Videokanál poslanca

Vážené kolegyne, vážení kolegovia, pán predsedajúci, pôvodne som rozmýšľala, že nepôjdem už tentokrát do rozpravy, pretože už niekoľkokrát som k tomuto zákonu bola v rozprave, ale po včerajšku jednoducho mi to nedá. Vysvetlím vám, čo sa stalo včera.
Včera prišlo k situácii, kedy zaniká ďalší futbalový klub. Ďalší futbalový klub, ktorý sa staral predovšetkým o deti, a to vo Vajnoroch. Vajnorský klub, domovský klub, ktorý vychoval takého futbalistu ako je Marián Zeman a zároveň klub, ktorý je aj v obci, v ktorej býva naša kolegyňa Anka Zemanová. Zaniká preto, že zrazu od miestneho družstva, od ktorého má klub prenajaté ihrisko, dostali nový výmer na nájom, z 9-tisíc sa posunuli na 50-, čo je absolútne likvidačné. Chcem upozorniť na to, že v Bratislave od revolúcie zaniklo, bolo zbúraných presne 46 futbalových ihrísk, 46. Na všetkých dnes stoja paneláky, úplne na všetkých. Spomeniem aj dva veľké kluby, ktoré zanikli práve preto, že na ich pôde stoja paneláky. Spomeňte si, prosím, na Inter Bratislava, prvoligový klub, spomeňte si na Petržalku, ktorá bola dokonca majstrom Slovenska. Na jej ihrisku dnes stojí panelák, Petržalka neexistuje. Interliga v basketbale, vo volejbale, vo futbale, už sme tak ďaleko, že my tu máme už len tri mužstvá, ktoré dokážu hrať ligu a keďže nemôžu mať domácu ligu, tak hrajú interligu, lebo sa spoja s Čechmi, aby aspoň niekde mali kde hrať, aby mali kde hrať ligu, ligu, hovorím o lige. My tu už musíme hrať v interlige, lebo my už nemáme mužstvá, ktoré by vytvorili jednu normálnu ligu s 12 tímami. Je toto normálne? Kam sme sa to my, preboha živého, posunuli. Hádzaná v Bratislave, ktorá mala tri prvoligové mančafty, z toho Inter Bratislava mal minimálne sedemkrát majster Československa, nemá už ani jedno. Ani jedno. Viete aký je dôvod? Na každom ihrisku, na ktorom hrali tieto tri kluby, či to bola MDŽ-ka, či to bol Inter alebo to bol Štart, na každom jednom ihrisku stoja paneláky.
My sa tu bavíme o tretej hodine telesnej výchovy, už dávno mala byť. A viete prečo? Lebo tie decká už pomaly nemajú kde chodiť hrávať iné športy. Im ostáva už len tá telesná výchova, naozaj už len tá telesná výchova. Sa tu bavíme o Saganovi, Vlhovej, Fehérvárym, no keby nemali rodičov, tak neexistujú ani tí, no neexistujú. Ja si spomeniem na hokejových svišťov, ktorí odišli zo Slovana Bratislava, pretože im nechceli dávať ľad a rodičia sa poskladali, spravili občianske združenie. Vznikol oddiel svištek, ktorí sa vyhlásili do žiackej ligy, viete kde? V Čechách. Slovenskí chlapci chodili hrať hokej do Čiech, ale, chvalabohu, lebo presne z tejto partie, ktorá tam chodila hrávať tú žiacku ligu, presne z tejto partie vzišiel Max Čajkovič, Adam Ružička, Martin Fehérváry. Toto je tá partia, ktorá chodila do toho Hodonína, aby ste vedeli, lebo domáce ihrisko mali v Hodoníne. Sme normálni? Ja sa pýtam, či sme normálni. My sme sa na ten šport tak vykašľali, že to však neni ani možné. Pozrite, čo máme z toho jediného cyklistického oválu, ktorý sme tu mali. Mali sme dva. Jeden je v Prešove, ten ešte, našťastie, funguje, druhý, ktorý sme mali v Bratislave, tak tam sú paneláky. Ako o čom sa my tu bavíme? Tým deckám nezostáva nič iné, len tá tretia hodina telesnej výchovy. Kam tie decká spejú? Ony nebudú mať žiaden pohyb, už žiaden.
