Videokanál poslanca

Vďaka, pán predsedajúci. Budem vecný, lebo tých emócií už bolo dnes dosť. Ako myslím si, že je úplne normálne a dokonca by som povedal, že v zdravej demokratickej spoločnosti, že inteligentní ľudia vedú debatu a rozchádzajú v názore, že aký presne má byť systém na voľbu generálneho prokurátora. Ale, prosím, nestrašme sa nejakým zahraničným trestom ostrakizovaním alebo potrestaním, preto tá realita je skutočne rôznorodá a nie je žiaden európsky štandard. Faktom je a už to tu odznelo, ale stojí to za zopakovanie, že minimálne tri krajiny Európskej únie mimo tých anglosaských v Británii, to už ani nie v EÚ, majú právny systém, ktorý explicitne umožňuje, aby sa generálnym prokurátorom stali iní ľudia ako prokurátori. Chorvátsko, Lotyšsko, Slovinsko. Minimálne v ďalších 6 krajinách aktuálne dnes slúžia vo funkcii ľudia, ktorí neboli generálnymi prokurátormi, pardon, neboli prokurátormi v čase, keď boli nominovaní za generálnych prokurátorov Holandsko, Cyprus, Litva, Švédsko, Poľsko a Česko. Benátska komisia sa vyjadrila k tejto téme. Vyjadrila sa k nej dvakrát, aj v otázke Čiernej Hory, aj v otázke Ukrajiny. A obidvakrát privítala tú možnosť otvoriť systém aj ľuďom iným ako prokurátori. Explicitne preto lebo bolo treba čistiť tento systém od starých pliev. Inak ako jediný taký prvok, keď sa pozriete, že čo tie krajiny odlišuje od tých iných krajín, ktoré majú za generálnych prokurátorov len prokurátorov. Takéto poítko je, že väčšinou ide o krajiny, ktoré sú v tranzícii a ktoré potrebujú vyčistiť systém od nekalých vplyvov. A pre mňa je skôr teraz, trošku zapolitizujem, ale pre mňa je dosť smutnou vizitkou to, že Slovensko sa po x-rokoch nezávislosti ocitá v situácii, že stále sme de facto krajinou tranzícií, že stále máme systém prokuratúry nevyčistený. To je smutné, že sme v tej istej kategórii ako Čierna Hora, Ukrajina. Ale to je vizitkou predošlých vlád. Nie tejto súčasnej, ktorá sa snaží ten systém len vyčistiť. Ďakujem. (Potlesk.)

Vďaka, vďaka, budem stručný a vecný. Pán poslanec Kotleba sa pýtal, čo vojská v Nemecku. Hovoril som úplne jasne o vojskách v strednej Európe. Nemecko je západnou Európou. Faktom je, že krajiny bývalého Sovietskeho zväzu a Varšavskej zmluvy, tie, ktoré, samozrejme, ležia v strednej Európe, nemali žiadne spojenecké vojská, žiadnu spojeneckú prítomnosť na vlastnom území od roku ´99 až do anexie Krymu. K tej anexii sa dostanem.
Otázka, či automaticky každý, kto odmietne ponuku na spoluprácu, je nepriateľom. Samozrejme, nie je, ani som to tak nepovedal. Tí, čo počúvali pozorne, počuli, že dôvodom, prečo sú tam tie vojská vyslané, nie je preto, že Rusko odmietlo spoluprácu, ale preto, že dalo svojim krajinám, svojim susedom, Poľsku a Pobaltiu, dobrý dôvod obávať sa o vlastnú bezpečnosť a my sme ich potrebovali posilniť. Čiže nie odmietnutie spolupráce, ale kroky Ruska voči Pobaltiu a voči Poľsku boli dôvodom na ich obavy a na našu reakciu.
