Videokanál poslanca

Ďakujem za slovo. Pán kolega Viskupič, ja vám chcem takisto poďakovať. Nie preto, lebo ste súčasťou koalície a my ako opozícia sa tešíme z toho, že sa tu dejú takéto, takéto nejaké roztržky medzi vami, to nie je, nie je dôvod, prečo vám chcem poďakovať.
Ja vám chcem poďakovať preto, lebo na vašom prípade a na vašom konkrétnom príklade, tak ako ho tu vidíme a vnímame po všetkom tom, čo tu odznelo, som jednoducho pochopil, ako, ako funguje Igor Matovič, či už bol v pozícii a vo funkcii predsedu vlády, alebo je dnes ministrom financií. To je človek, ktorý jednoducho nepripustí zrejme iný názor, a či je odborný, alebo je neodborný, je to zrejme jedno, proste tam je asi nejaká osobnostná prekážka, ktorá mu bráni vypočuť si, vypočuť si názor a nejakým spôsobom ho prijať, akceptovať. A chápem aj kolegov, ktorí súhlasia slepo s tým, čo tu predkladá minister financií, len presne je to o tej zodpovednosti, je to o tom, či sa budete môcť ľuďom, ale aj sám sebe do zrkadla pozrieť, a jednoducho či si ustojíte ten svoj názor a to svoje presvedčenie, ja vám v tomto chcem držať palce.
A, pán kolega, ja vás vnímam a teraz naozaj mňa nezaujímajú čísla ani, ani nejak hlbšie tá problematika, ktorá sa tu preberá, pretože na to sú tu iní odborníci a ľudia, ktorí do toho majú čo povedať, ale ja vás vnímam skutočne po viac ako roku v parlamente ako jedného veľkého dobráka a človeka, ktorý je maximálne ústretový či už v pozícii predsedu výboru, alebo, alebo pri rokovaniach, alebo jednaní s opozičnými alebo s koaličnými partnermi. Takže v tomto zmysle vám držím palce a zachovajte si to svoje presvedčenie a neustúpte, pretože jednáte proste s nebezpečným človekom, ktorý neakceptuje iný názor, akceptuje len to, čo si vymyslí, ale tak aj skončil v jednej funkcii, tak skončí aj v druhej.
Ďakujem pekne.

Ďakujem za slovo. Pán predseda Národnej rady, pán Kollár, ja ozaj chcem oceniť tento váš vstup do tejto debaty. Bol som na, myslím, že prvom výbore pre obranu a bezpečnosť po smrti generála Lučanskom (Lučanského, pozn. red.), kde sa v podstate celá tá situácia preberala a komentovala, a pamätám si na vaše slová, a v tej dobe to rozhodne neboli len, len slová, bol to taký, taký vážny signál, ktorý mi neušiel, keby ste povedal, že sa s inštitútom kolúznej väzby bude musieť niečo robiť. To bolo po smrti generála Lučanského. To nebolo, to nebolo za situácie, kedy v kolúznej väzbe sedí pán Pčolinský.
Ja oceňujem skutočne aj tento návrh, aj túto iniciatívu, pretože čas beží a my už tu počúvame od ministrov súčasnej vlády niekoľkokrát, že sú pripravení, že sa na tom pracuje, že je vytvorená skupina a že tie veci jednoducho v krátkom čase prinesú do Národnej rady.
Tu je ale treba si uvedomiť, že toto sú tak veľmi citlivé veci. Toto sú veci, na ktorých naozaj zomiera človek alebo môže zomrieť človek. A toto treba riešiť okamžite. Bez ohľadu na to, či sa to niekomu páči, nepáči, či to niekto vidí ako zámienku, alebo to vníma ako účelové. Treba konať a treba riešiť tieto veci, pretože títo ľudia sú stále nevinní.
A to, keď ste tu, pán predseda, spomenul aj úlohu médií, to, akým spôsobom ich rodiny rozoberajú médiá, ako je médiami jednoducho pretriasaná rodina, ja neviem, pána Pčolinského alebo ďalších týchto stále, podotýkam, nevinných ľudí, tak to je jedna hanba. A Národná rada by mala v tejto veci konať a vyslať jasný signál, že to nie je normálne, keď to raz nie je v poriadku.
Ďakujem.

