Vážený pán minister, pán podpredseda, kolegyne, kolegovia, budem už druhý opozičný poslanec po sebe, ktorý vystúpi na podporu tohto návrhu z dielne pána ministra obrany. Nie preto, ako sa tu pokúšali naznačiť niektorí predrečníci po ľavej strany, že je tu nejaké spiknutie, ale pretože všetkým súdnym ľuďom je zrejmé a jasné, po prvé, že tým, ktorým leží bezpečnosť Slovenska na srdci, sú pri srdci, sú za naše členstvo v Európskej únii a v aliancii, lebo vďaka členstvu k týmto spolkom je Slovensko bezpečnejšie a viac prosperujúce, a že tieto spolky, po druhé, by neznamenali nič, keby sme si v rámci nich nepomáhali. A tak ako je Ukrajina obeťou ničím nevyprovokovanej ruskej agresie, tak my by sme takisto dúfali, že v prípade rovnako podobnej nevyprovokovanej agresie by prišli iní ľudia nám na pomoc, je nielen ľudské, ale z hľadiska bezpečnosti Slovenska absolútne namieste a správne, že konáme tak, ako konáme.
Pán poslanec Dostál, môj predrečník, zhrnul pekne dôvody, prečo je táto pomoc v bezpečnostnom záujme Slovenska. Ja ich nebudem opakovať. Odzneli tu elegantne. Predstava, že v prípade, že Ukrajinu hodíme takpovediac cez palubu a ponecháme napospas ruskému agresorovi, že tým sa tento konflikt pre nás skončí a viac sa nás nebude týkať, je v lepšom prípade úsmevná, v inom tragicky pomýlená. Pretože, samozrejme, takto by sa to neskočilo, v tom najlepšom prípade by sme mali ruské vojská priamo na naše hranici so všetkým tým, čo s tým súvisí, boli by sme nárazníkovou zónou aj s tým súvisiacimi výdavkami na obranu. Bola by to pre prosperitu Slovenska, pretože by sa aj investori vyľakali, skutočne jedna z najhorších možných správ. Ale opäť, pán poslanec Dostál už pekne zhrnul tento bod.
Chcem sa dotknúť niečoho iného. Chcem sa dotknúť toho, čo by znamenalo odopretie vojenskej pomoci nielen vo forme techniky, ale aj vo forme toho výcviku, ako ju navrhol pán minister obrany. Čo by to, to odopretie znamenalo pre Ukrajinu. Lebo počúvame tu občas z týchto, od pánov z tejto ľavej strany v sále, že alternatívou súčasnej pomoci, či vojenskej, či vo forme výcviku, je, že by vlastne vypukol mier. Že my vlastne môžme za to, že táto vojna vôbec pokračuje. Lebo jediné, čo stačí, je vypnúť ten kohútiť, prestať pomáhať, opäť, či vojensky, či výcvikom, či materiálne, a všetko sa na dobre obráti. Nuž, páni, netuším, odkiaľ vo vás pramení tento optimizmus. Vladimír Putin mal milión príležitostí túto agresiu zastaviť. Mal tú možnosť vôbec neurobiť a dnes by boli nažive desaťtisíce ľudí, ktorí zomreli len a len preto, že si zmyslel, že prinavráti Sovietskemu zväzu jeho dávno zašlý lesk a slávu. Mal tú možnosť prehodnotiť po tom, čo jeho pôvodné plány pre okupácie celej Ukrajiny neuspeli, po tom, čo sa jeho vojská s chvostom medzi nohami museli stiahnuť od tej plánovanej invázie alebo z plánovanej invázie samotného Kyjeva. Mal možnosť za týchto okolností požiadať o mier a za nejakých pre neho dôstojných okolností tento konflikt ukončiť.
Čo urobil? Nariadil jednu veľkú vlnu mobilizácie, ktorá zjavne neskončila, prebieha naďalej potichu a pripravuje sa podľa všetkého ešte ďalšia. Ten náš postoj voči Západu len pritvrdil, už tu nehovorí o nejakej agresii voči, ako to on nazýva falošne, fašistickému režimu v Ukrajine. Dnes už hovorí, že je v konflikte s nami všetkými.
