť vidieť tie putovné výstavy.
Prečo som si dovolil takýto úvod k tejto interpelácii? No preto, lebo som tiež videl úžasné veci. Ale neboli to žiadne Tutanchamonové insígnie, ale boli to hrozné stovky sudov porozlievané v Chemku Strážske, v bývalom areáli. Keď som pred zhruba 3 rokmi s Gabom Kaňukom, miestnym aktivistom, popreskakoval 3 ploty, pravda, bolo to nie celkom legitímne, k tomu som sa už dávno priznal, a nahliadol som do lokalít, ktoré sa nazývajú Ošipáreň, Tepláreň a potom neskôr aj Prameň. A bola to naozaj hrôza a tá hrôza našťastie prestala byť hrôzou. K tomu budem smerovať prvú časť tejto interpelácie a potom v tej druhej poviem niečo, čo je taký istý apel, prosba a návrh.
Som vďačný vláde Slovenskej republiky, tejto vláde, a jej programovému vyhláseniu, že je to prvá vláda, ktorá po 38 rokoch, odkedy skončila výroba polychrómovaných bifenylov v Chemko Strážske, začala nielen rozprávať o tomto probléme, ale reálne aj konať. A nielen konať, ale aj vykonať, pretože k dnešnému dňu vďaka tomu, že z programového vyhlásenia vlády sa nestala len nejaká deklarácia, ale reálny návod na prácu, dnešným ľuďom môžme povedať, že sa vykonal už veľký kus práce v tej lokalite, ktorá sa nazýva Ošipáreň. Je prázdna, tie stovky sudov sú umiestnené v kontajneri, v kontajneroch, ktoré dal vyrobiť pán Mikulec, minister vnútra, že je už stabilizovaná Tepláreň a že sú, je prikročené k veľmi reálnym a účinným krokom v lokalite Prameň, kde sa nasadzujú technológie, ktoré tú kontamináciu neutralizujú. A ešte čo je veľmi dôležité, umožnia tieto chemické postupy kontamináciu neutralizovať, použiť aj na široké okolie, na pôdy, ktoré sú v okolí Chemka, v tom známom, smutne známom trojuholníku smrti medzi Vranovom, Humenným a Michalovcami, koncentrácia, ktorá z hľadiska PCB-čiek je, žiaľ, najvyššia na svete alebo donedávna bola, netvrdím, že je to tak v tejto chvíli, ale tie dôsledky sú desivé, výskyt vážnych ochorení nadpriemerný.
Požiadal som nedávno pána ministra Lengvarského o odpočet nádorových ochorení v tomto trojuholníku smrti. Je to niečo, čo bolo veľmi zlé a ja som veľmi rád, že môžem v tomto úvode vyjadriť poďakovanie, že sa začalo konať. Začalo sa konať vďaka hasičskému zboru, vďaka uvoľneným prostriedkom vo výške 480-tisíc. Ešte zďaleka nie sú všetky minuté, vidíte o žiadne miliardy, milióny tu nejde, veľká časť išla na tie kontajnery, na 22 kontajnerov. Nejaká časť išla na výskum a na použitie tých technológií. Ja si to všetko ani nepamätám, som si to kdesi aj napísal, ale je to hodné toho, že teda môžme povedať, že postupy, ktoré sa použili, boli účinné a ich ďalšie využitie pre dekontamináciu pôdy bude veľmi prospešné. No ako je možné, že sa podarilo tento problém tejto zázračnej vláde vyriešiť? Naozaj tie ostatné boli také slabé a táto je taká vynikajúca? Je to, samozrejme, rečnícka otázka, nechcem tu v žiadnom prípade nikoho zhadzovať ani nespravodlivo povyšovať, ale fakt je ten, že nepomohli ani samotné peniaze, lebo tie ako tak sa vždy nájdu. Nepomohlo ani to, že som mal tú možnosť iniciovať stretnutie ministra vnútra a ministra životného prostredia, aby sme sa na to pozreli a tie stretnutia začali sa vykonávať.