Áno, ja možno som ochotná pochopiť, že sa dá oddialiť účinnosť. Som ochotná to pochopiť, ale na ako dlho to budeme odďaľovať. Ak to budeme odďaľovať do nemoty, tak tie decká už nebudú mať fakt nič, nič. Špeciálne Bratislava je na to stavaná. Lebo tu sa tlačia všetci developeri, všetci tu chcú mať paneláky a v zásade vždy na ihriskách, ja toto nepochopím. My sa tu fakt nevieme za to postaviť? Však to už snáď ani nie je možné. Prepáčte, že som takáto intenzívna, ale po včerajšku, kedy som zistila, že už aj Vajnory majú problém, že už aj tam zaniká futbalový oddiel, už ma to fakt rozčuľuje, fakt. A zase len preto, že na tom ihrisku majú zase vzniknúť nejaké stavby. Však to nie je možné. Kam tie decká budú chodiť? Do Rakúska, do Hodonína, jak doteraz? Však to už nie je snáď pravda.
Prosím vás, skúsme sa zamyslieť nad tým, či naozaj je, alebo nie je potrebné, aby sme tento zákon mali. Ja rozhodne stojím za tým, že je to potrebné, pretože tie decká už sa nebudú mať hýbať kde, lebo jediný priestor, na ktorom sa budú môcť hýbať, sú tie školské dvory a tie školské telocvične. Takže skúste nad tým premýšľať aj z tejto strany. A asi chcem poďakovať všetkým tým rodičom, ktorí ešte držia tie deti, ktorí chodia s nimi hocikde, len aby športovali. Inak zamyslime sa aj nad tým, že kam spejú naše reprezentácie vo všetkom viac-menej. A prepáčte mi za to, že som taká emotívna, ale jednoducho mne to už nedá a ďakujem, že ste si ma vypočuli. Všetko.

Čo sa týka štatútu umelca, nie je to nová téma, pretože naozaj reálne sa začal pripravovať štatút umelca – a teraz hovorím o slovenskej kultúre – niekde zhruba pred desiatimi rokmi. Nikam sme sa nepohli s tým štatútom umelca a presne, ako ste pani ministerka povedali, v čase covidu sme zistili, ako veľmi ho potrebujeme. Čiže ľudia, ktorí pripravovali ešte pred desiatimi rokmi štatút, sú pripravení s vami nejakým spôsobom kooperovať, odovzdávať vám všetky materiály, všetky podklady, ktoré majú pripravené, spracované. Treba to, samozrejme, možno prezrieť, pretože medzitým sa aj zákony, aj čas posunul a možno by sme tam boli fajn, doma.
Jedna vec, na ktorú... ja som veľmi vďačná za stratégiu 2030, musím povedať. Pre mňa niečo, niečo tak dôležité, ako je stratégia, je fakt ako topka, pretože dlho som nezažila ministra, ktorý by naozaj riešil kultúru.
No, a čo sa týka ešte jednej veci, na ktorú len znova upozorním, netreba ju opomenúť, a to sú pamiatky a to je neživá kultúra. Čiže mali by sme nejakým spôsobom venovať časť teda pozornosti aj neživej kultúre a tam sú tiež pripravení spolupracovať pamiatkari, reštaurátori.
Takže ja veľmi pekne ďakujem za odpoveď. Rozumela som a budem nápomocná, myslím si, že všetci z výboru pre kultúru urobíme, čo sa dá, aby sme zanechali tú kultúru fakt v dobrom stave.

Pán kolega, to, že ste začali, začali tú otázku spolupráce s Ukrajinou, super, lebo to treba povedať, treba to hovoriť nahlas. My sme tuto, sú zhodou okolností prítomné dve kolegyne, ktoré so mnou boli na Ukrajine, ktoré so mnou absolvovali cestu na Ukrajine, a boli tam aj také stretnutia, kde sme naozaj komunikovali o pomoci Ukrajine prostredníctvom našich firiem. Teraz je ale otázne, že ako sa bude tá pomoc realizovať. Vy hovoríte, že je neskoro, no ja mám obavy, že s príchodom novej vlády sa to celé zastaví, a to z jedného dôvodu. Ak nastúpi proputinovská enkláva, tak to nevidím veľmi ružovo. To hovorím nahlas a takto to je. Ukrajina veľmi stojí o spoluprácu so slovenskými firmami, naozaj veľmi a stojí o spoluprácu s každou jednou krajinou, ktorá Ukrajine pomáha. Ale hovorím, všetko bude záležať na tom, ako dopadnú voľby, kto bude premiér a ako bude vyzerať vláda. Ďakujem.