Páni, tento človek nám všetkými spôsobmi naznačuje, že v momente, keď my Ukrajine tu vojenskú pomoc odoprieme, nevypukne mier, ako hovoríte. Stane sa presný opak. Poďakuje sa, poďakuje sa vám a iným, ktorí mu na Slovensku a v iných krajinách pomáhate, a v tom momente, kedy tú pomoc odopriete, Ukrajina, ktorá je obeťou ničím nevyprovokovanej agresie, sa stane, na tom bude zásadne horšie, preto lebo tento konflikt sa rozšíri aj do časti Ukrajiny, kde ešte dnes nie je. Zomrú ďalšie desaťtisíce ľudí, ktorí dnes sú nažive vďaka tomu, že Ukrajine pomáhame a že sme otočili ten progres ruských vojsk, a milióny ďalších ľudí budú prinútení z Ukrajiny odísť, áno, aj k nám na Slovensko. A mňa len šokuje, páni, ako tu sedíte, že vaša ľudskosť sa končí hranicami Slovenska. Že keď sa bavíte o krajinách, ktoré ležia kilometre alebo pol odtiaľto, už sa o nich a o ľuďoch v nich bavíte ako, nechcem použiť vaše výrazy, ale popíšem to, ako podprahovo rasistickými spôsobmi, ako odzneli pred zhruba 15 minútami od pána poslanca Mizíka.
Pre mňa je šokujúce už len čisto z ľudského hľadiska, ako ľahostajne pristupujete k tomu utrpeniu desaťtisícov, státisícov Ukrajincov, ktorí boli buď zranení, vyhnaní z domovov, alebo už prišli o životy, opäť s ničím, z dôvodov, s ktorými, za ktoré absolútne nemôžu. Každému, kto má v sebe len trošku ľudskosti, je jasné, opäť, že to neľudské, to amorálne, to neetické v tejto vojne by bolo odoprieť Ukrajine tú pomoc, ktorú si zaslúži, bolo by to nesprávne nielen pre bezpečnosť Slovenska, ale bolo by to hlavne ľudsky pre mňa absolútne neprijateľné. A je šokujúce, že je tu partia ľudí, pre ktorých je takýto, toto mentálne nastavenie úplne v pohode.
Než sa rozlúčim chcem položiť pánu ministrovi jednu otázku. Nemusíš na ňu odpovedať, pán minister, a môžme si to ponechať na iný formát, napríklad hodinu otázok. Ale nechcem, aby sme sa tu o Ukrajine bavili len ako o recipientovi niekoho, kto potrebuje našu pomoc. On ju skutočne reálne potrebuje, preto som za ňu. Ale faktom tiež je, v tomto bode budeš zrejme súhlasiť, že aj vďaka tej ruskej agresii sú dnes ukrajinské vojská jedny z najzocelenejších v Európe. Majú asi najčerstvejšie skúsenosti, bohužiaľ, ťažko vykúpené a ťažko získané s tým, ako sa postaviť ruskému agresorovi a ako v praxi odolávať, ako fungujú rôzne zbraňové systémy, ako fungujú rôzne taktiky. Moja jednoduchá otázka je v tom čase, ktorý ešte máte, tie voľby sú už za rohom a v tom čase, ktorý ešte máte, či sú plány, ak áno, aké, na to, aby sme opäť Ukrajincov nielen cvičili, ale aby sme začali zároveň už aj absorbovať veci, ktoré sa oni naučili, ktoré my ešte nevieme. Lebo, chvalabohu, nemali sme ich trpkú skúsenosť s ruskou agresiou, nie na vlastnej koži. Čiže aké sú plány, ak vôbec, na to, aby sme sa my začali učiť od nich, aby sme tie ťažko nadobudnuté skúsenosti, ktoré mali, potom zakomponovali aj do našich plánov, do našich dlhodobých plánov rozvoja rezortu. Pretože, opäť, majú skúsenosti, ktoré nikdy nechceli mať, ktoré by najradšej nemali. Ale keď ich už majú, bolo by aj od nás hlúpe ich nevyužiť na posilnenie obrany Slovenska.
Vďaka.