A na záver veľmi rýchle k tej anexii, k tej histórii. História, samozrejme, to bola rétorická otázka. Všetci vieme, že niekedy od roku 1960, kedy to bolo šesť, ak sa nemýlim, ešte za Chruščova bolo na niekoľko dekád Ukrajina, pardon, Krym súčasťou Ruska, potom bol dlho súčasťou Ukrajiny. Pripomínam, že predtým bol niekoľko storočí územím, ktoré obývali Tatári. Takže pozor, veľký pozor, hlavne v týždeň, kedy oslavujeme sté výročie Trianonu, s týmto účelovým vyberaním si toho momentu v histórii, do ktorého sa chcete vrátiť. Lebo sa nám veľmi rýchle môže stať, že my si povieme, že chceme tú históriu previnúť späť len do roku 1966 a ono sa nám to prehupne až niekedy o pár storočí naspäť. A obzvlášť my, obzvlášť my s našou pohnutou históriou a s našou relatívne krátkou históriou štátnosti by sme si mali dávať obrovský bacha na to, aby sa dodržiaval ten princíp v Európe, že hranice, tak ako stoja, sú sväté, nedotknuteľné, pretože my budeme prví, ktorí doplatia na to, až sa tento princíp raz začne mirnix-dirnix porušovať. (Potlesk.)

Vďaka, pán predsedajúci. Pán minister, dovoľte pár slov k tým úmyslom a prehreškom, ktoré sa tu pripisujú Aliancii. Ja viem, že tým nikoho nepresvedčím, sme tu už vyše dvoch hodín a necítim žiadny názorový posun na žiadnej strane, ale pozerajú si nás ľudia na internete, čítajú naše prejavy a ja nechcem, aby títo ľudia si odniesli z tejto diskusie len tie invektívy, to nálepkovanie, názor proti názoru. Chcem fakt túto diskusiu vrátiť späť do reality a do ríše faktov.
Odznelo tu, že Aliancia od začiatku nerobí nič iné, len provokuje Rusko, že ho obkľučuje a že by dokonca možno Rusko aj rada napadla, lebo túži po rope, území, neviem o čom. Tak tu sú fakty.
Od momentu, kedy zanikol Sovietsky zväz, sa Aliancia systematicky snažila o partnerstvo s Moskvou. Rusku bola ponúknutá možnosť a prezident Putin ju prijal, že bude môcť sedieť a sa môže zúčastniť ako plnoprávny, rovnoprávny člen na rokovaní Aliancie v rámci tzv. Rady NATO a Rusko. Zhodou okolností tí, čo boli v Aliancii, dokonca títo traja ľudia, čo stoja pred vami, vedia z vlastnej skúsenosti, v NATO sa sedí podľa abecedy, Slovensko ide hneď po Rusku, čiže veľvyslanec Gruško sedával v tých čias presne po mojej pravici, tak ako moji kolegovia sedeli po boku svojich ruských kolegov. Čiže toto nie sú nejaké čítania z literatúry, toto vieme z vlastnej skúsenosti. Spoločné rokovania boli realitou vzťahov NATO – Rusko do roku 2014, len to často nepočujete, lebo sa to nehodí do toho naratívu, do tej storky o agresívnom NATO a utláčanom Rusku.
Tu je fakt číslo dva. Táto spolupráca nebola len fasáda alebo nejaké prázdne PR, priniesla reálne výsledky. Do roku 2014 mala Aliancia celkom rušnú výmenu spravodajských informácií o al-Káide, o Islamskom štáte, vyvíjala spoločne s Ruskom systém detekcie zbraní a výbušnín v lietadlách alebo v batožine v lietadlách. Dokonca v deň anexie Krymu sme plánovali spoločnú vojenskú operáciu Aliancia a Rusko. Mala to byť operácia na odstránenie chemických zbraní zo Sýrie vtedy v čase, keď ten sýrsky režim kolaboval.
Takže ešte raz: Nie provokovanie, ale táto spolupráca bola realita vzťahov s Ruskom do roku 2014. A vieme to opäť, tí, čo tu stojíme pred vami, nie z nejakého čítania akademickej literatúry, z vlastnej skúsenosti. Zastupovali sme v tom čase Slovensko v Aliancii.