Nepomohlo ani to, že som oslovil ÚKSÚP, ktorý patril vtedy do, teda patrí stále, ale vtedy som bol na ministerstve. Začali sme robiť sondy a zisťovali sme, aká je, aký je rozsah kontaminácie. Pomohlo niečo, čo pomôže vždy, pokiaľ sa obrátime tam, kde sa obrátiť treba, a to je na vedcov. Naozaj základná vec, základná hybná sila ľudstva už od čias toho Tutanchamóna, keď som už spomenul, je veda a je veľmi dobre, že táto vláda a kompetentní ľudia sa nehrali navzájom medzi sebou, ktorý minister je šikovnejší, ale urobilo sa to, čo bolo potrebné. Obrátili sme sa na vedcov, a tí dali riešenia, ktoré sú veľmi, veľmi účinné. Ja chcem v tejto chvíli nahlas oceniť, poďakovať sa a pripomenúť, že po tých 38 rokoch, ďakujem ja osobne za to, že som sa zoznámil na tých rokovaniach ministerských s pánom doc. Ladislavom Štibrányim z tunajšej fakulty chemickej a potravinárskej technológie Slovenskej technickej univerzity v Bratislave a s jeho obetavým kolektívom, ktorí zobrali túto výzvu vážne a našli postupy, ktoré som spomínal, v úvode viedli k tomu účinnému odstráneniu obrovskej ekologickej záťaže známej pod tými tromi písmenkami PCB.
Takže pán Ladislav Štibrányi a vaši ľudia takisto aj z laboratórií, hasičského zboru z Jasova a ďalší, ktorí ste v tých ťažkých odevoch niekoľko týždňov pracovali tam tvrdo a pod odborným vedeckým dohľadom, veľká vďaka, že tie stovky ton tých hnusne podozrievaných sudov, neoveriteľne lajdácky, zvláštne, že až keď človek popreskakoval tie ploty, tak našiel niečo, čo vlastne mohol nájsť každý a kto by to našiel, tak by nemohol kľudne ostať spávať, že sa trojuholník smrti zbavil tejto prvej fáze, tej koncentrácie záťaže ekologickej a ostáva nie len v úvodzovkách, ostáva ešte dočisťovať pôdu. Tie sondy, ktoré sme urobili aj na ministerstve pôdohospodárstva svedčia o tom, že tá záťaž tam je, určite to nepôjde z roka na rok, ale použitie huminových kyselín a použitie možno aj zeolitu, ale hlavne huminových kyselín, umožní pôdu zbaviť tejto záťaže a následne ten reťazec smerom ako z krmiva do zvierat a zo zvierat do ľudí a z ľudí aj do materského mlieka, z materského mlieka aj do našich dojčiat a kojencov, teda sa zastaví. To je dobrá správa nielen pre celý trojuholník smrti, to je dobrá správa pre celé Slovensko. To je dobrá správa pre voličov aj nevoličov tejto vlády, pretože sa dokazuje, opakujem, že po 36 rokoch sa podarilo to, čo každý možno v minulosti sľuboval, začať reálne premieňať na zdravé prostredie, na ktoré máme právo podľa zákonov prírodných, Božích aj podľa Ústavy Slovenskej republiky.
No, takže toto je možno tá časť, kde ďakujem, oceňujem a teším sa na ďalšiu spoluprácu, veľmi si vážim prístup týchto vedcov, chodievam na fakultu, sú to úžasní ľudia a ospravedlňujem sa všetkým, ktorých som nemenoval, lebo naozaj nie je to len pán doc. Štibrányi, je to partia ľudí, ktorá - dali ste nám úlohu a my ju zvládneme.
Vážení vedci, a teda nielen tejto fakulty, ale, vážená vedecká obec, treba oceniť, že možno nie ste tak často na televíznych obrazovkách, futbalistov a hercov poznáme dôsledne, vás veľmi nie, ale naša vďaka je o to väčšia.
