Vážený pán predsedajúci, dámy a páni, vážená pani ministerka, jedna taká pesnička z dávnych dôb znie: "Dobrý den, majore Gagarine, tak jsme se konečně dočkali." Takže dobré ráno, pani ministerka kultúry, tak sme sa konečne dočkali.
Ďakujem veľmi pekne, že tento návrh zákona, ako máme takto na stole, ja budem pripomienkovať to, čo máme na stole bez toho, aby som pripomienkoval tieto pozmeňujúce návrhy od pána poslanca Šefčíka, ktorý je zjavne v problematike, ako nám to pred chvíľou ukázal. No a ja by som si myslel, že asi by sme sa tu v tejto chvíli mali stretnúť kvôli tomu, aby sme hovorili o, ja neviem, napríklad novej mediálnej iniciatíve Matovičovej alebo aby sme hovorili o situácii v Opere Slovenského národného divadla. To sú totižto tie aktuálne témy, ktoré ako v tejto chvíli touto spoločnosťou nejakým spôsobom rezonujú. My tu máme na stole nekonečný príbeh zákona o mediálnych službách, no a ja si dovolím pripomienkovať to, čo v prvom čítaní máme na stole, nie to, o čom hovoria tieto pozmeňujúce návrhy.
Ako sme už uvádzali dávno, návrh zákona mal byť stiahnutý z legislatívneho procesu nielen vzhľadom na obrovské množstvo výhrad odbornej verejnosti, ktoré stihla uplatniť v priebehu skráteného pripomienkového konania, ale predovšetkým na zásadné pripomienky verejnoprávneho rozhlasu a televízie, viď stanovisko RTVS, o ktorom teda budem ešte hovoriť. Problém nesplnenia lehoty, ten už je vybavený pokutou Rady Európy, to znamená, že už sa nemáme kde ponáhľať, no o kvalite predkladaného právneho predpisu svedčí aj skutočnosť, že príslušné výbory Národnej rady Slovenskej republiky uplatnili voči nemu 265 pripomienok, a to hovorím, to bolo do prvého čítania, 265 pripomienok, ktoré gestorský výbor pre kultúru a médiá schválil.
Transpozíciu smernice sa dalo v nevyhnutnom rozsahu a časovo v primeranom limite zabezpečiť novelou platného zákona č. 308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii v znení neskorších predpisov a ustúpiť od neúspešného pokusu o zásadnú revíziu celého komplexu právnej regulácie audiovizuálnych služieb. Okrem toho, samozrejme, že sa tuná rušia dva mediálne zákony, hej? To ako si treba povedať na rovinu.
Ale teda trošku, trošku z histórie tohto, tohto návrhu a hlavne teda, čo sa stane s verejnoprávnou inštitúciou. Čo sa stane s RTVS po prijatí tohto návrhu zákona? Hovorím, opäť vychádzam z toho, čo máme na stole. To je to prvé čítanie, ktorým tento návrh zákona prešiel.
Podľa dôvodovej správy k tomuto návrhu zákona je primárnym dôvodom jeho predloženia potreba transpozície smernice Európskeho parlamentu a Rady zo 14. novembra 2018, ktorou sa mení smernica 2010/13/EÚ o koordinácii niektorých ustanovení upravených zákonom, iným právnym spôsobom alebo správnym opatrením v členských štátoch, týkajúcich sa poskytovania audiovizuálnych mediálnych služieb.
Je paradoxom, že ustanovenie, ktoré predstavuje transpozíciu smernice 2018/1808, tvorí menšiu časť predloženého návrhu zákona. Väčšinu jeho ustanovení tvorí, tvoria právne normy, ktoré nijako nesúvisia s potrebou transpozície smernice Európskeho parlamentu a Rady, avšak zásadným spôsobom menia podmienky fungovania mediálneho sektora v Slovenskej republike. Potreba transpozície smernice však bola využitá ako zámienka na skrátenie medzirezortného pripomienkového konania k tomuto návrhu zákona len na osem pracovných dní, čím bola prakticky vylúčená akákoľvek vecná debata v odbornej verejnosti k predloženému návrhu zákona a to napriek skutočnosti, že návrh zákona prináša zásadné zmeny s dlhodobým dopadom na slovenský mediálny trh.