Tu je fakt číslo tri. Od prvého momentu rozšírenia Aliancie do strednej Európy v roku 1999 spojenci úplne cielene a vedome nevyslali žiadne jednotky do bývalých komunistických krajín. Moskva šíri teóriu o obkľučovaní Ruska, ale to fakticky nesedí a nikdy nesedelo okrem iného preto, lebo, opakujem, tých prvých 15 rokov po rozšírení do strednej Európy neboli žiadne spojenecké jednotky v strednej Európe. A neboli tam jednoducho preto, lebo Aliancia nikdy nemala v úmysle agresiu voči Rusku a chcela s ním zmysluplné partnerstvo, samozrejme, posilnenie prítomnosti na východe, hoci sa to Poľsku, Pobaltiu, krajinám na Pobaltí ani nepáčilo, ale posilnenie prítomnosti v ich krajinách bolo vtedy vnímané ako niečo, čo by ohrozilo možnosť spolupráce. Čiže žiadne obkľučovanie, ale, opakujem, nulová prítomnosť spojeneckých vojsk medzi rokmi 1999 až do roku 2014, bolo to realitou v momente anexie Krymu.
Takže, prosím, môžme sa tu baviť o tom, ako ten vzťah s Ruskom správne nastaviť, lebo fakt nie je dobrý a tie chyby sú na oboch stranách, ale, prosím, držme sa pri tom faktov a neprekrúcajme históriu.
To, čo stalo v roku 2014, ten moment, kedy sa toto všetko zmenilo a, samozrejme, skončilo, bola anexia Krymu a vyslanie vojsk na Donbas, aby sa pomohlo separatistom odtrhnúť ďalší kus Ukrajiny od Kyjeva. Stalo sa to necelých šesť rokov po podobnej agresii voči Gruzínsku. Tomu roku 2014 tiež – a toto je dôležité z perspektívy Pobaltia a Poľska – predchádzalo niekoľko rokov kedy ruské vojská nacvičovali podobný útok aj na spojencov. A teraz nechcem špekulovať, prečo sa prezident Putin rozhodol obrátiť chrbtom spolupráci s Alianciou po takmer 15 rokoch. A opäť, určite sú veci, ktoré by sme aj my spojenci v tom spätnom pohľade asi urobili inak, ale, bohužiaľ, faktom je, že Rusko, nie Aliancia, sa rozhodlo tak, ako sa rozhodlo.
A teraz za týchto okolností neposilniť spojeneckú prítomnosť v strednej Európe by bolo nielen nezodpovedné, ale hlavne zlé pre záujmy nás, pre záujmy Slovenska. Poľsko a krajiny Pobaltia mali reálny dôvod obávať sa o vlastnú bezpečnosť, tie príčiny som pomenoval, a požiadali o pomoc. Opakujem, dve iné bývalé krajiny Sovietskeho zväzu už boli napadnuté a ruské vojská na ich hranici nacvičovali niečo podobného. Nevyslyšať ich za daných okolností by išlo proti všetkým princípom Aliancie, že keď je niekto napadnutý alebo keď má niekto vážnu obavu, že môže byť napadnutý, tak mu treba pomôcť. Nie rozmýšľanie, dumať, ale konať.
A Slovensko ako krajina, ktorej bezpečnosť je takisto postavená práve na tomto princípe solidarity všetci za jedného, jeden za všetkých, má extra silný dôvod dotknutým krajinám pomôcť. Pretože ak raz prestane platiť, že si v NATO pomáhame navzájom, tak práve my ako relatívne menšia krajina na okraji toho západného sveta by sme na to v konečnom dôsledku doplatili. Preto ma dnešný návrh pána ministra Naďa na predĺženie nášho pôsobenia moju podporu.
Nebolo to jednoduché rozhodnutie vyslať ich tam, nebolo bez následkov, ako opakujem, pochovalo určite na nejaký čas možnosť tej spolupráce s Ruskom, ale spojenci naozaj vyčerpali všetky alternatívy, konali v reakcii na Moskvu a konali zodpovedne. Naši vojaci a vojačky v Pobaltí si zaslúžia našu vďaku a našu podporu. (Potlesk.)