Poďme k tej druhej časti a v druhej časti chcem nadviazať na túto záležitosť vedeckú jednou prosbou, kde by bolo potrebné, aby, toto je interpelácia smerovaná na pána premiéra, to som zabudol povedať, kde by bolo potrebné, aby sme urobili jeden dôležitý krok. Každý deň vznikajú desiatky nových chemických zlúčenín, na svete je ich niekoľko sto mil. tých zlúčenín. Bez ich znalosti, bez ich ovládania, bez poznania ich vlastností nie je možný žiadny seriózny výskum. Existuje jedna databáza, volá sa, neviem, či to poviem dobre, SciFinder, americká databáza, ktorá je datovaná od roku 1800, to znamená, má 222 rokov, obsahuje stovky miliónov informácií, zlúčenín a týchto vlastností, a tá je absolútne nevyhnutná pre to, aby vedci mohli pracovať na svojich vedeckých dielach. K tejto databáze sme mali prístup celé roky, až kým neprišla pani ministerka Lubyová, ktorá povedala, že 280-tisíc eur ročne je príliš veľa na to, aby sme takúto databázu si kupovali. Nemám právo hodnotiť pani ministerku Lubyovú z hľadiska jej výkonov, ale toto bol osudný krok pre Slovensko, pre slovenských vedcov a je tak nešťastný, že už v tejto chvíli poviem, že prosím pána premiéra Hegera, aby tento osudovo zlý krok napravil a neviem, teda cez pána ministra školstva, aby bolo možné obnoviť to, čo majú všetky krajiny Európskej únie a má to aj Ukrajina, len Slovensko nie.
Nuž, milé Slovensko, možno nebudeš mať tak skoro nositeľa Nobelovej ceny za chémiu a možno budeš, ale pokiaľ táto databáza sa ozaj nesprístupní Slovenskej vedeckej obci, tak máme istotu, že nebudeš. Nevravím, že máme naháňať nositeľov Nobelovej ceny, ale musíme mať úctu k vede, musíme mať úctu k vedcom a musíme mať úctu k ich dielu a musíme im dať pracovné nástroje. Baník bez zbíjačky nám nič nevyťaží a vedec bez informácií nám nič nevynájde, neobjaví, nevylepší.
Budem menovať ešte jedného pána, a to je pán profesor Milata, Viktor Milata, čestný predseda Slovenskej chemickej spoločnosti, ktorý mi poskytol dokumenty, samozrejme, neťahal som ich teraz sem, kde sú možno asi 50 alebo 70 odrážok, na koho všetkého sa už obrátili v snahe nájsť riešenie, aby tá databáza chemická, ten SciFinder bol opätovne k dispozícii našim vedcom. Boli aj nejaké prísľuby, ale výsledok je taký k dnešnému dňu, k 10. novembru 2022, že Slovensko je stále bez tejto doslova život dávajúcej miazge Slovenskej vedeckej obci. Oni to viete, čo robia? No obrátia sa na kolegov z Ukrajiny alebo z Maďarska, alebo z Poľska a potichučky ich prosia, aby im pozreli, lebo myslím, že keď sme to mali ešte k dispozícii, mali sme ročne 33-tisíc vstupov do tejto databázy. Jeden vstup, keby sme si to podelili, tak tuším to vychádza necelých 9 eur. Už dneska tri piva za jeden vstup. Dobre, je viem takéto prerátanie nemá vždycky veľkú úroveň, ani to nie je asi správne, ale rozhodne by som navrhoval, aby sme sa zamysleli nad, ako to zvyknú hovoriť, hodnotou a cenou, že či do akej miery je takáto databáza, ktorú ja naozaj neovládam, ale tlmočím to, čo tí ľudia s plnou vážnosťou mi hovoria. Opakujem, čestný predseda Slovenskej chemickej spoločnosti profesor Milata a jeho ľudia prosia, navrhujú, žiadajú a keďže to zatiaľ išlo len listami, tak používajú v tejto chvíli moje ústa. Ja pokorne to teda používam voči vám, vážení poslanci, vážené poslankyne, vážení členovia vlády, zastavme tento nedostatok!
