Ďakujem veľmi pekne za slovo, pán predseda. Milí kolegovia, drahé kolegyne, dovoľte, aby som aj ja za náš poslanecký klub k tomuto bodu vystúpil, keďže to tiež spolu, spolu predkladáme.
Ja vám možno poviem aj trošku taký môj osobný príbeh, prečo som možno aj išiel do politiky a prečo tu stojím dnes pred vami. A ten príbeh sa začal písať v mojom rodnom meste, v Starej Ľubovni, kde, kde začali v roku 2009 vznikať herne a začali tam bujnieť, začali sa tam otvárať nové a nové prevádzky a skončilo, ten počet skončil pri počte desať. My máme 16-tisíc, zhruba 16 200 obyvateľov a v našom meste začali tieto herne rásť ako huby po daždi. A keď som sa začal informovať o tom, že ako je možné tieto herne nejakým spôsobom obmedziť, tak bolo mi povedané, že my ako mestskí poslanci nemôžeme proti tomu nič robiť. Ak si dotyčný podnikateľ vybaví všetky licencie na ministerstve financií, ak si on pobehá všetky úrady, jednoducho si tie herne otvorí a podniká si a v podstate my ako mestskí poslanci nemôžeme s tým urobiť absolútne nič.
Následne ma začali oslovovať ľudia, ktorí vo svojich rodinách veľakrát prišli o obrovské peniaze, kde ich otcovia, väčšinou to boli otcovia rodín, poprehrávali celé majetky. Všetko, čo mali v domácnosti, potom tí, následne tí hráči, ktorí prepadli tomu gamblingu, začali predávať veci, ktoré ešte v domácnosti mali. A ja som poznal mnoho mojich aj rovesníkov, aj, aj mladších ľudí, ktorí jednoducho nemali doma už ani na základné potraviny, na základné veci a ja som sa snažil to nejakým spôsobom riešiť a videl som, registroval som jedného kňaza, ktorý v neďalekej obci Lomnička už dlhšie tento problém riešil, pretože tam žije veľká komunita sociálne slabých obyvateľov, ktorí takisto chodili do neďalekého mesta Podolínec, ktorý je v našom okrese, chodili sa snažiť vyhrať peniaze, aby mohli uživiť svoje rodiny. A on už dlhodobejšie riešil tento problém, aby mohli tí mestskí a obecní poslanci vlastne rozhodovať o tom, že či teda tie herne majú byť na tom území mesta, alebo nemajú byť, aby to nebolo o tom rozhodnutí nejakého úradníka v Bratislave, ktorý povie, že áno, ty to splníš, licenciu máš, kľudne si podnikaj.
Ja si osobne nemyslím, že je to podnikanie, ktoré prináša osoh obyvateľom daných miest a obcí. Myslím si, že je to falošná hra na ľudí, ktorí sú veľmi jednoduchí, ktorí sú ľahko ovplyvniteľní a ten biznis je nastavený tak, že tí ľudia, ktorí tam chodia, sú klamaní a veľakrát rôznymi podnetmi ovplyvňovaní, že myslia si, že vyhrajú nejaké peniaze. A my veľmi dobre vieme, že nikdy nevyhrajú. V podstate vždy prehrávajú. A preto ja som uvítal aktivitu toho pána kňaza, volal sa, a volá sa, ešte žije, volá sa Maťo Majda, ktorý začal písať veľmi iniciatívne poslancom Národnej rady; bolo to v roku 2010; a prosiť ich o to, aby prijali nejakú novelu zákona, aby mestskí a obecní poslanci mohli o tom rozhodnúť, či chcú tie herne na tom danom území, alebo nechcú.