Ďakujem, pán predsedajúci, chcel som podporiť pána poslanca Viskupiča s jeho dôrazom na reformy. My sme vedeli už pred tým, než prišla táto pandémia, že ten hospodársky model, tak ako ho máme nastavený s tou veľkou závislosťou na automobilkách, má svoj proste čas vypršania, ak to tak môžem nazvať. Skôr či neskôr by narástla cena práce u nás tak, že by sme prestali byť zaujímaví pre tie automobilky, ktoré tu u nás sú. Samozrejme, tento proces ešte urýchlili ešte pred COVID-om dieselgate a, samozrejme, skleníkový efekt a klimatické zmeny. Dnes v podstate vieme, že máme len niekoľko rokov na to, aby sme začali pomalý presun na nejaký iný hospodársky model.
To, čo máme pred sebou dnes, je jedna obrovská kríza. Tie čísla v tom programe stability, ktoré predstavil pán spravodajca, sú katastrofálne, ale zároveň sú aj veľkou príležitosťou aj vďaka tomu záchrannému balíku z Európskej únie, z tých 8 mld. je 6 mld. priamo viazaných na reformy. Nebudú sa dať vyplatiť len tak mirnix-dirnix na liatie asfaltu či betónu, bude sa od nás požadovať jasná výzva, ako chceme zaviesť aké typy štrukturálnych reforiem. Je to úžasná šanca urobiť niečo, čo sme mali urobiť už pred rokmi, premyslieť si a povedať si, čo bude to, čo bude túto krajinu živiť v horizonte desiatich, dvadsiatich rokov a naliať tých 6 mld. z tej, z toho záchranného balíka Európskej únie do tých reforiem, ktoré sme aj pred COVID-om vedeli, že budeme musieť urobiť skôr či neskôr. Je to šanca, ktorú nesmieme prepásť, a som rád, že to vidíme s pánom poslancom Viskupičom podobne a že to odznelo aj z jeho úst. Chcel som to len podporiť.
Vďaka.

Dobrý deň. Vďaka, pán predsedajúci. Vážený pán guvernér, kolegovia, kolegyne, budem veľmi stručný, pretože správu som pozorne prečítal a v podstate nemám voči nej výhrady. Mám len jednu otázku na pána guvernéra a týka sa, samozrejme, kvantitatívneho uvoľňovania a nedávneho rozhodnutia súdu v Karlsruhe.
V správe spomínate to nakúpenie dlhopisov v rámci programu kvantitatívneho uvoľňovania, ten Public Sector Purchase Programme Európskej centrálnej banky. Pre tých, čo to sledujú, viete, že toto bol dôležitý nástroj pri riešení krízy. Takéto napumpovanie likvidity do bánk bolo dôležitou súčasťou toho, že banky prežili tú minulú krízu, tú v roku 2009 až ´11 relatívne úspešne, bez väčšej ujmy na zdraví, čo bolo dôležité aj pre našu prosperitu, aj pre našu ekonomiku.
Pre tých, čo to sledujete, možno viete, 5. mája, hneď len pred zhruba dvoma týždňami, najvyšší nemecký ústavný súd vyhlásil práve pre potreby nemeckej Bundesbanky tento program kvantitatívneho uvoľňovania za nelegálny. Argumentoval tým, že Európska centrálna banka neodôvodnila dostatočne detailne, prečo zasahuje mimo monetárnej politiky, prečo zasahuje do ekonomických oblastí, kde vraj nemá svoje kompetencie. Otázka na vás, samozrejme, nie, či súhlasíte alebo nesúhlasíte so súdom, to, to ne, prináleží iným. Takisto som si vedomý, že toto rozhodnutie viaže nemeckú centrálnu banku, nie slovenskú Národnú banku Slovenska, ale, samozrejme, dopad to bude mať aj na nás. A ešte je otázne, ako bude musieť zareagovať Európska centrálna banka.