Ja nevravím, že 270-tisíc eur je málo, ale je to, je to naozaj málo oproti tomu, čo môžme dostať, lebo možno, že ak by tí naši vedci nemali tú odvahu, tých kamarátov na tej Ukrajine a v Poľsku a v Rakúsku, ktorí im pomáhajú, keďže Slovensko je bez tohto zdroja, nuž možno by sme ani tie PCB-čka, ani tie huminové kyseliny a čert vie, čo všetko možné v tých chemických zlúčeninách, nikdy som ja vzorcom nerozumel chemickým, čo všetko oni z toho vedia vyčítať v rámci tých zložitých chemických reakcií. Keď sa pohybuje človek pomedzi tie banky a Petriho misky a všetky možné rúrky a hadičky, tak vtedy si uvedomuje, že ako málo vie, ale napokon všetci nemáme vedieť všetko. Dôležité je, že máme ľudí, ktorí to teda vedia.
Takže nečítam to tu, je to tak napísané, keby som to čítal, bolo by to krajšie, ale zhruba som povedal to, čo bolo potrebné povedať a spájam dohromady teda otázku chvályhodného vyriešenia PCB-čiek v Strážskom za pouhých 300-, 350-tisíc, ktoré sa doteraz minuli. Iste bude treba ďalšie prostriedky, ale stále je to nič, s prosbou, s požiadavkou a s návrhom, aby pán premiér, tu síce v neprítomnosti, verím, že teda vo Fínsku, napokon veď je vo Fínsku v tejto chvíli, ak sa nemýlim, je tak? Tak myslím, že áno, takže Fínsko, no vidíte celkom dobrá prihrávka, teraz ma to napadlo, však Finsko patrí medzi najvyspelejšie krajiny z hľadiska vedy a výskumu, tak pevne verím, že ak by ste niekto chceli mu chceli zavolať, on asi volať nebude, možno by bolo dobré, keby sa spýtal priateľov z Fínska, ako využívajú túto databázu a že či náhodou to nie je trocha škoda, že ju nemáme k dispozícii. Fakt by to stálo za to, verím, že Eduard Heger by tento krok urobil, ale to je možno len taký impulzný nápad. Nie je potrebné, aby sa bavilo o tom vo Fínsku, je potrebné, aby sa bavilo o tom s pánom ministrom školstva, lebo myslím, keď sa to tam zastavilo pani Lubyovou, tak sa to tam dá opäť aj obnoviť a aby v dobrej viere, že sú to nie vyhodené peniaze, aby sme prestali šetriť na nesprávnom mieste, lebo to neni šetrenie, to je bohapusté prerábanie a míňanie kapitálu, ktorý máme v podobe úžasných ľudí, úžasnej vedeckej obce.
V tejto chvíli pozdravujem aj vedátorov, keď už tu stojím, aj z Národného lesníckeho centra vo Zvolene, lebo tiež, keď si uvedomujem, že koľko úžasných vecí robia, ako málo o tom vieme, pomaličky budeme vedieť o futbalistoch na majstrovstvách sveta všetko, aj podľa toho, aké majú farby trenírky, ale to, čo robia títo úžasní ľudia, nevieme.
Takže asi, asi toľko, vážený pán premiér v zastúpení, nejde o databázu. Poslednú vetu si prečítam, to som ako napísal?
Vážený pán premiér, oceňujem vaše nedávne vyhlásenie o podpore vedy na Slovensku, ktoré zaznelo na stretnutí ESET Award aj v duchu tohto vášho vyhlásenia vás prosím, pomôžte v tejto veci relatívne jednoduchým rozhodnutím. Tváre týchto vedcov síce z farbistých médií na vás obvykle nepozerajú, lebo ich práca je pre nás veľmi dôležitá. Nejde totiž o databázu, ide o naše životy. PCB v Strážskom sú toho jasným dôkazom.
Ďakujem, skončil som.

Ja teda oznámim to obligátne, že teda hlasovanie o tomto návrhu zákona bude budúci štvrtok o jedenástej hodine
Ale zároveň by som k tomu ešte aj predsi pár slov dodal, a to asi v tom zmysle, že opäť nejdeme robiť žiadne veľké novinky, tak ako som to spomínal už s tými Podlavicami pred vyše sto rokmi, my ani pri zadržiavaní vody v krajine nemáme teraz pred sebou úplne neznámy priestor, že sa musíme začať nanovo zaoberať touto problematikou. My si len musíme obnoviť skúsenosti našich starých otcov a našich odborníkov, ktorí tu boli dávno pred nami, a povedať si, že treba opäť tieto skúsenosti začať reálne aplikovať, pretože sme na to naozaj, tak ako aj povedal pán predkladateľ, za posledné desaťročia zabudli.