Pani ministerka, ja ti len chcem povedať, že vôbec sa s tým nestresuj, lebo toto je taká predvolebná mantra, hej? My tu ideme teraz všetkým rozprávať, že sú to Sorosove peniaze, všetci vedia, aj oni vedia veľmi dobre, že nie sú. Ale veľmi dobre sa to posiela von vo forme videí, lebo taká je predvolebná doba. Čiže ja by som sa s týmto vôbec nezaťažovala. Kto chce, si to naštuduje, kto nechce, kecá proste. Ja pevne verím, že všetky médiá to majú uchopené a že takýmto spôsobom to tomu národu vysvetľujú. Naozaj je to len predvolebná mantra.
Ja a moje asistentky sme viedli najväčšiu zbierku pre Ukrajinu v Bratislave, poslali sme na Ukrajinu tristo, 300 ton pomoci, po Slovensku 150 ton. Dokonca sa ministri smiali, že zo začiatku, a začali sme s tým druhý deň po útoku, ministri sa smiali, že sme boli rýchlejší ako štát. Áno, boli, ale o tom je dobrovoľníctvo, pretože ten štát musí dodržiavať zákony a preto môže začať s tou pomocou neskôr, pretože musí byť všetko jasné a všetko podľa zákona. Ale tí dobrovoľníci nepotrebujú takýmto spôsobom fungovať a robiť verejné obstarávania a neviem, čo všetko možné, aby pomohli. Na to sú dobrovoľníci, na to sme my. To, že to niekto nevidí, tak to, bohužiaľ, je slepý, hluchý a ničomu nerozumie. Čiže o tom to celé je. Netrápte sa s tým.
Ďakujem aj za to vysvetlenie tých ostatných vecí, ktoré sa dostávajú aj do PVV-čka, ešte by som naozaj poprosila o pomoc pre vdovy a siroty, ktoré nedostávajú vdovské a sirotské, pretože také tu máme. Vysvetlím... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Boris, ja chcem poďakovať za to, že si vysvetlil všetko, čo sa týka, čo sa týka tých neziskoviek, lebo ja chápem, že tu niektorí poslanci by chceli, aby sa prerozdelilo všetkým a najlepšie 1 488 eur. Čiže to by bolo fajn pre nich, ale dotkol si sa Rázsoch. Ja chcem podotknúť, ty si Bratislavčan, takže vieš veľmi dobre, že v Bratislave momentálne žije o 200-tisíc ľudí viac ako žilo v dobe, keď sme postavili poslednú štátnu nemocnicu. To, že v Bratislave chýba nemocnica, je jasné ako facka, o tom sa nemusíme baviť. To, že všetci sa snažili o to, aby tie Rázsochy naozaj fungovali, aby, aby sa postavili, je jasné a myslím si, že aj ty si bol zástancom toho, aby tie Rázsochy stáli, pretože my ich tu jednoznačne potrebujeme. Ja v tomto, v tomto momente chcem poďakovať aktuálnej vláde za to, že nenechá prepadnúť tie peniaze, na druhej strane jej chcem poďakovať za iné. Za to, že sa rozhodla, že postavíme tie Rázsochy a postavíme ich zo štátneho rozpočtu. Ja si myslím, že áno, toto je cesta, lebo ja chápem, že stredné Slovensko bude teraz plné nemocničných izieb a plné nemocničných postelí, ale to stredné a to východné Slovensko sa vo veľkom sťahuje do tej Bratislavy a tu teda sa pozrite, choďte sa pozrieť na Kramáre, choďte sa pozrieť do Ružinova, ako tie nemocnice vyzerajú, to je jedna katastrofa, katastrofa. Asi najhoršie nemocnice, aké tu vôbec máme, a o Ružinove to je extra trieda. Čiže ďakujem ešte raz, Boris, za vystúpenie a ja budem dúfať, že zahlasujete za PVV. Ďakujem.