Čiže otázka na vás, pán guvernér, zhruba v dvoch-troch rovinách: Aký si myslíte, že bude dopad na konanie Európskej centrálnej banky? Čo by mala v tejto situácii Európska centrálna banka robiť a aký je možný ten rozsah scenárov týchto možných dopadov aj na našu ekonomiku a na hospodárstvo Slovenska? Pretože, ako opakujem, v prípade, že Európska centrálna banka bude musieť s týmto programom prestať a, samozrejme, plánuje sa ďalšie pokračovanie na riešenie tejto krízy spôsobenej COVID-om, ak s ním prestane, predpokladám, že to bude mať dosah aj na nás.
Ďakujem vopred za vysvetlenie. A ako hovorím ešte raz, správu som čítal a nemám s ňou problémy. Takže ďakujem ešte raz za kvalitnú prácu.

Vďaka, pán predsedajúci. Chcel som poďakovať poslancovi Drdulovi za jeho vystúpenie a len veľmi krátko podporiť v jednom dôležitom bode. Hovoril tu o medzinárodnej legislatíve, ktorá sa bude vzťahovať aj na Slovensko, ktorá by mala zlepšiť podmienky pre ľudí so zdravotným postihnutím. Ide konkrétne aj o európske normy, pardon, smernice, ktoré boli v tomto smere schválené. Máme ešte niekoľko rokov na ich transpozíciu do slovenskej legislatívy, ale chcel som aj z titulu funkcie predsedu európskeho výboru sľúbiť, že budeme aj ako výbor prísne dozerať na to, aby táto lehota nebola zmeškaná.
A chcem v tejto veci poprosiť aj pani komisárku v jej prítomnosti, aby aj do svojich budúcich správ zahrnula správu alebo také hlásenie o tom, čo sa podniká v tejto oblasti, či sú príslušné európske smernice postupne transponované do slovenskej legislatívy, lebo považujem to za dôležité presne z tých príčin, ktoré pomenoval či poslanec Drdul dnes, alebo ešte moja kolegyňa Janka Žitňanská v piatok.
Ďakujem vám.

Vďaka, úprimne ma teší táto diskusia, pretože si myslím, že, že bola vecná a aj konštruktívna. A možno neodpoviem všetkým tak ako, tak detailne, ako by som rád chcel. A ak nie, tak sa rád pobavím možno v chodbách, ale skúsim jedným slovom, jednou vetou alebo jednou úvahou odpovedať na pána poslanca Kočiša aj na pána poslanca Kotlebu, lebo artikulovali ste niečo, čo, samozrejme, kopa Slovákov vníma a úprimne čo sme zažili tí, čo s Európskou úniou robíme alebo donedávna robili dennodenne, aj na vlastnej koži.
Je faktom, že menšie, stredne veľké a menšie krajiny majú menší vplyv v Európskej únii ako tie väčšie. Áno. Je faktom, že novopríchodzie krajiny, tie, ktoré vstúpili relatívne nedávno, menej dávnejšie, v našom prípade 2004, si musia odpracovať, nejakú trošku viac vložiť viac energie a viac úsilia do presadenia svojich pozícií ako krajiny, ktoré sú tam dlhšie. Áno. Ale opakovane sa ukazuje, že to nie sú neprekonateľné prekážky. Upozorňujem na vedenie eurogrupy luxemburským premiérom, donedávna vedenie Európskej komisie bývalým belgickým premiérom, súčasné vedenie Európskej rady bývalým belgickým premiérom. Menšie krajiny, v prípade Luxemburska neporovnateľne menšie krajiny, ktoré si vedia šikovnosťou, talentom, poviem to tak po trnavsky, uplacírovaním talentovaných ľudí na správnych miestach vydobyť takú pozíciu, že majú vplyv, ktorý je oveľa väčší, ako by inak prináležalo krajine ich veľkosti.
Je to skutočne, a to vám potvrdí pán minister zahraničných vecí, ja i všetci iní, ktorí sme v tom Bruseli žili a fungovali, skutočne nie je pravdou, že ako menšia krajina a relatívne nová krajina nemáme šancu. Je to len o talente, je to o tom, ako vieme zosietiť tých ľudí, ktorých k dispozícii máme. Je to o tom, či vieme byť skutočne objektívnym, nezaujatým navrhovateľom, čiže sme braní konštruktívne, a či si postavíme tie spojenectvá, tie aliancie, bez ktorých neprerazíme.
