Tak, vážení páni kolegovia, hľadám, či tu je nejaká pani kolegyňa, aktuálne nie, ale aj vážení hostia, ktorí ste hore na balkóne, v prvom rade musím konštatovať, že mi je ľúto, že je nás tu naozaj málo na to, aká vážna téma sa rozoberá. Lebo jedna vec je, že môžme tuto rozoberať aj z takého odborného hľadiska, ale ono deje sa táto diskusia práve v čase, kedy, kedy máme v utorok budúceho týždňa hlasovanie o dôvere vláde, čiže nedá sa to od toho nejakým spôsobom oddeliť a je to aj vysoko aktuálne politická otázka. Ale ja som sa skôr tým politickým otázkam venoval v prvom čítaní k tomuto návrhu zákona a dnes by som chcel, mám na to aj pomerne krátky čas, necelých desať minút, zareagovať skôr odbornejšie alebo venovať sa tým otázkam, ktoré majú skôr charakter odborný ako politický.
Začnem tým, že OĽANO dlhodobo má vo svojom volebnom programe ustanovenie, kedy hovorí, že chce síce posilniť inštitút referenda, ale predmetom referendovej otázky by nemali byť predčasné voľby. A prečo by nemali byť to aj vysvetlím v tom svojom vystúpení a nakoniec vy sami viacerí ste už poukázali presne na tie problémy, kvôli ktorým sme si dali do volebného programu, že predmetom referenda by nemali byť predčasné voľby. Odhliadnem ale teraz teda, čiže my máme legitímny postoj, ak hovoríme, že my za takýto návrh zákona nezahlasujeme, lebo my budeme postupovať len v duchu nášho volebného programu. Ale teraz si odmyslím, lebo tým by som v zásade mohol aj skončiť, ale odmyslím si teraz, že to máme vo volebnom programe a venujme sa teda naozaj že odbornej diskusii o takomto návrhu zákona, ako keby sme to vo volebnom programe nemali teda. Lebo padajú tu rôzne otázky a podľa mňa nie všetko je riešené práve najšťastnejším spôsobom.
Začnem tým, že slovenská ústava, škoda, že nás opustili teraz poslanci za stranu SaS, že naša ústava hovorí veľmi jasne, že ľud vykonáva moc dvomi rovnocennými spôsobmi. Jedným spôsobom je prostredníctvom zastupiteľov v parlamente a druhý spôsob je prostredníctvom referenda, teda priamou účasťou na rozhodovaní o veciach verejných. Ústava nerobí podmienku, že referendom iba vtedy, ak si to zástupcovia rozmyslia a nechce sa im hlasovať v parlamente. Takto ústava nič takéhoto nehovorí. Čiže naozaj referendum je úplne rovnocenný nástroj, je to jedna z dvoch nôh, na ktorých stojí demokracia.
A pokiaľ by sme sa pozreli aj do ostatných členských štátov Európskej únie alebo do ostatných krajín, hovorilo sa tu o Švajčiarsku, tak ani nie je pravda to, čo povedal napríklad pán Benčík, že väčšina členských štátov nepracuje s inštitútom referenda. Práve naopak, väčšina členských štátov Európskej únie pracuje s inštitútom referenda a dokonca takým spôsobom, že každá novela ústavy, ktorú prijme ich parlament, je obligatórne povinne schvaľovaná v referende. Dokonca až také silné postavenie referenda majú vo väčšine členských štátov Európskej únie. Čiže ak pán Šebej v minulosti robil nejakú analýzu, možno že robil analýzu z osemnásteho, devätnásteho storočia, ale určite nie z dvadsiateho, dvadsiateho prvého storočia, lebo väčšina členských štátov má inštitút referenda ako povinný inštitút, ktorým sa potvrdzuje novela ústavy.
