Vďaka, pán predsedajúci. Pán minister, dovoľte pár slov k tým úmyslom a prehreškom, ktoré sa tu pripisujú Aliancii. Ja viem, že tým nikoho nepresvedčím, sme tu už vyše dvoch hodín a necítim žiadny názorový posun na žiadnej strane, ale pozerajú si nás ľudia na internete, čítajú naše prejavy a ja nechcem, aby títo ľudia si odniesli z tejto diskusie len tie invektívy, to nálepkovanie, názor proti názoru. Chcem fakt túto diskusiu vrátiť späť do...
Vďaka, pán predsedajúci. Pán minister, dovoľte pár slov k tým úmyslom a prehreškom, ktoré sa tu pripisujú Aliancii. Ja viem, že tým nikoho nepresvedčím, sme tu už vyše dvoch hodín a necítim žiadny názorový posun na žiadnej strane, ale pozerajú si nás ľudia na internete, čítajú naše prejavy a ja nechcem, aby títo ľudia si odniesli z tejto diskusie len tie invektívy, to nálepkovanie, názor proti názoru. Chcem fakt túto diskusiu vrátiť späť do reality a do ríše faktov.
Odznelo tu, že Aliancia od začiatku nerobí nič iné, len provokuje Rusko, že ho obkľučuje a že by dokonca možno Rusko aj rada napadla, lebo túži po rope, území, neviem o čom. Tak tu sú fakty.
Od momentu, kedy zanikol Sovietsky zväz, sa Aliancia systematicky snažila o partnerstvo s Moskvou. Rusku bola ponúknutá možnosť a prezident Putin ju prijal, že bude môcť sedieť a sa môže zúčastniť ako plnoprávny, rovnoprávny člen na rokovaní Aliancie v rámci tzv. Rady NATO a Rusko. Zhodou okolností tí, čo boli v Aliancii, dokonca títo traja ľudia, čo stoja pred vami, vedia z vlastnej skúsenosti, v NATO sa sedí podľa abecedy, Slovensko ide hneď po Rusku, čiže veľvyslanec Gruško sedával v tých čias presne po mojej pravici, tak ako moji kolegovia sedeli po boku svojich ruských kolegov. Čiže toto nie sú nejaké čítania z literatúry, toto vieme z vlastnej skúsenosti. Spoločné rokovania boli realitou vzťahov NATO – Rusko do roku 2014, len to často nepočujete, lebo sa to nehodí do toho naratívu, do tej storky o agresívnom NATO a utláčanom Rusku.
Tu je fakt číslo dva. Táto spolupráca nebola len fasáda alebo nejaké prázdne PR, priniesla reálne výsledky. Do roku 2014 mala Aliancia celkom rušnú výmenu spravodajských informácií o al-Káide, o Islamskom štáte, vyvíjala spoločne s Ruskom systém detekcie zbraní a výbušnín v lietadlách alebo v batožine v lietadlách. Dokonca v deň anexie Krymu sme plánovali spoločnú vojenskú operáciu Aliancia a Rusko. Mala to byť operácia na odstránenie chemických zbraní zo Sýrie vtedy v čase, keď ten sýrsky režim kolaboval.
Takže ešte raz: Nie provokovanie, ale táto spolupráca bola realita vzťahov s Ruskom do roku 2014. A vieme to opäť, tí, čo tu stojíme pred vami, nie z nejakého čítania akademickej literatúry, z vlastnej skúsenosti. Zastupovali sme v tom čase Slovensko v Aliancii.
Tu je fakt číslo tri. Od prvého momentu rozšírenia Aliancie do strednej Európy v roku 1999 spojenci úplne cielene a vedome nevyslali žiadne jednotky do bývalých komunistických krajín. Moskva šíri teóriu o obkľučovaní Ruska, ale to fakticky nesedí a nikdy nesedelo okrem iného preto, lebo, opakujem, tých prvých 15 rokov po rozšírení do strednej Európy neboli žiadne spojenecké jednotky v strednej Európe. A neboli tam jednoducho preto, lebo Aliancia nikdy nemala v úmysle agresiu voči Rusku a chcela s ním zmysluplné partnerstvo, samozrejme, posilnenie prítomnosti na východe, hoci sa to Poľsku, Pobaltiu, krajinám na Pobaltí ani nepáčilo, ale posilnenie prítomnosti v ich krajinách bolo vtedy vnímané ako niečo, čo by ohrozilo možnosť spolupráce. Čiže žiadne obkľučovanie, ale, opakujem, nulová prítomnosť spojeneckých vojsk medzi rokmi 1999 až do roku 2014, bolo to realitou v momente anexie Krymu.
Takže, prosím, môžme sa tu baviť o tom, ako ten vzťah s Ruskom správne nastaviť, lebo fakt nie je dobrý a tie chyby sú na oboch stranách, ale, prosím, držme sa pri tom faktov a neprekrúcajme históriu.
To, čo stalo v roku 2014, ten moment, kedy sa toto všetko zmenilo a, samozrejme, skončilo, bola anexia Krymu a vyslanie vojsk na Donbas, aby sa pomohlo separatistom odtrhnúť ďalší kus Ukrajiny od Kyjeva. Stalo sa to necelých šesť rokov po podobnej agresii voči Gruzínsku. Tomu roku 2014 tiež – a toto je dôležité z perspektívy Pobaltia a Poľska – predchádzalo niekoľko rokov, kedy ruské vojská nacvičovali podobný útok aj na spojencov. A teraz nechcem špekulovať, prečo sa prezident Putin rozhodol obrátiť chrbtom spolupráci s Alianciou po takmer 15 rokoch. A opäť, určite sú veci, ktoré by sme aj my spojenci v tom spätnom pohľade asi urobili inak, ale, bohužiaľ, faktom je, že Rusko, nie Aliancia, sa rozhodlo tak, ako sa rozhodlo.
A teraz za týchto okolností neposilniť spojeneckú prítomnosť v strednej Európe by bolo nielen nezodpovedné, ale hlavne zlé pre záujmy nás, pre záujmy Slovenska. Poľsko a krajiny Pobaltia mali reálny dôvod obávať sa o vlastnú bezpečnosť, tie príčiny som pomenoval, a požiadali o pomoc. Opakujem, dve iné bývalé krajiny Sovietskeho zväzu už boli napadnuté a ruské vojská na ich hranici nacvičovali niečo podobného. Nevyslyšať ich za daných okolností by išlo proti všetkým princípom Aliancie, že keď je niekto napadnutý alebo keď má niekto vážnu obavu, že môže byť napadnutý, tak mu treba pomôcť. Nie rozmýšľanie, dumať, ale konať.
A Slovensko ako krajina, ktorej bezpečnosť je takisto postavená práve na tomto princípe solidarity všetci za jedného, jeden za všetkých, má extra silný dôvod dotknutým krajinám pomôcť. Pretože ak raz prestane platiť, že si v NATO pomáhame navzájom, tak práve my ako relatívne menšia krajina na okraji toho západného sveta by sme na to v konečnom dôsledku doplatili. Preto ma dnešný návrh pána ministra Naďa na predĺženie nášho pôsobenia moju podporu.
Nebolo to jednoduché rozhodnutie vyslať ich tam, nebolo bez následkov, ako opakujem, pochovalo určite na nejaký čas možnosť tej spolupráce s Ruskom, ale spojenci naozaj vyčerpali všetky alternatívy, konali v reakcii na Moskvu a konali zodpovedne. Naši vojaci a vojačky v Pobaltí si zaslúžia našu vďaku a našu podporu. (Potlesk.)
Skryt prepis