Už som spomenul dnes meno profesora Stolinu v istej súvislosti. Spomeniem ešte ďalšieho významného lesníckeho profesora, profesora Bindera, ktorý bol odborníkom na radenie bystrín, na to, aby voda v krajine bola zadržiavaná tak, aby v obdobiach sucha zabezpečovala vlahu a v obdobiach povodní, aby týmto povodniam bránila na tých dolných tokoch, kde sa obyčajne prejavujú, pretože príčiny vznikajú na horných tokoch a prejavujú sa práve na tých dolných tokoch. Toto všetko sú známe veci. Preto tá veta, ktorá by mohla byť kľúčová, zadržme vodu v krajine múdrym spôsobom, pretože každý spôsob, aj tie veľké priehrady, ktoré boli často kritizované, aj tie Mišove Kravčíkove prehrádzky, ktoré tiež bývali kritizované, jedno aj druhé má význam. A to, čo je aj v tomto návrhu zákona zdôraznené, že treba tie bariéry na jednej strane odstrániť, na druhej strane možno naopak, spomaliť tie toky. To je tá múdrosť týchto našich profesorov, ktorí to dávno vedeli, ako sa to má aplikovať.
Tak len prosím, aby sme aj v duchu tohto zákona, tak na lesnej pôde, ako aj poľnohospodárskej pôde, vedeli ich opäť prinavrátiť do života, lebo my dnes nehovoríme o ničom menšom ako o 90 % územia Slovenska. Je to dosť vysoké percento na to, aby sme tomu priložili plnú vážnosť.
Ďakujem pekne.

Ďakujem za slovo, vážený pán podpredseda. Vážené kolegyne, kolegovia, v súlade s § 73 zákona o rokovacom poriadku som bol určený Výborom Národnej rady pre pôdohospodárstvo a životné prostredie za spravodajcu k návrhu uvedeného zákona, ktorý je pod tlačou 1257.
Predkladám informáciu k predloženému návrhu zákona, ktorý spĺňa náležitosti podľa rokovacieho poriadku a legislatívnych pravidiel tvorby zákonov. Zo znenia návrhu zákona je zrejmý účel navrhovanej úpravy.
Vychádzajúc z oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajcu vyplývajú z § 73 zákona o rokovacom poriadku, odporúčam, aby sa Národná rada uzniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní.
V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady navrhujem, aby návrh zákona prerokovali výbory: Ústavnoprávny výbor Národnej rady a Výbor Národnej rady pre pôdohospodárstvo a životné prostredie. Za gestorský výbor navrhujem Výbor Národnej rady pre pôdohospodárstvo a životné prostredie. Odporúčam, aby predmetný návrh zákona výbory prerokovali do 30 dní a v gestorskom výbore do 32 dní od prerokovania návrhu zákona v Národnej rade v prvom čítaní.
Vážený pán podpredseda, ďakujem, skončil som.

Takže ospravedlňujem sa. Áno, hlasovanie o tomto návrhu zákona bude budúci týždeň vo štvrtok o jedenástej hodine. Ďakujem.

Ďakujem za slovo, vážený pán podpredseda.
Ja chcem len pripomenúť, že práve tento návrh zákona je takým dôkazom, že niekedy sa riešia veľké veci, ktoré sú ako keby spojené naozaj so životom celej krajiny, a niekedy také detaily, ktoré možno nám unikajú. A ja keď som sa zoznamoval s týmto návrhom pána poslanca Fecka, tak som si vlastne uvedomil, že akú zásadnú nespravodlivosť ide vyriešiť, pokiaľ sa mu podarí tento zákon presadiť v Národnej rade. Verím, že sa tak stane, lebo prečo by mal niekto, nejaký poľnohospodár, ktorý naozaj v pote tváre dorába tam ten náš každodenný chlieb, prečo by mal platiť rovnakú daň za pozemok, na ktorom je parkovisko, ako aj za pozemok, na ktorom je zaparkovaný jeho kombajn. Parkovisko verejné, kombajn na účely obrábania pôdy.