A vtedy vznikla taká iniciatíva poslancov, myslím, že to bola Janka Žitňanská, Rado Procházka, Daniel Lipšic, ktorí pripravili tú novelu zákona, a vďaka tomu, že poslanci v rôznych politických stranách mali voľné hlasovanie, tak ten návrh zákona prešiel. A vtedy vlastne my ako mestskí poslanci sme získali možnosť rozhodnúť o tom, či tie herne chceme, alebo nechceme. A tým, že sme mali veľké skúsenosti s tým, že v tých herniach vlastne chodili mnohokrát tí ľudia prehrávať tie peniaze, tak sme na najbližšom možnom mestskom zastupiteľstve tie herne schválili, teda zatvorili, resp. sme zahlasovali za to, aby boli zatvorené. Samozrejme, že tam ešte dobiehali tie licencie, ktoré ešte ony mali vydané vtedy, ale vtedy nám to obrovsky pomohlo k tomu, keď tie herne skončili, že ten život v meste bol úplne iný. V centrách, v centre nášho mesta, kde sme mali osem herní, postupne vznikali kaviarne, postupne vznikali iné prevádzky a naše mesto si vydýchlo. Veľa ľudí v meste nám za to ďakovalo a dodnes, dodnes sú vďační, že sme to mohli v našom meste urobiť. Samozrejme, že sme zažívali obrovské tlaky, aby sme to neurobili. Samozrejme, že tí ľudia, ktorí prenajímali svoje priestory tým, tým nájomcom, ktorí prevádzkovali tie herne, tak sa snažili využiť všetko pre to, aby sme to neurobili, ale to mesto si nakoniec po tom odhlasovaní vydýchlo.
No a potom, keď teda prišla nová vláda v dvetisícdvanástom Roberta Fica, tak sa dostala, dostala do tohto návrhu zákona práve tá petícia, o ktorej sa my teraz bavíme. A ja chcem poukázať aj na nezmyselnosť tejto petície v tom, že v tej petícii sa hovorí, že podpísať ju majú ľudia preto, lebo, z dôvodu narušovania verejného poriadku. Čo sa týka tých herní, tak tam mnohokrát nedochádza skoro k žiadnemu narušovaniu verejného poriadku. Tí hráči tam prídu, prídu, prehrajú tie peniaze a v podstate smutní a zdesení odídu, odídu domov. Nie je tam veľakrát žiaden nejaký konflikt alebo nejaké, nejaké bitky alebo narušovanie verejného poriadku. My sme v našom meste mali to šťastie, že sa nám pred herňou pobili traja; šťastie v úvodzovkách; ale pobili sa tam traja ľudia, ktorí potom následne sme to mohli zdokumentovať s mestskými policajtmi a mali sme preukázateľný dôvod, že bol narušený ten verejný poriadok a nikto to nemohol spochybňovať. Ale v mnohých mestách práve k tomu nedochádza a sú práve napádané tie rozhodnutia v tých mestských a obecných zastupiteľstvách z toho dôvodu, že tam, tam proste nedochádza k nejakému narušovaniu verejného poriadku, a tým pádom napádajú to tí, ktorí sú proti, a väčšinou sú to tí, ktorí chcú, aby tie herne tam boli, tak to napádajú práve cez tie petície.
Preto ja si myslím, že by bolo fajn, aby sme sa vrátili do tohto obdobia, kde my jednoducho tým mestám a obciam a tým mestským a obecným poslancom dávame to právo, keďže oni žijú v tom meste, poznajú najlepšie tú situáciu, vedia, sú volení ľuďmi, vedia, či chcú tí ľudia tie herne, alebo nechcú, aby mali slobodné právo rozhodnúť o tom a veľmi efektívne a rýchlo, či tam tie herne budú, alebo nebudú. A myslím si, že to, že tie petície teraz sú podmienkou, podľa mňa nie je správne a ak sú mestá a obce, ktoré potrebujú mať možno tú petíciu tam, myslím si, že môžu tú petíciu, nikto im nebude brániť v tom, aby ju mohli jednoducho vypísať, aby mohli tých obyvateľov sa pýtať. A či už sú za, alebo proti, ja som za to, aby tá komunita v tom meste, tí poslanci, tí ľudia, ktorí tam žijú, však oni ich aj volia, tých poslancov, aby jednoducho rozhodli o tom, že či si to prajú, alebo si to neprajú, a tak by to podľa nás predkladateľov malo byť.
To je asi všetko, čo som k tomu chcel povedať. Preto ak vás môžem poprosiť o podporu, budem veľmi rád. Ďakujem pekne. (Potlesk.)