Ďakujem, pán predseda. Podporujem to, čo povedal môj kolega Suja, pretože treba si skutočne uvedomiť a myslím, že dnes už ani to netreba viackrát skloňovať, bolo to tu povedané. Tí ľudia sú v prvom rade nevinní, a tak sa na nich musí pozerať. Celá táto diskusia alebo celé naše pripomienky nesmerujú k tomu, aby sme sa zastávali zločincov, aby sme jednoducho zľahčovali ich zločiny a nejakým spôsobom to spochybňovali. Pokiaľ ten človek ale nie je právoplatne odsúdený a takýmto spôsobom, ktorým v konečnom dôsledku aj v nedávnej minulosti sa jasne, jasne preukázalo, že ten inštitút nie je nastavený správne, tak je mimoriadne dôležité, aby tu tá diskusia bola, aby sa v pléne Národnej rady urobili kroky, ktoré tento inštitút naozaj dostanú na správnu mieru, aby sa nestávali prípady, ktoré boli na Slovensku medializované, o ktorých Slovensko vie, vedelo, hovorilo, ktoré v podstate aj veľmi rozdelili spoločnosť na Slovensku. Ďakujem.

Ďakujem za slovo, pán podpredseda. Chcem podporiť kolegu Suju, pretože my sme naozaj absolvovali niekoľkohodinové stretnutie s potravinármi, kde sme sa detailne oboznámili s ťažkosťami a s problémami, ktoré tento sektor jednoducho trápia. Mnohé tie veci sú naozaj existenčné pre týchto ľudí a tie čísla a tie údaje, ktoré tu kolega Suja prezentoval, to si nevymyslel. To boli jednoducho veci, ktoré oni dokladali a ktoré, ktoré sú pravdivé a sú tak, ako sú. Skutočne nemajú jednoduchú, nemajú jednoduchú situáciu. Bijú na poplach, dožadujú sa pomoci.
Taká zaujímavosť na záver. Keď sme odchádzali z toho stretnutia, tak nám povedali: Tlmočte v Národnej rade, že pokiaľ nám vláda a zúčastnené jednoducho inštitúcie alebo teda dotknuté ministerstvo nepomáhajú, tak nech nás aspoň nechajú na pokoji. Toto bolo to, čo odznelo na záver.
Ďakujem.

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci. Ja to teda trochu zhrniem, keďže bola obedňajšia prestávka, a reagujem na môjho kolegu Kočiša.
My to naozaj podporíme, tak aby to šlo ďalej. Ale zároveň pred tým, ako som si vyžiadal faktickú poznámku, sme hovorili s kolegom Tomášom o tom, že tam bude priestor na diskusiu a na hľadanie tej adresnosti, ktorú my považujeme za pomerne, pomerne dôležitú a zároveň to považujeme za taký slabý, slabý moment tohto návrhu, ktorý je v poriadku a ktorý, ktorý naozaj chceme podporiť, pretože tých ľudí na Slovensku je veľa, ktorým by takáto suma pomohla.
Zároveň však nesmieme mlčať ani o tom, že sú momenty, kedy samotní občania to považujú za nie celkom spravodlivé a vyvážené. Takže ja som rád, že tu je ten priestor a že konštruktívne tu komunikujeme a jednáme normálne o predloženom návrhu zákona.
Mrzí ma, a teraz mi odpustite, že nebudem reagovať na kolegu Kočiša, ale mrzí ma, že skutočne pri každom... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Laurenčík, Milan, podpredseda NR SR
Prosím, reagujte na predrečníka.

Ďurica, Ondrej, poslanec NR SR
... pri každom bode sú tu jednoducho neustále poslanci vládnej koalície, ktorí vyrušujú a snažia sa to dehonestovať takým spôsobom, aký si Národná rada Slovenskej republiky nezaslúži.
Ospravedlňujem sa, pán predsedajúci, musel som to povedať.
Ďakujem pekne.

Ďakujem, pán podpredseda, ďakujem rovnako kolegovi Mazurekovi za vysvetlenie, prečo vlastne tento zákon alebo teda prečo túto iniciatívu predstavujeme.
Ja si myslím, že špeciálne táto vláda veľmi dbá na transparentnosť, pokiaľ teda je to úprimné a pokiaľ je to tak, ako tu častokrát hlásajú, tak som presvedčený o tom, že nebude mať problém podporiť tento návrh zákona, pretože skutočne, či už v programovom vyhlásení vlády, alebo v rámci rozpráv, v rámci faktických poznámok, neustále sa tu opakujú hriechy a prešľapy z minulosti. A myslím, že toto je pomôcka, ktorú ponúkame tejto vláde a ktorú ponúkame aj koaličným poslancom v tomto pléne, aby jednoducho podporili túto iniciatívu, aby ukázali predovšetkým občanom Slovenskej republiky a najmä svojim voličom, že s tou transparentnosťou a s tou čistotou, ktorú chceli vniesť do politiky na Slovensku, to mysleli a myslia stále úprimne. To znamená, nemám pochybnosti a nebojím sa o to, že by tento návrh zákona nebol z ich strany podporený.
Ďakujem.