Ministerstvo kultúry ako predkladateľ podľa vlastných slov pripravilo návrh zákona aj prostredníctvom pracovnej skupiny, ktorá bola zriadená už v roku 2017, a relevantné subjekty mali v priebehu rokov 2017 až 2019 možnosť oboznámiť sa a konzultovať problematiku novej regulácie audiovizuálnych služieb. Skupina bola daná, len sa vymenili persóny a tie persóny raz zastupovali ministerstvo kultúry a raz zastupovali tretí sektor, viď pán štátny tajomník ministerstva kultúry. Po ukončení spoločných rokovaní na úrovni dočasnej pracovnej skupiny ministerstvo pristúpilo k individuálnym rokovaniam na úrovni vybraných subjektov, ktorých sa vybraná téma najviac týka.
Budem hovoriť teraz o RTVS, ktorá bola účastníkom rokovaní pracovnej skupiny ministerstva kultúry v rokoch 2017 až 2019, avšak v tomto období sa nerokovalo o žiadnych konkrétnych návrhoch vo forme návrhov paragrafového znenia, ale iba o vybraných témach mediálnej regulácie všeobecne. Takto úplne absentovali témy ako napríklad zabezpečenie a poskytovanie multiplexu či reálne nastavenie samoregulačných mechanizmov. Iné témy boli prerokované iba rámcovo, ako napríklad problematika vlastníctva médií, zákazu krížového vlastníctva či transparentnosti vlastníckych vzťahov.
Oblasť mediálneho práva však nie je oblasťou, ktorá má reálny dopad iba na individuálne vybrané subjekty, ktorých sa vybraná téma najviac týka, citujem ministerstvo, ale na celú spoločnosť. Veď práve legislatívnym nastavením mediálneho prostredia sa v reálnom živote uplatňujú práva na slobodu slova či prístup k informáciám. Médiá formujú verejnú diskusiu, verejnú mienku a napokon aj politické preferencie a rozhodnutie bežných ľudí.
Práve s ohľadom na uvedený zásadný vplyv mediálnej legislatívy, myslím si, že ministerstvo pri jej rýchlej príprave, na jeseň 2021 zrazu sa objavil návrh zákona v paragrafovom znení, ktorý predtým nikto nevidel, možno okrem individuálnych vybraných subjektov, úplne rezignovalo na participatívny spôsob tvorby práva, čo sa jasne odzrkadlilo v návrhu, čo sa jasne odzrkadlilo na návrhu zákona, ktorý je pre širokú verejnosť nezrozumiteľným a pre úzke záujmové skupiny potichu výhodným. Tu treba dodať, že nejde iba o transpozíciu smernice o audiovizuálnych mediálnych službách do nášho práva, transpozícia predstavuje menej ako 30 % celého návrhu zákona a návrh samotný teda reguluje množstvo oblastí, ktoré s právom EÚ nijako nesúvisia, napríklad rozhlasové vysielanie či poskytovanie multiplexu, čo je uvádzané ako hlavný dôvod potreby novej právnej úpravy, ale i komplexnú rekodifikáciu mediálneho práva na Slovensku.
Návrh zákona v dvanástej časti, to je, myslím, ten § 100, upravuje problematiku plurality informácií a transparentnosti majetkových a personálnych vzťahov. Oproti súčasnému stavu úplne ruší koncept krížového vlastníctva v oblasti médií a jeho zákazu, ktorým cieľom je zamedzenie vzniku mediálnych a informačných monopolov vo forme mediálnych impérií, ktorých spoločensky zhubné pôsobenie poznáme zo zahraničia. Naopak, návrh zákona otvára možnosť koncentrácie médií v rukách jedného vlastníka, ako teda zákon uvádza ´konečného užívateľa výhod´, až do stropu ovládnutia 60 % mediálneho trhu.
Takéto nastavenie určite nie je optimálne, dokonca môže priniesť reálne ohrozenie demokratických procesov – hlavne v období volieb – či sploštenia verejnej diskusie pri spoločensky zásadných témach. Verejnú mienku by tak mohol formovať jediný vlastník mediálneho impéria podľa vlastných subjektívnych preferencií. A možnože o to práve ide. Túto oblasť je potrebné nanovo dostatočne kriticky prediskutovať a navrhnúť a prijať opatrenia, ktoré budú funkčné a najmä vhodné pre osobitosti slovenského mediálneho prostredia.
Napriek skutočnosti, že smernica o audiovizuálnych mediálnych službách vo vybraných oblastiach odporúča, neprikazuje, odporúča členským štátom zavedenie samoregulačných mechanizmov, návrh zákona otvára dvere samoregulácii v nevídanom, v podstate neobmedzenom priestore. Návrh zákona v § 127 definuje samoregulačný orgán ako iniciatívu alebo orgán samoregulácie pôsobiaci na území Slovenskej republiky, presadzujúci samoregulačný mechanizmus uplatňovaný na základe kódexu správania sa alebo obdobného samoregulačného systému pravidiel správania sa. Navyše v odseku 3 otvára možnosti samoregulácie až nad rámec povinností podľa zákona. Takéto nastavenie v skutočnosti môže úplne negovať zmysel verejnoprávnej úpravy pravidiel hry, ktoré sú prijímané demokraticky prostredníctvom zákona.
