Videokanál poslanca

Ono to bolo vlastne už odpovedané myslím, ale pre istotu objavili sa také informácie, že tá kompenzácia vlastne by išla mimo profesionálnych športov len na amatérske športy a mládež. Ale už z povahy tých schém, ktoré ste podpísali logicky vyplýva, že máte na mysli aj profesionálny šport. Takže dobre tomu rozumiem?

Rád by som pozval členov výboru pre európske záležitosti zajtra, žiaľ, tiež o ôsmej ráno na výbor, zasadnutie k európskemu rozpočtu s predsedom vlády Slovenskej republiky. Čiže zajtra 8.00 ráno európsky výbor, miestnosť 149. Vďaka.

Potlačil som omylom.

Šeliga, Juraj, podpredseda NR SR
Tak neviem, nejaký oznam? Nie?

Valášek, Tomáš, poslanec NR SR
Ospravedlňujem sa. Stlačené omylom. Ruším. Ďakujem.

(Pokračovanie aktu tajnej a verejnej voľby.)

Vďaka, pán predsedajúci. Skúsim sa vrátiť do ríše faktov. Tri body.
Ten prvý je povedať, rozumiem tým, ktorí sa obávajú tej pôžičky, výšky tej pôžičky, aj tej doby splatnosti 2057. Naša strana, predpokladám, že väčšina normálne rozmýšľajúcich ľudí v parlamente, je za zodpovedné rozpočtovanie. Ja som nervózny už z mojej malej hypotéky, nieto z niekoľkomiliardovej pôžičky. Ale situácia nie je normálna. Za okolností, kedy nám ide prepadnúť, sa nám prepadla ekonomika, už teraz vieme o nejakých 10 %, kedy nám ide narásť nezamestnanosť na minimálne 10 %, alebo tak okolo 10 %, by bolo nezodpovedné si nepožičať, lebo to znamená, že desaťtisíce pracovných miest, ktoré touto pomocou zachraňujeme, by neboli zachránené so sociálnymi dopadmi, ktoré si vieme predstaviť.
Ten druhý bod je uistiť tých poslancov, europoslancov, ktorí vyjadrili obavu, či táto koalícia nezaspala na štarte. Uisťujem vás, že sme multitaskeri, vieme sa aj hádať o diplomových prácach, aj zároveň pripravovať reformné plány. Už je viacero procesov, ktoré sú rozbehnuté na rôznych ministerstvách aj na úrovni vlády samotnej alebo predsedu vlády samotnej, ktoré už vedú k písaniu plánov. A tie nápady, ktoré ste ponúkli, ktoré sme pozorne počúvali, sú, samozrejme, veľmi vítané.
A posledný taký krátky postreh k tomu, že čo by malo byť v reformnom pláne. No ono je to jednoduché aj strašne komplikované. Jednoduché v tom zmysle, že, že úplná zhoda, máme tu jednu unikátnu šancu na generáciu. Vedeli sme už 20 rokov, že ten model, ktorý máme, ktorý nás živí, lakovanie, montovanie, zváranie, automobiliek u nás skôr či neskôr skončí. Padlo nám tak trošku do lona 6 mld. vo forme toho Next Generation, ktoré vieme teraz využiť. Nikto z nás si asi netrúfne povedať, že čo nás bude živiť o 20 rokov. Ale vieme už teraz, že musíme vytvoriť podmienky pre to, aby o 20 rokov vzdelaní, motivovaní, úspešní Slováci, ktorí fungujú v spravodlivom štáte, kde ich o ich vynálezy, o ich kreativitu neokradne nikto. Takže títo ľudia nás budú živiť, tieto podmienky musíme dnes reformami vytvoriť.
Vďaka.