Ďakujem za slovo, pán podpredseda. Milé kolegyne a vážení kolegovia, vážený pán Šefčík, aj keď odchádzate, mňa úprimne mrzí, že v súvislosti s predložením takéhoto návrhu zákona sa tu rozbehla táto podľa mňa úplne zbytočná debata a úplne zbytočná konfrontácia, napriek tomu však bolo potrebné pomenovať isté súvislosti a zdôrazniť aj ten fakt, že samotná myšlienka na predloženie takéhoto návrhu zákona vznikla práve z pozorovania bývalého predsedu vlády Igora Matoviča. Tým sa netajíme a to je jednoducho fakt. To bol impulz, ktorý nás naštartoval k tomu, aby sme takýto návrh priniesli.
Ja sa budem držať, alebo budem sa snažiť držať takej tej vecnej roviny a nebudem tu reagovať ani na to, čo tu bolo povedané, ani na rôzne obvinenia a rôzne klamstvá, ktoré v súvislosti s našimi menami zazneli, ale skúste si, vážení kolegovia, predstaviť situáciu, že tento zákon by nepredkladal Suja, Mazurek ani Ďurica, jednoducho, že by tento zákon, alebo jeho návrh na tejto pôde bol predmetom schvaľovania alebo neschvaľovania.
Dnes sú profesionálni vojaci okrem iných testov, podrobení aj psychologickým testom. To isté platí pre policajtov, to isté platí pre mnohé iné profesie. Ja nevidím skutočne nič zlé na tom, aby v tak citlivom politickom prostredí, v tak citlivom medzinárodnom prostredí, kde politik je vystavený obrovským tlakom, či už na domácej, alebo medzinárodnej scéne, aby tu nemohlo byť pravidlo, že funkcionári, ministri, predsedovia vlád, v našom prípade predseda vlády, hej, hovoríme o jednom, ja nevidím dôvod, prečo by nemali títo ľudia, ktorí sú menovaní do tých funkcií, to znamená nie volení, ako tu bolo povedané, že ľudia sa rozhodnú a zvolia si. Nie, toto sú funkcie alebo toto sú pozície, ktoré sú menované, ja nevidím dôvod, prečo by nemohli títo ľudia, alebo nemali by títo ľudia mať taký základný psychologický test ako majú dnes všetky tie profesie, ktoré som vymenoval.
Myslím si, že tá zodpovednosť a dôležitosť funkcie, ktorú vykonáva či už minister, alebo predseda vlády, že jednoducho si to vyžaduje a že to dáva aj určitú vážnosť. Zoberte si určitý paradox, príslušníci Policajného zboru sú držiteľmi psychotestov, prešli psychotestom, ale môže sa stať situácia, že ich v určitom momente, za určitých okolností, v ťažkej situácii bude mať riadiť minister, ktorý takéto testy nemá, pretože to nie je povinnosť, jednoducho ich nemá. Bol vymenovaný na základe nejakých dohôd alebo nejakého výberu koalície, bol vymenovaný do funkcie, má veliť alebo riadiť, alebo organizovať jednoducho príslušníkov Policajného zboru, ale sám nie je tak kvalifikovaný, ako sú všetci ostatní príslušníci Policajného zboru.
Skutočne nevidím na tomto návrhu zákona, na tejto iniciatíve nič zlé. Skúsme si zatvoriť oči, skúsme si odmyslieť tie mená: Mazurek, Suja, Ďurica, skúsme si odmyslieť hnutie REPUBLIKA... (reakcia z pléna) aj Matoviča, áno, aj Matoviča, pretože ja si myslím, že napriek tomu, že bol spúšťačom tejto myšlienky, nepotrebuje, nepotrebuje viacej času a viac priestoru v súvislosti s týmto návrhu zákona, povedané bolo až-až.
Myslím si, kolegovia, kolegyne, že tento návrh zákona má svoje miesto na politickej scéne, že to nie je nič extrémistické ani výnimočné. Sú profesie, sú tisíce ľudí, ktorí pracujú, ktorí majú obrovskú zodpovednosť, vykonávajú ťažké povolania, zodpovedné a majú psychotesty a nikto z nich sa nad tým nezamýšľa – ani zamestnávateľ, ani samotní príslušníci, jednoducho je to jeden z normálnych bodov, jedna z normálnych podmienok. Opakujem, bavíme sa o funkcii, ktorá je menovaná v prípade politikov.
Takže skutočne, pri všetkej úcte, ja nechcem ani útočiť, pánovi Šefčíkovi o mojom odsúdení poviem svoje, pretože chcem, aby to zaznelo, nie je to pravda, ja som, samozrejme, nebol odsúdený. Súdil som sa s médiom, ten súd som prehral, pretože s médiami sa bojuje ťažko, ale nebol som odsúdený, ale ja vám to veľmi, veľmi rád vysvetlím dopodrobna, aby ste mali len základnú informáciu, neberte to ako útok alebo ako, ako nejaký pokus vás zosmiešniť, alebo nejakým spôsobom zdehonestovať, nie.
Žiadam vás o podporu tohto návrhu zákona a skutočne treba naňho pozerať racionálne a treba sa pozerať na jeho vecnú stránku, nie na predkladateľov ani na okolnosti, ktoré jednoducho predchádzali tomu, aby sme s týmto návrhom zákona prišli.
Ďakujem vám všetkým za pozornosť.