Dá sa to, neverte tomu, že ako malá krajina sme do počtu. Nie sme, ide to. (Potlesk.)

Vážený pán predsedajúci, vážení páni ministri, pani ministerky, milí kolegovia, dovoľte pár slov k európskej časti programového vyhlásenia vlády. Už sme sa na túto tému bavili minulý týždeň a chcem poďakovať kolegom z európskeho výboru pani poslankyni Pleštinskej, pánu poslancovi Gogovi, pánovi poslancovi Kmecovi v neprítomnosti za ich slová na túto tému.
Požiadal som o slovo, lebo nechcem, aby nám ušiel jeden dôležitý bod z programového vyhlásenia. Táto vláda sa totiž podujala urobiť vo vzťahu k Európe niečo, čo nám doteraz unikalo. Konečne zobrať náš európsky osud do slovenských rúk a začať meniť Európsku úniu viac vo vlastný obraz.
V dokumente, v programovom vyhlásení sa jasne píše, že sa musíme prestať stavať k európskej politike ako k zahraničnej, že si musíme urobiť viac jasno v tom, akú Európsku úniu chceme, a že táto diskusia musí prebehnúť na najvyšších úrovniach vlády, nielen medzi úradníkmi či diplomatmi, akokoľvek šikovní sú. Inými slovami, po prvýkrát ide tento dokument do relatívne veľkého detailu nielen v otázke, ktorá je už takou témou kontinuity, že sme súčasťou EÚ a prečo, ale to hlavné nové je, že ide do veľkého detailu v otázke, že ako chceme členstvom narábať.
Ja viem, ono to znie tak trošku technicky, nudne a možno tak trochu ako politická floskula - uchopiť európsky osud do slovenských rúk. Ale ide o potenciálne dôležitú zmenu, mimochodom, priamo z programu ZA ĽUDÍ a som veľmi vďačný ministrovi zahraničných vecí a európskych záležitostí, zhodou okolností po mojej ľavici, za jeho spoluprácu v tomto bode.
A teraz, prečo sme to tam chceli a prečo ide o veľa. Viete (ruch v sále a zaznievanie gongu), ako krajina máme dlhodobo taký trochu nešťastný zvyk – a to sa vzťahuje na všetky predošlé vlády, nielen tú, čo práve odišla z funkcie –, že rozhodnutia Európskej únie málokedy iniciujeme, málokedy formujeme, skôr reagujeme. Väčšinou sme za, niekedy sme proti, ako to bolo v prípade kvót pre azylantov, ale skoro vždy je to v reakcii na iných, až na pár výnimiek ako západný Balkán a na pár výnimiek v podobe osobností ako práve pán minister Korčok. Tých našich nápadov zo slovenskej dielne, tých našich politikov pripravených v tej európskej pô..., na tej európskej pôde hovoriť s inými ako rovný s rovným, je už pomenej. Povedal by som tak pekne po slovensky, že ako šafranu. Vieme takto fungovať, vieme sa takto trošku motkať po Bruseli bez zanechania nejakej brázdy, ale platíme za to dane, daň v dvoch rovinách.
Po prvé, pokiaľ Slovenska nezačne meniť rozhodnutia Európskej únie viac vo svoj obraz, budú nám unikať príležitosti posilniť prosperitu tejto krajiny. Jeden príklad za všetky. Členské štáty Európskej únie sa skladajú na nemalú sumu, ktorá potom financuje prepojenie železničných či iných cestných, či cestných sietí. Tieto cezhraničné spojenia potom vedia ekonomicky zdvihnúť celé regióny, ako vy, čo žijete pri hraniciach, dobre viete. Sú to aj naše peniaze, skladáme sa na ne aj my, ale už ich využívame menej šikovne ako ostatní. Keď sa začnú diskusie o tom, kam ich investovať, do akých projektov, nie vždy sme prítomní, niekedy vstúpime neskoro, niekedy vôbec. No a potom sa nečudujme, že nám neujde.