Pokiaľ ide o Švajčiarsko, tam je, samozrejme, ten inštitút referenda v určitom zmysle dohnaný až do extrému alebo je, dalo by sa povedať, súčasťou rozhodovania aj o bežných zákonoch, ale tam zase platí jedna vec, a to tá, že musí byť nejaký odstup od toho, kedy sa prijme zákon a od toho, kedy ľudia hlasujú v referende, aby tí ľudia nehlasovali pod vplyvom emócií z toho, aká diskusia sa viedla k prijatiu zákona. To znamená, že tam viete hlasovať v referende až o pol roka, o rok neskôr, ako sa zákon prijme, aby ste neboli, aby ste si dali odstup, aby ste si to s chladnou hlavou premysleli a vedeli ten zákon ratifikovať alebo tú ústavnú zmenu. Čo, samozrejme, u nás na takýto spôsob nie sme zvyknutí a u nás je aj problém vôbec diskutovať o tom, či chceme mať povinné referendum, ktorým by sa potvrdzovala novela ústavy, hoci takto to pozná väčšina štátov Európskej únie.
OĽANO vo svojom volebnom programe má, dovolím si povedať, najviac rozpracovaný inštitút referenda, jeho posilnenie, s výnimkou tejto jednej konkrétnej otázky o predčasných voľbách. OĽANO bolo jediné, ktoré aj v minulosti predkladalo v parlamente návrhy zákonov, ktoré terajšia opozícia vždy odignorovala, a to, aby sa posilnil inštitút referenda. To znamená, aby malo silu ústavného zákona, aby sa znížilo kvórum referendové, aby tu bola aj nejaká referendová kampaň, ktorá dnes v zákonoch nie je upravená. My máme upravenú len volebnú kampaň, nie referendovú kampaň, aj keď sa hovorí, že referendová je ako keby volebná. Ale ona nie je, proste chýba táto právna úprava.
Hovorili sme aj o tom, aby sa spojilo napríklad referendum s najbližšími celoštátnymi voľbami, aby bola vyššia účasť. Čiže OĽANO bolo naozaj jediné, ktoré najčastejšie a najrozsiahlejšie chcelo upraviť inštitút referenda tak, aby bolo skutočne tým nástrojom, ktorý sa bude aj využívať. Lebo nemusíme si tu nejako zahovárať, dnes pri inštitúte referenda je najväčšou prekážkou to že vysoké kvórum. Keby bolo znížené kvórum, tak my budeme mať aj oveľa lepšiu skúsenosť s tým, že sa bude rozhodovať v referende. No ale prečo to nie je v programovom vyhlásení vlády, OĽANO to navrhovalo do programového vyhlásenia vlády. No preto, lebo SaS neuznáva inštitút referenda takým spôsobom, aký je zakotvený v ústave, a to, že je to rovnocenný nástroj rozhodovania v rukách ľudí, že si zvolia aj svojich zástupcov do parlamentu a že o dôležitých otázkach verejného záujmu alebo aj teda o úprave, ktorú by chceli prijať, budú rozhodovať aj v referende.
Dotknem sa teraz toho, čo hovorí Ústavný súd vo svojom rozhodnutí. Ústavný súd vo svojom rozhodnutí povedal, že síce je loptička na strane parlamentu, ako to tvrdí predkladateľ, ale Ústavný súd nepovedal, že to musíme riešiť. Ústavný súd povedal, že keď to chcete riešiť, tak je loptička na strane parlamentu. Takže čiastočne súhlasím, čiastočne nie a otázka je, či to chceme riešiť. Niektorí to chcú riešiť, niektorí to nechcú riešiť, ale nie je povinnosť, aby sme to riešili. Ústavný súd tak isto aj povedal, a to je dosť vážna vec, v posledných svojich rozhodnutiach, že inštitút referenda má slúžiť iba na schvaľovanie otázok, ktoré majú normatívny charakter. Teraz teda to preložím do možno do takého jednoduchšieho, ľudovejšieho jazyka. Referendum nemá slúžiť na rozhodovanie o otázkach, ktoré sú otázkami dôležitého verejného záujmu a nemajú charakter ako keby zákona alebo zákonnej právnej úpravy, čo je inak výrazný posun aj oproti tomu, čo hovorí ústava.