Jarko, ja ďakujem za tvoj príspevok, ďakujem aj za to, že si sa dotkol kultúry, lebo to tu bežne nebýva. Ja musím naozaj pochváliť celý ten odsek, ktorý sa týka kultúry. Pre mňa sú tam základné veci ako je prijatie stratégie pre kultúrny a kreatívny priemysel 2030. To bolo, pokiaľ si dobre pamätám, prijaté na vláde 12. 6. Ja ďakujem za 4,2 miliardy pre Banskú Štiavnicu z výzvy na pomoc. Aj zákon o RTVS-ke a to možné zvýšenie z 0,15 na 0,17, pretože pre mňa je to naozaj dôležitá informácia. Štatút umelca, ďalšia vec, o ktorú sme tu bojovali tri a pol roka a ešte ďalšie dve vlády predtým a doteraz sme sa k nemu nedostali, tak teraz sa k nemu asi dostaneme, čo je úžasné, pretože pokiaľ by sme ho tu mali na začiatku krízy, na začiatku covidu, by sme vedeli omnoho lepšie a omnoho rýchlejšie pomôcť umelcom už len tým, že by sme ich dokázali identifikovať, čo doteraz sme ich nedokázali. Práve ten štatút umelca je na to dôležitý, aby sme v takýchto krízových situáciách dokázali identifikovať kto potrebuje pomoc a kto ju nepotrebuje. Čiže pre mňa štatút umelca. Ďakujem veľmi pekne za toto. A ďakujem za zákon o kultúre, ktorý sa tam objavil.
To, čo mi trošičku chýba, ale to už ja chápem, že ten čas je krátky a že sa nedokážeme do toho nejakým spôsobom vtesnať, ale možno len predpripraviť materiály, a to je konsolidácia pamiatkového úradu z môjho hľadiska, novelizácia absolútne spackaného pamiatkového zákona a možno by som sa pozrela aj cez OČTK na vývoz... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

No takže ja idem k veci na rozdiel od kolegu. Karol, ja ďakujem za tvoje vystúpenie a chcela by som sa prihovoriť za to, aby sa naozaj pani podpredsedníčka Vašáková pozrela, pozrela na tie výzvy, ktoré, ktoré dávali. Pravda je, že bavíme sa tu o telocvičniach, ktoré absentujú na školách, že 15 % škôl nemá telocvične. Bavíme sa tu o tom, že potrebujeme zdravé deti, ale tie zdravé deti bez pohybu nebudú. Dlhú dobu sa tu bavíme aj o tom, ako vymizol aj napríklad akademický šport, ktorý tu bol kedysi. My by sme mali byť už podstatne ďalej ako len stavať základné telocvične, kde naozaj 15 % škôl stále telocvičňu nemá. My by sme mali byť už tam, že by sme mali tie telocvične prestavovať tak, aby zodpovedali štandardom. Napríklad ja si nepamätám, že by nejaká základná škola alebo stredná, strednú školu teda jednu poznám, ktorá má bazén, normálny plavecký bazén, malý, nie veľký, ale tak aby sa tie decká naučili plávať. Čiže ja by som sa naozaj prikláňala k tomu, keby ste sa pozreli na to a ja chápem, že v tomto momente, ja podporím programové vyhlásenie vlády, dobre, ja chápem, že v tomto momente už asi sa to nedá nejakým spôsobom napraviť inak, napriek tomu znovu a opäť sa prihováram, pani Vašáková, aby ste zvážili a pozreli sa na to.
Ďakujem veľmi pekne.

No, pani ministerka, ja ti nezávidím teda, všetko toto je pravda, čo som, čo sme práve počuli. Mne tam ale chýba ešte niekoľko, niekoľko takých drobných vecí. Tak iba, iba na ne upozorňujem. To nehovorím preto, že, že by som vás nejak kritizovala teda. Ale pravda je, že dlhodobo riešim matky s deťmi na ulici. A tie príbehy sú rôzne, prečo sa tam tie matky s deťmi dostávajú, ale jedna kategória obzvlášť, obzvlášť vytŕča z toho všetkého, z tých príbehov, a to sú vdovy a siroty, ktoré nedostávajú vdovské a sirotské. Ja som sa snažila na to upozorniť už aj, už aj predtým, ale nejak bez, bez, bez možnosti to nejakým spôsobom napraviť. Takže by som vás zdvorilo prosila, aby ste sa pozreli na vdovy a siroty, ale aj na vdovcov so sirotami, ktoré ostali na ulici. A ostali na ulici práve preto, že nedostávajú vdovské a sirotské. Tie, tie momenty sú rôzne, napríklad keď v prvom, v prvom roku mladý zámočník, alebo proste akýkoľvek človek, ktorý nemusí v prvom roku platiť sociálne dávky, zahynie nejakým spôsobom, tak jeho, jeho žena a jeho deti jednoducho nedostávajú vdovské a sirotské. Takto to je nastavené. Bolo by fajn, keby ste sa na to pozreli. Čiže to je jedna tá kategória.
