Ďakujem pekne. Vážený pán predsedajúci, milí kolegovia, milé kolegyne, teraz si uvedomujem, že toto je moja prvá rozprava na tejto pôde, a stojím tu teda naozaj s takým obrovským rešpektom a uvedomujem si tej cti, ktorá sa dostane len málokomu, tak naozaj som za to vďačný.
A dnes toho už bolo povedané strašne veľa, zvlášť z pohľadu liberál verzus konzervatívec. Tu už podľa mňa nemáme čo riešiť, lebo nájsť kompromis v tak obrovskej, citlivej téme ako je ochrana života medzi liberálmi a konzervatívcami by podľa mňa nedokázal ani Chuck Norris, ale mňa teda trošku tak nadchlo vyjadriť sa k tomu, že, keď si pamätám, koncom júna prišli na pôdu parlamentu rôzne návrhy tzv. interrupčných zákonov, a ja som vtedy sa začítal naozaj do všetkých a začal som tak v duchu uvažovať, čo môj zmierlivý duch kresťanstva skutočne chce a po čom ide. Ja by som si túto tému nazval možno tak, že človek je z prirodzenosti rebel. Viete, pamätám si, ako mi môj otec hovoril, že za komunizmu zakazovali ľuďom veriť v Boha. Zakazovali chodiť na náboženstvo, chodiť do kostola a viete, čo to vyvolalo, 10-tisíc mladých ľudí na Levočskej hore spievalo Ave Maria, policajti ich tĺkli, možno častokrát s pendrekmi, ale boli to skutočne takí frajeri, lebo oni trpeli za vieru.
Keď sa prenesieme dnes možno do súčasnosti, opäť prichádzajú každý deň nejaké nové nariadenia, nové zákazy, príkazy, musíte nosiť rúška, nesmiete sa zhromažďovať a ľudia z prirodzenosti tým, že človek je rebel, začnú sa búriť, začnú robiť rôzne zgrupovania na Facebooku a jednoducho protestovať proti tomu, a tak by sme mohli pokračovať.
Zas 8 rokov som bol učiteľom na dvoch gymnáziách na východe Slovenska a kdekoľvek, kde mi moji kolegovia učitelia povedali, že vieš, v tej a tej triede máme takého rebela, on nepočúva, on bude mať trojku z chovania, ja som sa vždy tak potešil a povedal som si, to je pre mňa challenge, to je taká výzva, naozaj že chcem sa tým človekom stretnúť. Častokrát som takého študenta pozval na pizzu po škole, rozprával som sa s ním dlho a ja som zistil, že to je človek, ktorého nikto nechápe. Je to človek, ktorému celý život iba prikazujú, zakazujú, on tomu nerozumie, ale jemu nikto v živote nepodal ešte pomocnú ruku. Tak som to urobil ja a vďakabohu naozaj mnohé veci sa v životoch takýchto mladých ľudí menili. A v tom ja vidím nádheru učiteľského povolania, že to nie je iba vyučovať, ale je to viesť mladých ľudí.
A tak sa teda dostávam aj na koreň toho, prečo som sa dnes rozhodol vystúpiť v mojej prvej rozprave s veľkým rešpektom, a to je, priatelia, to, že aj keď si veľmi vážim, že vznikli toľké iniciatívy v prospech ochrany života, myslím si, že najväčší efekt vyplývajúci z mojich skúseností dokáže priniesť taký zákon, ktorý nebude mať ani jedno slovo zákaz. Bohužiaľ, je to tak, že človek je neustály rebel. Ale z mojich skúseností naozaj vyplýva, že ten, komu podám pomocnú ruku, sa častokrát mení.
Preto, drahá kolegyňa Anička a všetci predkladatelia tohto návrhu zákona, z úprimného srdca vám naozaj ďakujem, že, že ste vnímali svet mojimi očami, svet, ktorý je pozitívny, ktorý dáva pomocnú ruku, ktorý chce chrániť. A neostáva nám nič iné iba veriť, že skutočne to ženy, ktoré sa dostanú do tak ťažkej životnej situácie, že si musia voliť medzi životom a smrťou dieťaťa, a keď pocítia, že je tu niekto, kto povie, ale porozmýšľaj, dáme ti príspevok skôr. Keď ťa chcú vyhodiť z domu, ponúkneme ti náhradné bývanie a skutočne budeme stáť pri tebe, ja chcem veriť, že sa naozaj dočkáme toho, že množstvo mladých ľudských životov bude zachránených.
Takže ďakujem pekne a prajem vám každému v hlasovaní síce slobodnú, ale pevnú ruku. Ďakujem vám pekne. (Potlesk.)