Návrh dokonca pripúšťa v § 128, aby vznikol a uplatňoval sa kódex, k dodržiavaniu ktorého sa zaviazal len jeden poskytovateľ obsahových služieb, stačí, aby pokrýval významnú časť trhu. Namiesto zákona a predvídateľných demokratických pravidiel môže vzniknúť súbor pravidiel, ktoré si pre seba vytvorí jediný silný hráč na trhu. Návrh zákona v tejto časti považujem za úplnú rezignáciu štátu pri ochrane práv občanov pred mediálnou ľubovôľou, ako i pri ochrane práv malých mediálnych subjektov na trhu, ktorých pôsobenie či nepôsobenie bude plne v područí a na rozhodovaní tých tzv. veľkých hráčov, ktorí môžu vytvoriť samoregulačné mechanizmy a teda aj vlastné pravidlá hry bez ohľadu na verejný záujem.
Návrh zákona úplne ruší možnosť vzniku a prevádzkovania verejnoprávneho terestriálneho multiplexu pre verejnoprávneho vysielateľa. Naopak, ponecháva verejnoprávneho vysielateľa v situácii, kedy bude úplne vystavený ľubovôli poskytovateľa multiplexu a podmienkam, ktoré si poskytovateľ určí. Súdna ochrana, ktorú návrh zákona v tomto prípade nastavuje ako protiváhu, možnosť verejnoprávneho vysielateľa v prípade, že nesúhlasí s podmienkami poskytovateľa multiplexu žiadať na súde určenie obsahu zmluvy, sa javí teda ako nedostatočná a nefunkčná v reálnom čase. Ponechanie verejnoprávneho vysielateľa bez reálneho zabezpečenia šírenia signálu jeho vysielania považujem za priame ohrozenie duálneho systému vysielania v Slovenskej republike, ako aj ohrozenie včasného vyrozumenia obyvateľstva v krízových, v krízových situáciách. Navyše v spojení s navrhovaným oficiálnym akceptovaním mediálnych skupín ovládajúcich trh a rezignáciu vlády Slovenskej republiky riešiť katastrofickú situáciu financovania verejnoprávneho vysielania v Slovenskej republike považujem tento návrh v jeho šiestej časti za významný krok k likvidácii nezávislého verejnoprávneho vysielania v Slovenskej republike.
Základným, základom bezproblémového a kvalitného fungovania akéhokoľvek systému je jeho vyvážené nastavenie a optimálny chod. To, čo je obsahom v podstate zákona o mediálnych službách, túto vratkú, ale predsa len doteraz krehkú rovnováhu v oblasti systému fungovania médií úplne rozvracia. Pod proklamovanou zámienkou transpozície, ktorá hovorí predovšetkým o potrebe zlepšovania prístupu osôb so zrakovým alebo sluchovým postihnutím k mediálnym obsahom, podpore európskych diel, ochrane maloletých a zavedení pravidiel v online priestore, sa predloženým návrhom zákona otvára celý rad ďalších zákonov, ktoré s uplatňovaním tejto smernice nemajú nič spoločného.
Týmto návrhom zákona štát ukladá na verejnoprávneho vysielateľa, RTVS, ďalšie povinnosti, ako je napríklad zvýšenie objemu programov, ktoré musia byť tlmočené do posunkového jazyka, sprevádzané titulkami pre nepočujúcich alebo hlasovým komentovaním pre nevidiacich či zvýšenie objemu programov vysielaných pre národnostné menšiny, etnické skupiny až do takej miery, že ich samotní príslušníci konštatujú, že také množstvo programov nie sú v dohľadnej dobe schopní vyprodukovať.
No a návrh zákona však neprináša v tejto chvíli žiadne riešenia finančného krytia. Nákladom na plnenie týchto nových povinností verejnoprávneho vysielateľa, paradoxne v tom istom zákone, štát sám navrhuje znížiť alebo úplne odobrať verejnoprávnemu vysielateľovi možnosť, ako doručiť predpisovaný obsah divákovi a poslucháčovi. Svedčí o tom aj bezprecedentné vypustenie pojmu verejnoprávny multiplex z tohto zákona, čím sa štát sám zbavuje možnosti doručiť obsah vysielania k čo najväčšiemu počtu obyvateľov, čo je jeho základnou povinnosťou.