Vďaka, pán predsedajúci. Budem vecný, lebo tých, tých emócií už bolo dnes dosť. Ako myslím si, že je úplne normálne, a dokonca by som povedal, že v zdravej demokratickej spoločnosti, že inteligentní ľudia vedú debatu a rozhá..., rozchádzajú v názore, že aký presne má byť systém na voľbu generálneho prokuratúra, prokurátora, ale, prosím, nestrašme sa nejakým zahraničným trestom, ostrakizovaním alebo potrestaním, preto tá realita je skutočne rôznorodá a nie je žiaden európsky štandard.
Faktom je a už to tu odznelo, ale stojí to za zopakovanie, že minimálne tri krajiny Európskej únie mimo tých anglosaských v Británii, to už ani nie je v EÚ, majú právny systém, ktorý explicitne umožňuje, aby sa generálnym prokurátorom stali ľudia iní ako prokurátori, Chorvátsko, Lotyšsko, Slovinsko. Minimálne v ďalších 6 krajinách aktuálne dnes slúžia vo funkcii ľudia, ktorí neboli generálnymi prokurátormi, pardon, neboli prokurátormi v čase, keď boli nominovaní za generálnych prokurátorov, Holandsko, Cyprus, Litva, Švédsko, Poľsko a Česko.
Benátska komisia sa vyjadrila k tejto téme. Vyjadrila sa k nej dvakrát. Aj v otázke Čiernej Hory, aj v otázke Ukrajiny. A obidvakrát privítala tú možnosť otvoriť systém aj ľuďom iným ako prokurátori. Explicitne preto, lebo bolo treba čistiť tento systém od starých pliev.
Inak ako jediný taký prvok, keď sa pozriete, že čo z tých, čo tie krajiny odlišuje od tých iných krajín, ktoré majú za generálnych prokurátorov len prokurátorov. Také to pojítko je, že väčšinou ide o krajiny, ktoré sú v tranzícii a ktoré potrebujú vyčistiť systém od nekalých vplyvov.
A pre mňa je skôr, teraz trošku zapolitizujem, ale pre mňa je dosť smutnou vizitkou to, že Slovensko sa po, po ix rokoch nezávislosti ocitá v situácii, že stále sme de facto krajinou v tranzícii, že ešte stále máme systém prokuratúry nevyčistený. Je smutné, že sme v tej istej kategórii ako Čierna Hora a Ukrajina. Ale to je vizitkou predošlých vlád, nie tejto súčasnej, ktorá sa snaží ten systém len vyčistiť.
Ďakujem. (Potlesk.)

Vďaka, vďaka, budem stručný a vecný. Pán poslanec Kotleba sa pýtal, čo vojská v Nemecku. Hovoril som úplne jasne o vojskách v strednej Európe. Nemecko je západnou Európou. Faktom je, že krajiny bývalého Sovietskeho zväzu a Varšavskej zmluvy, tie, ktoré, samozrejme, ležia v strednej Európe, nemali žiadne spojenecké vojská, žiadnu spojeneckú prítomnosť na vlastnom území od roku ´99 až do anexie Krymu. K tej anexii sa dostanem.
Otázka, či automaticky každý, kto odmietne ponuku na spoluprácu, je nepriateľom. Samozrejme, nie je, ani som to tak nepovedal. Tí, čo počúvali pozorne, počuli, že dôvodom, prečo sú tam tie vojská vyslané, nie je preto, že Rusko odmietlo spoluprácu, ale preto, že dalo svojim krajinám, svojim susedom, Poľsku a Pobaltiu, dobrý dôvod obávať sa o vlastnú bezpečnosť a my sme ich potrebovali posilniť. Čiže nie odmietnutie spolupráce, ale kroky Ruska voči Pobaltiu a voči Poľsku boli dôvodom na ich obavy a na našu reakciu.
A na záver veľmi rýchle k tej anexii, k tej histórii. História, samozrejme, to bola rétorická otázka. Všetci vieme, že niekedy od roku 1960, kedy to bolo šesť, ak sa nemýlim, ešte za Chruščova bolo na niekoľko dekád Ukrajina, pardon, Krym súčasťou Ruska, potom bol dlho súčasťou Ukrajiny. Pripomínam, že predtým bol niekoľko storočí územím, ktoré obývali Tatári. Takže pozor, veľký pozor, hlavne v týždeň, kedy oslavujeme sté výročie Trianonu, s týmto účelovým vyberaním si toho momentu v histórii, do ktorého sa chcete vrátiť. Lebo sa nám veľmi rýchle môže stať, že my si povieme, že chceme tú históriu previnúť späť len do roku 1966 a ono sa nám to prehupne až niekedy o pár storočí naspäť. A obzvlášť my, obzvlášť my s našou pohnutou históriou a s našou relatívne krátkou históriou štátnosti by sme si mali dávať obrovský bacha na to, aby sa dodržiaval ten princíp v Európe, že hranice, tak ako stoja, sú sväté, nedotknuteľné, pretože my budeme prví, ktorí doplatia na to, až sa tento princíp raz začne mirnix-dirnix porušovať. (Potlesk.)