A druhá tá kategória, ktoré, ktorá mi tam chýba, to pôjdem s pozmeňovacím návrhom a ja som to už hovorila aj pani ministerke, to sú starí rodičia, ktorí sa starajú, ktorí majú v náhradnej starostlivosti svoje vlastné vnúčatá, pretože oni jediní boli vynechaní z toho, aby dostávali peniaze navyše. Práve tí... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Po prvé chcem poďakovať za, za odpoveď a zároveň chcem privítať pani ministerku vo funkcii a musím povedať, že ju tam veľmi rada vidím na tejto funkcii, takže...
Ale chcem sa, chcem upozorniť na to, že áno, bolo to Štátne divadlo Košice, je to trojzložkové divadlo presne rovnako ako Slovenské národné divadlo. Ak sa pozrieme na rozpočty Slovenského národného divadla Bratislava a v tomto momente už Národného divadla Košice, tak tam je markantný rozdiel napriek tomu, že tá tvorba je presne rovnaká, s tým, že Bratislava navyše oproti Košiciam má viac scén tým, že sú v novej budove a tie scény majú rôzne, tak ale napriek tomu ten počet, počet premiér aj neviem, či nie je náhodou v Košiciach vyšší. A chápem, chápem, chápem divadelníkov v Košiciach, chápem aj všetkých šéfov všetkých zložiek, ktoré sú v Košiciach, chceli by rovnako ako, ako Bratislava robiť výpravnejšie predstavenia, chcú kúpiť lepšie práva a tak ďalej a tak ďalej.
A ja by som sa veľmi prihovárala za to, aby sme vytvorili aj Slovenskému národnému divadlu v Bratislave naozaj konkurenčné prostredie práve v tých Košiciach, pretože tam sa to jednoznačne dá a je to možné.
A chcela by som poďakovať, ak sa vám podarí zvýšiť peniaze, ktoré sa budú vracať naspäť do kultúry, lebo treba si pripomenúť, že kultúra naozaj vyrába 2 % HDP, aj keď sa to nezdá, ale ona je plusová, čiže to sú to je celoročný rozpočet ministerstva obrany, hej. Že keby sa vrátilo naspäť trošku viac do tej kultúry a stali by sme sa kultúrnejším národom, lebo inak to nebude.
Ďakujem.

Ďakujem.
Ja tiež gratulujem, ale už som vám to povedala teda, ale zároveň aj úprimnú sústrasť.
Ja len toľko k tomu, že, samozrejme, ja ďakujem Marcelovi Mihalikovi, lebo viem, že sa na tom nadrel po prvé, po druhé viem, že je to profesionál a že ak na tom pracoval, tak určite išiel do detailov, pretože to má za tie roky z praxe, a to je to dôležité.
Ja chcem povedať, že ja veľmi vítam posilnenie, posilnenie obecných a mestských polícií naozaj, a jednak aj preto, že nejakým spôsobom odťažia štátnych policajtov, ktorí nám tiež chýbajú, nemáme ich v stavoch a potrebovali by sme ich, to je ten dôvod, prečo sme napríklad znižovali tú vekovú hranicu pri vstupe do polície, do Policajného zboru, čiže ja to naozaj vítam.
A chcem ešte povedať, že mne sa, ja sa trošičku len tak narýchlo, iba taký rýchly exkurz do, do minulosti, pamätáte sa určite na tzv. pochôdzkárov, ktorí, to boli presne tí, ktorí mali na starosti nielen poriadok vo svojom okrsku, ktorý pravidelne kontrolovali, kde poznali každého človeka, každý stĺp, každý tmavý kút a vedeli presne, kde kto im robí neplechu v okrsku a kde im nerobí neplechu, že ja by som sa úplne kľudne vrátila (povedané so smiechom) aj k tým okrskárom, a pretože mali na starosti aj iné veci, mali na starosti aj, aj kontrolu osamelých ľudí, seniorov, ktorí žili osamelo, a mali na starosti aj kontrolu ľudí, ktorí boli, ktorí boli chorí a boli to, boli to invalidi, čiže kontrolovali aj tých, či sú v poriadku. Čiže, ale to som odbočila len exkurz do minulosti.
A možno niečo pre budúcnosť. Poďme sa vrátiť aj k okrskárom. Ale ďakujem za tento návrh zákona, lebo si myslím, že je veľmi dôležitý.