Je to taký detail, ktorý je naozaj možno škoda zdôrazňovať, ale práveže, keďže v detailoch je vždy skrytá podstata, tak oceňujem, že pán poslanec Fecko sa rozhodol riešiť túto vec, ktorú sme dlhé roky nevideli.
Ďakujem.

Ďakujem pekne za slovo. Vážený pán podpredseda, dovoľte, aby som predniesol spravodajskú správu.
Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, v súlade s § 73 zákona o rokovacom poriadku bol som určený Výborom Národnej rady pre pôdohospodárstvo a životné prostredie za spravodajcu k návrhu uvedeného zákona, ktorý je pod tlačou 1255.
Predkladám informáciu k predloženému návrhu zákona, ktorý spĺňa náležitosti podľa rokovacieho poriadku a legislatívnych pravidiel tvorby zákonov. Zo znenia návrhu zákona je zrejmý účel navrhovanej úpravy.
Vychádzajúc z oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajcu vyplývajú z § 73 zákona o rokovacom poriadku, odporúčam, aby Národná rada sa uzniesla o tom, že tento návrh zákona prerokuje v druhom čítaní.
V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady navrhujem, aby návrh zákona prerokovali výbory: ústavnoprávny výbor, Výbor Národnej rady pre financie a rozpočet a Výbor Národnej rady pre pôdohospodárstvo a životné prostredie. Za gestorský výbor navrhujem Výbor Národnej rady pre pôdohospodárstvo a životné prostredie. Zároveň odporúčam, aby predmetný návrh zákona výbory prerokovali do 30 dní a v gestorskom výbore do 32 dní od prerokovania návrhu zákona v Národnej rade pri prvom čítaní.
Ďakujem, pán predseda, skončil som.

Ďakujem za slovo. Len jednou vetou, verím, že 21. október 2022 môžme označiť za dátum, keď začneme splácať veľký ekologický dlh našej krajine.
Ďakujem.

Ďakujem pekne, pán predseda, za slovo. Ďakujem aj pánovi predsedovi výboru za to, že jednoznačne podporuje tento návrh a zároveň aj ukázal na tie širšie súvislosti, lebo naozaj ono všetko so všetkým súvisí.
Ja by som len chcel doplniť práve jeho vystúpenie aj takou spomienkou na takú dedinu, ako sú Podlavice. Neviem, či to ju niekto poznáte, pri Banskej Bystrici, tam ukázali nám občania ešte pred vyše sto rokmi, myslím, že to bol rok 1904, takže opäť ešte spomíname monarchiu, keď túto obec ohrozovali, a to ešte vtedy o klimatických zmenách nebolo ani chýru, nehovorilo sa, obrovské záplavy, nánosy bahna, ktoré doslova zaplavovali ulice. A vtedy tí občania začali robiť to, čo by sme dnes nazvali protieróznymi opatreniami, vodozádržnými a protiveternými opatreniami, proti veternej erózii, nanosili tam veľmi prácnym spôsobom množstvo zeme, urobili oplôtky, zalesňovali to, robili tam vetrolamy a remísky a dnes tá krajina už úplne zabudla na to, ako vypadala, keby sme nemali historické fotografie, aká hrôza, aká mesačná krajina to bola. Takže to len taká spomienka, že to nie je až taká novinka, len sme zabudli na to, čo potrebujeme robiť. A nečakajme na také vážne upozornenia, aké boli možno v tých Podlaviciach.
No a ešte na konto toho, ako spomínal pán predseda Karahuta, že veľkú časť života strávil vo svete, kde videl, čo vedia tam urobiť aj naši susedia v iných krajinách. Len taká predstava, keď máme možnosť vzlietnuť z bratislavského letiska a ideme smerom na západ, ako rýchlo zbadáme, že sme v inej časti Európy, nemusíme vedieť, kde sú hranice, my ich jasne vidíme, to množstvo tých remízok, vetrolamov, vodných plôch nám veľmi rýchlo povie, kde končí Slovensko a kde začína tá časť Európy, ktorá nám môže byť aj po tejto stránke vzorom.
Ďakujem pekne.