Vďaka, pán predsedajúci. Pán minister, dovoľte pár slov k tým úmyslom a prehreškom, ktoré sa tu pripisujú Aliancii. Ja viem, že tým nikoho nepresvedčím, sme tu už vyše dvoch hodín a necítim žiadny názorový posun na žiadnej strane, ale pozerajú si nás ľudia na internete, čítajú naše prejavy a ja nechcem, aby títo ľudia si odniesli z tejto diskusie len tie invektívy, to nálepkovanie, názor proti názoru. Chcem fakt túto diskusiu vrátiť späť do reality a do ríše faktov.
Odznelo tu, že Aliancia od začiatku nerobí nič iné, len provokuje Rusko, že ho obkľučuje a že by dokonca možno Rusko aj rada napadla, lebo túži po rope, území, neviem o čom. Tak tu sú fakty.
Od momentu, kedy zanikol Sovietsky zväz, sa Aliancia systematicky snažila o partnerstvo s Moskvou. Rusku bola ponúknutá možnosť a prezident Putin ju prijal, že bude môcť sedieť a sa môže zúčastniť ako plnoprávny, rovnoprávny člen na rokovaní Aliancie v rámci tzv. Rady NATO a Rusko. Zhodou okolností tí, čo boli v Aliancii, dokonca títo traja ľudia, čo stoja pred vami, vedia z vlastnej skúsenosti, v NATO sa sedí podľa abecedy, Slovensko ide hneď po Rusku, čiže veľvyslanec Gruško sedával v tých čias presne po mojej pravici, tak ako moji kolegovia sedeli po boku svojich ruských kolegov. Čiže toto nie sú nejaké čítania z literatúry, toto vieme z vlastnej skúsenosti. Spoločné rokovania boli realitou vzťahov NATO – Rusko do roku 2014, len to často nepočujete, lebo sa to nehodí do toho naratívu, do tej storky o agresívnom NATO a utláčanom Rusku.
Tu je fakt číslo dva. Táto spolupráca nebola len fasáda alebo nejaké prázdne PR, priniesla reálne výsledky. Do roku 2014 mala Aliancia celkom rušnú výmenu spravodajských informácií o al-Káide, o Islamskom štáte, vyvíjala spoločne s Ruskom systém detekcie zbraní a výbušnín v lietadlách alebo v batožine v lietadlách. Dokonca v deň anexie Krymu sme plánovali spoločnú vojenskú operáciu Aliancia a Rusko. Mala to byť operácia na odstránenie chemických zbraní zo Sýrie vtedy v čase, keď ten sýrsky režim kolaboval.
Takže ešte raz: Nie provokovanie, ale táto spolupráca bola realita vzťahov s Ruskom do roku 2014. A vieme to opäť, tí, čo tu stojíme pred vami, nie z nejakého čítania akademickej literatúry, z vlastnej skúsenosti. Zastupovali sme v tom čase Slovensko v Aliancii.
Tu je fakt číslo tri. Od prvého momentu rozšírenia Aliancie do strednej Európy v roku 1999 spojenci úplne cielene a vedome nevyslali žiadne jednotky do bývalých komunistických krajín. Moskva šíri teóriu o obkľučovaní Ruska, ale to fakticky nesedí a nikdy nesedelo okrem iného preto, lebo, opakujem, tých prvých 15 rokov po rozšírení do strednej Európy neboli žiadne spojenecké jednotky v strednej Európe. A neboli tam jednoducho preto, lebo Aliancia nikdy nemala v úmysle agresiu voči Rusku a chcela s ním zmysluplné partnerstvo, samozrejme, posilnenie prítomnosti na východe, hoci sa to Poľsku, Pobaltiu, krajinám na Pobaltí ani nepáčilo, ale posilnenie prítomnosti v ich krajinách bolo vtedy vnímané ako niečo, čo by ohrozilo možnosť spolupráce. Čiže žiadne obkľučovanie, ale, opakujem, nulová prítomnosť spojeneckých vojsk medzi rokmi 1999 až do roku 2014, bolo to realitou v momente anexie Krymu.
Takže, prosím, môžme sa tu baviť o tom, ako ten vzťah s Ruskom správne nastaviť, lebo fakt nie je dobrý a tie chyby sú na oboch stranách, ale, prosím, držme sa pri tom faktov a neprekrúcajme históriu.
To, čo stalo v roku 2014, ten moment, kedy sa toto všetko zmenilo a, samozrejme, skončilo, bola anexia Krymu a vyslanie vojsk na Donbas, aby sa pomohlo separatistom odtrhnúť ďalší kus Ukrajiny od Kyjeva. Stalo sa to necelých šesť rokov po podobnej agresii voči Gruzínsku. Tomu roku 2014 tiež – a toto je dôležité z perspektívy Pobaltia a Poľska – predchádzalo niekoľko rokov, kedy ruské vojská nacvičovali podobný útok aj na spojencov. A teraz nechcem špekulovať, prečo sa prezident Putin rozhodol obrátiť chrbtom spolupráci s Alianciou po takmer 15 rokoch. A opäť, určite sú veci, ktoré by sme aj my spojenci v tom spätnom pohľade asi urobili inak, ale, bohužiaľ, faktom je, že Rusko, nie Aliancia, sa rozhodlo tak, ako sa rozhodlo.
A teraz za týchto okolností neposilniť spojeneckú prítomnosť v strednej Európe by bolo nielen nezodpovedné, ale hlavne zlé pre záujmy nás, pre záujmy Slovenska. Poľsko a krajiny Pobaltia mali reálny dôvod obávať sa o vlastnú bezpečnosť, tie príčiny som pomenoval, a požiadali o pomoc. Opakujem, dve iné bývalé krajiny Sovietskeho zväzu už boli napadnuté a ruské vojská na ich hranici nacvičovali niečo podobného. Nevyslyšať ich za daných okolností by išlo proti všetkým princípom Aliancie, že keď je niekto napadnutý alebo keď má niekto vážnu obavu, že môže byť napadnutý, tak mu treba pomôcť. Nie rozmýšľanie, dumať, ale konať.
A Slovensko ako krajina, ktorej bezpečnosť je takisto postavená práve na tomto princípe solidarity všetci za jedného, jeden za všetkých, má extra silný dôvod dotknutým krajinám pomôcť. Pretože ak raz prestane platiť, že si v NATO pomáhame navzájom, tak práve my ako relatívne menšia krajina na okraji toho západného sveta by sme na to v konečnom dôsledku doplatili. Preto ma dnešný návrh pána ministra Naďa na predĺženie nášho pôsobenia moju podporu.
Nebolo to jednoduché rozhodnutie vyslať ich tam, nebolo bez následkov, ako opakujem, pochovalo určite na nejaký čas možnosť tej spolupráce s Ruskom, ale spojenci naozaj vyčerpali všetky alternatívy, konali v reakcii na Moskvu a konali zodpovedne. Naši vojaci a vojačky v Pobaltí si zaslúžia našu vďaku a našu podporu. (Potlesk.)