My sme dneska v stave, keď Ústavný súd vysvetľuje referendum spôsobom, akým ústava, teda užším spôsobom, akým to ústava umožňuje, ale to v praxi znamená, že my by sme nemali hovoriť pri predčasných voľbách o referende, ale my by sme mali hovoriť o inštitúte, ktorý nazveme ľudovým hlasovaním. My to ľudové hlasovanie už v ústave poznáme, poznáme pri prezidentovi. Čiže ak by sme chceli byť odborne pevne na zemi, tak nebudeme hovoriť o referende, ale budeme hovoriť o ľudovom hlasovaní, v ktorom budeme odvolávať vládu. Tak ako odvolávame prezidenta. Lenže potom s tým budú súvisieť aj ďalšie otázky. Pretože keď máme ľudové hlasovanie o prezidentovi a prezident nie je v ľudovom hlasovaní odvolaný, no tak potom mu začína plynúť nové funkčné obdobie. Čiže je tam určitá sankcia, aby sa to nezneužívalo. Čo bude sankciou za to, že sa tu budú konať referendá každú chvíľu alebo, povedzme, raz do roka a budú neúspešné? Bude sankciou to, že bude parlamentu znova plynúť nové funkčné obdobie? Naozaj takto to bude ako pri prezidentovi? Alebo keď nie, tak potom prečo to máme pri prezidentovi? Prečo aj prezident nemôže byť každý rok odvolávaný? Prečo to tak zrazu u prezidenta môže byť a u parlamentu alebo u vlády to tak nebude. To je naozaj odborná otázka, ktorú tak isto treba riešiť.
Ďalšia odborná otázka je tá, alebo dá sa táto otázka riešiť aj inak, už to tu niektorí poslanci naznačovali, že aby sme zamedzili tomu, že tu bude každý rok referendum a že sa tu tými referendami úplne stane demokracia talianskeho typu, no tak sa to obmedzí na prvý a posledný rok, že sa nemôže a môže sa to len druhý, tretí rok, že pôjdeme do nejakých obmedzení buď časových, alebo iných. Čiže to je tak isto relevantná otázka, ktorú treba rozobrať. No a keď o tom hovoríme, tak určite patrí do ústavy aj to, že referendum má silu ústavného zákona, lebo to konštatoval už Ústavný súd. A tiež by sme sa mali asi zamyslieť nad tým, že keď v zmysle ústavy nie je možné výsledok referenda prelamovať počas najbližších troch rokov zákonnou úpravou, a hovoríme o dvoch nohách toho, demokracie a právneho štátu, tak potom by to malo platiť asi aj naopak, že keď sa, povedzme, ak to má silu ústavného zákona, že keď sa niečo prijme ústavným zákonom, tak tiež by to nemalo byť prelamované referendom, lebo inak potom to referendum, ak to úplne zrovnoprávňuje, dostane navrch. Ono by nemalo mať navrch.
Čiže my sme za referendum, ale v zmysle volebného programu, nie o predčasných voľbách, aj kvôli tomu, čo som teraz povedal, že my nechceme, aby tu bola demokracia talianskeho typu, ale my chceme, aby sa mohlo v referende rozhodovať. Čiže my nesúhlasíme s tým návrhom, ktorý má SaS, že by sa to zúžilo len na hlasovanie v parlamente a nedali by sme aj ľuďom možnosť o tom rozhodovať. S tým určite nesúhlasíme. A ja som to hovoril len pre prípad, že by sme išli čisto do odbornej diskusie a urobili by sme naozaj odbornú, takú odbornú novelu ústavy, ktorá by aj zohľadňovala charakter toho hlasovania v zmysle toho, ako to hovorí Ústavný súd. To znamená nie do referenda, ale poďme hovoriť o ľudovom hlasovaní, poďme tam dať aj nejaké sankcie, poďme tam dať aj nejaké časové obmedzenia a potom sa bavme o tom odborne. Potom v princípe čisto formulačne nebude platiť, my hovoríme o referende vo volebnom programe, ale nie o ľudovom hlasovaní. Aj keď teda môže to byť o slovíčkach, ale je to naozaj aj o tom charaktere toho celého a o tom odbornom poňatí problému, ktorý tu pred sebou máme.
Ďakujem pekne za slovo.