Ďakujem za slovo, pán podpredseda.
Pán kolega Marcinčin, ja vám veľmi pekne takisto ďakujem za to, že ste túto otázku otvoril, pretože keby tieto podnety alebo tieto myšlienky prišli od nás, tak by mohli byť trošku spochybnené a mohlo by to vyvolať alebo budiť dojem, že sme nejako zaujatí. Vôbec to nie je pravda.
Skutočnosť je taká, že autorita a bezpečnosť pedagógov je dnes naozaj v mnohých, mnohých školách veľmi, veľmi ohrozená. Tí pedagógovia, učiteľky volajú o pomoc, majú dennodenné problémy, privolávajú políciu. Polícia aj na základe toho, čo tu bolo spomenuté, na základe mnohých medializovaných udalostí, jednoducho, dovolím si povedať, sa bojí, bojí konať, pretože je tu obrovské riziko, že tie prípady, pokiaľ by sa riešili, pokiaľ by sa naozaj v tej právnej rovine šli riešiť, tak by tí policajti, nieže boli pochválení, ale by boli postavení pred inšpekciu, by boli postavení pred média, by boli lynčovaní, pretože takáto atmosféra, sa tu vytvorila.
Skutočnosť je taká, že nielen na východnom Slovensku, kde to môj kolega pomenoval, ale aj na západnom Slovensku, pretože v rodine mám pedagógov, poznám mnohých pedagógov ako kolegov, jednoducho tých rodinných príslušníkov, ktorí sa veľmi, veľmi sťažujú na stav, ktorý tam je, kedy pedagóg napomenie žiakov a výsledok je taký, priatelia, že vedenie školy tieto veci zámerne ututláva, pretože si uvedomuje dôsledky, uvedomuje si, čo so sebou prináša riešenie týchto vecí a výsledok je taký, že pedagóg, učiteľka, ktorá ide po svojej práci domov, tak ju jednoducho čakajú tlupy týchto problémových všelijakých žiakov a ich rodičov, ktorí si to potom takýmto spôsobom s tou učiteľkou vybavujú. Toto je stav, potom rodičia svoje deti dávajú na iné školy a cestujú... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem, pán podpredseda. Ak by sme mali byť objektívni a spravodliví, tak by sme si museli uvedomiť, že každý ten režim má svoje nastavenie a jednoducho nejakým spôsobom funguje. Takisto tam fungujú či už vojaci, policajti, alebo príslušníci bezpečnostných zložiek. Teraz to nejak kategorizovať alebo posudzovať, s odstupom času otvárať túto tému mi príde maximálne nevhodné. Momentálne je v ozbrojených silách Slovenskej republiky veľká časť profesionálnych vojakov, ktorá nesúhlasí s našou účasťou v NATO a majú s tým veľký problém. Jednoducho každý režim, každá doba má to svoje. A takto by sme to mali posudzovať.
Ďakujem.

Ďakujem za slovo, pán podpredseda. Nechcem hovoriť nejak zoširoka k tejto téme, pretože tu počúvam názory z jednej, z druhej strany, ale trošku som sa pristavil pri takom výraze, že vyrovnanie sa s minulosťou. To je tak široká téma. A ja sa chcem naozaj opýtať aj predkladateľov a chcem sa spýtať aj poslancov, ktorí tu jednoducho vystúpili doteraz, či si skutočne myslíme alebo sme presvedčení, že ako poslanci Národnej rady Slovenskej republiky v tejto chvíli zastupujeme občanov Slovenskej republiky, či občanov dnes toto najviac na Slovensku trápi, pretože ja mám pocit a som presvedčený, že toto ich vôbec, ale vôbec netrápi. Vyrovnanie sa s komunistickou minulosťou a ešte ďalej a stále ďalej, tá história, to je tak široká téma a my tu s takým oduševnením sa ideme biť za tieto témy, alebo nie my, ale mnohí z vás, že skutočne pochybujem o tom, že keď si dnešný deň alebo dnešný záznam z Národnej rady pozrú občania, tak budú veľmi sklamaní, čo celé hodiny riešili poslanci Národnej rady.
Ďakujem.