Ďakujem, pán predsedajúci, chcel som podporiť pána poslanca Viskupiča s jeho dôrazom na reformy. My sme vedeli už pred tým, než prišla táto pandémia, že ten hospodársky model, tak ako ho máme nastavený s tou veľkou závislosťou na automobilkách, má svoj proste čas vypršania, ak to tak môžem nazvať. Skôr či neskôr by narástla cena práce u nás tak, že by sme prestali byť zaujímaví pre tie automobilky, ktoré tu u nás sú. Samozrejme, tento proces ešte urýchlili ešte pred COVID-om dieselgate a, samozrejme, skleníkový efekt a klimatické zmeny. Dnes v podstate vieme, že máme len niekoľko rokov na to, aby sme začali pomalý presun na nejaký iný hospodársky model.
To, čo máme pred sebou dnes, je jedna obrovská kríza. Tie čísla v tom programe stability, ktoré predstavil pán spravodajca, sú katastrofálne, ale zároveň sú aj veľkou príležitosťou aj vďaka tomu záchrannému balíku z Európskej únie, z tých 8 mld. je 6 mld. priamo viazaných na reformy. Nebudú sa dať vyplatiť len tak mirnix-dirnix na liatie asfaltu či betónu, bude sa od nás požadovať jasná výzva, ako chceme zaviesť aké typy štrukturálnych reforiem. Je to úžasná šanca urobiť niečo, čo sme mali urobiť už pred rokmi, premyslieť si a povedať si, čo bude to, čo bude túto krajinu živiť v horizonte desiatich, dvadsiatich rokov a naliať tých 6 mld. z tej, z toho záchranného balíka Európskej únie do tých reforiem, ktoré sme aj pred COVID-om vedeli, že budeme musieť urobiť skôr či neskôr. Je to šanca, ktorú nesmieme prepásť, a som rád, že to vidíme s pánom poslancom Viskupičom podobne a že to odznelo aj z jeho úst. Chcel som to len podporiť.
Vďaka.