Ten druhý silný dôvod, pre ktorý treba pristupovať k Európskej únii aktívnejšie, je ten, že nielenže prichádzame o príležitosti, ale, obávam sa, že si zarábame na slušnú vlnu euroskepticizmu.
Pozrite, každý z nás chce byť hrdý na to svoje, to majú kolegovia z ĽSNS prečítané veľmi dobre, ja súhlasím. Nikto nechce byť iba do počtu. Väčšina z nás, drvivá väčšina Slovákov chce byť nielen hrdá na to svoje, ale cítia sa byť zároveň doma v Európe, ale to sa môže zmeniť, ak sa raz ujme, že v Bruseli nemáme váhu rovnú iným, že iní rozhodujú a my sa prispôsobujeme. Nie je to tak, ale dlhodobou pasivitou by sme si vedeli na takéto vnímanie zarobiť.
Vlády, táto vláda, tie budúce budú vedieť, iba ak budú vedieť zmysluplne formovať rozhodovanie v Bruseli, presvedčia slovenskú verejnosť o tom, že Brusel, Európa sme aj my, iba tak sa začneme cítiť v Únii reálne doma.
Chcem, aby bolo jasné, tie príklady, ktoré som uviedol, nie sú zlyhaniami - zlyhaniami v úvodzovkách - Bruselu či iných členských štátov. Tiež si len robia svoju domácu úlohu a robia si ju lepšie ako my. Príležitosti ako spomínaný fond pre cezhraničné dopravné siete sú otvorené nám rovnako ako všetkým iným. A je len a len na nás, na Slovákoch, aby sme si tieto príležitosti nenechali ujsť. Opäť, nie Európska únia, nie Brusel, ale naša vlastná občasná plachosť sú tým problémom, na ktorom treba popracovať.
A teraz ako na to, ako ten pasívny prístup zmeniť, ako zanechať v Európskej únii možno trošku hlbšiu európsku alebo slovenskú brázdu, to nie je žiadne tajomstvo. V programovom vyhlásení nájdete úplne jasný recept. Chce to mať viac ľudí vo všetkých rezortoch, nielen na rezorte zahraničných vecí a európskych záležitostí, ktorí Európskej únii rozumejú a pomôžu vláde tie príležitosti, ktoré tam vznikajú, identifikovať a ustrážiť. Títo ľudia musia mať jasne zadefinované od ministrov, že ktoré politiky treba prioritne formovať, lebo ako menšia krajina asi nebudeme stíhať rovnako kvalitne pokryť všetky agendy Európskej únie. Chce to viac pracovať so Slovákmi v európskych inštitúciách, ktorí sú vlastenci, tiež chcú pomôcť, majú reálny vplyv na rozhodovanie Európskej únie, ale často narážajú na nezáujem zo strany vlády.
Som rád, že máme vo vláde aktívnych ministrov a ministerky, ktorí žijú európskymi témami, vedia sa v nich pohybovať a vedia, akú Európsku úniu chcú, lebo bez tohto mentálneho nastavenia to nepôjde.
Držím im palce a ako predseda Výboru Národnej rady pre európske záležitosti urobím všetko pre to, aby pri tej časti programového vyhlásenia, ktorá hovorí o väčšej slovenskej stope, o väčšej slovenskej brázde v Európe, neostalo iba pri slovách.
Ďakujem. (Potlesk.)

Vďaka. Chcem uviesť na pravú mieru tie tvrdenia ohľadne Ruska, ako vieme, aká hra sa tu hrá, a asi nezmení nikoho názory. Ale nechcem, aby tí ľudia, ktorí to možno pozerajú online či inde, a vŕta im teraz hlavou, či tá koalícia je naozaj proti Rusku, aby pri tom nešťastnom názore aj ostali.