No a ešte jedna pikoška. Napriek nárastu počtu zamestnancov Rady pre vysielanie a retransmisiu, ktorá sa podľa návrhu zákona transformuje na Radu pre mediálne služby, o 21 zamestnancov, sa štát zbavuje primárneho práva nad elementárnou kontrolou dodržiavania celého radu zákonných povinností spojených s vysielaním programov – násilie, oplzlosti, ponižovanie ľudí – a túto kontrolu prostredníctvom aplikovania systému samoregulácie presúva fakticky na tých, ktorí ich sami vysielajú.
Dámy a páni, prečítajte si nahlas a ešte raz si prečítajte ustanovenie v § 127 ods. 1 návrhu zákona: "Samoregulačný orgán na účely tohto zákona je iniciatíva alebo orgán samoregulácie."
A teraz to prečítame po ľudsky. Samoregulačný orgán je orgán samoregulácie. Toto je definícia samoregulačného orgánu. No tak áno, nie je to sranda, je to skutočne napísané tak, ako to čítam. Samoregulačný orgán je orgán samoregulácie. Vybavené. Skutočne fantastické! Gratulujem každému, kto toto napísal a kto s tým súhlasil.
Navrhovaný zákon vytvára priestor na to, aby sa celý súkromný sektor televíznych aj rozhlasových vysielateľov v podstate kontroloval sám, a celú pozornosť štátneho regulátora sústreďuje na verejnoprávneho vysielateľa v online priestore. Zavádzaním pravidiel v online priestore sa dá rozumieť, ide o výrazné okliešťovanie postavenia verejnoprávneho vysielateľa. No a čo a mohol by som o tom skutočne hovoriť nesmierne dlho, preto lebo toto celé je nezmysel. Pokiaľ ide o samoregulačné a koregulačné systémy, tak smernica 2018/1808 v bodoch 29 až 31 preambuly podporuje ich využívanie predovšetkým na zníženie vystavenia detí audiovizuálnym komerčným oznamom o potravinách a nápojoch, ktoré majú vysoký obsah soli, cukru, tuku, nasýtených tukov alebo transmastných kyselín, zníženie vystavenia detí a maloletých audiovizuálnym komerčným oznamom o alkoholických nápojoch, programov zodpovedného hrania hazardných hier, ochranu spotrebiteľa, zdravia obyvateľstva. Návrh zákona tento rozsah samoregulácie výrazne presahuje.
No, vzhľadom na zásadné nedostatky predloženého návrhu a hovorí, hovorí o tom aj to množstvo pripomienok, ktoré určite ešte budú a mnohí budeme o tom diskutovať, či áno, alebo nie, mi dovoľte na záver napísať len, povedať len jednu vetu. Tento celý návrh zákona je finančne nepokrytý. On je finančne nepokrytý so všetkými tými zmenami, a to nielen z hľadiska vyššieho počtu ľudí v Rade pre vysielanie a retransmisiu, ktorý skutočne má ísť až na 21 ľudí. Ja som sa pýtal na to pokrytie na výbore dva razy štátneho tajomníka ministerstva financií. Dva razy mi pán štátny tajomník na ministerstve financií povedal, že pokrytie k tomuto návrhu zákona nie je, vôbec sa o ňom nediskutovalo, možno včera áno, ale dovtedy, ako bol na výbore, nie. Čiže neexistuje finančné pokrytie tohto návrhu zákona. Nech by ten zákon akýmkoľvek spôsobom zvyšoval, zvyšoval povinnosti všetkých zainteresovaných v rámci zákona, jednoducho to finančne pokryté nie je. A to hovorím ešte raz, aj v prípade Rady pre vysielanie a retransmisiu.
Preto mi dovoľte v zmysle § 83 rokovacieho poriadku povedať tú čarovnú vetu, vrátiť návrh zákona predkladateľovi na dopracovanie, respektíve prepracovanie. Preto lebo, ja som to už povedal na začiatku, už nás časovo v tejto chvíli nič nenaháňa, pokuta bola udelená. Ešte neviem, čo sa týka výšky, ešte nie, ale jednoducho bolo konštatované, že ministerstvo kultúry si nesplnilo svoju úlohu, teda niet sa kam s touto nesplnenou úlohou ponáhľať. Bude asi lepšie tento návrh skutočne zobrať späť, znovu sa ním zaoberať, prepracovať všetko to, čo prepracovať sa dá, ak sa dá, aby sme to všetko nedoplňovali 474. pripomienkou návrhu tohto zákona.
Ďakujem za pozornosť.