Dobrý deň. Vďaka, pán predsedajúci. Vážený pán guvernér, kolegovia, kolegyne, budem veľmi stručný, pretože správu som pozorne prečítal a v podstate nemám voči nej výhrady. Mám len jednu otázku na pána guvernéra a týka sa, samozrejme, kvantitatívneho uvoľňovania a nedávneho rozhodnutia súdu v Karlsruhe.
V správe spomínate to nakúpenie dlhopisov v rámci programu kvantitatívneho uvoľňovania, ten Public Sector Purchase Programme Európskej centrálnej banky. Pre tých, čo to sledujú, viete, že toto bol dôležitý nástroj pri riešení krízy. Takéto napumpovanie likvidity do bánk bolo dôležitou súčasťou toho, že banky prežili tú minulú krízu, tú v roku 2009 až ´11 relatívne úspešne, bez väčšej ujmy na zdraví, čo bolo dôležité aj pre našu prosperitu, aj pre našu ekonomiku.
Pre tých, čo to sledujete, možno viete, 5. mája, hneď len pred zhruba dvoma týždňami, najvyšší nemecký ústavný súd vyhlásil práve pre potreby nemeckej Bundesbanky tento program kvantitatívneho uvoľňovania za nelegálny. Argumentoval tým, že Európska centrálna banka neodôvodnila dostatočne detailne, prečo zasahuje mimo monetárnej politiky, prečo zasahuje do ekonomických oblastí, kde vraj nemá svoje kompetencie. Otázka na vás, samozrejme, nie, či súhlasíte alebo nesúhlasíte so súdom, to, to ne, prináleží iným. Takisto som si vedomý, že toto rozhodnutie viaže nemeckú centrálnu banku, nie slovenskú Národnú banku Slovenska, ale, samozrejme, dopad to bude mať aj na nás. A ešte je otázne, ako bude musieť zareagovať Európska centrálna banka.
Čiže otázka na vás, pán guvernér, zhruba v dvoch-troch rovinách: Aký si myslíte, že bude dopad na konanie Európskej centrálnej banky? Čo by mala v tejto situácii Európska centrálna banka robiť a aký je možný ten rozsah scenárov týchto možných dopadov aj na našu ekonomiku a na hospodárstvo Slovenska? Pretože, ako opakujem, v prípade, že Európska centrálna banka bude musieť s týmto programom prestať a, samozrejme, plánuje sa ďalšie pokračovanie na riešenie tejto krízy spôsobenej COVID-om, ak s ním prestane, predpokladám, že to bude mať dosah aj na nás.
Ďakujem vopred za vysvetlenie. A ako hovorím ešte raz, správu som čítal a nemám s ňou problémy. Takže ďakujem ešte raz za kvalitnú prácu.

Vďaka, pán predsedajúci. Chcel som poďakovať poslancovi Drdulovi za jeho vystúpenie a len veľmi krátko podporiť v jednom dôležitom bode. Hovoril tu o medzinárodnej legislatíve, ktorá sa bude vzťahovať aj na Slovensko, ktorá by mala zlepšiť podmienky pre ľudí so zdravotným postihnutím. Ide konkrétne aj o európske normy, pardon, smernice, ktoré boli v tomto smere schválené. Máme ešte niekoľko rokov na ich transpozíciu do slovenskej legislatívy, ale chcel som aj z titulu funkcie predsedu európskeho výboru sľúbiť, že budeme aj ako výbor prísne dozerať na to, aby táto lehota nebola zmeškaná.
A chcem v tejto veci poprosiť aj pani komisárku v jej prítomnosti, aby aj do svojich budúcich správ zahrnula správu alebo také hlásenie o tom, čo sa podniká v tejto oblasti, či sú príslušné európske smernice postupne transponované do slovenskej legislatívy, lebo považujem to za dôležité presne z tých príčin, ktoré pomenoval či poslanec Drdul dnes, alebo ešte moja kolegyňa Janka Žitňanská v piatok.
Ďakujem vám.