Táto koalícia nie je antiruská, nie je proti Rusku, je proslovenská. To znamená, že keď Ruská federácia, alebo ktokoľvek iný podniká kroky, ktoré idú proti našim záujmom, tak sa k tomu jasne postavíme. Je v záujme Slovenska, aby v Európe platili jasné pravidlá hry, aby si tu väčšie krajiny nevedeli uchmatnúť kúsok menšej krajiny len preto, že nesúhlasia s jej politikou, ako urobilo Rusko Ukrajine. Je dôležité, aby platili tie pravidlá hry, že aj tie väčšie krajiny musia brať tie menšie vážne, lebo opäť ako krajina neveľkej, krásna, ale neveľkej veľkosti, potrebujeme mať takú tú rovnosť názorov.
Politika súčasnej ruskej vlády ide proti tomuto všetkému. Z príčin, ktorým rozumie prezident Putin lepšie ako ja, si zadefinoval, že chce rozbiť Európsku úniu, oslabiť a rozbiť NATO. To nie sú záujmy Slovenska, to nie sú ciele Slovenska. Ak uspeje, Slovensko, my ako táto krajina, títo ľudia budú na tom horšie, bude mať menší vplyv v Európe, bude mať menej príležitostí posilniť prosperitu občanov. O to ide tejto vláde. To nie je proruský postoj, to je antiruský postoj, to je proslovenský postoj a, mimochodom, sme v tejto otázke rovnako kritickí voči iným krajinám. Ja osobne som bol veľmi kritický voči prezidentovi Trumpovi, keď začal rovnako búšiť do Európskej únie v niečom ako prezident Putin.
Čiže opäť, ako pobavme sa o zahraničnej politike, nikto nemá monopol na múdrosť, určite sa dá veľa vecí aj v zahraničnej politike tejto vlády zlepšiť, ale držme sa faktov. Táto vláda nie je antiruská, je proslovenská a som na to hrdý. (Potlesk.)

Nie som hovorcom ministra zahraničných vecí, nie sme ani v tej istej strane, ale len podotýkam, samozrejme, že včera strávil, čo ja viem, asi 5 hodín v videokonferencii s ostatnými lídrami Európskej únie, pretože bola, samozrejme, Európska rada. Predvčerom zhruba to isté v videokonferencii s lídrami V4, lebo sa pripravovali na včerajšiu Európsku radu. Takže trochu porozumenia a myslím, ako zdravého rozumu prosím.
Keby zostavoval vládu SMER, asi by vaši ministri, asi by sa vaši ministri potýkali s tými istými praktickými problémami ako súčasne obhajovať programové vyhlásenie a zaisťovať to, že chod vlády normálne funguje, lebo Európska únia nepočká, tak poprosím aj, aj z tejto opačnej strany možno trochu viac porozumenia.
Jeden bod k tomu, k tomu vystúpeniu, a budem vecný, pretože inak úplne súhlasím s kolegom Blanárom, že zahraničná politika a európska politika, ak môžem to dať, sú, sú dve z tých tém, kde fakt plánuje, panuje taká, taká vzácna zhoda rozhodne s väčšinou opozície a určite chcem, aby to tak ostalo. Myslím si, že to posledné, čo potrebujeme, je otvoriť aj túto tému nejakým zbytočným prestrelkám.
Ale ak môžem povedať, tá téma k odvahe, ktorú ste si vybrali, lepšie povedané, nedostatku odvahy ako kritiku programového vyhlásenia, je, je, je, je v tomto prípade dosť vedľa, pretože ak sa v niečom líšia programové vyhlásenie tejto vlády od, od praxe tej bývalej, tak je to práve v tej ochote zobrať trošku viac náš európsky osud, náš zahraničný osud do vlastných rúk. Hovorí sa tam úplne jasne o potrebe takej väčšej slovenskej pečate na tie európske politiky, o tom, ako sa ide zadefinovať konečne, akú Európsku úniu chceme. O tom, že sa ide, idú konať zasadnutia k európskym vládam priamo na úrade ministrov, čo sa dialo veľmi zriedkakedy za predošlej vlády. Opäť, to nie je kritika, ja som sám slúžil pre predošlú vládu, ja som rád, že v tej zahraničnej politike ten konsenzus panuje.
Len podotýkam, že rozumiem tej hre, čo sa tu hrá, že sa potrebujeme odlíšiť, odvaha nie je to, kde sa líši... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)